Bitka pri Bratislave

Dátum konania bitky resp. bitiek je sporný. P. Dvořák k tomu píše: Pokiaľ ide o presné určenie bitky, dodnes nejestvuje jednotný názor. Nezhodujú sa v tom ani základné príručky. Lexikón slovenských dejín píše o troch bitkách, ktoré sa mali odohrať 4.-5. júla a 9. augusta; o troch bitkách v júli a auguste píšu aj Dejiny Slovenska I., Kronika ľudstva udáva ako dátum bitky 5.-6. júl [2], Kronika Slovenska a Dejiny Slovenska a Slovákov Milana S. Ďuricu 4. júl…, Encyclopaedia Beliana spomína len rok 907. [3][4].

L. Veszprémy uvádza: Nerovnaké údaje v nekrológiách hovoriace o júnových dňoch, resp. o rozmedzí 28. júna až 5. júla, nasvedčujú, že bitka nebola jednodňová, ale že sa skladala z dlhšie trvajúcich bojov a aj vojská vedené elitami mohli napadnúť Maďari v rozličnom čase ([Pozn. pod čiarou:] Podľa Jonáša Záborského aj Júliusa Botta sa odohrala bitka v auguste…. Podľa P. Ratkoša 5. júla 907…, Ján Dekan hovorí len o júli…, Dušan Čaplovič o 4. júli…). Uvedené nezrovnalosti mohli viesť k rozličným interpretáciám: časť historikov – opierajúca sa o Aventina – sa domnievala, že bitka sa odohrávala viac dní, a iná časť historikov si pre jej datovanie vybrala posledný deň – 5. júl. V súčasnosti sa všeobecne hovorí o prvom dni bitky 4. júla a predpokladaný termín trvania 4. a 5. júla podopiera aj viacero prameňov. [5]

T. Ortvay o dátume bitky píše: Čo sa týka okamihu bitky, zdroje sa vzájomne líšia v tom, že niektoré udávajú rok 907 a iné rok 908 [nasleduje poznámka pod čiarou]. Na základe kritického porovnania je však úplne nepochybné, že sa táto veľká vojnová udalosť konala 5. alebo 6. júla roku 907.[6] Treba dodať, že zápis v Salzburských análoch hovoriaci o 4. júli v Ortvayovej dobe ešte nebol známy.

Markgróf Luitpold Bavorský vybudoval armádu s cieľom poraziť kočovné staromaďarské kmene. Luitpold bol porazený a sám pri bitke zahynul. Podľa Aventina v dôsledku bitky „väčšina bavorskej šľachty zahynula a ostatný ľud bol v nesčíselnom počte pobitý“.

