Vladimir Vladimirovič Putin

Vladimir Vladimirovič Putin (rus. Влади́мир Влади́мирович Пу́тин ; * 7. október 1952, Leningrad) je ruský politik, súčasný prezident a bývalý predseda vlády. Vo funkcii prezidenta pôsobil od 31. decembra 1999, po náhlom odstúpení Borisa Jeľcina prvé štyri mesiace ako úradujúci prezident a potom v dvoch štvorročných funkčných obdobiach až do súčasnosti (2020).

Vladimir Vladimirovič Putin
Влади́мир Влади́мирович Пу́тин
súčasný prezident Ruskej federácie

Vladimir Putin v roku 2020
4. prezident Ruskej federácie
Momentálne v úrade
od 7. mája 2012
PremiérDmitrij Medvedev
Dmitrij Medvedev
Bývalý predseda vlády Ruskej federácie
V úrade
8. mája 2008  7. mája 2012
PrezidentDmitrij Medvedev
Viktor Zubkov
V úrade
9. august 1999  7. máj 2000
PrezidentBoris Jeľcin
Sergej Stepašin Michail Kasjanov
2. prezident Ruskej federácie
V úrade
31. december 1999  7. máj 2008*
Boris Jeľcin Dmitrij Medvedev
Biografické údaje
Narodenie7. október 1952 (68 rokov)
Leningrad (dnes Petrohrad), Sovietsky zväz (dnešné Rusko)
Politická stranaKSSZ (1975  1991)
Jednotné Rusko (od 2008)
Alma materPrávnická fakulta Leningradská štátna univerzita
Vierovyznanieruské pravoslávne
Rodina
Manželka
Ľudmila Putina (od 1983) do 2013
DetiMarija (* 1985)
Katerina (* 1986)
Jelizaveta(* 2003)
Odkazy
Vladimir Vladimirovič Putin
Влади́мир Влади́мирович Пу́тин na http://eng.putin.kremlin.ru/ kremlin.ru, http:
Vladimir Vladimirovič Putin
(multimediálne súbory)
* do 7. mája 2000 len úradujúci
Politický portál
Biografický portál

V prezidentských voľbách v roku 2018 bol štvrtý raz zvolený do funkcie prezidenta. Sľub zložil 7. mája 2018.

Život

Súkromný život

Putin s manželkou Ľudmilou v deň sobáša, 28. júl 1983

Narodil sa v sovietskom Leningrade, dnešnom Petrohrade, 7. októbra 1952. Jeho otec Vladimir Spiridonovič bol robotník, bojoval počas druhej svetovej vojny. Jeho matka Marija Ivanovna, dievčenským menom Šelomovová, bola tiež robotníčka, prežila blokádu Leningradu. Vladimír Putin mal pôvodne dvoch starších bratov, ktorí sa narodili ešte v 30. rokoch. Jeho najstarší brat však zomrel niekoľko mesiacov po narodení a druhý brat zomrel počas obliehania Leningradu na záškrt.

V roku 1975 skončil právnickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity, potom mu ponúkli službu v KGB. Už na škole vstúpil do Komunistickej strany, ktorej členom zostal až do roku 1991. Istý čas pracoval na personálnom oddelení so Sergejom Ivanovom.

28. júla 1983 sa oženil s Ľudmilou Alexandrovnou Škrebnevovou, študentkou španielčiny a bývalou letuškou. Majú dve dcéry: Mariju, narodenú roku 1985 a Jekaterinu, narodenú roku 1986.

V novembri 2020 bolo zverejnené vyšetrovanie „Tajná priateľka Vladimíra Putina a jej dcéra“[1], ktoré tvrdí, že v deväťdesiatych rokoch Vladimir Putin mal vzťah so študentkou Svetlanou Krivonogovou a má s ňou nemanželskú dcéru Jelizavetu Vladimirovnu, narodenú roku 2003. Od čias, keď sa Putin stal prezidentom, sa Svetlana stala miliardárom a akcionárom Banky "Rossija".

Dokument Alexeja Navaľneho "Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki" tvrdí, že oligarchovia blízki Putinovi financujú Svetlanu, jej matku, Alinu Kabaevu (podľa Borisa Nemcova, ona je ďalšou priateľkou Putina[2]), jej starú mamu a matku[3].

