Premonštrátsky kláštor (Jasov)

Predpokladá sa, že mnísi si prvé kláštorné budovy v Jasove postavili z dreva. Okolo roku 1228 začali s budovaním kamennej stavby kláštora, do výstavby ktorej však nepriaznivo zasiahol vpád tatárskych hôrd. Stavba bola vyplienená. Súčasná budova je v poradí štvrtou stavbou na tomto mieste.

Premonštrátski rehoľníci sa postupne usádzali i na ďalších miestach Horného Uhorska; najneskôr do roku 1387 vzniklo, okrem Jasova, na území Slovenska ďalších päť premonštrátskych kláštorov: v Lelesi, Bíni, Šahách, Nižnej Myšli a v Kláštore pod Znievom. Kláštory premonštrátov patrili medzi veľmi významné cirkevné ustanovizne. Rehoľní bratia vykonávali nielen pastoračnú činnosť, ale venovali sa aj osvete a zakladaniu škôl. Mali bohaté knižnice, zaoberali sa skriptorskou, pedagogickou, umeleckou ale aj hospodárskou činnosťou, najmä v oblasti baníctva, lesníctva a poľnohospodárstva (vinohradníctvo, rybolov). Niektorí členovia rádu zastávali významné posty pri kráľovskom dvore a leleský a jasovský konvent plnili aj funkciu tzv. hodnoverného miesta (jasovskému konventu právo vydávať hodnoverné listiny udelil v roku 1255 kráľ Belo IV.). Belo IV. tiež povolal na tieto územia, vyľudnené po tatárskych vpádoch, kolonistov a obci Jasov udelil rozsiahle výsady, podobné privilégiám kráľovských miest – o. i. právo slobodnej voľby farára a richtára, trhové a dolovacie právo. Prikázal tiež obyvateľom obce odvádzať povinné dávky kláštoru. I keď podľa historických záznamov prvá písomná zmienka o jasovskom prepoštstve pochádza ešte z roku 1234 (v nej sa uvádza zasvätenie kláštora svätému Jánovi Krstiteľovi ako aj podriadenosť jasovského kláštora Kláštoru svätého Štefana vo Veľkom Varadíne), listina Bela IV. z roku 1255 sa v súčasnosti považuje za zakladaciu listinu prepoštstva. Pre jasovský konvent mala táto listina aj ďalší, nemenej dôležitý význam – vymenúvala totiž kláštorné majetky a vymedzovala hranice územia pod správou kláštora.

Prvým predstaveným jasovského kláštora, známym podľa mena, bol prepošt Albrecht (Albert), ktorý sa do čela rádu dostal v roku 1235 (tento post zastával až do svojej smrti v roku 1257). Majetok kláštora zanechal v neutešenom stave. Situácia sa čiastočne zlepšila až koncom 13. storočia, kedy na základe privilégia kráľa Ondreja III. bolo premonštrátom povolené na svojich územiach dolovať rudy. Okrem nelichotivej hospodárskej situácie kláštor trpel i vnútornými spormi, ktoré sa najvypuklejšie prejavili pri dosadení prepošta Mikuláša II. v roku 1350 kráľom Ľudovítom I. Veľkým z Anjou.

