Čičmany

Obec leží v kotline Strážovských vrchov, takmer pri prameni rieky Rajčianky. Je najvyššie položenou obcou v Žilinskom okrese. Prvé zmienky o nej pochádzajú z roku 1272 (…ad quandam viam novam qua itur ad possessionem Cziczman… – listina z roku 1272). Obec je známa starobylou a unikátnou architektúrou – maľovanými zrubovými drevenicami. Pre ich záchranu bola jej dolná časť v roku 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Obec je zaujímavá aj miestnym ľudovým krojom a výšivkami s geometrickou ornamentikou. Nachádza sa tu národopisná expozícia, kaštieľ a kostol.

Čičmany majú vlastný erb, ktorý bol vytvorený v roku 1995 (Heraldický register SR C-85/2000) na základe mladšej pečate obce z roku 1801 s kruhopisom "SIGILLUM COMUN(itatis) CYI(cman) 1801" (obsah nezreteľného odtlačku staršej pečate zo 17. storočia doposiaľ nie je jednoznačne identifikovaný). Znázorňuje sv. Helenu, ktorej legenda pripisuje nájdenie sv. Kríža a nástrojov Kristovho umučenia na Golgote. Tejto udalosti je zasvätený miestny kostol. Autorom kresby erbu je Miroslav Kollár [4][5]

Prístup do obce je zo smerov Žilina – Rajec, Prievidza – Nitrianske Pravno, Prievidza – Nitrianske Rudno, alebo Trenčín – Ilava – Košeca.

Príroda v okolí je príťažlivá pre turistov, vhodná na oddych, zber húb a liečivých rastlín. V zimnom období majú návštevníci možnosť lyžovania v lyžiarskom stredisku Javorinka, v lete sú využívané turistické a cyklistické trasy a z vrchu Javorinka je možný paragliding a závesné lietanie. Ubytovacie a stravovacie služby poskytuje hotel a niekoľko penziónov. Občerstvenie poskytuje pohostinstvo, v zime aj bufet v lyžiarskom stredisku. Nachádza sa tu aj predajňa suvenírov, výšiviek a malého občerstvenia v Humne Ondreja Gregora pri múzeu. Poľovnícke združenie obhospodaruje výborné lesné revíry s možnosťou poľovania na vysokú, diviačiu zver, aj medveďa.

V obci sa nachádza exercízne a rekreačné stredisko Nitrianskej diecézy, Dom svätého Bystríka. Vzniklo prestavbou objektu bývalej papučiarne.

Barokový kostol Nájdenia sv. Kríža

O pôvode a vzniku obce existuje niekoľko teórií. Jednou z nich je teória o nemeckom pôvode, ale rozšírenejšia je teória o balkánskom, konkrétne o bulharskom vplyve. Pôvodní obyvatelia sem prišli pravdepodobne v prvej polovici 14. storočia, hoci je možné i staršie prechodné osídlenie, zodpovedajúce záznamu „o novej ceste, ktorá vedie od osady Cziczman“ v listine z roku 1272 (…ad quandam viam novam qua itur ad possessionem Cziczman…). Obyvatelia Čičmian sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, chovom oviec, výrobou papúč, výrobou a predajom bryndze. Názov Čičmany má pravdepodobne indoeurópsky prazáklad, ktorý prešiel do staroslovienčiny a znamená „usadlosť vo vrchoch – Vrchovany“. Tak sa dodnes nazýva miesto za kopcom Javorinka, kde sa nachádzajú zvyšky zrubových domov z osady Malé Čičmany.

