Divina (obec)

Divinu tvoria dve obce: Divina a kedysi samostatná obec Lúky. Divina má aj početné osady, z ktorých najväčšie sú osady Bálovce (u Báli) a na Vŕšku, ktoré sú využívané aj chalupármi.

• 1325 Divina
• 1393 Dywyne
• 1474 Nagh Dywen
• 1598 Diwina Maior
• 1773 – 1907 Divina, Diwina, Nagy Divina, Nagy Diwina
• 1808 Welká Diwina
• 1907 – 1913 Nagydivény
• od 1920 Divina

Divina leží približne 6 km severne od okresného a krajského mesta Žilina (s mestom má krátku 138,95 m hranicu) v údolí, ktorým preteká rovnomenný potok Divina. Jej umiestnenie v údolí zapríčinilo, že počas svojho vývoja sa rozrástla do dnešnej takmer 6 km dĺžky. V blízkosti obce sa nachádza Divinka, Svederník (aj s jeho miestnymi časťami Marček a Zárieč - Keblov), Dlhé Pole, Dlhá nad Kysucou, Rudinská, Rudina, Rudinka, Vranie a Považský Chlmec. Z urbanistického hľadiska predstavuje Divina typ reťazovej dediny s dodnes nezastavanými časťami (miestna časť ve Vrbí, alebo u Paríži). Rozptýlené osídlenie Diviny potvrdzujú v 18. storočí tiež textové operáty Prvého vojenského mapovania. Typ voľnej reťazovej dediny je v podstate typ, ktorý vznikol na území Slovenska počas nemeckej kolonizácie v 13. – 14. storočí, kedy obce vznikali vymeraním rovnobežných pásov, kolmých na hradskú cestu, pri ktorej sa nachádza intravilán.[4]

• 
  Centrum Diviny v roku 2004
• 
  Divina, centrum obce, vpravo obec Lalinok
• 
  Pohľad na miestnu časť Lúky v roku 2016

Územie Diviny a jej okolia bolo osídlené už oddávna. Okrem niekoľkých nálezov z doby bronzovej a rímskej sa na lokalite blízkej Veľký Vrch v neďalekej Divinke našlo najstaršie a najväčšie slovanské osídlenie (hradisko) na severnom Slovensku z predveľkomoravského obdobia. Pri archeologickom výskume sa tu našli aj keltské mince (minca typu "Divinka"), ostrohy, kusy nádob či šperky.

Divina vznikla na zvykovom a nemeckom (žilinskom) kolonizačnom práve, neskôr prešla na valašské. Pri nemeckom práve mali významné miesto šoltýsi (kolonizátori – zakladatelia), ktorí sa usídlili v dosiaľ neobývaných častiach chotára a rozširovali dedinu zakladaním jej nových osád, prípadne osídľovali opustené časti obce. Šoltýsi mali svoje privilégiá a slobody a nepatrili medzi poddanské obyvateľstvo.[5] Prvé písomné zmienky o území Diviny sú z roku 1244. Územie obce sa tu spomína len nepriamo zmienkou o riekach Divina a Malá Divina, spolu s ostatnými okolitými obcami a oblasťami v listine nitrianskeho biskupa Adama II., v ktorej opisuje hranice územia Kysúc, darované kráľom Belom IV. kniežaťu Bohumírovi, syna Sebeslava, za jeho činy počas tatárskeho vpádu do Uhorska.

Pri popise chotára Diviny z roku 1325 sa spomína aj obec Lúky (dnes miestna časť Diviny). Divina, novozaložená plantácia (lehota), bola krajinským sudcom Alexandrom potvrdená istému Salmanovi. Niektorí autori sa však domnievajú, že ide o dosídlenie staršej, opustenej osady.[6] Stredoveké osídlenie chotára dokladá aj stredoveký hrádok, ktorý sa nachádzal v pohraničnej oblasti medzi Divinkou a Divinou v doline Divinského potoka. Divinu ďalej získava Salmanov syn Mikuláš, ktorého potomkovia boli koncom 14. resp. začiatkom 15. storočia povýšení do šľachtického stavu.[7] Podľa urbáru Budatínskeho panstva z roku 1572 patrila Divina do jeho správy. Popisná časť urbára sa zmieňuje aj o divinskom zákupnom richtárovi (šoltýsovi), ktorý tu pravdepodobne prevádzkoval mlyn. Zaujímavé je, že divinskí obyvatelia okrem odovzdávania štandardných naturálií museli vrchnosti ako jediní zo všetkých obcí panstva poskytovať aj jarabice aj zajace.[8] K Budatínskemu panstvu patrila obec aj v roku 1658 a zostala v jeho držbe aj počas nasledujúcich storočí, až do zániku feudalizmu.