Areál kláštora je situovaný v očarujúcej krajine

Dôležitým medzníkom v dejinách jasovského kláštora bol rok 1436. 26. januára v uvedenom roku kráľ Žigmund Luxemburský vydal nariadenie, ktorými prikazoval kláštor opevniť múrmi. Mnísi pod vedením prepošta Stanislava kláštor prestavali na opevnený hradný objekt, čo sa odzrkadlilo aj v jeho oficiálnom pomenovaní. Od tohto dátumu sa v listinách uvádza ako „castrum Jászó“, „castellum“ či „Jászóvár“ (t. j. Jasovský hrad). Vzhľad takto prebudovaného kláštora zmenil aj jeho charakter – stal sa pevnosťou, ktorá v časoch, keď o nástupnícke práva v Uhorsku bojoval Ladislav Pohrobok, slúžila ako útočisko pred bratríckymi vojskami Jána Jiskru z Brandýsa. Ten na poverenie kráľovnej Alžbety Luxemburskej hájil záujmy jej nedospelého syna. Napriek hradbám však bratríci kláštor dobyli a ovládali ho až do roku 1447. Premonštráti boli nútení kláštor opustiť. V priebehu nasledujúcich takmer dvadsiatich rokov kláštor viackrát zmenil majiteľa. Až v roku 1464 sa rehoľníci definitívne vrátili do svojho sídla.

Ďalšiu ťažkú ranu a najsmutnejšie časy pre kláštor priniesol rok 1526. Po osudnej bitke pri Moháči, 29. augusta 1526, mnísi kláštor opustili a nechali ho napospas osudu. Kláštor stratil postupne svoje predchádzajúce výsady (o. i. aj výsadu hodnoverného miesta) a prešiel do správy cirkevných hodnostárov mimo premonštrátskeho rádu ba dokonca jeho niektoré časti vlastnili aj svetské osobnosti.

Skazu kláštorných budov dovŕšili vojská Imricha Tököliho, ktoré ho v roku 1685 dobyli a vypálili. Po ich odchode sa ho však poslednému commendatorovi z radov svetského kléru Jurajovi Fenesimu podarilo opraviť.

Nové osídlenie premonštrátskymi bratmi priniesli až reformy kráľa Leopolda I. Habsburského, ktorý dal previesť jasovský kláštor (spolu s kláštormi vo Veľkom Varadíne a v Lelesi) do majetku kláštora v Perneku, ktorý ho následne v roku 1700 predal premonštrátskemu opátstvu z moravskej Louky pri Znojme. Nový správca, loucký kláštor, odvtedy nielen dosadzoval prepošta v Jasove ale posielal tu aj administrátorov a rádových mníchov. 6. mája 1745 vyslal do Jasova ako nového administrátora opáta Andreja Sauberera (1700 – 1779).

S príchodom energického a organizačne nadaného opáta začala nová, najskvostnejšia kapitola dejín premonštrátskeho kláštora v Jasove. Sauberer nielenže dal postaviť nový kláštor a kostol, v podobe, v akej ich poznáme dnes, ale zároveň pozdvihol hospodársky život tak kláštora ako aj celej obce. Po zastabilizovaní finančných pomerov prepoštstvo nastúpilo cestu ekonomickej prosperity.

Úspechy opáta Sauberera neušli pozornosti cisárskeho dvora. Vďaka privilégiám Márie Terézie bol jasovský konvent, po predchádzajúcom súhlase uhorských stavov, 19. novembra 1770 povýšený na samostatný kláštor. Opát sa stal kráľovniným dôverníkom a prelátom uhorskej dolnej tabule s právom zúčastňovať sa zasadnutí krajinského snemu. Vyvrcholením Saubererovej svetskej kariéry bolo v roku 1774 vymenovanie za dvorného radcu Márie Terézie.

Opát Andrej Sauberer sa ešte v roku svojho príchodu do Jasova stal, po smrti prepošta Goldegga, novým jasovským prepoštom (bol ním až do svojho skonu v roku 1779). Svoje odhodlanie hospodársky a duchovne povzniesť upadajúce opátstvo čoskoro po nástupe na prepoštský stolec začal napĺňať konkrétnymi činmi. Je obdivuhodné, že aj napriek neľahkej úlohe pri konsolidácii hospodárskych pomerov konventu sa rozhodol pre radikálne opatrenie týkajúce sa stavby nového kláštora a jej financovania.

