Vavro Šrobár

V roku 1898 v spolupráci s Pavlom Blahom začal vydávať časopis Hlas. Po roztržke s P. Blahom posledné dva ročníky (1902–04) už redigoval sám. Jeho články boli veľmi kritické a útočné tak proti Uhorskej politike, ako aj voči martinskému centru SNS.

Po 11 rokoch štúdia v Prahe sa vrátil do Ružomberka a zriadil si lekársku prax, ktorú s prestávkami vykonával až do r. 1918.

Roku 1906 kandidoval do uhorského snemu za Ružomberok. Jeho hlavným kortešom bol Andrej Hlinka, ale podporiť ho prišiel aj poslanec uhorského snemu František Jehlička. Voľby dopadli v jeho neprospech. Hlinka a Šrobár spolu s niekoľkými najaktívnejšími prívržencami čelili obvineniu z podnecovania proti maďarskej národnosti. Proces proti Hlinkovi a spol. prebiehal v Ružomberku od 26. novembra do 6. decembra 1906, Hlinku odsúdili na 2 roky štátneho väzenia, Šrobára na 1 rok, niekoľkých ďalších na kratšie tresty.[1]

Po odpykaní trestu v Segedíne sa Šrobár vrátil do Ružomberka. Po vypuknutí 1. sv. vojny aktívne spolupracoval s českou Mafiou.

V máji 1917 cestoval cez Budapešť do Viedne a Prahy, kde sa v rozhovoroch so Švehlom a ďalšími predstaviteľmi zasadzoval za zahrnutie Slovenska do pripravovaného štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov. V Prahe sa zúčastnil sa aj tzv. Divadelných slávností, ktoré sa konali pod predsedníctvom K. Kramářa. Po spiatočnej ceste sa vo Viedni stretol s K. Stodolom a v Budapešti s E. Stodolom.

Antisemitský motív je v Šrobárovom zmýšľaní toho obdobia vypuklý:

Život v Pešti zdal sa plynúť čiste zoologickým spôsobom: shon za kšeftami a shon za pôžitkami. A jestli bola Pešť pred válkou židovská - v tejto dobe zdalo sa, že tu ani iného človeka niet, ako žida. Ešte aj v tom Lukáčovom kúpeli, kde som sa liečeval a býval, všetok personál bol židovský i lekár, maséri, sklepníci - samí židia. Niet divu, že proti židom vzmáhala sa nenávisť kresťanov a že sa hovorilo, že táto válka je len na to, aby z nej židia zbohatli a kresťanov zo všetkých miest vytiahli... Židia vnikli do ministerstiev, do úradov, do verejnej služby, do nemocníc, všade, kde sa dalo pred vojenskou povinnosťou ukryť a nejaký kšeft robiť. [2]

Jeho politická aktivita kulminovala v posledných mesiacoch vojny v čase stupňujúcich sa požiadaviek česko-slovenskej zahraničnej akcie (Štefánik, Masaryk) po signáloch zo Slovenska, ktoré by legitimizovali ich úsilie o pripojenie Slovenska k budúcemu Československu. Šrobár 1. mája 1918 vystúpil na sociálnodemokratickej manifestácii v Liptovskom Mikuláši s požiadavkou "samourčovacieho práva pre uhorskú vetvu československého kmeňa". Nie je jasné či formulácia odznela priamo na zhromaždení, alebo ju Šrobár až dodatočne vpísal do textu rezolúcie, ktorú rozoslal do českých denníkov. (V Šrobárovom rukopisnom texte rezolúcie je formulácia, ktorá požaduje právo na sebaurčenie pre "uhorskú vetvu slovenského kmeňa", a dodatočne k "slovenskému" je slabo ceruzkou vpísané slovo "česko"[3]) Národné noviny uverejnili rezolúciu 4. mája 1918, redaktor J. Škultéty však práve inkriminovaný termín odmietol uverejniť a nahradil ho výrazom "Slováci" a do poznámky uviedol "v prijatej rezolúcii je toto pomenovanie ináč označené". Hodžov "Slovenský denník" uviedol formuláciu "slovenský národ" a české časopisy "československý národ". Samotný Šrobár uvádza:

