Vodná veža (Bratislava)

Zakonzervované zvyšky architektúry Vodnej veže sú situované do pomerne úzkeho priestoru medzi strmými svahmi hradného kopca a rieku Dunaj, v tesnej blízkosti starobylého dunajského brodu. V týchto miestach sa stretávali dve najdôležitejšie európske historické obchodné cesty - Podunajská, ktorá spájala západ s východom a Jantárová, smerujúca z juhu na sever. Dunaj bol v minulosti oveľa širší, jeho neregulovaný tok meandroval, vytváral neprístupné močiare a práve pri Bratislave, kde výbežky Malých Karpát spevňovali jeho brehy, bolo vhodné miesto pre vznik brodu. Táto skutočnosť spolu s geomorfologickými danosťami tejto časti bratislavského Podhradia, vytvorila základný predpoklad pre vznik historicky a strategicky významného objektu, ktorý mal vždy vojensko-strážnu funkciu, kontroloval brod a zároveň prístup k mestu a hradu.

Najstaršie správy o bratislavskom mýte pochádzajú z 11. až 12. storočia, z obdobia, keď sa pod hradným návrším začalo postupne rozvíjať podhradie kráľovského hradu. Napriek tomu, že sú kusé a neuvádzajú jednotlivé mýtne prechody na území Bratislavy, musíme predpokladať, že sa viažu k mýtu z brodu, ktoré prinášalo najväčšie zisky. Tieto patrili benediktínskemu arciopátstvu v Pannonhalme, pilišskému opátstvu (najskôr od konca 12. storočia) a bratislavskému hlavnému županovi.

Na ochranu pre mesto dôležitej lokality tu dal pilišský opát Ján postaviť stavbu, ktorá mala brod zabezpečovať. O jej existencii ako aj o jestvovaní riečneho brodu sa po prvý raz objavuje zmienka v listine kráľa Belu IV. z 28. júna 1254, v ktorej panovník potvrdzuje majetky, výsady a mýtne práva pilišského opátstva: „...et turre, seu domos, quas dilectus nobis in Christo abbas emoratus ... in castra Posoniesi construxit in loco qiu Wepruch vulgariter nuncupatur...“ Podľa týchto údajov sa rok 1254 pokladá za dátum vzniku Vodnej veže.

O ďalších osudoch Vodnej veže sa dozvedáme z listiny z roku 1361, v ktorej sa uvádza, že opát Henrich prenajíma „...turrem, seu domum aque...“ (vežu alebo vodný dom) prešporskému richtárov Jakubovi a jeho synovi Mikulášovi. Informácie, ktoré nám listina poskytuje sú dôležité nielen pre poznanie samotného objektu, ale aj jeho okolia. Veža bola v tom čase v dosť dezolátnom stave a preto podľa zmluvy boli noví majitelia povinní na vlastné náklady vykonať rozsiahle opravy. Kedy však k skutočnej realizácii rekonštrukčných prác prišlo nevedno. Existuje síce listina z roku 1367, ktorá by mohla na túto skutočnosť poukazovať, no jej text oboznamuje iba o finančnom vysporiadaní medzi pilišským opátstvom a richtárom Jakubom a je bez priameho vzťahu k objektu Vodnej veže. Listina z roku 1361 okrem prenajímacej formulácie obsahovala aj údaje, na základe ktorých je možno zrekonštruovať urbanistickú situáciu v bezprostrednom okolí stavby. Vodná veža už nebola samostatne stojacim objektom. Pravdepodobne z východnej strany sa k nej pripájali obytné domy, západný a južný priestor zostal nezastavaný zo strategických a komunikačných dôvodov. Južne od veže, pri Dunaji, sa nachádzal riečny prístav. Prvé pomenovanie Vodnej veže v nemeckom jazyku (Wasserturm) zatiaľ pochádza z roku 1380.

Z hľadiska vlastníckych vzťahov je dôležitým časovým údajom koniec 14. storočia. Vtedy vežu od pilišského opátstva získal kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý ju v roku 1401 daroval mestu, s podmienkou, že bude náležite udržiavaná aby nevnikli žiadne prípadné škody. V darovacej listine sa po prvý raz objavuje jednoznačné pomenovanie objektu turris (veža), ku ktorej patrí viacero objektov.

Celkový pohľad na areál Vodnej veže, pohľad z hradného vrchu

V ďalších obdobiach pribúdalo správ, týkajúcich sa Vodnej veže. Okrem záznamov obsahujúcich údaje o opravách a úpravách stavby sa pomerne značné množstvo údajov viaže k opevneniu, ktoré sa síce nachádzalo v tesnej blízkosti Vodnej veže, ale tá nikdy nebola jeho súčasťou. Z poznatkov získaných zo správ však nie je možné jednoznačne určiť vlastníkov objektu. Vieme, že v rokoch 1440 - 1442 dochádzalo k sporom o vlastníctvo medzi mestom a hradom.

V roku 1442 počas bojov o nástupníctvo na uhorský trón vojská Vladislava II. Jagelovského zaútočili na mesto a pritom poškodili Vodnú vežu. Záznam z roku 1453 obsahuje výzvu kráľa Ladislava V., aby mesto odovzdalo Vodnú vežu hradnému veliteľovi.

O tom, že Vodná veža v prvej polovici 15. storočia plnila významnú fortifikačnú úlohu, svedčí aj narastajúci záujem o jej plné funkčné zabezpečenie. Po nástupe účinných palných zbraní do vojenskej výzbroje vznikla potreba budovania samostatných predsunutých opevnení, ktoré umožňovali oddialenie palebnej línie nepriateľa. A práve Vodná veža týmto novým požiadavkám vyhovovala priam ideálne. Stala sa dôležitým nárazníkovým objektom pri prípadnom útoku nepriateľa od dunajského brodu.

