Bratislavský hrad

Rekonštrukcia základov veľkomoravských stavieb z 9. až 12. storočia

Výšinná akropola bola asi odnepamäti strategicky významným miestom, čoho dôkazom sú stopy jej najstaršieho osídlenia pochádzajúce spred približne 4 500 rokov z obdobia eneolitu (bolerázska skupina). Napriek tomu, že sa tu predpokladá existencia opevneného sídliska, priame dôkazy o jeho opevnení sa nepodarilo doložiť.

Menej intenzívne bolo osídlenie v halštatskej dobe (kalenderberská kultúra), ktoré sa podľa doterajších zistení rozprestieralo vo východnej časti vrchu, no jeho rozsah presne nepoznáme. Podarilo sa identifikovať stopy príbytkov so základmi zahĺbenými do skalného podložia (tzv. zemníc). Je pravdepodobné, že už v tomto období bol hradný kopec akropolou rozsiahleho sídliskového útvaru.

Ďalší nárast osídľovania nastal v laténskej dobe v čase rozkvetu keltskej civilizácie, ktorej pozostatkom sú stopy dôležitého oppida na území dnešného mesta. Dokladom toho sú nálezy laténskych objektov, ako aj kolekcia keltských mincí typu BIATEC.[9]

Pri výskumných prácach v rokoch 1965 – 1966 sa pri prehľadávaní základov zaniknutých sakrálnych stavieb z 9. a 11. storočia na východnej terase hradu objavil pomerne početný stavebný materiál pochádzajúci z rímskych čias – opracované kamene, fragmenty nápisov a zvyšky tehál označených kolkami XIV. rímskej légie. Množstvo tohto materiálu sa sekundárne použilo pri výstavbe neskorších objektov.

Uvedené nálezy dokazujú prítomnosť rímskeho etnika na hradnej akropole v období 2. – 4. storočia. Vychádzajúc z historických daností niet pochýb o význame hradnej vyvýšeniny a jej využití v rímskej dobe. Je isté, že to bolo zo strategického hľadiska výnimočné miesto a pre umiestnenie vojenskej posádky (pôvodné stavby boli pravdepodobne súčasťou vojenskej stanice) malo nesmierny význam, najmä v období rímsko-germánskych vojenských kontaktov (napr. markomanských vojen).

Prelom 5. a 6. storočia znamenal začiatok slovanského osídľovania tejto lokality. Prví obyvatelia najskôr obsadili miesta, na ktorých sa výrazne rysovali pozostatky starších obydlí a opevnení. Akropolu hradného vrchu ako aj neďaleko ležiaci vrch hradnej skaly nad dnešným Devínom zabezpečili sústavami opevnených sídlisk. Zo správ vojenského charakteru sa dozvedáme o pomenovaní oboch sústav – Dowina a Brezalauspurch. Poloha sídliska na bratislavskom hradnom vrchu kontrolujúceho križujúce sa obchodné cesty a dunajský brod, bola veľmi výhodná. Možno povedať, že od prvej polovice 9. storočia tu existovalo dobre opevnené stredisko so zrubovými obydliami, palácom (išlo o dvojpriestorový objekt postavený na vrcholovej plošine areálu hradiska), predrománskou trojloďovou bazilikou, cintorínom, ako aj s hospodárskymi objektmi. Opevnenie, ešte drevozemné (doložená šírka hradby 4,5 m, výška 1,6 – 2 metre), vymedzovalo územie s rozmermi asi 300 × 200 metrov a s niekoľkými nevyhnutnými úpravami vydržalo v takejto podobe až do konca 14. storočia, keď ho nahradili kamenné gotické hradby.

Opevnenie Bratislavy na okraji tzv. albertínskeho plánu Viedne z rokov 1438 – 1455

Výsledky archeologického prieskumu s početnými dokladmi vyspelej veľkomoravskej materiálnej kultúry (gombíky, ozdoby, keramika) svedčia o tom, že toto slovanské hradisko svojou architektúrou a funkciou prevyšovalo charakter pohraničnej pevnosti.

K nesporne najvýznamnejším nálezom z veľkomoravského obdobia patria zvyšky cirkevnej stavby z 9. storočia na východnej terase hradu. Že išlo o sakrálnu stavbu dokladá jej samotná dispozícia, východné orientovanie a pohrebisko, ktoré sa v jej blízkosti nachádzalo.

Na základe uvedených nálezov môžeme Bratislavský hrad v 9. storočí považovať za významnú veľkomoravskú pevnosť – cirkevné i svetské centrum širšieho územia. Sídlila v ňom kniežacia družina aj cirkevný hodnostár. Významné postavenie hradiska sa odráža aj v tom, že jeho názov Brezalauspurch sa objavil v tzv. Salzburských análoch z roku 907 v súvislosti s bitkou 4. júla 907, v ktorej prišlo k porážke bavorských vojsk starými Maďarmi. Už predtým však zanikla pôvodná funkcia hradiska v rámci správnej štruktúry Veľkej Moravy. Významné postavenie získal hrad opäť v 11. storočí, keď sa stal komitátnym hradom a sídlom kráľovskej rodiny.