Zakrátko po nástupe do funkcie sa odhodlal k prestavbe, no v skutočnosti pre výstavbu nového kláštora v neskorobarokovom slohu. Veľkoryso poňatý projekt prestavby opevneného stredovekého kláštora, ktorý do základov zbúrali, začal zrejme už v polovici 40-tych rokov 18. storočia. Podľa záznamu z 19. storočia, objaveného na zadnej strane hlavného oltára v jasovskom kostole, práce začali položením základného kameňa v roku 1745.

Otázku autorstva projektu kláštora vyriešili historické výskumy, ktoré potvrdili stavbu ako dielo významného rakúskeho architekta a staviteľa Franza Antona Pilgrama (1699 – 1761), pôvodom z Korutánska, ktorého už na Slovensku preslávila výstavba Kostola a kláštora svätej Alžbety sestier alžbetínok v Prešporku.

Podľa dobových záznamov Pilgram pracoval na jasovskej stavbe už na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Jeho zásluhou tu vzniklo stavebné dielo v mimoriadne úspešnom dispozičnom rozvrhu s centrálnou stavbou kostola symetricky doplnenou na oboch stranách trojtraktovými krídlami so samostatnými dvormi – reprezentačnými priestormi prelatúry na jednej strane a konventu na strane druhej. Koncepcia stavieb v Jasove vychádzala z predlôh starších barokových kláštorných súborov – benediktínskeho kláštora v Göttweigu, cisterciánskeho v Szentgotthárde a premonštrátskeho v Louke. Zbúranie starších stavieb od základov mu umožnilo realizovať veľkorysú koncepciu kláštora osadeného v malebnej krajine, nezaťaženú a neobmedzovanú uličnou zástavbou, s ktorou sa Pilgram musel vysporiadať pri realizácii bratislavského kláštora alžbetínok v rokoch 1739 – 1745. Keď 28. októbra 1761 Pilgram zomrel, pokračovatelia v jeho diele, palier Anton Salzgeber, pôvodom z Tirolska, a murársky majster Sebastian Cehmayster, mohli nadviazať na Pilgramove projekty a zavŕšiť stavbu celého komplexu.

Priečelie Kostola svätého Jána Krstiteľa po celkovej rekonštrukcii

Dotvorením stavebne mimoriadne hodnotného diela je jeho interiérová výzdoba, ktorú realizovala trojica významných umelcov – sochár Johann Anton Krauss, štukatér Johann Ignaz Hennevogel (1727 – 1790) a predovšetkým maliar Johann Lucas Kracker. Všetci traja patrili k vynikajúcim umelcom vo svojich profesiách – Kracker v Jasove pracoval celkom v troch etapách (1752, 1762 – 1765 a 1776) a vytvoril tu svoje vrcholné dielo (fresky klenby zimnej jedálne v prelatúre, klenby slávnostného schodiska, všetky maľby v chráme, maľby na trojuholníkových frontónoch na priečelí kláštora a fresky klenby kláštornej knižnice, namaľoval i sedem oltárnych obrazov a tiež dve menšie kompozície na menzách oltárov svätého Norberta a svätého Augustína); s Kraussovým dielom sa stretávame na viacerých miestach okolia Košíc a spolu s Krackerom sa okrem Jasova podieľal aj na výzdobe hlavného oltára kostola v Egeri. Takmer žiadne poznatky nemáme o štukatérovi Johannovi Hennevogelovi (spolu s Krackerom pracoval na výzdobe pražského Kostola svätého Mikuláša na Malej Strane), jeho práce však harmonicky zjednocujú maliarsku a sochársku zložku výzdoby jasovského kláštora.

Stavba Kostola svätého Jána Krstiteľa, jednej z najvýznamnejších barokových sakrálnych stavieb na Slovensku, bola konsekrovaná 1. októbra 1766.

