Katedrála Najsvätejšej Trojice (Žilina)

Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1400.[2] S veľkou pravdepodobnosťou v blízkosti – a čiastočne na mieste terajšieho kostola – stál od 13. storočia Žilinský hrad, o ktorom máme písomné správy od roku 1318 do roku 1454. Stavba sa ako kostol po prvýkrát spomína už v roku 1423, vtedy ešte zasvätený Panne Márii.[3] Zmena patrocínia sa stala neskôr – koncom 16. storočia, keď ešte v polovici storočia kostol dvakrát zaujali Podmanickí (1540, 1548) a premenili ho na pevnosť. Samotné postavenie kostola v blízkosti mestského útvaru zrejme rešpektovalo novú skutočnosť, keď starší Kostol sv. Štefana Kráľa nestačil počtu obyvateľov, bol od mesta dosť vzdialený a slúžil vidieckemu obyvateľstvu sústredenému v okolitých osadách.

Kostol Najsvätejšej Trojice v Žiline s časťou námestia.

Okolo roku 1530 dal vtedajší majiteľ Žiliny Burian Světlovský z Vlčnova postaviť vedľa kostola vežu ako pevnostný objekt.[3] V roku 1540 dokončil túto stavbu Rafael Podmanický (+ 1559). Pôvodne mala pomenovanie Nová veža (dnešná Burianova veža).

V polovici 16. storočia ozbrojenci lúpežných rytierov Jána Podmanického (+ 1545) a jeho brata Rafaela dva razy obsadili a vypálili Žilinu a kostol prebudovali na pevnosť.[3] Neskôr majiteľ mesta Mikuláš Dersffy dal urobiť opätovnú prestavbu a kostol znova slúžil cirkevným potrebám. Vtedajší nitriansky sídelný biskup Zachariáš Rohožník-Mošovský (1542 – 1587) ho posvätil, ale už ako Kostol Najsvätejšej Trojice.

V roku 1678 pri požiari kostol celkom zhorel[2], ba roztopili sa aj zvony na Novej veži. Kostol dal zreštaurovať v roku 1687 žilinský zemepán, palatín Pavol Esterházy a v roku 1690 ho začali reštaurovať zasa jezuiti.

Kaplnku sv. Jána Nepomuckého na západnej strane kostola pristavili v roku 1762. Jej hlavným účelom bolo umiestenie Božieho hrobu. Vtedy dostali aj obe veže – veža farského kostola i Nová veža – rovnaké barokové strechy a na vežu kostola dali kríž.

Obrovský požiar zničil dňa 21. júna 1848 takmer celú Žilinu. Zhorela strecha kostola, obe veže i celé vnútorné zariadenie kostola. Dva malé zvony na hodinovej veži kostola ostali. Kríž z veže farského kostola spadol a cez strechu a klenbu prepadol až do krýpt, kde začali horieť rakvy. Z farského kostola ostala ruina.[2] Pri požiari sa na Novej veži roztopili tri najväčšie zvony. Dielo skazy dokonalo zemetrasenie dňa 15. januára 1858. Pri tomto požiari zachránili z kostola sochu Panny Márie. Preniesli ju do kostola v Rosine a zakrátko do kostola svätého Mikuláša vo Višňovom, kde ostala natrvalo. To bolo zrejme príčinou, že Žilinčania každoročne konajú púť k tejto kedysi svojej soche.

Zničený kostol dal zrekonštruovať žilinský dekan a farár Andrej Lemeš s výdatnou pomocou nitrianskeho kanonika-lektora Juraja Tvrdého (1780 – 1865) a žilinského prepošta Štefana Tvrdého (1788 – 1862) i banskobystrického veľprepošta Juraja Budatínského, a to podľa plánov významného maliara a prírodovedca, profesora banskobystrického gymnázia, Jozefa Božetecha Klemensa (1817 – 1883), ktorý predtým pôsobil v gymnáziu v Žiline. Od tohto autora pochádzajú aj oltárne obrazy, ktoré sú v kostole dodnes.

Ďalší požiar vznikol v roku 1886, ktorý znova poškodil aj čerstvo zrekonštruovaný kostol – zhorela na ňom strecha.[2] Farské zvony sa však podarilo zachrániť. V roku 1888 dostali obe veže – veža farského kostola i Nová veža – nové strechy. Charakter, ktorý má veža v podstate i dnes, dostala pri prestavbe v roku 1890. Podľa najväčšieho zvona na nej, ktorý vážil 2 336 kg, dostala vtedy pomenovanie Burianova veža.