Na slovanské osídlenie hradného vrchu nadviazalo hradisko za vlády prvého uhorského kráľa Štefana I., keď sa existujúci hrad stal súčasťou línie opevnení, chrániacich hranice mladého štátu. Už v tomto období sa musel neraz brániť pred útokmi nepriateľov, čo sa odrazilo na stave budov. V rokoch 1073 – 1074 za vlády kráľa Šalamúna prešlo rekonštrukciou opevnenie – najmä západného úseku. Na nádvorí paláca pribudla cisterna.

Do začiatku 11. storočia možno datovať vznik trojloďového Kostola najsvätejšieho Spasiteľa (Salvátora), postaveného čiastočne na základoch veľkomoravskej baziliky, a s ním susediaceho pohrebiska na východnom okraji výšiny. Kostol s veľkou obdĺžnikovou svätyňou bol dovtedy najväčšou sakrálnou stavbou postavenou na území dnešného Slovenska. O jeho jestvovaní sa dochoval historický záznam v tzv. Kolomanových dekrétoch z obdobia okolo roku 1100.[10] Neskôr pristavili k východnej časti kostola budovu prepošstva Bratislavskej kapituly. Prepošstvo bolo z pohľadu cirkevnej organizácie určite veľmi významné, pretože plnilo funkciu tzv. hodnoverného miesta, kde prepisovali, vydávali a overovali právoplatné listiny.

Okrem toho sa areál hradu v 12. storočí obohatil o ďalší palác postavený v románskom slohu. Predpokladá sa, že bol jednoposchodový.[11] Komplex budov sa v takejto podobe zachoval do začiatku 13. storočia.

Pohľad na Bratislavu s hradom na litografii z roku 1593 od F. Hogenberga

Existencia kostola v areáli hradu však spôsobovala problémy pri zabezpečení jeho bezpečnosti. Napriek jestvovaniu kaplnky v podhradí mešťania navštevovali bohoslužby na hrade, kde sídlili kapitula i prepošstvo. Keď už návštevy začali byť neúnosné a ohrozovali bezpečnosť hradného sídla, požiadal kráľ Imrich v roku 1204 pápeža Inocenta III. o súhlas s presťahovaním prepošstva do podhradia. Po prepoštstve sa v roku 1221, na základe súhlasu pápeža Honoria III., presťahoval do podhradia aj kostol. Tým sa prakticky skončil cirkevný život na hrade a kostol i s cintorínom zanikli.

Nový impulz stavebnej činnosti priniesla druhá polovica 13. storočia. Obdobie tatárskych nájazdov poukázalo na nutnosť zabezpečenia účinnejšej obrany územia krajiny. Napriek tomu, že hrad nájazdom Tatárov v roku 1241 odolal, kráľ Belo IV. po ich odchode podporoval šľachtu v budovaní nových pevností a zlepšení opevnenia existujúceho. V roku 1245 vznikla na hrade nová obranná veža. Išlo o trojpodlažnú stavbu v interiéri členenú drevenou konštrukciou. Z obranného hľadiska ešte významnejšou stavbou sa stala nárožná päťpodlažná veža nového murovaného opevnenia hradnej akropoly, na základoch ktorej v prvej polovici 15. storočia vyrástla dnešná tzv. Korunná veža. Nová podoba hradu pretrvala až do začiatku 14. storočia.

Opevnenie hradu doplnila aj tzv. Vodná veža na jeho úpätí, ktorá sa prvý raz spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1254.

V marci roku 1387 nastúpil na uhorský trón Žigmund Luxemburský, počas vlády ktorého sa začala významná etapa stavebného vývoja Bratislavského hradu. Z dôvodu narastajúceho husitského ohrozenia ako jeden z prvých krokov prikázal Žigmund zlepšiť obranu na uhorsko-moravských hraniciach. Príkaz sa týkal viacerých stavieb v pohraničí a priamo aj Bratislavského hradu a mesta pod ním. Bratislavský župan Štefan Rozgoň dal na severozápadnej strane v intenciách súdobých opevňovacích prác odstrániť valové opevnenie a nahradiť ho kamenným. Jeho obranyschopnosť dal ešte posilniť výstavbou vysunutých delových bášt.

Jedným z významných Žigmundových vnútropolitických rozhodnutí bolo ustanovenie Bratislavy ako nového sídla krajiny. Po pôvodne veľkolepo budovanej kráľovskej rezidencii v Budíne sa Žigmundov záujem v dvadsiatych rokoch 15. storočia upriamil na Bratislavu. Zrejmou príčinou bolo získanie koruny rímskonemeckého cisára v roku 1410 a výhodnejšia poloha Bratislavy z hľadiska dostupnosti k ríši. Potreba reprezentatívnejšieho sídla tak mala priamy dosah na stavebnú činnosť na hrade.

Žigmundova brána pochádza z čias prestavby hradu v prvej polovici 15. storočia. Je krásnym príkladom gotického stavebného slohu

Dôsledkom priameho Žigmundovho záujmu o Bratislavu ako o dôležitý oporný bod bola po roku 1423 prestavba hradu vo forme pravidelného štvorhranného kastelu a rozsiahle opevňovacie práce na hradnej akropole. Do roku 1431 sa kladie začiatok výstavby hradného paláca. Realizácia výstavby si vyžiadala veľké finančné náklady a tak bola viacerým kráľovským mestám vyrúbená daň na stavbu. Kráľovým zámerom bolo postavenie paláca, ktorý mal prekonať dovtedajšie stavby nielen svojou rozlohou ale aj veľkoleposťou a súčasne mal vytvoriť optimálnu architektonickú dispozíciu hradu. Jeho predstavy mali naplniť kamenárski majstri povolaní z blízkeho okolia (Budín, Bratislava), no aj zo vzdialenejších krajín – z Francúzska, Čiech a Bavorska. Z výtvarných poznatkov práve bavorských stavebných majstrov vychádzal vedúci stavebných prác Konrád z Erlingu. O význame, ktorý prestavbe hradu kráľ venoval svedčí o. i. aj počet robotníkov pracujúcich na stavbe – podľa dochovaných listín ich denný počet dosahoval 220 – 240[12].