V chotári Diviny existovala dnes už zaniknutá osada (obec) Nová Dedina (Ves Nove), ktorá sa rozprestierala na území dnešných obcí Divina, Podvysoká, Dlhá nad Kysucou, Turzovka a zrejme aj Rudinská. V roku 1572 bola táto osada majetkovo rozdelená na dve časti. Prvú so sedliakmi Kuczmenom, Holáňom a želiarom Mezerom vlastnili Ján a Juraj Suňogovci. Druhá časť osady so sedliakmi Hrošomm, Polkom a želiarom Lazarom patrila Suňogovcom Mojžišovi a Rafaelovi. Medzi ďalšie zaniknuté divinské osady patrili: Pažiť, Brezová a divinské lazy zvané Dluha. Osady Nová Dedina a Brezová sú spomenuté ešte v roku 1658 v urbári Budatínskeho panstva v súvislosti s Divinou ako Nove a Brezove.[9]

V zmysle tereziánskej urbárskej regulácie bolo zrušené dedičné richtárstvo, šoltýstvo či funkcie valašských vojvodov, a tým boli zrušené aj ich privilégiá.[10] V čase tereziánskej urbárskej regulácie žilo v Divine celkom 24 šoltýsov. Títo šoltýsi už nemali svoje šoltýske listiny a tak sa v zmysle nariadenia o tejto regulácii zaviazali platiť dane.[11] Vrstva privilegovaných šoltýsov pozvoľne splynula s ostatným poddanským obyvateľstvom. Pozostatkom po valašskej kolonizácii, ktorý pretrval až do polovice 20. storočia sú tzv. bačoviská roztrúsené po okolitých kopcoch.

V obci sa dodnes zachovalo množstvo pôvodných ľudových stavieb: drevenice, humná a bačoviská. Dodnes tu stoja ľudové domy postavené pred rokom 1900, alebo v prvých desaťročiach 20. storočia. Hospodárske stavby (humná, chlievy, šopy) sa z dôvodu ich nepotrebnej modernizácie zachovali omnoho staršie, mnohé pochádzajú z polovice 19. storočia. Ešte v polovici 20. storočia existovali v obci aj iné historické a účelné stavby: sušiarne ovocia, pálenica a do svahov zapustené pivnice.[4]

• 
  Rodový erb Suňogovcov, rodu, ktorý významne ovplyvnil dejiny obce
• 
  Divina, Korausov dom z roku 1828
• 
  Divina, Lašútove humno z roku 1828
• 
  Ľudový dom z roku 1907, Divina – osada na Vŕšku
• 
  Osada na Vŕšku, drevený portál, datovanie

Lúky vznikli ako osada na nemeckom kolonizačnom práve patriaca zemianskym rodinám. Prvá písomná zmienka o Lúkach je z roku 1325. Historicky a administratívne mali Lúky v minulosti bližšie k Svederníku a Marčeku, ako k Divine. Obec totiž vlastnili často identickí majitelia ako Svederník, Marček či Zarieč. V roku 1458 Matej Korvín daroval novou donáciou za verné služby na rozličných miestach Jánovi zo Svederníka a jeho synovi Jurajovi, večným právom Svederník a Lúky so všetkými náležitosťami, od oráčin až po úžitky. Aj tu môžeme zaznamenať prepojenie týchto dvoch majetkov. Okrem Svedernických vlastnili majetok v Lúkach aj iné zemianske rody. Pred rokom 1474 to bol Juraj Markovský, v rokoch 1474 a 1526 Súľovskí, ktorí sa o tento majetok v roku 1478 sporili Nedeckými a Bitarovskými. V bližšie neurčenom čase tu mali majetky aj Maršovskí. Matej Bel uvádza rodiny Ordódovcov, Akayovcov a Sirmajovcov (Sirmiensis). V roku 1828 obec vlastnili Akajovci, Ordódyovci a Súľovskí.[5] Lúky sa samostatne vyvíjali do roku 1913, potom boli pričlenené k Divine.[12] Toto spojenie sa udialo proti vôli obyvateľov, pretože existuje niekoľko žiadostí o osamostatnenie Lúk, adresovaných v období 1. ČSR trenčianskemu županovi.[13]