Prvá svetová vojna poznačila aj žilinské kostoly. V auguste 1917 zrekvirovali všetky tri zvony z Burianovej veže na výrobu vojenského materiálu. Až v roku 1924 dostala táto veža šesť nových zvonov. Pri tejto príležitosti bola dňa 15. augusta v Žiline veľká slávnosť – Andrej Hlinka (1864 – 1938) posvätil zvony, ktoré ešte v ten deň vytiahli na vežu. Farský kostol dostal aj nový organ, ktorý vyhotovila firma Bratia Rieger v Krnove, v roku 1936 .

V roku 1941 obstaral farský úrad pre fasádu kostola mramorovú sochu sv. Anny, ktorej autorom bol akademický sochár Fraňo Štefunko (* 1903) z Turčianskeho Svätého Martina.

V rokoch 1941 a 1942 uskutočnili stavebnú úpravu Burianovej veže.[2] Vtedy na nej urobili novú vychádzkovú ochodzu so stĺpmi, ktoré spájajú oblúky.

Súsošie sv. Cyrila a Metoda na balustráde pod kostolom

Pôvodný kostol mal zrejme charakter trojloďovej románskej baziliky. Po prestavbe má renesančný charakter.[2] Jednoloďovú stavbu zakončili na východe polkruhovou apsidou a na západe vežou vysokou 51 metrov. Obraz na hlavnom oltári predstavuje Najsvätejšiu Trojicu a pochádza z roku 1697. Namaľoval ho Jozef B. Klemens v roku 1870. Ďalší obraz tohoto autora, Panna Mária, sa nachádza na ľavom oltári spolu so sochou sv. Jozefa a sv. Floriána a na pravom bočnom oltári je obraz Ukrižovanie.[2] Pri vchode do kostola je socha sv. Anny Fraňa Štefunka.

Na kostole je pamätná tabuľa pripomínajúca rekonštrukciu objektu v roku 1942. V roku 2000 bolo pod farským kostolom odhalené súsošie sv. Cyrila a Metoda od sochára Ladislava Beráka.

Ďalšou dominantou mesta je Burianova veža, vysoká 46 m.Slúži ako zvonica,zvoní sa na nej tri krát denne a pred bohoslužbou. Túto renesančnú stavbu postavil okolo roku 1530 vtedajší majiteľ Žiliny Burian Světlovský z Vlčnova. Hranolová viacpodlažná veža je členená malými okienkami, ktoré majú gotické rímsy. Pri úprave rímskokatolíckeho kostola v roku 1890 dostala i táto veža dnešný charakter, v roku 1941 bola vybudovaná nová vyhliadková ochodza.

Pohľad na obe veže z Námestia Andreja Hlinku je pre Žilinu najtypickejší, je to symbol Žiliny. Veľmi často sa objavuje na pohľadniciach, na rôznych publikáciách i na poštovej známke, ktorá vyšla v roku 1997.

Históriu kostola sa podarilo ozrejmiť až archeologickým výskumom, ktorý sa v priestore južne od svätyne realizoval v októbri – novembri 2000 a v apríli až novembri 2001. Priestor výskumu bol vymedzený na bezprostredné okolie kostola a sonda povolená mestom mala rozmery iba 5,5 x 11 m. Napriek tomu sa na tomto malom priestore podarilo zachytiť a preskúmať základy starších sakrálnych stavieb, ktoré predchádzali terajší farský kostol.

Úroveň starších základov sa pohybovala od 40 – 50 cm pri ich povrchu až do vyše 300 cm pri základových škárach od dnešnej úrovne terénu. Na základe zistení výskumu bolo zrejmé, že sa tu nachádzajú minimálne dve – tri stavebné fázy staršieho kostola, ktorý mal pôvodne nie polygonálnu, ani polkruhovú, ale pravouhlú svätyňu. Jej južná polovica vyčnievala do priestoru vedľa terajšej svätyne a druhá polovica sa nachádza vo vnútri polygonálnej svätyne. Porušenie južného múru stavby niekedy krátko po jej postavení si vynútilo nielen jej rozšírenie o 100 – 110 cm smerom južným, aj jeho spevnenie mohutným pilierom, ktorý mal základovú škáru o vyše 100 cm hlbšie ako južný múr svätyne. V strede dĺžky južného múru pravouhlej svätyne pristavili ešte jeden podobný pilier, aby zrejme zabránili jeho opätovnému poškodeniu.

