Protihabsburské stavovské povstania

Povstania boli zapríčinené najmä obmedzovaním stavovských privilégií, násilnou protireformáciou a presadzovaním habsburského absolutizmu. Boli aj súčasťou väčších vojnových konfliktov – pätnásťročnej vojny (1593 – 1606) a tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), v ktorých sedmohradskí a uhorskí povstalci vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov – Osmanskej ríše alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe.

Po bitke pri Moháči (1526) a smrti uhorského kráľa Ľudovíta II. mal na uhorský trón nastúpiť Ferdinand Habsburský, no časť šľachty to odmietla a na trón si zvolila Jána Zápoľského, sedmohradské knieža. Počas nasledujúcich bojov (väčšinou na území Slovenska) ani jeden z nich nedokázal zvíťaziť, a tak si neobsadené Uhorsko rozdelili (1538). Sedmohradsko a východná časť Uhorska (vrátane Abovskej, Užskej a Zemplínskej stolice na východe Slovenska) pripadli Jánovi Zápoľskému (Sedmohradsku), zvyšok pripadol Rakúsku.

Od roku 1526 sa stalo Uhorsko integrálnou a trvalou časťou habsburskej monarchie, čiže rakúskej monarchie, preto nemalo vlastných vládcov (jeho vládcami boli panovníci Rakúska, ktorí boli formálne korunovaní aj za uhorských kráľov) a do roku 1867 bolo politicky aj hospodársky riadené z Viedne (hoci formálne malo aj vlastné inštitúcie).

Po dobytí Budína Turkami (1541) došlo k istým presunom, predovšetkým dnešné Maďarsko pripadlo Turkom a východné Slovensko Rakúsku. Habsburgovci tak začali vládnuť na Uhorskom území a v podstate ústupkami na úkor Maďarov si zachraňovali Viedeň a Rakúsko. V roku 1547 uzavrel cisár Ferdinand I. ponižujúci mier s Osmanskou ríšou, v ktorom uznal Sedmohradsko za samostatné kniežatstvo. Sedmohradsko sa stalo tureckým vazalom. Napriek tomu, že v Sedmohradsku prevládalo rumunské obyvateľstvo, vládu mala v rukách prevažne maďarská šľachta.

Rakúšania so spojencami zvíťazili v Bitke pri Viedni už v roku 1683 napriek tomu Veľká turecká vojna (alebo Vojna Svätej ligy) trvala až do roku 1699, kedy bola oslobodená väčšina Uhorska.

Na čele prvého stavovského povstania stál východouhorský magnát Štefan Bočkaj (Bocskay). Povstalci porazili cisárske vojská v Sedmohradsku, obsadili Košice a zmocnili sa veľkej časti východného Slovenska. Hlavným cieľom povstania bolo zrušiť cisárske nariadenia o zaberaní majetkov šľachty a slobodné vyznávanie protestantizmu. V roku 1605 vyvrcholili Bočkajove úspechy. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi, sa zmocnili skoro celého Slovenska a podnikali vpády na Moravu, do Sliezska a Rakúska. Dňa 23. júna 1606 uzavreli vo Viedni mier, ktorý zaručoval uhorskej šľachte väčšie zastúpenie v centrálnych úradoch, vo veliteľskom zbore a obsadenie úradu palatína. Stavom sa zaručovala náboženská sloboda.

Druhé stavovské povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom (Bethlenom) malo v podstate ten istý cieľ, ako prvé, lebo sa nedodržiavali, zo strany Habsburgovcov, podmienky Viedenského mieru. V auguste 1619 vpadol na východné Slovensko, obsadil Košice a nechal sa svojimi prívržencami vyhlásiť za hlavu Uhorska a ochrancu protestantov. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi prenikli až na západné Slovensko, kde sa zmocnili Nových Zámkov, Trnavy a na krátky čas aj Bratislavy.

Na sneme v Bratislave (január 1620) schválili „konfederáciu“ s českými stavmi a na ďalšom sneme v Banskej Bystrici (august 1620) zvolili stavy Gabriela Betlena za uhorského kráľa. Po porážke českého povstania na Bielej hore (8. november 1620) nastal obrat aj v Betlenovom povstaní. Počas ofenzívy roku 1621 sa cisárskym vojskám podarilo dobyť Bratislavu, Nitru a ďalšie mestá. Gabriel Betlen preto uzavrel 31. decembra 1621 (alebo 6. januára 1622) s cisárom mier v Mikulove. Vzdal sa dobytého územia a titulu uhorského kráľa. Uhorským stavom potvrdil cisár práva a privilégiá sľúbené Viedenským mierom.

V ďalších protihabsburských akciách v roku 1626 vystupoval Gabriel Betlen ako člen viacerých koalícií – s nemeckými protestantmi, Holandskom a Francúzskom. Gabriel Bethlen začal vojenské akcie pomerne neskoro (september 1626). Až v polovici októbra sa v Ponitrí spojil s Petrom Mansfeldom a so sasko–weimarským vojvodom Jánom Ernstom. Takto aj na území Slovenska prebiehala časť tridsaťročnej vojny. Stredné Slovensko, najmä okolie banských miest, pustošili Mansfeldove vojská a Betlenove turecko-tatárske oddiely. Cisár vyslal proti Betlenovi armádu Albrechta z Valdštejna. Koncom roku 1626 uzavrel Gabriel Betlen v Bratislave mier, ktorý už do konca života (1629) neporušil.