Vladimir Putin bol majiteľom sučky labradorského retrívera menom Konni Polgrejv.

6. júna 2013 verejne oznámil svoj rozvod s Ľudmilou Škrebnevovou-Putinovou.[4]

Kariéra

Od roku 1985 Putin slúžil v Drážďanoch vo vtedajšom Východnom Nemecku ako legálny pracovník sovietskej vonkajšej rozviedky. Po návrate v roku 1990 pracoval na leningradskom magistráte. Zaoberal sa reguláciou hazardných hier, vývozom ropy a kovov a nákupom potravín. Komisia z Leningradského Sovietu obvinila Putina z toho, že tunelovaním mestu spôsobil škodu 850 miliónov dolárov[5]. Trestné stíhanie nebolo začaté. V roku 1996 Putin stál na čele volebného štábu Anatolija Sobčaka, voľby prehral[6]. Sobčak utiekol do Francúzska pred trestným stíhaním za zneužívanie právomocí, zneužívanie úradu a sprostredkovanie pri prevode úplatkov[7], Putin odišiel do Moskvy. Ďalších niekoľko rokov budúci prezident zastával viaceré významné funkcie, až sa nakoniec v lete 1998 stal riaditeľom nástupkyne KGB  Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). Celý ten čas však stál v pozadí a verejnosť ho takmer nepoznala.

Politika

V. Putin skladá prvú prezidentskú prísahu po boku Borisa Jeľcina
Putin s fínskou prezidentkou Tarjou Halonenovou, v Turku 2. septembra 2001

Dňa 9. augusta 1999 bol Vladimir Putin zvolený na post prvého námestníka predsedu vlády, čo mu umožnilo aby bol neskôr toho istého dňa vymenovaný za predsedu novej vlády, pretože predošlý premiér Sergej Stepašin bol Jeľcinom odvolaný. V roku 1999 mali sa konať parlamentné voľby a v roku 2000 mali sa konať prezidentské voľby. Jeľcinovi odporcovia, moskovský starosta Jurij Lužkov a bývalý premiér Evgenij Primakov, mali dobré hodnotenia a sľúbili, že po vitazstvu vo voľbach začnú trestné konania proti oligarchom spojeným s Jeľcinom[8]. Na jeseň 1999 došlo v Rusku k sérii teroristických útokov, bombových útokov na obytné domy. V dôsledku paniky si Putin rýchlo získal obľubu u voličov. Opozícia obvinila FSB, jeho materskú organizáciu, z organizovania výbuchov domov na tento účel[9][10]. Jeľcin 31. decembra toho istého roku odstúpil a prenechal právomoci Vladimirovi Putinovi. V marci 2000 Putin vyhral prezidentské voľby už po prvom kole a začal neúprosný boj proti slobody prejavu. Za mreže sa dostal mediálny magnát Vladimir Gusinskij, na slobodu sa dostal až po predaji opozičnej televízii NTV štátu[11]. Po katastrofe ponorky Kursk a následnej kritike Putina na televíznom kanále ORT, jeho majiteľ, bývalý spojenec Putinovi Boris Berezovskij musel oddať televízny kanál oligarchu Romanovi Abramovičovi a odísť do exilu[12].

Pokračujúce problémy však prinášala vojna v Čečensku, ktorú Putin obnovil ešte ako premiér a hneď ju označil za protiteroristickú operáciu. Neutíchajúce boje a opakujúce sa krvavé teroristické útoky sa stali významným problémom krajiny. Životy vojakov, výbuchy alebo rukojemnícke tragédie v očiach verejnosti marili všetky hospodárske úspechy Putinovej vlády. Obmedzenie slobody slova v médiách a obvinenia z porušovania ľudských práv naštrbili imidž Putina na Západe. Ruského prezidenta však kritika nezastavila.

V roku 2003 pred parlamentnými voľbami Michail Chodorkovskij, majiteľ ropného giganta Jukos, začal financovať opozičné strany. Putin ho podozrieval z toho, že chce byť zvolený do parlamentu a urobiť z Ruska parlamentnú republiku[13]. Chodorkovskij bol zatknutý a odsúdený na 9 rokov väzenia. Jukos prešiel do rúk štátu, pod kontrolou bývalého kolegu Putina v KGB Igora Sečina[14].