Do dnešných čias sa však z prác realizovaných za Žigmundovej vlády zachovala v pôvodnej podobe iba jej malá časť – reprezentačná východná vstupná veža do hradu, až do 19. storočia nesprávne označovaná ako Korvínova brána. Žigmundova brána si zachovala významné slohové prvky gotiky – portál s výrazným segmentovým oblúkom, rebrovanie klenby brány so svorníkmi, okrajové fiály ako aj početné architektonické detaily.

Z hľadiska typológie hradných stavieb predstavuje Žigmundova prestavba Bratislavského hradu v našich končinách unikátny prechod medzi staršími neopevnenými stavbami so samostatným vnútorným nádvorím a nadväzujúcimi opevnenými renesančnými kaštieľmi. Je jedným z posledných ohlasov doznievajúceho gotického stavebného slohu. Súčasne táto prestavba položila základ pre neskoršiu charakteristickú podobu hradu.

Plány na rozsiahlu prestavbu hradu však Žigmundovou smrťou v roku 1437 stroskotali. V chaotickom období nasledujúcom po jeho skone nemal nik záujem hrad dokončiť ani z neho vytvoriť stálu rezidenciu. Žigmundov nástupca Albrecht II. zomrel o dva roky nato a Albrechtov syn Ladislav V. sa dožil iba sedemnástich rokov. Stavebná činnosť nového panovníka Mateja Korvína, ktorý vyšiel víťazne z bojov o uhorský trón, sa zamerala predovšetkým na výstavbu kráľovskej rezidencie v Budíne a prestavbu sídla vo Visegráde. Mohutne budovaný Bratislavský hrad stratil tým na dlhší čas svoje opodstatnenie. Na nový stavebný impulz si musel počkať až do päťdesiatych rokov 16. storočia.

Renesančná prestavba v druhej polovici 16. storočia zasiahla do jestvujúcej stavby najmä z hľadiska funkčných úprav hradných priestorov. Predovšetkým sa tieto úpravy dotkli stavby kráľovského paláca.

Po obsadení Budína po uhorskej porážke pri Moháči v auguste roku 1526 sa kráľovským, ale aj krajinským sídlom stala Bratislava a Bratislavský hrad sa stal hlavným kráľovským hradom Uhorska. Sem sa sťahoval kráľovský dvor, ktorému jestvujúce priestory nevyhovovali.

Pohľad na mesto a hrad (vpravo) zo severu na rytine zo 17. storočia

V čase nástupu nového panovníka Ferdinanda I. bol hrad značne schátralý a zastaraný. Preto sa rozhodol túto stredovekú pevnosť dôsledne prestavať a modernizovať na čo získal v roku 1552 súhlas krajinského snemu.

Práce viedol cisárov dvorský architekt Pietro Ferrabosco, ktorý sa podujal prestavať gotickú stavbu a dať jej moderný renesančný vzhľad. Po desiatich rokoch práce bola prestavba v roku 1562 ukončená; o rok nato bol hrad pripravený prijať účastníkov významnej udalosti – korunovácie Maximiliána II. za uhorského kráľa.

Vzhľadom na význam, ktorý Bratislava v druhej polovici 16. storočia dosiahla, bolo v roku 1608 uhorským snemom rozhodnuté o trvalom uložení korunovačných klenotov v Korunnej veži kráľovského paláca.

Nový stavebný impulz priniesli tridsiate roky 17. storočia. Hrad bol už roky predtým v takom zlom stave, že pri svojej korunovácii Ferdinand II. odmietol bývať za jeho múrmi.

Prestavba sa začala v roku 1635 podľa plánov, ktoré vypracoval viedenský dvorský architekt Giovanni Battista Carlone. Realizátorom stavebných prác bol staviteľ Giovanni Albertallo (dobové záznamy zachovali aj mená stavebných majstrov – kamenárov Antona Schmidta z Prešporku a Talianov G. Petrucciho a P. Marna, tesárske práce vykonával Simon Fraunhofer z Viedne). Po účelovej adaptácii hradného paláca sa pristúpilo i k niektorým stavebným úpravám hradného areálu. Jednou z prvých úprav bolo vybudovanie novej prístupovej cesty – dnešnej Zámockej ulice (pôvodne niesla názov Neugasse am Schlossberg).

