Bitka pri Moháči (1526)

Uhorsko bolo dlho proti osmanskej expanzii v juhovýchodnej Európe, avšak v roku 1521 Turci postupovali po Dunaji a obsadili Belehrad, najsilnejšiu uhorskú pevnosť na Dunaji a Šabac. Týmto sa väčšina južného Uhorska stala neudržateľnou.

Strata Nandorfehervaru spôsobila v Uhorsku veľké znepokojenie, avšak obrovská 60 000 silná kráľovská armáda - ktorú viedol kráľ, ale bola naverbovaná príliš neskoro a príliš pomaly - zanedbávala jedlo. Armáda sa preto spontánne rozpustila pod tlakom hladu a chorôb, bez toho, aby sa pokúsila znovu dobyť Belehrad, ktorý v tej dobe patril Osmanom. V roku 1523 sa arcibiskup Pavol Tomori, statočný kňazský vojak, stal kapitánom južného Uhorska. Všeobecná apatia, ktorá charakterizovala krajinu, ho prinútila opierať sa o svoje vlastné biskupské príjmy, keď začal opravovať a posilňovať druhú líniu uhorského pohraničného obranného systému. Pétervárad padol 15. júla 1526 do rúk Turkov kvôli chronickému nedostatku obranných posádok hradu. Asi 400 km pozdĺž Dunaja medzi Péterváradom a Budínom neexistovalo jediné uhorské mesto, obec alebo opevnenie akéhokoľvek druhu.

O tri roky neskôr sa osmanská armáda vydala dňa 16. apríla 1526 z Konštantínopolu na čele so samotným Süleymanom I. Uhorskí šľachtici, ktorí si stále neuvedomovali veľkosť blížiaceho sa nebezpečenstva, nezohľadnili okamžite výzvu svojho kráľa na vojsko. Uhri sa nakoniec zhromaždili do troch hlavných jednotiek: sedmohradská armáda pod vedením Jána Zápoľského, poverená strážením priechodov v južných Karpatoch, s 8 000 až 13 000 mužmi; hlavná armáda pod vedením samotného Ľudovíta (okrem početných žoldnierov zo Španielska, Nemecka, Česka a Srbska); a ďalšia menšie vojsko, ktorému velil chorvátsky gróf Krištof Frankopan a malo okolo 5 000 mužov. Osmani nasadili najväčšie delostrelectvo v tej dobe, ktoré zahŕňalo približne 300 kanónov, zatiaľ čo Maďari mali iba 85 kanónov,[2] hoci tento počet bol väčší ako v iných vtedajších západoeurópskych armádach nasadených na bojiskách počas veľkých konfliktov západoeurópskych veľmocí.

Ľudovít II., ktorý zomrel v bitke pri Mohačí.

Geografická oblasť znamenala, že Uhri nevedeli, kde sa Turci presne nachádzali, až kým neprekročil Balkánske hory, a keď sa tak stalo, sedmohradske a chorvátske sily boli ďalej od Budína ako Turci. Súčasné historické záznamy, aj keď riedke, naznačujú, že Ľudovít uprednostnil plán ústupu pred postupujúcimi Osmanmi, než sa priamo zapojiť s nimi do otvoreného boja. Uhorská vojnová rada - bez toho, aby čakala na posily z Chorvátska a Sedmohradska len pár dní pred príchodom -, urobila vážnu taktickú chybu výberom bojiska neďaleko Moháča, v otvorenej, ale nerovnej planine s niekoľkými močiarmi.

Osmani postupovali smerom k Moháču takmer bez zastávok. Kým Ľudovít čakal v Budíne, Turci obkľúčili niekoľko miest (Petervarad, Ujlak a Eszek) a prekročili rieky Sáva a Dráva. V Moháči malo Uhorsko okolo 25 000 až 30 000 vojakov. Jedinou vonkajšou pomocou bol malý kontingent poľských vojakov (1 500 vojakov a rytierov), ktorých viedol kapitán Lenart Gnoiński. Osmanská armáda mala asi 50 000 mužov, hoci niektorí súčasní historici odhadujú počet osmanských vojakov na 100 000.

