František Hanovec

František Hanovec sa narodil v obci Bánová pri Žiline v chudobnej robotníckej rodine. Štúdium na gymnáziu v Malackách nedokončil. Prihlásil sa dobrovoľne k letectvu a po ukončení školy v Prostějove v júli 1936 narukoval do čs. armády. Bol premiestnený k 3. leteckému pluku v Košiciach kde lietal na pozorovacích lietadlách Letov Š.328. 1. januára 1938, v období zvýšeného medzinárodného napätia, pol prevelený k výhradne stíhaciemu útvaru, Leteckému pluku 4 v Hradci Králové. Na Slovensko sa vrátil s hodnosťou čatár v máji 1938 keď pol pridelený k 45. letke v Piešťanoch, ktorá bola vyzbrojená Aviami B.534. Počas mobilizácie letka pôsobila na viacerých poľných letiskách na Morave a na východnom Slovensku. Po vzniku Slovenského štátu sa František Hanovec dostal na letisko v Spišskej Novej Vsi kde sa zúčastnil bojov pri pohraničnom konflikte s Maďarskom. Počas maďarskej invázie pôsobilo z letiska v Spišskej Nove Vsi 52 bojových lietadiel, k dispozícii však bolo 34 pilotov [1]. V svojom životopise udáva, že zostrelil Fiat CR.42 a následne bol zostrelený. Žiadny zostrel mu však priznaný nebol a ani maďarská strana neuvádza že by v danom súboji utrpela straty.

Počas invázie do Poľska dosiahol svoj prvý oficiálny zostrel, ten bol potvrdený aj poľskou stranou. 6. septembra 1939 bol veliteľom trojčlenného roja ktorý zostrelil lietadlo Lublin R.XIII, ktoré bolo podľa poľských záznamov na prieskumnom lete na trase Bochnia - Nowy Sacz - Spišská Nová Ves - Prešov - Bardejov. František Hanovec v svojom životopise uvádza že lietadlo palubnými zbraňami ostreľovalo mesto Prešov[1]. Jeho dvojčlenná osádka po dopade neďaleko obce Ostrovany zahynula. V júni 1940 mal František Hanovec na lietadle Zlin Z.XII ťažkú haváriu a utrpel zranenia chrbtice. Po návrate k 12. letke ktorá vznikla reorganizáciou 45. letky sa dostal 7. júla 1941 na východný front, kde pôsobil do 27. októbra 1941. Počas tohoto obdobia absolvoval 22 operačných letov pri ktorých sa dostal do niekoľkých súbojov so sovietskymi ale aj s nemeckými Messerschmittmi Bf 109, ktorých piloti považovali dvojplošné Avie za sovietske lietadlá[1]. Ďalšie zostrely nedosiahol bol však bol zostrelený, tentoraz vlastnými jednotkami a bez zranenia núdzovo pristál.

Na Slovensku bol po návrate prevelený k 11. letke ktorá mala základňu v Piešťanoch. Letka pôsobila v rámci Zaisťovacej divízie proti partizánom pre oblasť Žitomir a Ovruč. Na Avii B.534 vykonal František Hanovec do 14. októbra 1942 12 operačných letov. Potom absolvoval nočný stíhací kurz v Piešťanoch a následne bol pridelený ako letecký učiteľ cvičnej letke v Piešťanoch. V apríli 1943 nastúpil na preškoľovací kurz na Messerschmitt Bf 109. 23. júna 1943 odišiel s 2. garnitúrou 13. letky na východný front.

Počas turnusu absolvoval 70 bojových letov. Počas tvrdých obranných bojov nad Kubáňou, Krymom, Azovským a Čiernym morom sa mu podarilo zostreliť 5 sovietskych lietadiel. Postupne zostrelil stíhacie lietadlo P-39 Airacobra (22. júna), Douglas Boston (30. júla), Jak-1 (26. september), Iľjušin Il-2 (7 október) a Lavočkin La-5 (27. október). 6. októbra vyviazol z havárie pri pristátí s Bf 109G ktorá bola spôsobená prasknutou pneumatikou bez vážnejšieho zranenia. 28. októbra 13. letka odovzdala výzbroj chorvátskej 15. letke a vrátila sa na Slovensko. Za účasť v bojoch dostal František Hanovec ďalšie slovenské, nemecké a jedno rumunské vyznamenanie.