Po mojej reči čítal Kasenda rezolúciu, ktorú shromaždenie nadšene sklamovalo vetu za vetou, bod za bodom. Robotníci vlastne dostali úpravu, aby tropili čo najväčší hluk, aby pozornosť slúžneho bola pripjatá k obecenstvu a nie k predčitateľovi rezolúcie, lebo sme sa obávali, že zarazí prečítanie rezolúcie a že sa nedostane do sveta... Je možno, že slúžny neuvedomil si obsahu rezolúcie, lebo po nočnej lumpačke bol hodne tupý a nepozorný, jeho mozog reagoval len na silné dojmy: na hluk a výkriky zástupu... Pri mojom výsluchu tvrdil, že sa mu zdá, že rezolúcia vôbec nebola čítaná.[4]

Uhorské úrady na základe správ zahraničnej tlače začali 29. júna 1918 vyšetrovanie a Šrobára 14. augusta internovali v Cegléde, kde ošetroval juhoslovanských vojnových zajatcov.

Potom, ako po mesiaci požiadal o dovolenku, sa do internačného tábora už nevrátil a 28. októbra 1918 ráno dorazil do Prahy a ako jediný Slovák sa stal účastníkom vyhlásenia Československa. Stal sa členom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a na jeho odporúčanie kooptovali poslancov do Slovenského klubu.

Ako ministra s plnou mocou pre správu Slovenska ho vyslali na Slovensko, kde postupne v Skalici, Žiline a Bratislave spolu so svojou "vládou" (referenti) organizovali štátnu správu nového štátu. Zažil v tom období niekoľko krušných chvíľ (napr. fiasko pri "slávnostnom" príchode slovenskej vlády do Bratislavy). Bol jedným z iniciátorov brania rukojemníkov z radov civilného obyvateľstva ako prostriedku na pacifikáciu proti-československých nálad.

Už presťahovanie našej slovenskej vlády zo Žiliny do Bratislavy sa nedialo hladko.... Vedomý si politickej a psychologickej dôležitosti usadenia vlády v Bratislave, trval som neústupne na presťahovaní a vlastne proti vojenského velenia previedol som 4. februára 1919 slovenskú vládu do Bratislavy. Bratislava prijala nás chladne a nepriateľsky. Skoro som videl, že maďarské obyvateľstvo chová pevné nádeje na návrat Slovenska k Maďarsku.... Dňa 18. júna večer o 10. hod vstúpil do mojej izby gen. Mittelhausser a žiadal ma, aby som sa nevyzliekal a odišiel s vládou z Bratislavy do Trenčína, alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je pre Maďarov voľná. Pýtal som sa: "Či niet žiadnej pomoci zastaviť postupujúcich maďarských vojakov ?" "Nie!" odpovedal generál... "Ale však je tu posádka, pošlite ju na front!" "A smiem ?" Pýta sa generál. "Áno." Celá posádka bola rýchle pripravená do polnoci k odchodu a odišla na front. Uvažoval som o našej situácii v meste. Mal som k dispozícii len pár vojakov na stráži, ktorí stáli na moste cez Dunaj. Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste samom bolo 20.000 organizovaných robotníkov - boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov, ktorí očividne čakali na príchod Maďarov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch.... Teraz som videl, že československá vláda je v Bratislave vydaná na milosť a nemilosť.... "Viete čo?", hovoril som Brunnerovi, "soberte ihneď po Bratislave 1000 ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína a Josefova ako rukojemcov. Začnite ihneď, do rána musí byť všetko prevedené." Brunner vykonal pečlive môj rozkaz. A keď som ráno išiel prechádzkou cez mesto, všade bol mŕtvy pokoj.[5]

V r. 1921-1922 bol ministrom školstva a národnej osvety, od roku 1922 až do odchodu do dôchodku prednášal na Lekárskej fakulte UK, kde v roku 1935 získal profesúru.