Uhorská armáda bola zoskupená tak, aby využila terén, a dúfala, že sa doňho zapojí postupne osmanská armáda. Mali výhodu, že ich vojsko boli dobre oddýchnuté, zatiaľ čo Turci práve ukončili namáhavý pochod počas letných horúčav. Ale namiesto toho, aby Maďari okamžite zaútočili na unaveného nepriateľa, nechali ich, aby zápasili v bažinatom teréne. Bolo by „neprístojné“ zaútočiť na nepriateľa, keď ešte neboli pripravení na bitku.[3]

Bitka pri Moháči nakreslená osmanskou miniatúrou.

29. augusta 1526 sa uhorská armáda stretla s osmanským vojskom pri meste Moháč. Keďže hlavný veliteľ uhorskej armády, arcibiskup Pavol Tomori vedel, že jeho armáda má vynikajúcu ťažkú jazdu (zúčastnení boli aj francúzski a iní rytieri), ale iba mizerné ostatné oddiely, stavil všetko na to, že svojím čelným útokom porazí prichádzajúce osmanské vojská. Ich nápor dvakrát zastavili heroickou obranou oddiely osmanských janičiarov. Tretí útok už nevydržali a uhorská jazda prenikla do tureckého tábora, kde musela zastaviť. To však už na ňu obchvatom zaútočila turecká ľahká jazda. Pre uhorských ťažkoodencov to bola veľmi nevýhodná situácia, keďže boli napadnutí odzadu v priestore, kde neboli schopní manévrovať.

Pechota, ktorú tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba, bola zatiaľ takmer kompletne rozdrvená po tom, čo vošla do krížovej paľby osmanského delostrelectva a janičiarov, ktorých rady utvorili obrovskú polmesiacovitú formáciu. Šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla. Zaujímavé je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu[4]. Keď kráľ Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Vo všeobecnom chaose pri kráľovi ostali len dvaja dvorania. Pri prechode cez potok Csele pri Moháči kráľ spadol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie. Okrem kráľa v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov.

Generál Pavol Tomori, kapitán armády, v jeho zlatom renesančnom brnení (1526).

Víťazstvo nedalo Osmanom takú istotu, akú chceli. Budín zostal nedotknutý; iba francúzski a benátski veľvyslanci čakali na sultána, aby mu zablahoželali k jeho veľkému víťazstvu. Hoci vstúpili do nestráženého evakuovaného Budína a vyplienili hrad a okolie, čoskoro potom ustúpili. Až po roku 1541 Osmani konečne dobyli a obsadili Budín po obliehaní Budína v roku 1541. Bitka pri Moháči však znamenala koniec Uhorského kráľovstva ako jednotného celku. V období politického chaosu si rozdelená uhorská šľachta zvolila súčasne dvoch kráľov: Jána Zápoľského v roku 1526 a Ferdinanda I. z Rakúska v roku 1527. Osmanská okupácia súperila s habsburským arcivojvodom Rakúska, Ferdinandom I., švagrom mŕtveho Ľudovíta a jeho zmluvným nástupcom a naopak skorej podporovala Zápoľského zo Sedmohradska.

Čechy ovládali Habsburgovci (za českého kráľa bol Ferdinand I. zvolený 23. októbra 1526), ktorý tiež ovládali severnú a západnú časť Uhorska a zvyšky Chorvátskeho kráľovstva, zatiaľ čo Osmani vládli strednému Uhorsku a držali suverenitu nad polo nezávislým Sedmohradskom.

Rakúska vetva habsburských panovníkov potrebovala na osmanské vojny hospodársku moc Uhorska. Počas osmanských vojen sa územie bývalého Uhorského kráľovstva zmenšilo približne o 70%. Napriek týmto teritoriálnym a demografickým stratám zostalo menšie, silne vojnou zničené Kráľovské Uhorsko ešte na konci 16. storočia ekonomicky dôležitejšie ako Rakúsko alebo České kráľovstvo.[5] Z Ferdinandových území bolo oslabené Uhorské kráľovstvo v tom čase jeho najväčším zdrojom príjmu.[6] Významné úrady a štátne orgány boli prenesené na územie dnešného Slovenska.

Sulejman pri Pešti v auguste roku 1541 porazil Ferdinandových žoldnierov a obsadil Budín. Po zásahu Turkov sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Južné a stredné územie kedysi mocného kráľovstva na stopäťdesiat rokov okupovali Turci.

