Rokoko

Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka resp. pokračovanie baroka, v 18. storočí. Odvodené od francúzskeho slova „rocaille“, v preklade kamenie, neskôr zo slova „coquille“, čo znamená mušľa vo vzájomnej kombinácií s talianskym „barocco“. Označuje sa ako sloh šľachty a nie je to dobový sloh, v strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka (uznané bolo až koncom 19. storočia). Datuje sa zhruba v čase 1700 – 1790 (18. storočie) v čase vlády Ľudovíta XV. (1715 – 1774) a neskôr Ľudovíta XVI. (1754 – 1793). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko (gregoriánske rokoko), Nemecko (copový sloh), Rakúsko, Švajčiarsko, preniklo aj do Švédska (gustaviánske rokoko), ale aj do absolutistických krajín ako Španielsko (Madridský palác), Portugalsko, Rusko.

Katarínsky palác – juhovýchodne od Petrohradu
Tanečná (trónna) sála v Katarínskom paláci
Rokoková bazilika vo Wies (Nemecko)

Charakteristika rokoka

Predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl: steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi: Rokaj, rocaille, v štuku a zlate, vo forme fresiek a motívov popínavých rastlín, hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie.

Delí sa na tri základné obdobia:

  • regentské rokoko („style régence“) v rokoch 1700 – 1730 počas vlády Ľudovíta Orleánskeho, Régence – Intímne cítenie, zrkadlenie v prírode[1]
  • pompadourské rokoko obdobie za vlády Ľudovíta XV. v rokoch 1723 – 1774 – najrozvinutejšie rokoko, dekoratívne maliarstvo zámockých interiérov, salónov, uvoľňujúce intimitu a žánrovitosť, divadelnosť a iluzivnosť
  • neskoré rokoko – tretie obdobie za vlády Ľudovíta XVI. v rokoch 1773 – 1793.

Rokoko v maliarstve

V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.

Rokoko v sochárstve

Realizuje sa najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne, prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.

Rokoko v architektúre

Architektúra všeobecne: odkrytie denného svetla (veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa týka predovšetkým motívov interiéru alebo rovnako uzavretých záhrad (napr. vo Versailles, Schönbrunn).

Parková architektúra: Grotty, arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja – sveta plného harmónie.

Interiérová architektúra: prejavuje sa nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride).

Hlavné znaky architektúry:

  • Účel objektov prevažne pre pohodlie tzv. „maison entre cour et jardin“  – dom medzi dvorom a záhradou
  • Obľúbený pôdorys v tvare „U“, čestné nádvorie uzavreté do ulice
  • Skromné klasicistické priečelia
  • Externé schodisko na záhradnej strane vedie cez vestibul do sály
  • Galéria v jednom z oboch krídel
  • Intímne obytné miestnosti bez pilastrov a stĺpov, namiesto nich použitý jemný dekor. Stena sa skladá z rady úzkych jednotlivých prvkov do výšky miestnosti, dvere so supraportou, okná, kozub so zrkadlom, stenové polia tzv. „panne-aux“. Tieto prvky sú obklopené zakriveným, jemne popleteným lištovým rámovaním tzv. „boiserie“. Stenové polia sú pomaľované idylickými záhradnými, divadelnými a čínskymi motívmi v pastelových farbách, alebo zaplnená groteskami
  • Vysoké kozubové zrkadlo hore ukončené zakrivenou, neskôr kruhovoukrivkou a jemnou rámovou lištou.
  • Rastúca obľuba mušľových foriem, naturalistického listového a kvetinového ornamentu a predovšetkým zdôraznená asymetria označujú prechod k vrcholnému rokoku
  • Strop so štukovanými arabeskami z girlánd, prepletenými pásmi, tiež v monochrómových pastelových farbách, alebo od roku 1700 s centrálnou rozetou.[2]

Predstavitelia rokoka
  • Antoine Watteau, François Boucher a Jean-Honoré Fragonard, Maurice-Quentin de La Tour, Jean Baptiste Chardin, Siméon Chardin, Rosalba Carrier, William Hogarth, Daniel Chodowiecki, Jean Baptiste Greuze, Pietro Longhi, Paul Troger a iní.

Referencie
  1. Baleka, Ján: Výtvarné umění (výkladový slovník). Praha, Academia Praha 1997
  2. Koch, Wilfried: Evropská architektura (Encyklopedie evropské architektury od antiky po součastnost). Mníchov, IKAR 1994

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rokoko
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.