Toto píše o bitke Aventinus v preklade (z latinskej verzie) uvedenom v knihe Pramene k dejinám Veľkej Moravy[7]:
Na vyhnanie Maďarov z ríše Bavorov boli zozbierané vojenské sbory zo všetkých provincií a vytiahli proti nim s tromi vojskami. Ľudovít, kráľ Germánie a Bavorska, keď vykonal odvody z celého Bavorska, uchýlil sa do novej bavorskej osady Ennsburg. V pätnásty deň pred júlovými kalendami [17. jún] roku kresťanskej spásy deväťsto siedmeho boli prítomní biskupi, predstavení mníchov a bavorskí veľmoži. Tu bolo za súhlasu rozhodnuté, že Maďarov treba vyhnať z ríše Bavorov. Boli teda zozbierané vojská zo všetkých bavorských provincií, spomedzi Nariskov, Boetov, Chamavov, Vindelikov, Norinčanov, Vennonov, Atesinov, Stajerčanov, Vendov, Charinov, Korutancov; Maďarom bola vypovedaná vojna a bavorskí veľmoži tiahli s bojachtivým a na útok pripraveným vojskom po oboch brehoch Dunaja proti nepriateľom. Ľudovít s Burckardom, biskupom pasovským a s veliteľom Arabonom zastavili sa v Ennsburgu. Potom všetky vojenské sbory vycvičené v boji boli rozdelené na tri vojská. Liutpold, markgróf rakúsky, na severnom brehu, na južnej časti zasa Teodomar, veľkňaz salcburský, Zacharias säbenský, Oto frizinský s predstavenými mníchov reholí Gumboldom, Hartvikom a Helmprechtom postúpili až k Bratislave a tam postavili tábor. Odtiaľ loďami cez Dunaj previezli vojenské zbory Sighard, knieža senonské, príbuzný kráľa, Rathold, Hottochus, Meginwardus a Eysengrin, veľmoži bavorskí. Maďari rýchlo vysilili a premohli bavorské vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou, preplávali Dunaj a ostatným vojenským sborom spôsobili podobnú porážku. – Len čo Maďari zbadali, že po toľkých prípravách sa na nich chystá útok, nelenili a neoddávali sa nečinnosti. Najprv si pripravili všetko, čo by bolo potrebné - zbrane, chlapov, kone, [potom] odhodlaní bojovať už nie pre slávu, lež pre záchranu, tvrdo sa stavali na odpor. Medzitým rozkázali niekoľkým jazdcom vyprovokovať ostatné bavorské oddiely [do boja]. Obidvaja králi s nespočetnou jazdou, ktorou mali vtedy najväčšiu prevahu, vytiahli proti vojsku biskupov, s veľkou presilou zaútočili, akoby rýchlymi chceli preraziť šík, spustili veľmi hustý dážď striel, Bavorov zasypali šípmi, ktoré vrhali zo svibových lukov a opäť ustúpili. Boli rýchlejší ako naše vojsko vystrojené ťažkou výzbrojou. Keď sa o nich verilo, že sa vzdialili, prišli znova, takou istou rýchlosťou aj prenasledovali, aj sa dávali na útek. Zatiaľ čo by si si myslel, že ty si zvíťazil, bol si v najväčšom nebezpečenstve. Maďari zďaleka šípom zasahovali nepriateľov. Vtedy totiž ešte nevedeli útočiť v otvorenom boji, útokom pechoty, šíkom, bojovať mečom chlap proti chlapovi, obsadzovať hrady, obliehať tvrdze, dobývať pevnosti; zvykli však bojovať raz ústupom, raz náporom a nástrahami. Bola v nich tak veľká ľstivosť, tak prudká rýchlosť a tak značná skúsenosť v boji, že sa s istotou nevedelo, či sú nebezpečnejší, keď sú vzdialení či prítomní, keď sú na úteku či v pätách, keď predstierajú bojové ticho, či keď vedú vojnu.
Keď sa teda silným útokom prihnali, popchnúc koňa, znova im boli v pätách a dvojakým spôsobom vrhali oštepy, hádzali kopije, útočili sprava, zľava, spredu a zozadu a našich vysilili; potom sa zo všetkých strán privalili, zo všetkých strán napadli unavených Bavorov, premohli, porazili a pobili v piaty deň pred augustovými idami [9. august]. V noci potajomky preplávali Dunaj a Liutpolda, Ľudovítovho vyslanca a Eysengrina, stolníka, so všetkými sbormi a s pätnástimi veľmožmi v tábore zavraždili. Na druhý deň potom, čiže v tretí deň pred augustovými idami [11. august], tých, ktorí boli pri lodiach strachom vydesených, ľahko a bez námahy podobne porazili.
Porážka Bavorov, Liutpold, spoločný praotec bavorských vojvodov, pochádzajúci z rodu cisárov, Aribo dosadený [na miesto] Liutpolda. Tri dni sa neprestajne bojovalo za nepriaznivého počasia. Väčšina bavorskej šľachty zahynula, ľud bez rozdielu bol v nesčíselnom počte pobitý. Liutpold, vojvodca východného Bavorska, zakladateľ rodu bavorských kráľovičov a veliteľov [cisárskej] telesnej stráže na Rýne, bol zabitý s devätnástimi bavorskými kniežatmi, ktorých mená sú tieto: ...