Kaplnka

Treba podotknúť, že medzi vonkajšou stenou južného múru svätyne a piliermi bola zreteľná stavebná cezúra, čiže neboli postavené súčasne, ale v určitej časovej postupnosti. Vnútri staršej svätyne sa nachádzala aj krypta, ktorú v čase stavby terajšej polygonálnej svätyne vyplnili liatym murivom, pretože priamo na jej korune stojí južný múr svätyne. V telese krypty sa našli sekundárne zamurované časti oltárnej menzy vyrobenej z vápenca červenej farby, ktorá bola zrejme súčasťou staršej sakrálnej stavby. V nároží druhého piliera sa objavil veľký kamenný článok s plastickým výzdobným motívom, ktorý môže pochádzať z portálu staršieho kostola. V strede základu južného múru svätyne staršieho kostola sa zistila stavebná cezúra a v jej vonkajšej časti bol zamurovaný kamenný článok románskej profilácie, ktorý taktiež môže pochádzať zo staršej stavby.

Okolo objavených základov sa preskúmalo 63 hrobov, datovaných mincami od začiatku 17. do konca 18. stor. Staršie hroby uložené v smere Z – V, čiže s hlavou na západnej strane, boli bez nálezov, resp. sa v nich a v ich blízkosti našli iba črepy datované do 15. stor. Najhlbšie uložené hroby ležali na deštrukcii južného múru staršej svätyne a tak je pravdepodobné, že k nej muselo prísť už pred 15. stor., najskôr v priebehu 14. stor. Terajší kostol stojí priamo na základoch objavených počas archeologického výskumu. Na východnej strane pravouhlej svätyne staršieho kostola sa našla aj dodatočne budovaná polkruhová apsida, ktorá sa stala súčasťou staršej stavby niekedy koncom 13. až začiatkom 14. stor. Miesto spojenia apsidy a pravouhlej svätyne spevňuje práve spomínaný mohutný pilier, ktorý museli postaviť až po vybudovaní apsidy, pretože jeho severná stena sa pripína k južnej stene apsidy aj k juhovýchodnému nárožiu pravouhlej svätyne. Časová postupnosť budovania základov zistených počas výskumu je pravdepodobne takáto: v polovici 13. stor. postavili jednoloďový kostol s pravouhlou svätyňou, podobný aké stavali premonštráti v Turci (Martin, Kláštor pod Znievom, Sučany).

Po roku 1270, z ktorého existuje údaj o zničení Žiliny, rozšírili jestvujúcu stavbu smerom južným o 100 – 110 cm, čo sa zistilo práve počas výskumu, že pravouhlá svätyňa bola najmenej raz prestavaná. Po roku 1300, keď už bola Žilina mestom (prvýkrát je to písomne doložene v listine až z roku 1312) a v meste sa natrvalo usadili nemeckí hostia z Tešína, pristavali polkruhovú apsidu podobnú aké sú známe z viacerých kostolov v Sliezsku. Až následne pristavali oporné piliere k južnej stene staršej svätyne, aby sa zabránilo jej porušeniu. Súčasný farský kostol je trojloďovou bazilikou s polygonálnym presbytériom a jemu podobný kostol v Liptovskom Mikuláši postavili niekedy po roku 1300. Na severnej stene terajšej svätyne sa nachádzajú anjouovské ľalie v páse asi 50 cm pod zachovalou korunou múru. Tieto sem najskôr namaľovali asi v čase vlády Anjouovcov v Uhorsku, čiže medzi rokmi 1308 – 1387. Karol Róbert udelil Žiline prvé písomne doložené výsady, Ľudovít I. udelil Žiline právo jarmokov, a Slovákom v Žiline Privilégium, že majú mať rovnaké zastúpenie v mestskej rade ako Nemci. Kráľovná Mária v listine z roku 1384 priznala obyvateľom Žiliny používať magdeburské právo mesta Krupiny a tým zároveň obmedzila práva dedičného richtára.

Za všetkých troch panovníkov sa mohli na korune svätyne namaľovať anjouovské ľalie. Je pravdepodobné, že terajší farský kostol stál už v 14. stor. aj keď sa výslovne spomína až v prvej tretine 15. stor. Žilina mala v 14. stor. asi 700 obyvateľov a spolu so služobníctvom a pomocným personálom v meštianskych domoch 800 – 900 obyvateľov, ktorým už zrejme jednoloďový kostol nemohol vyhovovať. Žilina sa ako mesto musela začať formovať skôr ako je o tom prvý písomný záznam z roku 1312.

Aj mestská pečať, kde je hlavným symbolom dvojramenný kríž, prevzatý z oficiálneho znaku uhorských kráľov Arpádovcov hovorí, že sa tak muselo stať ešte za ich panovania pred rokom 1301.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Katedrála Najsvätejšej Trojice (Žilina)

Žilinský portál