Po teroristických útokoch na USA 11. septembra 2001 bol Putin jedným z prvých, kto ubezpečil Georgea W. Busha, že nebude zasahovať proti americkým odvetným akciám proti teroristom.[15]

V roku 2004 po tragédii v Beslane prišiel Putin s návrhom ešte väčšej centralizácie moci a potlačenia práv médií. Na druhej strane však Putin urobil obrovský krok na zblíženie Ruska so Západom, za čo si aj vyslúžil kritiku svojich najhorlivejších stúpencov. Jeho ústupky sa týkajú najmä ekonomickej sféry  ratifikoval Kjótsky protokol, núti ruských výrobcov prispôsobovať sa konkurencii na svetových trhoch, adaptuje ruské hospodárstvo na vstup do Svetovej obchodnej organizácie.

Kritici prezidenta však upozorňujú, že za vlády Putina Rusko stratilo šancu stať sa skutočne demokratickým štátom. Podľa nich chaos a úpadok za Jeľcina boli lepšie než riadená demokracia a nútená stabilita za Putina. Stále v ňom vidia človeka s mentalitou dôstojníka KGB, ktorý bolestne prežíval rozpad Sovietskeho zväzu a snaží sa o jeho obnovenie. Putin udržuje blízke vzťahy s pravoslávnou cirkvou, za jeden z jeho úspechov je považovaný podiel na uskutočnení rokovaní o zjednotení exilovej a domácej pravoslávnej cirkvi v máji 2007.

Na jeseň 2007 Putin menoval nového premiéra Viktora Zubkova. 1. októbra 2007 Putin oznámil, že po skončení svojho prezidentského obdobia bude opäť viesť svoju bývalú politickú stranu Jednotné Rusko do decembrových parlamentných volieb čo aj skutočne spravil a bol neskôr zvolený za premiéra. Nástupcom Putina na poste prezidenta sa stal jeho blízky spolupracovník a rodák z Petrohradu Dmitrij Medvedev. Putin ako premiér presadil zmenu ústavy a predĺžil funkčné obdobie prezidenta na 6 rokov. Vo voľbách do štátnej dumy jeho strana Jednotné Rusko získala takmer 50% hlasov. Po voľbách vypukli po celej krajine dovtedy nebývalé protesty. V roku 2012 opäť kandidoval za prezidenta a bol zvolený vo voľbách v prvom kole, keď získal vyše 63 percent hlasov.[16]

Začiatkom roku 2014 po tzv. euromajdane na Ukrajine, kedy bol za pomerne dramatických okolností zvrhnutý ukrajinský pro-ruský prezident Janukovyč, obsadili ruské sily v marci 2014 Krymský polostrov.[17] V nasledujúcom období začalo Rusko vojensky[18], materiálne[19], a diplomaticky podporovať pro-ruských separatistov na východe Ukrajiny v Luhanskej a Doneckej oblasti, kde sa v priebehu roku 2014 rozhorel ozbrojený konflikt.

V marci 2018 bol opäť zvolený do prezidentskej funkcie.[20] Od 25. júna do 1.júla 2020 sa v Ruskej federácií uskutočnilo hlasovanie[21] v ktorom voliči rozhodli aj o tom, že Vladimir Vladimirovič Putin môže byť Prezidentom počas ďalšieho 16 ročného obdobia.[22]

Osobný imidž

Prezident Putin má v médiách obraz akéhosi „drsného chlapíka“, ktorý sa vyžíva v športe či v outdoorových aktivitách a demonštruje svoju fyzickú zdatnosť a účasť pri neobvyklých alebo nebezpečných aktivitách, ako sú extrémne športy alebo interakcia s divokými zvieratami.[23] Napríklad roku 2007 denník Komsomolskaja pravda vytlačil Putinovu fotografiu s vyholenou hruďou, ako na Sibíri rybárčia, pod titulkom: „Buď ako Putin“.[24] Putinové fotografie možno nájsť aj v každoročne vydávanom kalendári.[25][26]