Obnovený konvent pôsobil v kláštore nepretržite do roku 1787, kedy bola na základe dekrétu cisára Jozefa II. z 26. marca 1787 rehoľa premonštrátov zrušená (podobne ako všetky kontemplatívne rády). Archív a bohoslužobné predmety previezli do Budína a ostatný hnuteľný majetok predali na dražbách. Priestory vyprázdneného kláštora obsadili obyvatelia Jasova. Tí spôsobili v jeho areáli v roku 1792 požiar, ktorý zničil nielen západný trakt kláštora, ale podľahlo mu aj niekoľko domov v obci.

Činnosť premonštrátov v Uhorsku opätovne povolil 12. marca 1802 cisár František II. no iba pod podmienkou, že budú spravovať aj cirkevné gymnáziá. Mnísi sa mohli vrátiť do kláštora, ktorý však našli zničený a z veľkej časti vyhorený. I tak ho obnovili, ba založili aj jeho filiálky v Debradi, Rudníku a vo Vyšnom Medzeve. Kláštor zároveň prevádzkoval štyri gymnáziá: v Košiciach, Levoči, Rožňave a vo Veľkom Varadíne.

Na konci 19. storočia rád premonštrátov patril medzi významných podnikateľov nielen v regióne. V Jasove prevádzkoval výrobu rúr, mal tu aj manufaktúru na výrobu kachličiek, tehelňu, tlačiarne a parnú pílu. Ďalším podnikateľským subjektom prenajímali hutu na spracovanie rúd a výrobu kovov, rudné bane, kameňolom s ťažbou mramoru, hámor a mlyny. Kláštoru zároveň patrila poľnohospodárska pôda o výmere viac ako dvadsaťtisíc hektárov. Už začiatkom 20. storočia mali dokonca vlastnú elektráreň.

Veľký zlom vo fungovaní rádu priniesol rok 1950. Politické pomery (ateizácia spoločnosti, rušenie kláštorov a rehoľných spoločenstiev) prinútili mníchov kláštor opustiť. Počas smutne známej Akcie K bolo niekoľko desiatok kláštorov v celom vtedajšom Československu zrušených a rehoľní bratia boli z nich internovaní v tzv. sústreďovacích kláštoroch (jedným z nich bol aj jasovský).

Po zrušení jasovského konventu padlo rozhodnutie umiestniť do bývalého kláštora psychiatrickú nemocnicu určenú pre tie najťažšie prípady. Štyridsať rokov trvala devastácia jedného z najväčších klenotov barokového umenia u nás. Až v roku 1990 sa dostal kláštor, priam barbarsky vyplienený, do rúk pôvodných majiteľov. Od uvedeného času slúži svojmu pôvodnému poslaniu a niekoľko desiatok rehoľných bratov sa snaží priviesť komplex k svojej niekdajšej kráse.

V súčasnom období kláštor i kostol postupne dostávajú svoju pôvodnú podobu a plnia aj svoje pôvodné poslanie. Vďaka tomu, toto miesto opäť ožíva čulým životom a priťahuje pozornosť návštevníkov z blízkeho i širšieho okolia. Dnes je v plnej miere prístupný kompletne zrekonštruovaný Kostol svätého Jána Krstiteľa (po veľmi vydarenej rekonštrukcii sa skvie bohatstvom svojej interiérovej výzdoby) a v obmedzenej miere i preslávená kláštorná knižnica a kláštorná záhrada.

Pohľad do interiéru kostola

Na obdĺžnikovom pôdoryse stojaca jednoloďová stavba kostola návštevníka zaujme predovšetkým svojou interiérovou výzdobou vytvorenou v pozoruhodnej slohovej jednote. Jej jednotlivé zložky – maliarska, sochárska a umeleckoremeselná – sa dôsledne podriaďujú kánonu barokovej krásy.

Všeobecne možno povedať, že opát Sauberer mal pri voľbe umelcov, ktorí v Jasove zrealizovali jeho predstavy, mimoriadne šťastnú ruku. Tvorivý tím – architekt Franz Anton Pilgram, maliar Johann Lucas Kracker a štukatér Johann Ignaz Hennevogel – bol napokon obohatený o výnimočného sochára Johanna Antona Kraussa.