K zdôrazneniu strategickej hodnoty fortifikácie prispelo aj vybudovanie dreveného mosta cez Dunaj. Bol umiestnený oproti Vodnej veži a dal ho postaviť kráľ Žigmund v roku 1430. Po opakujúcich sa poškodeniach vybudovali v rokoch 1472 - 1473 nový most, tentoraz oproti Rybárskej bráne. Tento nový, suchý, prechod cez Dunaj bol bezpochyby frekventovanejší ako starobylý brod. Vodná veža sa tak stala dôležitým predmostím jedného z najvýznamnejších strategických bodov celej oblasti.

Ďalšie zmienky o Vodnej veži pochádzajú z rokov 1491 - 1501, kedy boli na na objekte vykonané drobné opravy.

Vodná veža plnila dôležitú strategicko-obrannú funkciu takmer štyristo rokov. K jej zániku prišlo na jeseň roku 1620. Počas protihabsburského stavovského povstania sa hlavného mesta Uhorska 9. októbra 1619 zmocnil Gabriel Betlen. V druhej polovici nasledujúceho roku sa povstalci rozhodli obsadiť Viedeň. Generáli cisára Ferdinanda II. Karol Bonaventura Buquoy a Henri du Val de Dampierre zhromaždili žoldniersku armádu, ktorá sa vydala naproti prichádzajúcemu Betlenovi. Prešporok bol stále v rukách jeho spojencov. Časť cisárskeho vojska sa preplavila cez Dunaj pri Devíne, ďalšia postupovala pozdĺž južného brehu Dunaja.

K rozhodujúcemu bojovému stretu medzi oboma armádami prišlo v Podhradí pri Dunaji, medzi Vodnou vežou a Vydrickou mestskou bránou. Bitke padlo za obeť celé Podhradie aj s Vodnou vežou. Tú dal generál Dampierre, 9. októbra 1620, z taktických dôvodov vyhodiť do povetria, čím vlastne zanikla.

Murivo z Vodnej veže bolo sekundárne použité ako stavebný materiál pri výstavbe objektov Vydrice v druhej polovici 17. storočia. Areál bol zastavaný troma budovami, ktoré sa zachovali až do asanácie Podhradia v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Objekt č. 46 na Vydrickej ulici bol v rokoch 1780 - 1813 sídlom kráľovského soľného úradu. Dom č. 48 bol postavený okolo roku 1655. V 18. storočí v ňom býval dozorca lodného tridsiatku. Dom č. 50 bol známy ako hostinec U modrej šťuky a vznikol taktiež v 17. storočí.

Vďaka týmto radikálnym prestavbám Vodná veža upadla do zabudnutia. Jej lokalizácia mohla byť spoľahlivo určená až terénnym archeologickým výskumom.

Prvý archeologický výskum na Vydrickej ulici prebehol v roku 1964. Potvrdil lokalizáciu stredovekej fortifikácie do tohto priestoru v čase zmieňovanom v historických záznamoch.

Na základe výsledkov výskumu dospeli bádatelia k názoru, že stredoveká Vodná veža bola vybudovaná ako obytná veža s takmer štvorcovým pôdorysom o výške troch alebo štyroch podlaží. Znížené prízemie bolo zastropené kamennou valenou klenbou, prvé poschodie malo tehlovú valenú klenbu. Veža bola obohnaná obvodovým obranným múrom, ktorého severnú a západnú časť výskum spoľahlivo identifikoval. Napriek tomu, že horná časť veže sa nezachovala, možno predpokladať, že bola ukončená cimburím.

Po asanácii bratislavského Podhradia došlo k odhaleniu stavebných zvyškov Vodnej veže, stupeň ich zachovania predčil všetky očakávania. V roku 1971 začal výskumné práce na lokalite prof. Alfréd Piffl. V nasledujúcich dvoch rokoch vykonal prof. Piffl detailné zameranie celého areálu a pokúsil sa o nový výklad stavebno-historického vývoja objektu. Po odstránení prímuroviek a mladších omietkových vrstiev určil dve základné vývojové etapy. Do prvej zaradil samotnú vežu s dvojicou oporných pilierov na južnej strane a zaoblený vonkajší múr. V ďalšej fáze prišlo podľa Piffla k predĺženiu objektu južným smerom o jeden priestor, vznikla schodišťová prístavba k severnému obvodovému múru.

Výsledky bádania potvrdili význam veže pre fortifikačný systém stredovekého Prešporka. Priebeh zvyškov hradieb naznačuje, že celý objekt tvoril účinnú prekážku pre dobyvateľov na úzkom priestore ohraničenom tokom Dunaja a hradným vrchom. Toto územie bolo zo strategického hľadiska mimoriadne dôležité, lebo tvorilo nielen nárazníkový štít proti útočníkom, ale tiež predpolie pre obrancov mesta a nepriamo aj hradu. Napriek tejto skutočnosti a významu, ktorý stavba mala, nemožno Vodnú vežu pokladať za súčasť mestského opevnenia.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vodná veža (Bratislava)

• kol. autorov, Archeologická topografia Bratislavy, Veda, Bratislava, 1991, ISBN 80-224-0250-8
• K. Klinčoková, V. Ferus, Stavebno-historický vývoj Vodnej veže v Bratislave, článok v zborníku Pamiatky a príroda Bratislavy, Príroda, Bratislava, 1982
• Článok na www.bratislavkenoviny.sk