24. júla 1837 dopadol takmer do centra obce meteorit, z mineralogického hľadiska chondrit. O jeho dopade sa zachoval záznam v prvom zväzku divinskej farskej matriky: „Divinu vzrušila zvláštna udalosť 24. júla 1837. V tento deň o pol dvanástej hodine pred obedom sa slnko zatmilo a v 50-stupňovom uhle v diaľke 40 siah od kostola v smere vyšného konca obce dopadol tu s veľkým rachotom meteor vo váhe 19 viedenských funtov (1 viedenský funt = 56,006 dkg).[14] Rozmery tohto meteora (povetroňa) boli tieto: dĺžka 24 cm, šírka 23 cm, hrúbka 13 cm. Meteor tento si vzala vdova grófka Ľudmila Csáky, rodená Lažanská, do svojho hradu v Budatíne, čo vzácnu pamiatku a v roku 1838 ho darovala Národnému múzeu v Budapešti, kde sa dosiaľ nachádza.“ Pod záznamom je podpísaný Štefan Závodník, v období pádu meteoritu kaplán u divinského farára Jána Lottnera. Závodník však nebol objaviteľom meteoritu. Krátko po páde ho našiel a pred zničením zachránil Ján Lottner, ktorý ho ešte teplý priniesol na divinskú faru a neskôr odovzdal grófke Čákyovej. Zápis v matrike bol vykonaný na dvakrát, ako o tom svedčia nielen roky (1837 a 1838), ale aj odlišný rukopis záznamov. Prvý zápis spravil pravdepodobne tesne po páde Ján Lottner, druhý vznikol zrejme až niekoľko rokov po páde, pretože Závodník je tu podpísaný už ako paroch (us) divinensis, čiže farár Divinský, ktorým sa bol až od roku 1841.[15] Popredný stredoeurópsky prírodovedec Jozef Sadler označil meteorit z Diviny na základe jeho veľkosti, dokonalého stavu a nádherného tvaru za kráľa všetkých európskych meteoritov. Menšiu časť meteoritu má vo svojich zbierkach aj Viedenské prírodovedné múzeum (Naturhistorisches Museum Wien).[16] Najväčšia časť meteoritu zostala dodnes uložená v Prírodovednom múzeu v Budapešti. Vďaka mineralógovi Mgr. Danielovi Ozdínovi, PhD. z Katedry mineralógie a petrológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa dostalo na Slovensko päť verných kópií divnského meteoritu. Jedna je súčasťou Pamätníka divinského meteoritu, ktorý slávnostne odhalil starosta Ing. Emil Molko počas Ondrejovských hodov 29. 11. 2014. Ide o jediný takto stvárnený geologický pamätník na Slovensku. Pri tejto príležitosti vydala Slovenská pošta príležitostnú pečiatku s motívom divinského meteoritu. Ide o druhé pripomenutie meteoritu vo forme príležitostnej poštovej pečiatky v slovenskej filatelistickej histórii. Ako prvá bola v roku 1997 vydaná pečiatka pripomínajúca pád meteoritu v Rumanovej.[17] Autorom príležitostnej pečiatky a pamätníka je krajinný architekt Ing. Marek Sobola, PhD.[18]

• 
  Historický zápis o divinskom meteorite
• 
  Pamätník divinského meteoritu
• 
  Grófka Ľudmila Čákyová,rodená Lažanská z Bukovej, (*1800 – †1882) so synom Ladislavom Čákym, litografia Jozefa Kriehubera, 1839