Ďalším povstaním bolo vystúpenie Juraja I. Rákociho. Ako spojenec Švédska a Francúzska využil Rákoci nepriaznivú situáciu pre Habsburgovcov, aby sa vyhlásil za ochrancu nespokojných uhorských protestantov. Zo Sedmohradska prenikol na východné Slovensko a ďalej na západ (1644). Roku 1645 prenikli Rákociho drancujúce oddiely znovu na západné Slovensko a ponáhľali sa na pomoc švédskemu generálovi L. Torstensonovi, ktorý obliehal Brno. Na zásah vysokej porty prerušil Juraj I. Rákoci I. vojenské akcie a vrátil sa do Sedmohradska. Ná základe Lineckého mieru (16. decembra 1645) získal Juraj I. Rákoci do doživotnej držby sedem stolíc na severovýchode Uhorska, z toho Satmársku a Sabolčskú natrvalo. Linecký mier rozšíril slobodné vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale inak jeho ustanovenia bránili iba privilégiá šľachty, upevňovali moc a rozširovali majetok Rákóciovskej rodiny.

Toto povstanie sa ako jediné neodohrávalo na Slovensku. Juraj II. Rákoci, syn Juraja I. Rákociho sa tu neprezieravo vrhol do bojov o poľský trón (1656 spolu so Švédmi obsadili Varšavu), čím vyvolal konflikt Sedmohradska s Turkami. To malo za následok úpadok moci Sedmohradska a jeho plnú závislosť od porty.

Všeobecná nespokojnosť prepukla roku 1678 do otvoreného povstania, na čelo ktorého sa postavil Imrich Tököli (Thököly), bohatý kežmarský magnát z územia Slovenska. Z východného Slovenska prenikol do oblasti banských miest a na Hornú Nitru. Kurucké hnutie (ako sa ľudoví protihabsburskí povstalci – prevažne Slováci a Rusíni – asi od 70. rokov 17. storočia nazývali) sa týmto osamostatnilo od Sedmohradska a jeho základňou sa stali stolice na severovýchode Kráľovského Uhorska. Pod dojmom kuruckých úspechov zvolal cisár Leopold I. v roku 1681do Šopronu snem. Už predtým odvolal absolutistickú formu vlády a na sneme obnovili uhorskú ústavu. Keďže sa nedohodli v otázkach náboženstva, Imrich Tököli sa znovu chopil zbrane. Roku 1682 sa Imrich Tököli stal kráľom „Horného Uhorska“ (teda východného Slovenska) ako vazal Osmanskej ríše (podobne ako Sedmohradsko). Počas výpravy osmanskej armády proti Viedni (1683) Imrich Tököli rozšíril svoj štát smerom na východ skoro na celé Slovensko, ale porážka Turkov znamenala aj rýchly koniec jeho moci. Imrich Tököli bol v tejto súvislosti nazývaný Osmanmi Kráľ stredného Uhorska

Upevnenie postavenia Habsburgovcov po vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických opatrení Viedňou vyvolalo znovu veľkú nespokojnosť v Kráľovskom Uhorsku. Povstanie Františka II. Rákociho sa začalo roľníckymi vzburami v severovýchodnom Uhorsku a malo na začiatku čisto sociálny charakter. Zapojením sa šľachty sa stalo stavovským, hoci roľnícke masy boli naďalej jeho údernou silou. Roku 1703 dobyli Rákociho oddiely banské mestá a v nasledujúcich rokoch ovládli celé Slovensko. V Sedmohradsku roku 1704 Rákociho zvolili za sedmohradské knieža. V Ónode pozbavili stavy Habsburgovcov uhorského trónu (1707) a povstanie dosiahlo svoj vrchol.

Dlhotrvajúce boje, spustošená krajina, mor a rozpory v povstaleckom tábore viedli povstanie k pomalému úpadku. Napriek prezieravej zahraničnej politike, vďaka ktorej dostalo povstanie významnú podporu zo zahraničia, nedokázalo po skončení vojny o španielske dedičstvo odporovať sústredeným silám rakúskej monarchie. Roku 1708 prehrali povstalci bitku pri Trenčíne a po ďalších porážkach povstanie strácalo svojich prívržencov a upadalo. V auguste 1711 kapitulovali zvyšky kuruckej armády pri Satu Mare (Satmár), kde bol tiež podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom. Po porážke sa uchýlil spoločne so svojimi stúpencami do Osmanskej ríše. Zomrel v 6. júla 1735 v meste Tekirdağ. Bol pochovaný spoločne so svojou matkou Helenou Zrínskou v katolíckom kostole svätého Benedikta v Istanbule, v roku 1906 boli ich pozostatky prenesené do novovybudovanej krypty v Dóme svätej Alžbety v Košiciach.