V nemeckej verzii tejto Aventinovej kroniky je na začiatku uvedené aj meno dvoch staromaďarských vodcov v tejto bitke – Dursak a Bogat.[8] Tieto mená sú spomenuté aj v latinskej verzii, ale je tak urobené asi o stranu pred samotným opisom bitky, takže ich súvis s bitkou nie je v tejto verzii až taký priamočiary.[9]

Údaj u Aventina, že sa východofranský kráľ vydal na cestu 17. júna z Ennsburgu hovorí v prospech správnosti Aventinových údajov, pretože sa zachovala listina zo 17. júna 907 (spísaná v Sankt Floriane), ktorou kráľ Ľudovít IV. daroval pasovskému biskupovi Burchardovi mesto Altötting na žiadosť soľnohradského arcibiskupa Thietmara, grófa Liutpolda a grófa Isangrima a ďalších osôb. Listina je síce falošná, ale dá sa predpokladať, že bola zhotovená na základe pravej predlohy. Zachovala sa v zbierke odpisov z 12. storočia, ktorú, ako sa zdá, Aventinus použil ako zdroj.[10]

Víťazstvom starých Maďarov pri Bratislave:[11]

• prišla o život značná časť bavorskej šľachty, menovite najmä bavorský vojvoda Luitpold, soľnohradský arcibiskup Teotmar, frizinský biskup Udo a säbenský biskup Zachariáš
• zanikla Východná marka a Maďari ovládli jej územie až po rieku Emžu
• sa otvorila maďarským kmeňom cesta na západ (najmä na nemecké územia), kam podnikali lúpežné výpravy; tieto výpravy boli prevažne ukončené v roku 955 po bitke pri rieke Lech
• sa značne zmenili mocenské pomery v Dunajskej kotline: Bavori a Veľkomoravania stratili vedúce postavenie a ich miesto zaujali starí Maďari

Strany bitky sú v literatúre prezentované nasledovne [12]:

• bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov) – takto napr. Aventinus v 16. stor., P. Ratkoš v roku 1965, J. Botto v roku 1971, D. Čaplovič v roku 2000 a mnohí iní
• bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov) bez účasti Moravanov – takto napr. F. V. Sasinek v roku 1867 a Kronika Slovenska 1 v roku 1998 [13]
• bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov), pričom pramene k bitke Moravanov nespomínajú – takto napr. P. Ratkoš v syntéze Dejiny Slovenska I z roku 1986[14]
• bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov), pričom Moravania v nej bojovali spolu s Nemcami – takto napr. v Kronike českých zemí z roku 1999 [15]
• bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Maďarov (Uhrov), pričom Slováci v nej bojovali spolu s Maďarmi a západní Slovania spolu s Nemcami – takto v roku 1865 neznámy autor v časopise Slovesnosť (vydávanom Sasinkom a Radlinským)
• bola to bitka Nemcov (Bavorov) a Slovanov (Moravanov) – takto napr. P. J. Šafárik v roku 1837 a J. Záborský v roku 1873 (Sasinek v roku 1867 označil tento názor za vyslovene chybný)

M. Kučera v roku 2002 [16] prezentuje kombinovaný názor, keď tvrdí, že išlo o bitku Bavorov a Maďarov a veľkomoravské vojská sa jej nezúčastnili, alebo v nej bojovali spolu s Maďarmi. Okrem toho predpokladá, že Braslav sa spojil s Maďarmi, vďaka čomu mohol zostať vládnuť v bratislavskej pevnosti aj po páde Veľkej Moravy.[10]

Aventinus bitku lokalizoval k dnešnej Bratislave. Najneskôr od objavu Salzburských análov začiatkom 20. storočia aj štandardná literatúra uvádza ako miesto bitky vždy dnešnú Bratislavu alebo jej okolie. Konkrétne v slovenskej historiografii sa Bratislava za nepochybné miesto bitky považuje najneskôr, odkedy toto umiestnenie prezentoval P. J. Šafárik vo svojej knihe Slovanské starožitnosti.[10]

Časť maďarských historikov navrhuje však iné umiestnenie. Spôsobené je to asi najmä tým, že – dodnes veľmi vplyvný – maďarský historik 19. storočia Gyula Pauler prijímal údaje z Aventina len skepticky, a keďže v tom období ešte neboli objavené Salzburské anály, nepovažoval ani Aventinovo umiestnenie bitky do Bratislavy za dôveryhodné. Konkrétne iné umiestnenia bitky maďarských autorov sú:

• Bánhida – takto napr. Guyla Parker v 90. rokoch 19. stor. (zdrojom tohto umiestnenia je bitka pri Bánhide spomínaná v uhorských kronikách, dnes sa však táto bitka podľa týchto kroník považuje skôr za mýtickú a nedôveryhodnú)
• Ráb (Győr) – viacerí autori
• Blatnohrad (Zalavár) – takto I. Boba v roku 1989 [17]