Referencie

  1. ЗАХАРОВ, Андрей; БАДАНИН, Роман. Расследование о том, как близкая знакомая Владимира Путина получила часть России [online]. Проект, 28.11.2020, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  2. ТИРМАСТЭ, Мария-Луиза. Маршрутный лист не подшили к делу. КоммерсантЪ (КоммерсантЪ), 1.2.2011, roč. 2011, čís. 16, s. 4. Dostupné online [cit. 2021-02-14]. ISSN 1563-6380.
  3. Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki [online]. FBK, 19.1.2021, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Russia's Vladimir Putin and wife Lyudmila divorce [online]. BBC News, 2013-06-06. Dostupné online.
  5. САЛЬЕ, Марина. Доклад Марины Салье и Юрия Гладкова о деятельности В.В. Путина на посту главы комитета по внешним связям мэрии Санкт-Петербурга [online]. 28.11.2011, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  6. Как Владимир Путин стал тем, кем он стал после поражения Анатолия Собчака на губернаторских выборах 15 лет назад [online]. Радио Свобода, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  7. Еще один прилетел [online]. www.kommersant.ru, 1999-07-13, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  8. «Лужков допустил непоправимую ошибку – позволил пойти в президенты Примакову» [online]. Ведомости, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  9. KNIGHT, Amy. Finally, We Know About the Moscow Bombings [online]. 22.11.2012, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. SNYDER, Tymothy. The Road to Unfreedom: Russia, Europe, America. [s.l.] : Tim Duggan Books, 2018. ISBN 9780525574460. (po rusky)
  11. Как "Газпром-медиа" получил активы "Медиа-Моста". Коммерсантъ. Dostupné online [cit. 2021-02-14].
  12. КОНСТАНТИН ЭРНСТ: «ТРУДНО БЫТЬ ПЕРВЫМ» [online]. www.kommersant.ru, 2001-04-15, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  13. Известия.Ру: За что сидит Михаил Ходорковский (часть 3) [online]. web.archive.org, 2006-06-14, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online.
  14. Войну против ЮКОСа Сечин начал из жадности, заявил Ходорковский [online]. NEWSru.com, 2008-05-18, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online. (po rusky)
  15. TASR. Putin sa pripravuje na stretnutie s Bushom [online]. sme.sk, 12.11.2001, [cit. 2016-02-21]. Dostupné online.
  16. Vladimir Putin získal 63,60 % hlasov zúčastnených voličov [online]. Moskva, Rusko : Centrálna volebná komisia Ruskej federácie, [cit. 2012-03-14]. Dostupné online. (v ruštine)
  17. ČTK. Putin priznal nasadenie armády a rozviedky pri okupácii Krymu. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2015-03-15. Dostupné online [cit. 2019-03-07]. ISSN 1336-197X.
  18. HÁJEK, Adam. Všichni jsme věděli, kam jedeme, říká ruský tankista raněný u Debalceve [online]. idnes.cz, 2015-03-03, [cit. 2015-03-05]. Dostupné online.
  19. Živě: Doněck znovu pod palbou, městem duní minometná střelba [online]. aktualne.cz, 2015-02-19, [cit. 2015-03-05]. Dostupné online.
  20. TASR. Analýza: Víťazstvo V. Putina prináša riziká pre ruské hospodárstvo. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-03-19. Dostupné online [cit. 2018-03-19].
  21. Указ Президента РФ от 17.03.2020 N 188 "О назначении общероссийского голосования по вопросу одобрения изменений в Конституцию Российской Федерации" (с изменениями и дополнениями) | ГАРАНТ [online]. base.garant.ru, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online.
  22. Zmeny v ruskej ústave podporilo 77,92 percenta voličov [online]. teraz.sk, 02.07.2020, [cit. 2020-07-24]. Dostupné online.
  23. BASS, Sadie. Putin Bolsters Tough Guy Image With Shirtless Photos, Australian Broadcasting Corporation [online]. ABC News, 5 August 2009, [cit. 2013-06-22]. Dostupné online.
  24. Putin gone wild: Russia abuzz over pics of shirtless leader. [online]. Canadian Broadcasting Corporation, 22 August 2007, [cit. 2010-03-02]. Dostupné online.
  25. Putin Calendars. Buy new 2021 calendar with Vladimir Putin [online]. [Cit. 2021-01-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. MCCURRY, Justin. Russian off the shelves: Vladimir Putin calendar outsells rivals in Japan. The Guardian, 2018-12-17. Dostupné online [cit. 2021-01-03]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)

Iné projekty

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.