Medzi najvzácnejšie súčasti chrámového vybavenia patrí kolekcia siedmich oltárov, rozmiestnených po jeho obvode v prísnej symetrii. Všetky oltárne obrazy sú dielom Johanna Lucasa Krackera.

Po vstupe do chrámu prvým oltárom vľavo je oltár zasvätený patrónke baníkov svätej Barbore s oltárnym obrazom Sťatie svätej Barbory. Jeho náprotivkom je oltár svätého Ondreja (zvaného aj oltár svätého Jána Nepomuckého) so zaujímavým, ikonograficky nezvyčajným námetom na oltárnom obraze. Fiktívne stretnutie apoštola Ondreja a svätého Jána Nepomuckého je alegorickou parafrázou stretnutia mecenáša a umelca – opáta Andreja Sauberera a maliara Krackera – stretnutia, ktoré prerástlo do veľmi úspešnej spolupráce.

Pod hlavnou klenbou sú umiestnené dva oltáre, vľavo zakladateľa premonštrátskej rehole svätého Norberta, vpravo svätého Augustína, charakteristické monumentálnymi apoteózami oboch svätcov. Myšlienkový odkaz oboch mnohofigúrových kompozícií poukazuje na víťazstvo kresťanskej viery nad pohanstvom.

Dva bočné oltáre v prednej časti lode majú mariánske zasvätenie – vľavo oltár Immaculaty, s postavou Panny Márie stojacej na zemeguli, vpravo oltár svätej Anny, s obrazom zachycujúcim tradičný výjav – svätá Anna vyučuje Máriu.

Hlavný oltár vo svätyni chrámu je zasvätený patrónovi kostola. Námet obrazu Krst Krista v Jordáne zachytáva jednu z kľúčových udalostí v živote svätého Jána Krstiteľa. Ku kompozícii tohto obrazu sa v zbierkových fondoch na Slovensku zachovali dve prípravné skice – v Slovenskej národnej galérii a jej replika vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

Monumentalitu oltárov dotvára aj ich sochárska časť – dielo Johanna Antona Kraussa (1728 – 1795). O tomto umelcovi pravdepodobne nemeckého pôvodu je málo poznatkov. S jeho prácami sa môžeme stretnúť na viacerých miestach – Praha, Eger, Skalica, Košice. V šesťdesiatych rokoch 18. storočia sa s rodinou natrvalo usadil v Jasove. Sochárska výzdoba tunajšieho kláštorného kostola – sochy premonštrátskych svätých svätého Evermoda a svätého Ludolfa na oltári svätého Norberta a sochy svätého Friedricha a svätého Giliberta na oltári svätého Augustína spolu so štvoricou menších sôch (svätej Margity Antiochijskej, svätej Márie Magdalény, svätej Rozálie a svätej Kataríny Alexandrijskej sediacich na volútach po bokoch tabernákula) – patrí k jeho vrcholným dielam.

Interiérová výzdoba vrcholí v stropnej výmaľbe. Vznikla počas druhého Krackerovho pobytu v Jasove, v rokoch 1762 – 1765, kam prišiel na opátovo pozvanie po ukončení prác na výzdobe Kostola svätého Mikuláša na Malej Strane v Prahe.

Freska v druhom klenbovom poli s námetom Úteku do púšte (vľavo) a Vraždenia neviniatok (vpravo). Pod ňou na klenbovom páse je v kartuši namaľovaný dedikačný nápis

Maľby, pokrývajúce bezo zvyšku strop chrámu, námetovo a ikonograficky odkazujú na jeho patrocínium. Umelec na štyroch klenbových poliach v chronologickom slede zvečnil výjavy zo života svätého Jána Krstiteľa. Všetky maľby sú vsadené do iluzívnej architektúry s dekoratívnym rámovaním s ornamentami (kvetinové vázy), nadväzujúc na architektonické členenie a plastickú výzdobu obvodových múrov.