Johann Daniel Herz, Korunovačný sprievod Márie Terézie v roku, 1741, kolorovaná medirytina, Galéria mesta Bratislavy, Bratislava. I keď identifikovať jednotlivé stavby za mestskými hradbami je takmer nemožné, hradný palác je nespochybniteľný

Celkove sa stavebné práce pretiahli na štrnásť rokov. Všeobecne však možno povedať, že okrem paláca sa v areáli hradu zachovalo len málo dokladov stavebnej činnosti zo 16. a 17. storočia a o úpravách, v interiéroch s mnohými nádhernými freskami, sa dozvedáme už iba zo súdobých opisov. Hradby ostali gotické, väčšinou kamenné, čiastočne doplnené drevenou palisádou. Z gotických pozostatkov súvisiacich s obrannou funkciou hradu ostal sedem metrov hrubý západný múr paláca, s komorami pre strelcov na prvom poschodí. Hradná posádka sídlila v severozápadnej časti areálu, kde boli postavené drevené domce. Ostatné stavby boli zanedbané a spustnuté (o. i. Žigmundova východná brána bola bez strechy a časť jej hradby sa zrútila).

V 17. storočí zásadnou modernizáciou prešlo opevnenie. Dôvodom bolo nové turecké ťaženie v roku 1663, keď sa Turci vydali smerom do Horného Uhorska a Bratislava bola nimi priamo ohrozená. Opevňovacie práce na hrade i v meste, podľa najmodernejších princípov pevnostného staviteľstva, viedol vojenský stavebný inžinier Jozef Priami, člen viedenskej Dvorskej vojenskej rady.

Najprv sa vystavala plošina a rondely pred palácom, následne sa úplne prestavala juhozápadná časť opevnenia na hrotité delové bastióny s novým vstupom do paláca dokončeným až v roku 1674. Z toho istého roku pochádza i novovybudovaná brána hradného opevnenia, tzv. Leopoldova. To však už bola posledná poplatnosť tureckému nebezpečenstvu, ktoré pominulo s neúspešným obliehaním Viedne v roku 1683.

I keď sa Priamiho projekt nezrealizoval v plnom rozsahu (pôvodný projekt počítal s kompletným opevnením mesta a v jeho rámci samostatným opevnením hradu v tvare osemcípej hviezdy), predsa ho možno hodnotiť ako veľmi ambiciózny a na svoju dobu grandiózny plán.

Za vlády Karola III. hrad opäť prešiel prestavbou. V roku 1712 zasypali vodnú priekopu, obklopujúcu hrad, a zmeny nastali v západnom predhradí, kde v tom istom roku pri príležitosti Karolovej korunovácie za uhorského kráľa postavili Karolovu (neskôr pomenovanú Viedenskou) bránu. Dobové záznamy viažúce sa k priebehu výstavby nielen samotnej brány ale i ďalších objektov však chýbajú. Vieme len, že v roku 1714 pri severnej strane vonkajšieho opevnenia postavili novú poschodovú budovu určenú pre vojenskú posádku strážiacu korunovačné klenoty.

Svoje najskvelejšie architektonické obdobie zažil hrad za vlády Márie Terézie. Panovníčka sa zdržiavala na hrade často a niekedy aj dosť dlho. Tu v septembri 1741 apelovala na vlasteneckú obetavosť uhorských národov a tu zazneli pamätné slová verných poddaných, oduševnených úzkostnou prosbou kráľovnej – „Vitam et Sanguinem pro regina nostra“ („Život a krv za našu kráľovnú“). Súčasne pri korunovácii sľúbila uhorským stavom, že ako ich panovníčka bude príležitostne sídliť i v Bratislave. To bolo dôvodom, prečo sa začalo uvažovať o prestavbe Bratislavského hradu podľa novodobých potrieb komfortu a reprezentácie, ktoré sa oproti minulosti zmenili.

Stavebný vývoj, ktorými prechádzali šľachtické sídla v období baroka našiel odozvu i na prestavbe hradu v Bratislave. Nové spoločensko-politické podmienky kládli predovšetkým dôraz na pohodlné a komfortné bývanie a do ústrania potláčali fortifikačné hľadiská. Z tohto dôvodu hlavným zámerom novej panovníčky bola prestavba hradného paláca v duchu vtedajších slohových požiadaviek na pohodlné šľachtické sídlo.

Čoskoro po nástupe Márie Terézie na trón však bola panovníčka nútená angažovať sa v medzinárodných konfliktoch (vojna o rakúske dedičstvo, sedemročná vojna), ktoré krajinu finančne veľmi vyčerpávali. Práce na prestavbe hradu museli počkať. Začali až v roku 1760.

V záujme realizácie svojich predstáv poverila Mária Terézia prestavbou hradu významných staviteľov svojej doby. Prvým z nich bol panovníčkin obľúbený architekt Nicolò Pacassi, od roku 1748 hlavný architekt pri cisárskom dvore. Po ňom práce prevzal Giovanni Battista Martinelli, vo Viedni žijúci Talian. Oveľa významnejšie sa do stavebnej histórie hradu zapísal Franz Anton Hillebrandt, hlavný architekt Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, ktorý sa ujal prác po Martinelliho smrti v roku 1757. Jeho prínosom bola okrem prestavby samotného paláca i adaptácia dvoch strážnic na čestnom nádvorí a výstavba dvoch víťazných brán, čo dodalo tomuto priestranstvu ucelený architektonický výraz. Na strážniciach i oboch bránach boli osadené kamenné súsošia trofejí. Na bočný priechod východnej víťaznej brány nadväzovalo viacramenné schodisko s prístupom od Žigmundovej brány a tzv. Leopoldovho nádvoria.