Na Slovensku po návrate krátko pôsobil v 1. technickej letke, od 31. januára bol opäť členom letky 13. ktorá mala po prezbrojení z Bf 109E na Bf 109G-6 na starosti protivzdušnú obranu Slovenska. Z letiska Vajnory a Piešťany vykonal ďalších asi 30 vzletov. Okrem toho pôsobil aj ako letecký inštruktor. 13. apríla pri vzlete na poplach s Rudolfom Božíkom došlo k zámene nemeckého lietadla Bf 110 za B-24 Liberator a Božík nemecké lietadlo zostrelil[2]. Počas vojny však ostal skutočný dôvod zostrelu nemeckého stroja utajený. Pohotovostná letka sa stala terčom kritiky po tom čo nezasiahla do bojov pri ťažkom nálete na Bratislavu 16. júna 1944. Do bojov zasiahla 26. júna 1944 keď osem lietadiel vedených Jurajom Puškárom zaútočilo na silný americký zväz. Traja slovenskí piloti boli zabití, štvrtý bol ťažko ranený a šesť lietadiel bolo odpísaných[3]. Letke tak ostali len 4 letuschopné stíhačky, ktoré boli zaradené k letke 12. na východné Slovensko. Po správach, že Nemci začali odzbrojenie Východoslovenskej armády, 31. augusta 1944 František Hanovec skoro ráno odletel na Bf 109G-6 z letiska Išľa k sovietskym hraniciam a pristál v Ľvove.

Povstalci žiadali pomoc a 6. septembra sa dvojica Bf 109G vrátila na Slovensko. Stroje pilotované Rudolfom Božíkom a Františkom Hanovcom pristáli na letisku Tri Duby. Ako člen Kombinovanej letky absolvoval 30 bojových letov na lietadlách Bf 109, Avia B.534 a Letov Š.328. Niekedy je mu pripisovaný zostrel Ju 88, oficiálne záznamy to však nepotvrdzujú.

Po potlačení povstania ustúpil spolu s partizánskou skupinou k hore Chabenec kde sa rozišli. S falošnými dokladmi sa dostal do Žiliny. Tam však bol 17. novembra 1944 zatknutý a ako vojnový zajatec bol so skupinou amerických letcov prevezený do zajateckého tábora Dulag Luft do Oberurselu pri Frankfurte nad Mohanom. 22. decembra 1944 bol prevezený do tábora pre zajatých slovenských vojakov Stalag IVC. V zajateckom tábore ostal až do konca apríla 1945. Za protinemeckú činnosť v posledných mesiacoch vojny dostal tri československé vyznamenania.

Krátko po vojne vstúpil do KSČ a pôsobil v armádnom letectve. Dňa 3. novembra 1945 sa oženil s Alžbetou Brosovou.

Po vzniku Bezpečnostného letectva ktorej jednotky boli prevážne vyzbrojené Bf 109 boli vhodnými kandidátmi na pilotov slovenskí stíhací piloti so skúsenosťami s daným druhom techniky. Tak bol 1. októbra pridelený Leteckej hliadke ZNB v Bratislave aj František Hanovec, kde pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa. Neskôr v júli 1947 bol aj s Františkom Cyprichom preložený do Košíc, kde sa zúčastnil bojov s banderovcami. Svoje pôsobenie pôsobenie popisuje v svojom služobnom životopise nasledovne: "Donútil som k pristátiu jedno lietadlo Dakota v Bratislave, toto lietadlo štartovalo z Trenčína a cestujúci chceli donútiť posádku k úletu do amerického pásma v Rakúsku. Počas mojej služby v Košiciach uletelo jedno lietadlo Ju 52 z letiska Poprad a to pilotoval mechanik Aerolínií Timko a mechanik Aeroklubu Tatrasvit Gulkáš".[3]

Po zrušení Bezpečnostného letectva bol zaradený k 3. leteckému pluku v Brne. Z armády odišiel v roku 1958 v hodnosti majora v rámci rozsiahleho prepúšťania príslušníkov slovenskej armády, ktorí sa zúčastnili bojov proti Sovietskemu zväzu. Neskôr pôsobil ako náčelník aeroklubu Zväzarmu v Žiline.

V roku 1985 odišiel do dôchodku. V roku 1995 mu FAI udelila Diplom Paula Tissandiera, ktorý slúži k oceneniu za významný prínos k rozvoju všeobecného letectva a športového letectva zvlášť [4]. V roku 1996 Žilina udelila Františkovi Hanovcovi čestné občianstvo.

V Žiline žil až do 14. apríla 2001, kedy vo veku 85 rokov zomrel.

• Zoznam slovenských leteckých es

• Zostrely priznané príslušníkom slovenskej národnosti v rokoch 1939–1945

• RAJLICH, Jiří, PhDr.. Stíhací esa slovenských vzdušných zbraní. HPM, 2006, roč. 16, čís. 9, s. 17–21. ISSN 1210-1427.

Portál letectvo Slovenský portál Biografický portál