Nad presbytériom vidíme výjav Narodenie Svätého Jána Krstiteľa, námetovo vychádzajúci z Lukášovho evanjelia. Alžbeta, Jánova matka, drží v náručí svojho syna, vedľa stojí Jánov otec Zachariáš držiaci v rukách tabuľku s nápisom NOMEN EIUS IOANNES EST (Jeho meno je Ján; Lk 1,63).

Medzi maľbami prvého a druhého klenbového poľa sa v strede medziklenbového pásu v kartuši nachádza umelcom maľovaný dedikačný nápis s chronogramom: PRO DEI GLORIA SANCTAE MARIAE BEATIQVE PATRONI IOANNIS BAPTISTAE HONORE ERECTA.

Prvé klenbové pole nad loďou (celkovo druhé) ako jediné obsahuje maľbu tematicky členenú na dve časti. Významovo dôležitejšia je pravá časť kompozície s výjavom Vraždenie neviniatok v Betleheme, kde vidíme matky žialiace nad telami zabitých detí. Na výjav obsahovo nadväzuje ľavá časť kompozície s výjavom Útek do púšte, kedy sa podľa legendy pred utekajúcou Alžbetou s dieťaťom otvorila skala a ukryla ju. K výjavu Alžbety s dieťaťom sa dochovala umelcova študijná kresba.

Rozmerovo najväčšia maľba vypĺňa tretie klenbové pole. Jej námet Kázanie v púšti, znázorňuje kazateľskú činnosť svätého Jána. Kompozícia maľby je zjavne ovplyvnená freskami Paula Trogera, významného rakúskeho barokového umelca. V tomto prípade ide o priamu variáciu Trogerovej monumentálnej fresky Zázrak rozmnoženia chlebov na strope slávnostnej siene prelatúry bývalého premonštrátskeho kláštora v Hradisku pri Olomouci.

Uprostred scény stojí Ján Krstiteľ a natiahnutou pravou rukou ukazujúc na svätožiarou zahaleného Ježiša Krista vraví slová podľa Jánovho evanjelia: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1,29). Kompozíciu dopĺňa niekoľko skupín postáv, z ktorých niektoré sledujú Jánove slová, iné sa nezúčastnene zabávajú. Vľavo od Jána je napr. skupina zhromaždená okolo proroka Izaiáša. Do maľby zakomponoval umelec svoj autoportrét – zobrazil sa medzi trojicou postáv sediacich na veľkej skale oproti Jánovi Krstiteľovi. Štyri cípy klenbového poľa obsahujú monochrómne maľby sôch štyroch evanjelistov so svojimi tradičnými atribútmi.

Zrejme najsugestívnejší zo všetkých výjavov nachádzame na maľbe na štvrtom klenbovom poli. Sťatie svätého Jána Krstiteľa zobrazuje všeobecne známy príbeh o svätcovej smrti. Salome a Ján Krstiteľ sú hlavnými protagonistami výjavu, na ktorom kat kladie odťatú Jánovu hlavu na striebornú misu. Kompozíciu dotvárajú dvaja vojaci s kopijami.

Posledný obraz, na piatom klenbovom poli, sa svojím námetom vymyká z tematiky ostatných malieb, no je bežne uplatňovaným motívom maľovaným nad organovou emporou. Ústrednou postavou maľby Nebeský koncert je svätá Cecília s charakteristickým atribútom organom, ktorú na rozličných hudobných nástrojoch doprevádza zbor anjelov.

Medziklenbové pásy sú zdobené dekoratívnou maľbou. Na medziklenbovom páse, medzi klenbou svätyne a prvej klenby lode, je na západnej strane vyobrazená alegorická postava Cirkvi s kalichom, tiarou a krížom. Na protiľahlej strane je postava starozákonného proroka Mojžiša s desiatimi Božími prikázaniami. Medziklenbové pásy, rozdeľujúce tretiu a štvrtú klenbu lode, zdobia postavy prorokov Malachiáša a Izaiáša.