O tom, kto bol zakladateľom obce a prvým feudálnym vlastníkom pôdy, neexistujú konkrétne správy. Počas storočí sa tu vystriedalo niekoľko vlastníkov – od Mikuláša z Turca, cez rod Rakovských až po spojenie majetkov panstva Záblatského a viacerými ďalšími rodom Serényiovcov. Do začiatku 20. storočia vlastnili Čičmany rody Telekyovcov a Bertcholdovcov. Nepriaznivé životné podmienky, živelné pohromy a nerovné spory so zemepánmi spôsobili odchody na sezónne práce do vzdialených miest a postupný úbytok obyvateľstva. Veľa obyvateľov a rodín odchádzalo v 30-tych rokoch 20. storočia na americký kontinent, do Dalmácie, Francúzska, Belgicka a Rakúska. Požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945 zničili vzácne zrubové stavby, zmenili celkový vzhľad obce a spôsobili ústup výstavby tradičných dreveníc v prospech murovaných domov.

Ničenie vzácnych stavieb podnietilo v roku 1974 vznik návrhu pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry v Čičmanoch. V roku 1977 bola dolná časť obce vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu. Je v nej 110 objektov, z toho 36 národných kultúrnych pamiatok.[6]

Považské múzeum vlastní v Čičmanoch dva objekty ľudovej architektúry, kde je návštevníkovi predstavené dobové bývanie, zamestnanie, ľudový odev a ľudové umenie. Poschodový pavlačový „Radenov dom“ bol rekonštruovaný v roku 1966 a sú v ňom nainštalované expozície „Zo života a práce čičmianskeho ľudu“ a „Z rodinného zvykoslovia“. Múzeum zakúpilo v roku 1986 zrubový dom č. 42 – dom spoločne žijúcich rodín Štefana Gregora a Petra Pupáka – zabezpečilo jeho pamiatkovú obnovu a muzeálne využitie. Expozícia „Ľudové obydlie“ predstavuje bývanie tzv. veľkorodiny v 20. rokoch 20. storočia. Veľkorodina, archaická forma rodiny, sa v Čičmanoch udržala až do začiatku 20. storočia. V jednotlivých domoch bývali a spoločne gazdovali gazda s gazdinou, ich ženatí synovia a nevesty s deťmi. Majetok rodiny bol spoločný. Veľkú časť izby, jediného vykurovaného priestoru v dome, zaberala hlinená pec s dvoma až troma ohniskami. Vnútorné zariadenie izby bolo jednoduché: lavice okolo stien, police na riady, stôl a posteľ. Mladé rodiny spávali v komôrkach v hornej časti poschodového domu. Boli to tmavé, nevykurované miestnosti s jedným lôžkom a maľovanou truhlicou, v ktorej mala nevesta uložený svoj osobný majetok.

Drevený viacpodlažný viacgeneračný dom „Jokľovce“.

Architektúra obce Čičmany, najmä jej dolnej časti, pripomína i dnes perníkové domčeky a to hlavne pre geometrickú ornamentálnu výzdobu vonkajších stien domov, ktorá sa začala používať asi pred 200 rokmi. Tieto objekty sú cenným dokladom technickej vyspelosti, zručnosti a estetického cítenia obyvateľov.

Miestne domy zaujali aj popredného slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorý vypracoval projekt čičmianskeho gazdovstva pre národopisnú výstavu v Prahe v roku 1895. Jurkovič vypracoval aj projekty zrubových domov, ktoré postavili po veľkom požiari v roku 1921, kedy vyhorel celý dolný koniec obce. Zásluhou toho možno niektoré typy týchto stavieb vidieť v Čičmanoch aj v súčasnosti. V roku 1937 bol poschodový dom Jokľovce – bachna rozobraný a prevezený do Národného múzea v Prahe, kde sa však stal obeťou požiaru a do tla zhorel.

Kedysi boli vzory úplne jednoduché, maľovali sa vápnom alebo hlineným kalom najmä na rohy domov, tam, kde sa drevo spájalo. Súčasná výzdoba čičmianskych domov nemá s výzdobou z 19. storočia veľa spoločného. Ornamenty, aké sú na domoch v súčasnosti, sa objavili až po ničivom požiari v roku 1921. Gazdinky väčšinou zdobia domy podľa vzorov, ktoré sú vyšité na miestnych krojoch. Ornamenty premaľujú vždy, keď začínajú blednúť. Väčšinou už nepoužívajú vápno, ale trvácnejšie latexové farby.