Križiacke armády obkľúčili Budín niekoľkokrát počas 16. storočia. Samotný sultán Süleyman zomrel v Uhorsku v bitke pri Szigetváre v roku 1566 prirodzenou smrťou. Uskutočnili sa ešte dve neúspešné osmanské obliehania Jágera, ktorý padol až v roku 1596, sedemdesiat rokov po osmanskom víťazstve v Moháči. Turci nedokázali dobyť severnú a západnú časť Uhorska, ktoré patrili habsburským panovníkom.

Objavená mŕtvola kráľa Ľudovíta II.

Mnohí Maďari vidia Moháč ako rozhodujúci zlom v histórii krajiny, národnú traumu, ktorá pretrváva v ľudovej pamäti národa. Maďari stále hovoria: „pri Moháči sa stratilo viac“ (maďarsky: Több is veszett Mohácsnál). Maďari vnímajú Moháč ako koniec nezávislého a mocného európskeho národa.

Hoci Moháč bol rozhodujúcou porážkou, boli to nasledujúce udalosti, ktoré skutočne ukončili nezávislé Uhorsko. Následné dvesto rokov takmer nepretržité boje medzi oboma ríšami, Habsburgovcami a Osmanmi, zmenilo Uhorsko na večné bojisko. Krajina bola pravidelne spustošená armádami, ktoré sa pohybovali tam a späť, čím ničili obyvateľstvo. Až v 19. storočí získalo Uhorsko určitú mieru autonómie a úplná nezávislosť nastala až po prvej svetovej vojne; Trianonská zmluva však udelila veľkú časť jeho územia iným štátom (napríklad Rumunsku, Československu a Juhoslávii) a Uhorsko nezískalo nikdy späť svoju bývalú politickú moc.

Za 463 rokov od roku 1526 do roku 1989 strávilo Maďarsko veľkú väčšinu času priamym alebo nepriamym ovládaním cudzej moci. Týmito zahraničnými mocnosťami boli postupne: Osmanská ríša (1526–1686), Svätá rímska ríša (1686 – 1804), Rímsko-nemecká ríša (1804 – 1867) a Sovietsky zväz (1945 – 1989);okrem toho sa v rokoch 1867 až 1918 Maďarsko považovalo za „menšieho“ partnera v Rakúsko-Uhorsku: autonómia bola udelená, ale značne zaostala za nezávislosťou.

Bojisko sa vedľa obce Sátorhely stalo oficiálnym národným historickým pamätným miestom v roku 1976 pri 450. výročí bitky. Pomník navrhol architekt Juraj Vadász.[7] V roku 2011 bola dokončená nová recepčná sála a výstavná budova, ktorú navrhol aj Vadász a čiastočne financovala Európska únia.[8]

Rok bitky pri Moháči je v stredoeurópskej historiografii koncom stredoveku.

1. Encyclopedia. JAMA, 1998-05-06, roč. 279, čís. 17, s. 1409. Dostupné online [cit. 2020-04-01]. ISSN 0098-7484. DOI: 10.1001/jama.279.17.1409-jbk0506-6-1.
2. BLACK, JEREMY M.. War and Technology.. Bloomington : Indiana University Press, 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-253-00989-0.
3. An Imaginary England. [s.l.] : Routledge, 2017-07-05. Dostupné online. ISBN 978-1-315-26270-3. S. 19–44.
4. Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 425.
5. The Holy Roman Empire, 1495-1806 : a European perspective. Leiden : Brill, 2012. Dostupné online. ISBN 1-299-40181-3.
6. Financial and Administrative Organization and Development. Princeton : Princeton University Press, 1962-12-31. Dostupné online. ISBN 978-1-4008-7746-1. S. 182–183.
7. From Nicopolis to Mohács. [s.l.] : Brill. Dostupné online. ISBN 978-90-04-37565-9. S. 486–504.
8. Table 2.1. Overview of pension measures, February 2012-September 2014 [online]. dx.doi.org, [cit. 2020-04-01]. Dostupné online.

• VYBÍRAL, Zdeněk. Bitva u Moháče : krvavá porážka uherského a českého krále Ludvíka Jagellonského v boji s Osmany 29. srpna 1526. Vyd. 1. Praha : Havran, 2008. 225 s. (Krok; zv. 5.) ISBN 978-80-86515-87-8.

• Ľudovít II. Jagelovský - Moháčska katastrofa
• turecké nebezpečenstvo
• Osmanská ríša

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka pri Moháči (1526).