Umelecké majstrovstvo Johanna Lucasa Krackera môžeme obdivovať aj v kláštornej knižnici. Tá sa nachádza v severnom predĺžení osi kostola. Predpokladá sa, že knižnica v kláštore pribudla už v druhej polovici 13. storočia. Jej vznik súvisel s celkovým poslaním premonštrátskeho rádu. Knižničný fond sa počas jej existencie rozrastal, príp. ochudobňoval podľa toho aký bol osud samotného kláštora. Najväčšiu stratu utrpel po zrušení rehole v roku 1787, kedy boli knihy z kláštora odvezené do Maďarska. Po opätovnom obnovení rádu sa do Jasova vrátil iba ich nepatrný zlomok. Napriek tomu už krátko po tomto období sa knižničný fond rýchlo rozrastal; postupne tu svoje miesto našli knihy z knižníc zrušených okolitých farností a kláštorov, zaniknutých premonštrátskych gymnázií a z knižnice prepoštstva kláštora v Lelese.

Po roku 1950 bola knižnica obohatená o knižnice zrušených kláštorov na východnom Slovensku.

Pohľad do kláštorného refektára

Dnešný fond knižnice obsahuje takmer osemdesiattisíc zväzkov kníh teologických, filozofický, prírodovedných, geografických, historických ale aj beletristických, písaných prevažne v latinskom, maďarskom a nemeckom jazyku. Pôvodne bol fond oveľa bohatší, no časť pôvodnej zbierky sa dostala do Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Matice slovenskej v Martine a do Slovenského technického múzea v Košiciach.

Dominantným umeleckým prvkom knižnice je stropná výmaľba, ktorú zdobia Krackerove kompozície fresiek. Ich námet je oslavou vied a umení a zachytávajú aj výjavy zo stavby kláštora. Výmaľba vznikla v sedemdesiatych rokoch 18. storočia.

Klenba pozdĺžnej sály je rozdelená maľovaným dekoratatívnym pásom na tri časti s kruhovými, námetovo sa dopĺňajúcimi alegorickými freskami. Prvá figurálna kompozícia je oslavou vzdelanosti (Alegória štyroch fakúlt – teológie, práva, filozofie a medicíny s postavou sediacej Palas Atény naspodu). Druhá je apoteózou osobnosti a pôsobenia opáta Sauberera, podporovateľa vied a umení. Naňho sa vzťahuje aj skupina v strednom páse, kde figúry géniov s atribútmi Štedrosti, Umení a Triumfu múdrosti nesú pamätnú plaketu s prelátovým portrétom doplnenú kruhopisom ANDREAS SAUBERER I: P. PRIMUS ABBAS IASZ. Dekoratívna maľba rámovania prechádza aj na steny; na čelnej strane je ďalšia alegorická kompozícia Života a Smrti (času a večnosti). V klenbových maľbách knižnice je použitá baroková alegorická forma; ich kompozičný rozvrh, celé figurálne zoskupenia na oblakoch a ikonografia jednotlivých personifikácií sú odvodené z viedenských fresiek uznávaného umelca Daniela Grana (o. i. je autorom alegorických fresiek stropu kaplnky svätého Jána Almužníka v bratislavskom Dóme), ktoré boli až do záveru barokovej epochy normatívnym vzorom pre alegórie tohto druhu.

Námetom značne premaľovanie fresky refektára, na ktorej Krackerovo autorstvo pripomína už iba typológia postáv, je Herodesova hostina. Zrejme podľa Krackerovej predlohy realizoval prvý reštaurátor fresiek Erazmus Schrött nástropnú maľbu s postavou svätého Norberta v prepoštovej domácej kaplnke.