Okrem prestavby paláca a jeho interiérov výrazné zmeny nastali v architektonickom riešení hradného areálu. Na západnej terase vybudoval Hillebrandt v roku 1764 trojkrídlovú jednoposchodovú budovu, v ktorej boli umiestnené koniarne, priestory pre vozy a byty služobníctva. Pri severných a západných hradbách prestaval priestory hradnej posádky. K severnej strane paláca bola v roku 1767 pristavaná krytá jazdiareň a zimná záhrada so záhradným pavilónom. Salu terrenu zimnej záhrady zdobili fresky Franza Antona Maulbertscha a Josefa Winterhaltera, maľba na strope záhradného pavilónu – Apolón na Helikóne medzi múzami – bola dielom rakúskeho umelca Vincenta Fischera.

Severnú hradnú terasu obohatila záhrada francúzskeho typu (podľa vzoru záhrady vo viedenskom Schönbrunne). Záhrada bola stupňovitá, jednotlivé terasy boli spojené schodiskom. Na východnej terase vznikla nová záhrada s letohrádkom.

Jedným z vrcholných Hillebrandtových diel na hrade bolo v rokoch 1767 – 1768 vybudovanie obytnej palácovej prístavby pre novovymenovaného uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho pri východnej fasáde, nazvanej spočiatku „nová budova“, dnes známej pod názvom Terezianum.

Významnou stavbou technického charakteru a novinkou na hrade bol vodovod, postavený podľa návrhu dvorného radcu Johanna Wolfganga Kempelena, ktorý dômyselným zariadením dokázal dopraviť vodu z Dunaja na hrad.

Obdobie panovania Márie Terézie a pôsobenie Alberta Saského vo funkcii miestodržiteľa znamenalo pre Bratislavský hrad epochu jeho najväčšej, no súčasne poslednej poststredovekej slávy. Po smrti panovníčky v roku 1780, nastúpil na jej miesto syn Jozef II., ktorý ihneď po nástupe na trón začal s reformami krajiny a tie neobišli ani Bratislavu. K jedným z prvých cisárových rozhodnutí bolo zrušenie miestodržiteľstva a presunutie krajinských úradov do Budína s čím súvisel odchod Alberta Saského a jeho manželky z Bratislavy.

Podoba hradu na prelome 19. a 20. storočia

Bratislavský hrad ako nepotrebný majetok bol vyhlásený za erár. V roku 1783, v rámci školskej reformy, bolo rozhodnuté, že hrad bude adaptovaný pre potreby generálneho seminára. Pre palác, Terezianum i ostatné priestory hradu to znamenalo ďalšie stavebné úpravy. Necitlivým zásahom boli poškodené alebo zničené mnohé cenné súčasti výzdoby interiérov.

Po osemnástich rokoch fungovania seminára na Bratislavskom hrade, ktoré znamenali pre našu históriu veľký prínos (študovalo tu viacero významných osobností a vzdelancov, napr. Anton Bernolák či Juraj Fándly) bol však seminár zrušený. Týmto okamihom nastalo pre Bratislavský hrad ako historickú pamiatku obdobie nezadržateľného úpadku.

Prvou ranou osudu bolo v roku 1802 pridelenie hradu vojenskej správe. V krátkom čase sa vzácne rokokové priestory paláca premenili na ubytovne vojakov.

Bratislava a hrad utrpeli citeľné škody počas napoleonských vojen v roku 1809, kedy sa hrad stal terčom francúzskeho delostrelectva. Dielo skazy zavŕšil obrovský požiar, ktorý z nedbanlivosti vojakov vypukol v paláci 28. mája 1811. Okrem obetí na životoch (zahynulo deväť ľudí) mu podľahla celá stavba paláca, Terezianum ako aj mnoho budov v areáli hradu i v podhradí (údajne popolom ľahlo až sedemdesiatsedem budov mimo hradného areálu). Noviny Preßburger Zeitung 31. mája 1811 udalosť komentovali:

I keď v sťažených podmienkach, predsa ostal hrad využívaný armádou (ostala tu napokon až do polovice 20. storočia), ktorá sa tu zariadila ako v poľných podmienkach. Zachránené priestory sa adaptovali na nové účely, boli zriadené nové komunikácie, v areáli vznikli stanovištia delostrelcov doplnené palisádovými ohradami.

Vojenské využitie dostali hradné ruiny i počas prvej a druhej svetovej vojny. Vtedy pod úrovňou čestného nádvoria zriadili železobetónové pozorovacie stanovisko s výhľadom na Dunaj. Takto sa hrad dočkal oslobodenia republiky v máji 1945.

Po odobratí priestorov hradu vojenskej správe sa nastolila otázka jeho ďalšej existencie. Už v roku 1946 sa sprístupnili priestory veľkého nádvoria. O dva roky nato snaha mesta o využitie veľkého priestranstva viedla k zriadeniu letného kina na severnej terase.

Už v 19. storočí sa objavovali snahy o záchranu hradnej ruiny, väčšinou však ojedinelé. Okrem samotnej rekonštrukcie sa ozývali hlasy s otázkou o jeho ďalšom využití. Po návrhu využitia hradného paláca pre župný archív či pre fakulty Univerzity Komenského, v rokoch 1936 – 1937 sa objavili návrhy hrad zbúrať a na jeho mieste postaviť budovu Krajinskej politickej správy Slovenska. Všetky tieto aktivity zmaril rozpad republiky v roku 1939.