K jednoduchším ornamentom sa starousadlíci nechcú vrátiť. Pôvodný vzhľad – podľa fotografií Karola Plicku zo začiatku 20. storočia – s jednoduchšou ornamentálnou výzdobou vrátili zatiaľ len najstaršej drevenici v obci manželia Kudjakovci, ktorí sa ju podujali zrekonštruovať a obývať.

Na jeseň 2010 sa začali práce na obnove dvoch dreveníc, ktoré vlastní žilinské Považské múzeum, a ktoré na ich obnovu dostalo granty.[7] Koncom roka 2011 domy opäť nadobudli podobu, akú mali na začiatku minulého storočia.[8] Pri obnove sa použili tradičné techniky a materiály typické pre ľudovú architektúru. Boli opravené podlahy a steny, sfunkčnila sa tradičná pec. Na strechu Radenovho domu bol položený ručne štiepaný šindeľ. Pri maľovaní ornamentov sa postupovalo podľa pôvodných vzorov z dobových fotografií.[9]

Z murovanej architektúry stojí za pozornosť barokový kostol zasvätený Nájdeniu sv. Kríža, ktorý bol postavený na základoch staršej stavby – pravdepodobne zvonice s modlitebňou, o čom svedčí správa o zvone z roku 1588. Z pôvodného zariadenia sa zachoval hlavný oltár postavený okolo roku 1798. Pôvodný obetný stôl bol v roku 1810 nahradený stolom z tvrdého materiálu. Kazateľnica bola obstaraná z Tužiny v roku 1802 a bočný oltár Panny Márie bol vybudovaný v roku 1803. Organ z roku 1738 je v klasicistickom štýle a má jeden manuál a 6 registrov.

V hornej časti obce sa zachoval zemepanský kaštieľ v barokovo – klasicistickom štýle z konca 18. storočia, ktorý slúžil pre potreby správcu, majerských úradníkov a zemepána. Súčasťou kaštieľa bola stodola, ovčiareň, stajňa a krčma. Dnes je tu hotel, reštaurácia a hostinec. Miesto naľavo od kaštieľa, kde je murovaná prevádzková budova, sa dodnes nazýva „Pánske humná“ podľa pôvodných stavieb.

Skupinka v mužskom kroji

Miestny ľudový odev je zhotovený z bieleho plátna. Veľký podiel na hodnote a popularite čičmianskeho kroja má výšivka, ktorá vyniká svojou technickou dokonalosťou, bohatosťou motívov a ornamentálnou a farebnou kompozíciou. Práve z charakteru ornamentálnej výzdoby i červeného vlneného tkaného pásu, ktorý je súčasťou ženského odevu, sa predpokladá balkánsky pôvod Čičmian. Starobylý ráz, ktorý si čičmiansky kroj zachoval dodnes, ako aj ľudový odev okolitých dedín (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), poslúžil etnografom ako model pre rekonštrukciu staroslovienskeho odevu.

Z obce pochádza hudobný skladateľ a muzikológ prof. Jozef Kresánek, akad. maliarka Matilda Čechová a ľudový rezbár Vít Pieš, ktorých významná časť tvorby je venovaná rodnej obci. Dnes v obci žije z pôvodných 1500 obyvateľov len 160.

• Zoznam kultúrnych pamiatok v obci Čičmany

• DUDÁŠ, M.: Obnova Čičmian. In: Pamiatky a múzeá č. 4/2009.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čičmany

• Čičmany vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku
• Čičmany na stránkach mesta Žilina
• História Čičmian a expozície Považského múzea v Čičmanoch na stránke Žilinského samosprávneho kraja
• Expozície Považského múzea v Čičmanoch
• Čičmany – pýcha slovenskej kultúry
• Dokumentácia ľudového odevu v Čičmanoch a Zliechove
• Jaloviarová, R.: Čičmianske domy budú mať pôvodnú podobu, novinový článok z 12. 8. 2010
• Zoznam nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok v Čičmanoch na stránkach Pamiatkového úradu SR