Pomocou vojenského modelovania však možno dokázať, že Aventinovo stotožnenia miesta bitky (Brezalauspurcu) s Bratislavou je správne.[18]

Bitka pri Bratislave sa spomína v nasledujúcich primárnych zdrojoch (najpodrobnejšie je opísaná v Aventinovi, v ostatných zdrojoch sa spomína spravidla len jednou či dvoma vetami)[19]:

• Aventinus:
  • Anály Bavorov/Bavorská kronika:
    • tlačená latinská verzia:
      • z 19. storočia: Annales ducum Boiariae - Band 1 - Lib. IV, cap. 21 - str. 658 hore
      • z roku 1580: Jo. Aventini Annalium Boiorum libri VII ... - Lib. IV - str. 372-3
      • z roku 1710: Joannis Aventini Annalium Boiorum libri VII - Lib. IV - cap. XXI - str. 449 a nasl.
    • rukopisná verzia latinskej verzie
    • tlačená nemecká verzia:
      • 19. stor.: Bayerische Chronik - Band 2 - Buch 4, cap. 139 - str. 256 dole; nemecká verzia Análov Bavorov pôvodne pochádza takisto od Aventina, ale nie je presným prekladom latinskej verzie Análov Bavorov
      • z roku 1580: Johannes Aventini des hochgelerten weitberühmten Geschichtsschreibers Chronica - Das vierte Buch - dvojstrana 308 - pravá strana
  • Excerpta Aventini ex Annalibus Iuvavensibus antiquis derivati: (text znie: (interfectio Boiorum) ad Braslavespurch)
  • Aventinova poznámka dopísaná k roku 907 v Annales Altahensis maiores: (text znie: Interfectio Boiorum a Braslavaspurch)
• Salzburské anály, presnejšie: Annales Iuvavenses maximi (rok 907; nájdené až v roku 1921): (text znie nasledovne: Bellum pessimum fuit ad Brezalauspurc IIII nonas Iulii, t. j. v preklade "Veľmi neštastná bitka bola pri Brezalauspurcu štvrtý deň pred nonami júla [t. j. 4. júla]")
• Annales Salisburgenses (rok 907):
• Annales Alamannici (rok 907/908):
• Annales Augienses (rok 907):
• Annales Sangallenses Maiores (rok 908):
• Annales Sancti Rudberti Salisburgenses (rok 907):
• Annales Sancti Emmerammi Ratisponensis minores (rok 907):
• Auctarium Garstense (rok 908):
• Continuator Reginonis/Fortsetzer Regino's (rok 907):
• Chronicum Suevicum Universale (rok 908/ôsmy rok vlády Ľudovíta):
• Annales Altahenses maiores (rok 907):
• ďalšie: Annales Admuntenses (rok 907), Annales Laubacenses (rok 907), Annales Einsiedlenses (rok 907), Annales Corbeiesenses (rok 907), Annales Hildesheimenses (rok 908), Chronicon Herimani Augiensis (rok 907), Annales Ratisbonenses minores (rok 907)

(Poznámka: V zátvorke je vždy uvedený rok, ku ktorému sa v zdroji vzťahuje informácia o tejto bitke)

Priamym či nepriamym potvrdením sú aj nekrológiá:

• Necrologium Merseburgense: Thietmarus archiepiscopus, Zacharias episcopus, Udo episcopus, et alii multi ab Ungariis occisi sunt.
• Necrologium Wizenburgense: Uodo episcopus obiit cum aliis multis apud Ungros occisis.
• martyrológium z Freisingu : III. Non. (Julii) bellum Baioariorum cum Ungariis in Oriente.
• Kalendarium Laureshamense: III. Non. Julii: Pessimum bellum de gentilibus.
• Necrologium Frisingense: II. Non. Jul. Outo episcopus Frisingensis obiit
• Necrologium Scheftlarense (ad 6. júl 907): Otto episcop. Fris.
• Necrologium Weihenstephanense[10]

• Beáta Pintérová, Bitka pri Bratislave vo svetle slovenskej a maďarskej historiografie, 2007