Hrad však ďalej chátral a obyvatelia mesta sa obávali jeho celkovej deštrukcie čo by znamenalo zánik charakteristickej črty panorámy mesta. Tlak verejnosti napokon vyústil v roku 1942 do vypísania medzinárodnej architektonickej súťaže. Väčšina architektov sa priklonila k myšlienke odstránenia ruiny a jej nahradenia voľne chápanou kópiou, prípadne novou architektúrou.

Všetky návrhy však ostali iba na papieri a drvivá väčšina odborných diskusií sa prikláňala k názoru hrad zachrániť. Napriek viacerým kvalitatívne rozdielnym snahám o záchranu ruiny hradu sa k takému vážnemu kroku mohlo pristúpiť až po skončení druhej svetovej vojny. Statická zrúcanina s vážnymi deštrukciami murív ostro kontrastovala so živo pulzujúcim mestom pod ňou.

Kráľovský palác tvorí dominantu hradného areálu. Stav z roku 2006 (pred rekonštrukciou)

Na prieskum hradnej akropoly sa v roku 1953 podujal vtedajší vedúci Katedry vývoja architektúry Stavebnej fakulty SVŠT Alfréd Piffl. Práce sa na začiatku zamerali hlavne na odstraňovanie závalov, vyčistenie areálu a triedenie materiálu. A. Piffl zistil, že murivá sú stále v dobrom stave[14] a podal návrh na ich opravu. Súčasne urobil predbežnú kalkuláciu rekonštrukcie. Presadiť túto myšlienku nebolo ľahké. Nakoniec sa to A. Pifflovi s podporou maliara Janka Alexyho podarilo. Rozhodlo sa o komplexnej rekonštrukcii hradu, ktorej východiskom mala byť podoba hradu z čias poslednej prestavby v 18. storočí. V roku 1956 sa pristúpilo k samotným stavebným prácam podľa projektov Alfréda Piffla a Dušana Martinčeka s jeho spolupracovníkmi. Súbežne pokračoval archeologicko-architektonický výskumom.

Hlavné zameranie stavebných prác sa sústreďovalo na palác, kde sa predpokladalo jeho využitie pre expozície Slovenského národného múzea. Až v roku 1964 sa rozhodlo, že časť priestorov dostane reprezentačné využitie. Rekonštrukcia hradného paláca sa ukončila v roku 1968. Nová podoba paláca vychádzala z jeho tereziánskej prestavby v 18. storočí, v spojení s prezentáciou niektorých starších nálezov a novými, modernými prvkami. Práce na obnove celého areálu trvali do osemdesiatych rokov 20. storočia.

Prvý raz sa meno bratislavského hradu spomína v súvislosti s dôležitou udalosťou v roku 907. Ide o prvú písomnú správu o existencii tunajšieho hradiska. Tzv. Salzburské anály (Soľnohradské letopisy) opisujú bojové stretnutie vojsk bavorského markgrófa Luitpolda a starých Maďarov pod hradom s názvom Brezalauspurch. 4. júla 907 v tejto bitke Bavori utrpeli porážku, ktorá odštartovala expanziu Maďarov vo východnej časti Veľkej Moravy.

O necelých sto rokov sa toto územie stalo súčasťou mnohonárodného štátu Uhorského kráľovstva a už za jeho prvého kráľa Štefana I. sa Bratislavský hrad stal článkom siete strážnych hradov a pevností na západnej hranici krajiny.

Hrad bol mnohokrát vystavený nájazdom cudzích vojsk, ktoré využívali situácie, kedy bola vnútorná súdržnosť krajiny oslabená. Častými prípadmi boli boje o uhorskú korunu. V roku 1030 sa musel brániť útoku spojených armád nemeckého kráľa Konráda II. a českého kniežaťa Břetislava I. V roku 1042 prežil dvojmesačné neúspešné obliehanie nemeckého cisára Henricha III. L. Kemény v knihe Bratislavský hrad a Podhradie prináša krátku pasáž o tejto udalosti:

Nemecký cisár Henrich III. pri obliehaní Bratislavského hradu. Miniatúra v iniciále E z Viedenskej obrázkovej kroniky z r. 1358

Keď za vlády kráľa Kolomana vtrhol v roku 1108 do Uhorska nemecký kráľ Henrich V., hrad sa mu úspešne ubránil. O kvalite jeho opevnenia svedčí fakt, že ani pri obliehaní v roku 1146 sa saským a bavorským oddielom nepodarilo hrad dobyť priamym útokom (zmocnili sa ho napokon lsťou). Obsadený hrad bol nútený kráľ Gejza II. vykúpiť.

Bratislavský hrad a podhradie boli nielen dejiskami bojov medzi nemeckými a uhorskými vojskami, ale tiež svedkami vnútorných zápasov príslušníkov uhorskej vládnucej dynastie. Keď v roku 1074 Gejza I. a Ladislav I. zosadili z trónu svojho bratranca Šalamúna, ten sa pred nimi opevnil na hrade, kde istý čas odolával ich útokom[17].

