Ždiar

Pôvodne niektorí historici uvádzali, že obec vznikla v roku 1282 ako Stragar, teda územie, ktoré daroval kráľ Ladislav IV. 12. júla 1282 Kozmovi, Mikulášovi a Štefanovi, synom Zumbotha a komesovi Arnoldovi, synovi Detrichga za ich zásluhy. Išlo o zem Stragar a Čierny les v Spišskej stolici. Na konci donačnej listiny sa uvádza opis hraníc. Podľa historika Branislava Varsíka treba túto zem stotožniť s dnešnými Bušovcami a nie so Ždiarom. Pôvodne sa na tomto území usádzalo valašské obyvateľstvo, ktoré hospodárilo na ľubovnianskom panstve zálohovanom Poľsku. Juraj Horvát z Plavča po roku 1584 odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a stal sa najväčším feudálom na Spiši. Patrili mu aj pozemky, na ktorých hospodárili, klčovali lesy a pásli dobytok roztrúsení osadníci. Juraj Horvát na základe nového kopaničiarskeho práva ich donútil, aby sa usadili a začali obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch. Vznik obce sa datuje na začiatok druhej polovice 16. storočia. Ždiar zakladal František Lužinský, kastelán zemepánov Horvátovcov. V roku 1590 bol Ždiar malým stálym sídliskom valašského obyvateľstva. Údajne do vypálených lesov prišlo 13 rodín, ktoré si územie rozdelili na 13 častí. A to tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, a tak vytvorili hranice. [5] Pozemky, na ktorých hospodárili mali pomerne veľkú rozlohu. Vďaka nim sa osada roztiahla do dĺžky 6 km. V druhej polovici 16. storočia dolinu okolo potoka osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najmä z Lendaku. Vypaľovali les, rozširovali pastviny. Túto činnosť nazývali „žiarenie“ lesa. Preto sa obec nazývala Žiar. V dokumente z roku 1773 sa spomína ako Ždyar. V roku 1808 sa používal názov Žjar.

Počas druhej kolonizačnej vlny boli rozparcelované bočné doliny a priľahlé vrchy. Časť pasienkov obyvatelia premieňali pomocou motýk na role. Keď sa zdokonalili poľnohospodárske nástroje a začal sa používať pluh, zmenilo sa motykové hospodárstvo na pluhové. Motykové hospodárstvo bolo typické pre vysokopoložené osady, tak vznikali izolované lazy, samoty, „šále“ a „cholvarky“. Na nových parcelách v Bacheldovej doline a pod Antošovským vrchom, v Pavlovskej doline, Blaščatskej doline, Bartušovej a Monkovej doline a na Sladičovskom vrchu vzniklo niekoľko osád, ktoré partia administratívne k obci.[6]

Administratívne patril Ždiar do Spišskej župy. Od 18. storočia do Magurského okresu. Neskôr od 1. mája 1884 do Kežmarského okresu. Okrem hospodárenia na pôde a v lesoch sa niektorí obyvatelia Ždiaru zaoberali pašeráctvom, pytliactvom a zbojníctvom. Známa je aj "cesta zlodejov", ktorá po prvej svetovej vojne dostala meno Cesta Slobody. viedla od Ždiaru cez Tatranské Matliare, do Starého Smokovca a ďalej okolo Vyšných Hágov do Štrby a Východnej. Kráľom tatranských pytliakov bol Jonek Lysý z Javoriny, ktorý údajne najradšej poľoval na kamzíky a svište.[5]

