Borovica

So zhruba 110 druhmi ide o najväčší rod čeľade. Rovnako ako ostatní zástupcovia čeľade borovicovitých sa prirodzene vyskytujú výhradne na severnej pologuli (výnimkou je Pinus merkusii, ktorá na Sumatre zasahuje aj na južnú pologuľu). Areál rozšírenia rodu je veľkýː rastú od oblasti severských lesov cez mierne podnebné pásmo a subtrópy až do hôr trópov, niekde vystupujú až k hornej hranici lesa či nad ňu. Pochádza pravdepodobne zo Starého sveta, maximum druhového bohatstva dosahuje v Severnej a Strednej Amerike, ďalšou bohatou oblasťou je Východná Ázia, Indočína a oblasť Himalájí. V Európe sa vyskytuje 12 – 13 pôvodných druhov, z toho 9 – 10 dvojihlicových a 3 päťihličné. Napospol ide o silne svetlomilné, konkurenčne slabé stromy s veľmi malými nárokmi na kvalitu pôdy, ktoré sú schopné dobre znášať najrôznejšie stanoviská; mnohé plnia rolu pionierskych drevín. Niektoré severoamerické ale aj stredomorské druhy sú veľmi dobre adaptované na lesné požiare, ako dokladajú už fosílne nálezy. Medzi borovice patria aj najstaršie žijúce vyššie organizmy na Zemiː niektoré exempláre Pinus longaeva sú preukázateľne staré viac ako 4 800 rokov.

Rod sa taxonomicky delí na dva podrodyː Pinus alebo aj „tvrdé borovice“, s 2 – 3, výnimočne 5 alebo až 8 ihlicami vo zväzočku s vytrvalou pošvou, dvoma cievnymi zväzkami, prieduchmi rozloženými rovnomerne po všetkých stranách ihlice a na chrbtových šupinách šišiek s výrazným „pupkom“ (umbo), a Strobus alebo aj „mäkké“ borovice, obvykle s 3 alebo 5 ihlicami vo zväzočku s opadavou pošvou, s jedným cievnym zväzkom, prieduchy prevažne na vnútornej strane ihlice a pupkom (umbo) umiestneným na konci semennej šupiny šišky. Evolučne sa vyvinuli už v období spodnej kriedy.

Borovice patria medzi hospodársky najdôležitejšie ihličnaté dreviny. Predovšetkým poskytujú kvalitné, mäkké až stredne tvrdé, ľahko opracovateľné drevo, využiteľné k stavebným účelom aj na výrobu nábytku. Využíva sa tiež aj živica, obsahujúca množstvo aromatických terpénických látok, a to v arómaterapii a kozmetike, rovnako ako v liečivých mastiach pri reumatizme alebo artritíde; je tiež zdrojom prírodného terpentínu. Ihličia a kôra majú mnoho vitamínov a boli či stále sú v rôznych oblastiach sveta využívané pri výrobe potravín, rovnako ako jedlé semená niektorých druhov, známe ako píniové či „cédrové“ oriešky. Borovice majú veľký význam v záhradnej architektúre ako okrasné stromy a kry, obľúbené sú aj ako vianočné stromčeky. Mnohé druhy borovíc hrali značnú rolu v kultúrnom, folklórnom a spirituálnom živote ľudí, objavujú sa aj v nespočetných literárnych a výtvarných dielach a v heraldike.

Korene majú väčšinou hlavný kolový koreň, ktorý sa vetví na mnoho postranných koreňov.

Vek borovíc býva rôzny podľa druhov, najstarší nielen medzi borovicami, ale aj medzi všetkými žijúcimi organizmami je borovica ostitá (Pinus aristata subsp. longaeva), ktorej dosiaľ žijúce exempláre sú staré takmer 5 000 rokov.

Ihlice borovíc vyrastajú z blanitej pošvy vo zväzočkoch po 2 – 5 a sú rôznej dĺžky (podľa druhu), od 2 – 3 cm (Pinus banksiana) až po 35 cm (Pinus engelmannii).

Semená sú opatrené krídlami (najčastejšie), alebo sú bezkrídle (oriešky). Klíčia väčšinou toho istého roku, pri niektorých druhoch (oriešky) však priliehajú.

Borovicové šišky rastú nepravidelne (hore aj dole).

Rod sa delí na 2 – 3 ďalšie podrody: Pinus (tzv. tvrdé borovice), Strobus (tzv. mäkké borovice). Niektorí autori (napr. Angličan Michael Frankis) udávajú ešte veľmi sporný podrod Ducampopinus. Tento podrod vyčlenil v 70. rokoch Kanaďan Pierre Landry, ale všetky doterajšie molekulárne genetické štúdie fylogenézy borovíc potvrdili iba podrody Pinus a Strobus.

• borovicorasty
• borovicovité
• ihličnatý les

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Borovica
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Borovica