Za panovania kráľa Bela III. sa na hrade odohrala významná udalosť. Belo, sídliaci už v Ostrihome, podporil výzvu pápeža Gregora VIII. o vyhlásení križiackej výpravy a prisľúbil účasť Uhorska na nej. Pri tejto príležitosti sa Bratislavský hrad a jeho okolie zmenili na zhromaždisko križiackych vojsk pred ich odchodom do Svätej zeme. V roku 1189 doviedol svoje vojská do Bratislavy aj nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý tadiaľ viedol svoju výpravu z Regensburgu pozdĺž Dunaja na východ. Tu sa k jeho šíkom pripojili rytieri z Čiech a Uhorska. Traduje sa, že tu pred ďalšou cestou – z ktorej sa však už nevrátil – svätil svätodušné sviatky. Odtiaľ sa časť vojsk plavila na východ po Dunaji, väčšia časť však postupovala po oboch brehoch rieky.

Iná významná udalosť svetodejinného významu sa viaže k hradu a roku 1207. Podľa dobových svedectiev sa 7. júla v tom roku narodila na Bratislavskom hrade kráľovi Ondrejovi II. dcéra Alžbeta, neskoršia uhorská svätica.

V druhej polovici 13. storočia sa hrad dostal do zálohu českého kráľa Přemysla Otakara II. po obsadení časti západného Slovenska v roku 1271. Po obsadení hradu, Přemyslom dosadený správca však odoprel kráľovi poslušnosť, čo vyvolalo nové obliehanie mesta a hradného vrchu v roku 1273[18]. Situácia sa zmenila, keď bol Přemysl Otakar II. nútený kvôli politickým problémom vo vlastnej krajine Uhorsko opustiť.

Ešte na konci toho istého storočia hrad opäť menil majiteľa. Stal sa ním veľmož Mikuláš z Kyseku (Güssingu) a hrad v roku 1286 násilne obsadil. Neudržal sa však na ňom. V samom závere 13. storočia sa na hrade vystriedali ešte dvaja majitelia: v roku 1287 Bratislavský a neďaleký Plavecký hrad získal rakúsky vojvoda Albrecht I., proti ktorému vojensky zakročil „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1291 získal nielen hrad ale stal sa aj bratislavským županom.

Začiatkom deväťdesiatych rokov 13. storočia nastala významná zmena vo vzťahu hradu k poddanským osadám. V roku 1291 získalo novovznikajúce mesto východne od hradnej akropoly kráľom Ondrejom III. mestské privilégiá. Nastúpilo cestu samostatného vývoja ako slobodné kráľovské mesto. Časť usadlostí zostala naďalej v poddanskom vzťahu k hradu ako jeho Podhradie.

Po nepokojnom 13. storočí sa v roku 1302 Bratislava stala cieľom nájazdov vojvodu Rudolfa III. Bratislavu a jej okolie vymanili z rakúskeho plienenia až v roku 1312 vojská kráľa Karola Róberta I. z Anjou, trvale sa však bratislavská župa stala súčasťou koruny až v roku 1322.

Relatívne pokojné časy prežil hrad počas takmer celého 14. storočia. V roku 1385 sa hrad opäť stal predmetom zálohu; tentoraz sa veriteľmi stali bratranci budúceho uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského moravskí markgrófi Jošt a Prokop. Vďaka úsiliu Stibora zo Stiboríc, pána Beckovského hradu a veľkého Žigmundovho prívrženca, sa hrad podarilo v roku 1389 vrátiť do kráľovskej správy. Odmenou mu bolo bratislavské a v roku 1394 trenčianske županstvo. V súvislosti so Stiborom sa predpokladá aj stavebná úprava Bratislavského hradu.

Svoju najsvetlejšiu históriu začal písať Bratislavský hrad v prvej polovici 16. storočia. Po porážke uhorských vojsk pri Moháči v auguste roku 1526, kde zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský, sa pod hrozbou postupujúcich tureckých hord rozpŕchol budínsky kráľovský dvor. Kráľovná-vdova Mária Habsburská sa s malým sprievodom vysokých krajinských a cirkevných hodnostárov vydala smerom na Horné Uhorsko, do Bratislavy. Viezla so sebou aj kráľovský poklad a sväté relikvie.

Maximilián II. bol prvým uhorským kráľom korunovaným v Bratislave (r. 1563). Bratislavský hrad sa od toho času stal na tristo rokov hlavným kráľovským hradom v Uhorsku

Okamžite po Ľudovítovej smrti sa rozpútal mocenský zápas o uhorskú korunu. Po prechodnom období panovania Jána Zápoľského ju zásluhou Márie Habsburskej získal definitívne jej brat, rakúsky arcivojvoda Ferdinand I.

Moháčska katastrofa bola paradoxne pre Bratislavu požehnaním. Mesto na Dunaji sa na takmer tristo rokov stalo novým hlavným a korunovačným mestom Uhorského kráľovstva a hrad hlavným kráľovským hradom v Uhorsku. Hradný palác razom dostal nové využitie. Ubytovávali sa tu najvýznamnejší účastníci krajinských snemov, vrátane kráľa, už od roku 1552 v Korunnej veži uschovávali korunovačné klenoty. Sídlili tu aj niektoré krajinské a župné úrady.

Hradné priestory vždy ožívali nielen pri príležitosti zasadania snemu, ale najmä v súvislosti s prípravami a v priebehu konania korunovácií. Prvá (z celkom devätnástich) sa konala v septembri 1563, kedy sa uhorským kráľom stal Ferdinandov najstarší syn Maximilián II.

V roku 1619 sa nakrátko dostal hrad do rúk sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena, ktorý ho obsadil počas stavovského povstania proti Habsburgovcom. Už v nasledujúcom roku však uzavrel s kráľom Ferdinandom II. mier a z mesta odtiahol.

