Mestská radnica (Žilina)

Radnica slúžila od počiatku ako stredisko správnych orgánov mesta - mestskej rady, zastupiteľstva, mestského súdu, notára, administratívy a hospodárstva. V dome sídlili volení richtári z radov žilinských mešťanov, ktorý existovali popri dedičných richtároch. Richtári boli volení na obdobie jedného roka. Voľby sa konali vždy 24. apríla na sviatok sv. Juraja, od roku 1771 sa termín volieb presunul na 1. novembra. Prvým známym žilinským voleným richtárom je Jokl Smyt, ktorý stál na čele mesta v rokoch 1419 - 1420. Prvým známym dedičným richtárom bol Ján Pezold z roku 1325. Celkovo poznáme mená 11 dedičných richtárov a mená 188 volených predstaviteľov mesta, z nich viacerí boli na miesto richtára zvolení opakovane. Medzi najvyššími predstaviteľmi mesta boli zemania - Straňavský, Košeľovci, Skalovci a ďalší, v roku 1900 dokonca barón - Karol Kloch, ktorý zomrel vo výkone funkcie. V 20. storočí, keď mesto postavilo budovu tzv. Finančného paláca - dnes Dexia banka (1931), sa mestský úrad aj najvyšší predstaviteľ mesta premiestnili do týchto nových priestorov. Aj preto radnica dostala pomenovanie stará radnica. Mestský úrad neskôr ešte niekoľkokrát zmenil svoje sídlo (budova Drevoúnie na rohu ulíc 1. mája a Moyzesovej, dom č. 5 na Mariánskom námestí, Dom odborov na Štúrovom námestí a od roku 1995 budova bývalého OV KSS na dnešnom Námestí obetí komunizmu 1, kde je dodnes). Primátori mesta sídlia opäť v starej radnici od konca roka 1992, teda presne po šesťdesiatich rokoch.

Žilinská mestská kniha

Privilégium pre žilinských Slovákov

Písomnosti mesta, ktoré sa zhromažďovali v priestoroch radnice, po prvý raz spracoval Ľudovít Stárek (1843) a neskôr i známy slovenský historik Richard Marsina. Archív bol pôvodne tajný - listiny ukladali do truhlice, po Stárkovom spracovaní boli uložené v druhom sklade. Pôvodne bola v archíve i strieborná mestská pečať (stratila sa v 19. storočí), päť katovských mečov a misa, v ktorej si kat umýval ruky po výkone trestu. V archíve boli i mestské zástavy. Mestský archív ako organizácia zanikla v roku 1960, posledným mestským archívom bol v rokoch 1958-1960 PhDr. Marián Klapita. Písomnosti prešli do okresného archívu a dnes sú v budove Štátneho archívu v Žiline na Framborskej ulici. Je medzi nimi i známe Privilégium pre žilinských Slovákov - Privilegium pro Slavis z roku 1381, čo je prvý dokument o našej národnej identite, či Žilinská kniha z rokov 1378-1524 v nemeckom, latinskom a slovenskom jazyku. V tejto knihe sa nachádza aj prvý knižný zápis v slovenčine na Slovensku vôbec (1451). Žilinská mestská kniha je najstaršia a najvýznamnejšia jazyková a právna pamiatka Slovenska. Je pozoruhodné, že mesto si dokázalo napriek požiarom, zemetraseniam a vojnovým časom zachovať svoj archív a mestské zápisnice. V archíve sú uložené písomnosti z rokov 1378-1995.

Od roku 1520 až do roku 1848 mala Žilina len volených richtárov. Vo funkcii pôsobili od apríla uvedeného roku až do voľby nového richtára v apríli nasledujúceho roku. Od roku 1771 pôsobili richtári vo funkcii od 1. novembra predchádzajúceho roku do 1. novembra uvedeného roku.

Až do asanovania domu a jeho výstavby do súčasnej podoby (1893 - 1894 za richtára Ignáca Balogha a Jozefa Hrabovca) boli v radnici tieto priestory: dve dodnes zachované gotické klenuté pivnice, na prízemí miestnosť pre nočnú stráž, sklad, kuchyňa, veľká miestnosť pre krčmu s uvedeným rokom 1528. Na poschodí bola na strane od námestia veľká sála pre úrady mesta, ďalej tu bola miestnosť pre strážnikov, väznica a miestnosti archívu. Vzadu za stavbou sa nachádzal aj prízemný dom pre strážnikov. Hlavná miestnosť na poschodí, kde zasadala mestská rada, magistrát a súd, bola bohato zdobená rôznými obrázkami a nápismi. Strop bol z drevených dosiek podelených na štvorhranné polia s obrazom, na ktorom bol znak mesta uprostred - dvojitý zlatý kríž v zelenom poli, okolo ktorého bol nápis

V preklade to znamená: „Uvidel a zaplakal - opraviť dal 1685. Richtár, celé mesto a senát.“

Okolo tohto nápisu bol verš v štvorhrane s číslami v každom uhle (1797):

V preklade:
„Čoskoro dozrel však čas siedmej žatvy hrôz
Keď vzbĺkli v plameňoch veže, radnica, kostoly a dom
Radnice, slziac, siedme už ruiny zrel
Tak sa stalo, že nemohol svoje práva vykonávať.“

Na rube tohto obrazu je text napísaný maliarom Andrejom Jancom: „Pinxit Andreas Jenecz, civis Solnensis A 1797, Atavis vero suae A quinto, supra sexagesimus, adest 65“. V preklade: Namaľoval Andrej Janec občan Žiliny 1797. Bolo to môjho veku 5. roku nad 60, čiže 65. Obraz v roku 1994 reštauroval Jozef Dorica a v súčasnosti je na stene zasadačky mestského zastupiteľstva.

Latinské nápisy na stenách miestnosti sa týkali pravidiel spravodlivosti, v preklade: Sudca a prísediaci nech sú vnímaví, pozorní, ale nie prístupní a poddajní. Čo iné si môžu želať súdení. Ak sa vinník bude tváriť hluchý, nikdy sa jeho ucha nedotkne právo. Akú nádej dáva žalobcovi a poskytuje... (Ďalší text bol poškodený). Úradník nech má výzor tváre neprístupného človeka a nech nie sú jeho priateľmi honosné dary. Nech má v úcte spravodlivosť a nech ju vykonáva tak, ako mu to prikazuje zákon. A čo má rešpektovať prísediaci - nech neprijíma žiadne dary. Veď zneuctenia spravodlivosti vždy boli a jestvujú i teraz.