Do konca 19. storočia sa stavali jednopriestorové drevenice. Najstaršie boli zrubové koliby pastierov a uhliarov s ohniskom vo vnútri koliby s jedným vchodom, bez povaly a okien. Slúžili aj ako maštale. V noci a počas chladných dní v nich bývali aj s dobytkom. Aby sa v kolibách dalo prezimovať na ustajnenie dobytka vyhradili stabilný priestor (obyčajne kút pri ohnisku a blízko dverí). Tento kút sa stal základom maštaľového domu. Neskôr, asi po roku 1892, sa začal meniť na dom sieňového a komorového typu, ktorý mal slúžiť veľkej rodine. Vybudovali malé okná a povaly. Na stavbu domu používali prírodný materiál slieňové, ílovité a pieskovcové bridlice, vápence a dolomity. Drevo bolo podľa tereziánskeho urbáru a po reformách Jozefa II. od roku 1871 prísne chránené. Na stavebné drevo mali nárok len poddaní sedliaci. Prídely boli nepatrné. Sedliaci väčšinou drevo kradli. Stromy, ktoré si vyhliadli na stavbu domu, dlho pozorovali a opatrovali. Nevytínali ich v piatok ani počas splnu mesiaca, ale medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Každý majiteľ nového domu sa usiloval situovať obytnú časť na slnečnú stranu a hospodárske budovy tak, aby boli pod dohľadom gazdu. V Ždiari, ale aj v priľahlých horských osadách postavili oproti obytnému domu, smerom na sever, hlavné hospodárske budovy (maštaľ a stodola). Medzi maštaľou a stodolou zo západnej strany postavili chlievy pre ošípané a z východnej strany na štyri stĺpy strechu (ako podšopu), pod ktorou umiestnili voz, sane a iné náradie. Touto stavbou sa vyriešila ochrana dvora pred vetrami a pred nevítanými návštevníkmi, divou zverou. Skôr než tesári začali klásť prvé kmene, pokľakli aj s členmi rodiny a pomodlili sa. Miesto pod základmi („peckami“) pokropili svätenou vodou. Stavbu domu nezačínali v piatok, počas splnu a nového mesiaca. Do prvých kmeňov na uhloch vydlabávali krížiky a do nich vkladali posvätené byliny, mince a vo fľaštičke svätenú vodu. Na ochranu pred vetrami do uhlov vkladali v handričke zauzlenú soľ. Verili, že keď sa vietor priblíži k domu, olíže soľ na uhloch a poberie sa ďalej.

Rozmery obytných miestností mali rozpätie tri krát tri metre, málokedy boli väčšie. Do izby sa vchádzalo cez predsieň („šíň“). Zo siene sa vchádzalo do izby „prógem“. Dvere z dvora do siene a izby mali drevenú zámku, do konca 19. storočia i drevený kľúč. Sieň bola len z časti prikrytá povalou. Bol v nej otvor, do ktorého ústil rebrík („shod“) vedúci na povalu, ktorá bola udržiavaná v čistote, tak ako podlaha v izbe. Miesto, z ktorého prichádzal z otvoreného ohniska v izbe dym sa volal „koh“ . Dym, ktorý vychádzal bočným otvorom sa dotýkal zavesených údenín a potom sa voľne rozplýval po povale a pod strechou.

Dnes už ani najstarší obyvatelia Ždiaru sa nepamätajú na otvorené ohniská. Do 20. rokov 20. storočia základy pece spočívali na drevenej konštrukcii s vedľa postaveným komínom a „bľachou“ na varenie. Neskôr sa ujali z tehál murované pece, kachľové pece s „bľachami“, železné pece s rúrou na pečenie, elektrické a plynové pece.

Estetická stránka interiéru bola rovnako dôležitá. Už vstupné dvere boli umelecky stvárnené vrúborezbou, drevenými zámkami, kľučkami a zárubňami. Stôl bol zo smrekového dreva, okolo čelnej a komorovej steny boli lavice, k inventáru patrili skrine, truhlice. Boli dekoratívne ozdobené ornamentmi maľovanými volne štetcom alebo rezané do dosky. Namiesto dnešných postelí boli prične z dosák, až v 19. storočí sa z nich vyvinula posteľ, ale bez peľaste nad hlavou. Prične boli vystlané slamou, trávou a pod.. Na výstelke bola deka z ovčej vlny, pokrovec z handier, staré kožuchy. Periny a vankúše boli známe až v polovici 19. storočia. Na posteli spávali mladomanželia, choré deti a rodičky. Starí členovia rodiny spávali v komore, mladí na laviciach okolo steny a v lete v humne. Výzdobu izby tvorili obrazy s náboženskými výjavmi maľované na skle, ktoré kupovali na pútiach. Na stenách boli zavesené džbány a taniere. V 19. storočí začali používať reprodukcie svätcov, rakúskych cisárov, uhorských kráľov a pod., obrazy s vojnovou tematikou, fotografie členov rodiny, ktorí sa odsťahovali do cudziny.[6]

Vonkajšia výzdoba domov sa sústreďovala na priečelie. Domy v Ždiari mali svoj vlastný kolorit. Časté premeny počasia – vietor, sneh, dážď, slnko – zafarbili zruby domov, dosky a šindle jemnou indickou červeňou. Bola vynikajúcim podkladom pre ornamentálnu výzdobu. Starali sa o ňu najmä ženy. Skladala sa z rastlinných motívov. Drevenice majú modré škárovanie a ich okenné rámy a drevené klady zdobia ornamenty.