V r. 1930 sa, v snahe riešiť svoju finančnú tieseň, so svojim spoločníkom bratislavským právnikom Gabrielom Kuchtom rozhodli zakúpiť vo Viedni zbierku 180 obrazov starých majstrov s nádejou na ich následný predaj s vysokým ziskom. 3 a 1/4 milióna korún použitých na nákup obrazov získali zo súkromných pôžičiek. Zbierku vyviezli do Holandska, časť z nej predali do Ríma a Londýna. Vyskytli sa však pochybnosti o pravosti obrazov a majitelia diela vrátili. Šrobár, keď vysvitlo, že sa pravdepodobne stal obeťou podvodu, sa pod tlakom veriteľov neúspešne snažil predať diela československým štátnym inštitúciám. V čase hrozby exekúcie vypracovala kancelária prezidenta pre Masaryka správu, v ktorej sa píše:

Stav Dr. Šrobára jest na výsost kritický a týž netají se tím, že kdyby věc špatně dopadla, se zastřelí. [6]

Masaryk napokon v záujme udržania aféry v tajnosti intervenoval u Živnobanky, liehovarníckom priemysle a inde a v záujme urovnania aféry obetoval aj z vlastného prezidentského fondu 1 mil. korún.

V rokoch 1925-1935 bol senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu. Postupne sa vyhrotili jeho vzťahy s Andrejom Hlinkom aj Milanom Hodžom, keď ho agrárna strana odmietla kandidovať do volieb, utiahol sa do Trenčianskych Teplíc a v r. 1937 odišiel do dôchodku.

Po vzniku vojnového slovenského štátu sa zapojil do činnosti odbojových skupín, kvôli slabej konšpirácii bol nútený utiahnuť sa na Donovaly, kde ho zastihlo SNP.

Šrobár nemal skúsenosti s politickým štýlom a prostriedkami, ktoré používali komunistickí predáci K. Šmidke, G. Husák, R. Slánsky a starnúci politik sa stal iba bábkou v ich rukách. Spolu s K. Šmidkem bol spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady, a bol aj členom delegácie SNR, ktorá odletela do Moskvy na rokovania o budúcej vláde. Napriek svojmu čechoslovakistickému presvedčeniu si osvojil heslo "rovný s rovným", presadzované slovenskou reprezentáciou voči Benešovi. Predsedal aj slávnostnému zasadnutiu vlády v Košiciach, na ktorom bol vyhlásený Košický vládny program.

V r. 1945-46 zastával post ministra financií za Demokratickú stranu, keď ho v r. 1946 z vedenia Demokratickej strany odsunuli jeho spolustraníci, založil Stranu slobody a po februári 1948 vo veku 81 rokov prijal ministerský post v Gottwaldovej vláde. O okolnostiach jeho kandidovania do pražskej vlády píše L. Holdoš vo svojich memoároch:

Po volbách v roce 1948 chtěl Široký ve slovenském předsednictvu schválit kandidátku Slováků do pražské vlády a za ministra navrhoval i nekomunistu Vavra Šrobára. Husák s tím nesouhlasil a namítal, že se dá vybrat někdo jiný. Proč má Slovensko v nové vládě reprezentovat starý člověk, který už mnoho nezmůže a jen se pocikuje? Širokému se to samozřejmě nelíbilo. Slíbil, že věc projedná na vedení strany v Praze. Za týden, při další schůzi předsednictva nás informoval, o výsledku svého jednání. A řekl mimo jiné: "Víš Gusto, jak se vyjádřil soudruh Kopecký? Je dobré, že Šrobár nic nemůže a jenom se pocikuje. A ještě lepší by bylo, kdyby se i posíral."[7]

Šrobár zostal ministrom pre zjednocovanie zákonov až do svojej smrti. Zomrel 6. decembra 1950, keď mu v olomouckej nemocnici neúspešne operovali rakovinový nádor. Pochovali ho so všetkými štátnickými poctami na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.[8]