Nasledujúce obdobie sa v histórii hradu a mesta nieslo v pokojnom duchu. Rozruch vyvolali nové vojenské akcie tureckých vojsk v roku 1663. Turci smerovali do Horného Uhorska a v smere ich ťaženia bola aj Bratislava. K jej priamemu ohrozeniu prišlo však až v roku 1683, keď na mesto tiahla dvadsaťtisícová turecko-kurucká armáda, ktorá tu chcela prekročiť Dunaj a pripojiť sa k obliehateľom Viedne. Kurucké jednotky Imricha Tököliho obsadili mesto, no hrad, bránený iba malou cisárskou posádkou, sa im dobyť nepodarilo. Zásluhou cisárskeho vojvodu Karola Lotrinského, ktorý prišiel obrancom hradu na pomoc, boli 29. septembra 1683 kurucké oddiely rozprášené. Dva týždne predtým, 12. septembra 1683, Turci utrpeli definitívnu porážku v bitke pri Viedni a boli nútení ustúpiť z celého Uhorska.

V roku 1698 hostil hrad významnú postavu svetových dejín – ruského cára Petra I. Dvadsaťšesťročný panovník vtedy podnikol poznávaciu cestu po západnej Európe. Na spiatočnej ceste sa zastavil vo Viedni u cisára Leopolda I. Chcel vidieť aj Uhorsko a jeho hlavné mesto. 18. júla v uvedenom roku sa vybral loďou po Dunaji na krátku návštevu Bratislavy a ostal tu tri dni.

Hrad aj naďalej slúžil zasadnutiam župných úradov, snemu a korunovačným slávnostiam, boli tu uschované korunovačné klenoty. Panovník sa tu ubytovával pri návšteve Bratislavy. V prechodnom období však bol na hrade iba nevyhnutný počet služobníctva a hradnej posádky.

Baroková víťazná brána s kamennými plastikami trofejí uzatvára čestné nádvorie zo západnej strany

Posledné skvelé obdobie zažil Bratislavský hrad s nástupom kráľovnej Márie Terézie (v roku 1741). Počas jej pobytu v Bratislave bola na hrade, teraz už prestavanom v novom barokovom slohu na pohodlné šľachtické sídlo, ubytovaná a tu aj prijímala zástupcov stavov a krajinských úradov. Po nezhodách s uhorskými stavmi na sneme v roku 1751 sa rozhodla zrušiť úrad uhorského palatína a na jeho miesto vymenovať kráľovského miestodržiteľa. Za sídlo mu určila Bratislavský hrad. K realizácii tohto rozhodnutia prišlo v roku 1765 keď zomrel palatín Anton Esterházy a na jeho miesto vymenovala ako miestodržiteľa svojho zaťa Alberta Sasko-Tešínskeho, ktorý sa v nasledujúcom roku i so svojou manželkou nasťahoval do adaptovaných priestorov kráľovského paláca. Hrad sa s príchodom umeniamilovného arcivojvodu stal miestom stretávania umelcov, ale aj lekárov, právnikov a vedcov. Palácové siene vyzdobené dielami popredných európskych umelcov dýchali atmosférou prepychu. Medzi významnými osobnosťami sa na hrade často objavovali skladateľ Joseph Haydn či kráľovský dvorný radca a predseda Uhorskej kráľovskej komory Anton I. Grasalkovič.[19]

Po smrti Márie Terézie hrad architektonicky i významovo upadal. Čiastočné oživenie nastalo za vlády jej syna Jozefa II. zriadením generálneho seminára. Po jeho zrušení v roku 1801 nastalo obdobie totálneho úpadku hradu zavŕšené požiarom v roku 1811, keď dva roky predtým bol hrad vystavený strelám francúzskych diel pri Napoleonovom obliehaní Bratislavy.

Letecký pohľad na Bratislavský hrad v stave pred poslednou rekonštrukciou

Nové obdobie nastalo v dejinách hradu v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Po predchádzajúcom statickom a archeologickom prieskume sa pristúpilo k záchrane hradných ruín. Po rokoch rekonštrukčných prác sa hrad opäť zaskvel vo svojej niekdajšej kráse. Pripadla mu česť zapísať sa do novodobých dejín, tentoraz spoločného česko-slovenského štátu. V obnovených priestoroch, v tzv. Sieni federácie, bol 30. októbra 1968 podpísaný Zákon o federatívnom usporiadaní ČSSR.

Bratislavský hrad nemohli obísť ani udalosti súvisiace so vznikom súčasnej Slovenskej republiky. Ešte pred jej vyhlásením bola 1. septembra 1992 v bývalej Rytierskej sále (dnes Sieň ústavy) slávnostne podpísaná Ústava Slovenskej republiky. V marci 1993 sa na hrade konala inaugurácia prvého prezidenta Michala Kováča. V tejto súvislosti treba spomenúť, že hrad sa na istý čas stal sídlom hlavy nášho štátu.

Poslednou významnou udalosťou spojenou s Bratislavským hradom bolo stretnutie najvyšších predstaviteľov Spojených štátov amerických a Ruska, prezidentov oboch krajín Georga Busha a Vladimira Putina, ktoré sa tu uskutočnilo 24. 2. 2005 v rámci podujatia Slovakia Summit 2005. V roku 2010 bol Bratislavský hrad opravený a dostal novú tvár.