Po druhej svetovej vojne sa čiastočne narušila pôvodná architektúra obce a dnes v Ždiari prevládajú moderné budovy. Niektoré sú postavené v duchu architektúry tradičných ľudových stavieb. Štyri vzácne zoskupenia ľudových stavieb v roku 1977 boli vyhlásené za pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry.[4]

Charakteristickým odevom pre Ždiar sú goralské kroje. Obliekajú si ich niektorí starší obyvatelia v nedeľu alebo pri iných sviatočných príležitostiach. Keďže cez obec prechádzala dôležitá obchodná cesta zo Spišskej Belej do Nového Targu, vyvíjal sa miestny odev rýchlejšie ako v iných oblastiach. Mohli si kupovať materiály na dotvorenie detailov, ktoré urobili ich kroj s bohatšou výzdobou ako v okolitých chudobnejších goralských obciach. Typickou súčasťou ždiarskeho ženského kroja je tzv. „raňt seuch“ – rovný pruh riedko tkaného plátna z veľmi jemných ľanových nití so zvláštnym vytkávaným vzorom, na ktorý sa používala hrubá biela bavlnená niť. Vydaté ženy si zdobili hlavu čepcom nasadeným vysoko na temene hlavy, ktorý si podkladali okrúhlou podložkou, okolo ktorej si ovíjali vlasy. Čepiec bol okrášlený farebnými tkanicami a flitrami. Keď vychádzali von obväzovali si ho šatkou, čo vytváralo veľmi typickú ozdobu ždiarskych žien. Ždiarskí muži si zvyčajne obliekali nohavice („portky“), kabáty („kabance“) z hrubého súkna, košele z hrubého plátna a kožuchy bez rukávov. Najmä vesty z baranej kožušiny („serdaky“) si zdobili vyšívanými ornamentmi. Na hlavách nosili pre nich charakteristický „kapeľušok“ – klobúk, ozdobený bielymi malými lastúrami a veľkým orlým perom.

V roku 1925 v Ždiari vznikol prvý ľudový umelecký súbor. Potom v jeho tradíciách pokračovali Ján, Matej a Jozef Pitoňákovci a Vojtech Sabanský, ktorí založili folklórny súbor Ždiaran. Ždiar od roku 1925 často navštevoval znalec ľudového umenia Karel Plicka, ktorý okrem jedinečných dokumentárnych fotografií tu nakrútil mnohé filmové scény do filmu Zem spieva.[4]

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia Ždiar bol jedným z najviac turisticky využívaných tatranských destinácií. V letnej sezóne tu bolo ubytovaných denne až 3000 hostí. Ždiar sa stal najväčším tatranským hotelom. Do roku 1969 väčšinu návštevníkov tvorili turisti z Nemeckej demokratickej republiky. Uzavretie turistických chodníkov v Belianskych Tatrách výrazne znížilo počty turistov. V súčasnosti turistický vrchol prežíva Bachledova dolina, v ktorej sú rôzne turistické atrakcie a lyžiarsky vlek rovnako aj lyžiarska lúka na Strednici. Ždiar aj napriek uzávere niektorých voľakedy turisticky atraktívnych miest v Belianskych Tatrách je východiskom pre veľmi dobré až výborné podmienky pre letnú turistiku – náučný jednosmerný chodník Monkova dolina (Mąkowa Dolina) – Kopské sedlo (Kopskie Siodło, Siodło pod Kopą), cykloturistika, camp, oddych. V zimnom období turisti z regiónu, Slovenska a iných, najčastejšie európskych krajín s obľubou využívajú služby lyžiarskeho strediska Ždiar – Strednica (Zor – Średnica) ako aj ostatné súkromné vleky situované v miernych, stredných až prudkých svahoch s priemernou dĺžkou cca 300 m.

V súčasnosti obec ponúka množstvo ubytovacích kapacít v privátnych domoch a penziónoch, výborné stravovacie služby a informácie. Obec spolupracuje s mestom Spišská Belá, pod ktoré spadá správa územia pohoria Belianske Tatry, náučného chodníka v spolupráci so Združením turizmu obce Ždiar a Belianskej jaskyne vzdialenej od Ždiaru cca 11 km v osade Tatranská Kotlina.[4]

Obec nebola postihnutá veternou smršťou z 19. novembra 2004. Ihličnaté a v menšom množstve aj zmiešane lesy sú preto zachované po celom pásme pohoria Spišská Magura aj Belianskych Tatier.[4]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ždiar

• www.zdiar.sk - oficiálna stránka obce
• www.zdiar.eu - turistická stránka o obci
• www.zdiar.net - turisticko-informačná stránka o obci a okoli (mapy, videa)
• www.beliansketatry.sk
• www.strednica.sk