Primaciálny palác

Dvojpodlažná, štvorkrídlová stavba je charakteristická doširoka roztiahnutým, takmer symetrickým hlavným priečelím. Jeho ústrednú časť tvorí rizalit s predsunutým, balustrádou ohraničeným balkónom, podopieraným štvoricou dórskych sĺpov. Rizalit zavŕšuje mohutný trojuholníkový tympanón. Dve vrchné podlažia sú vo vertikálnm smere opticky delené pilastrami s korintskými hlavicami. Priečelie korunuje balustrádová atika a po celom obvode stavby obiehajúca horizontálna rímsa so zuborezom.

Mohutný tympanón s alegorickou mozaikou od Ernesta Zmetáka a erb arcibiskupa Baťána

Z exteriérovej výzdoby si osobitnú pozornosť zasluhuje strecha paláca. Na prvý pohľad upúta predovšetkým uprostred umiestnený mohutný erb arcibiskupa Baťána korunovaný kniežacou čiapkou a kardinálskym klobúkom doplneným insígniami preláta.

Atiku strechy zdobia, ako jednu z mála budov v meste, kolosálne sochy umiestnené v symetrickom usporiadaní. Sú vytesané z pieskovca pochádzajúceho z lomov rakúskeho Sankt Margarethenu. Skupina šiestich alegorických sôch (štyroch samostatných skulptúr a dvoch súsoší) začína zľava súsoším Minervy, druhá socha predstavuje Múdrosť, tretia Lásku k vlasti; po pravej strane erbu sú sochy Mlčanlivosti, Čistoty srdca a napokon súsošie Božej múdrosti (Učenosti). Sochy v sebe nesú istú symboliku, ktorú vysvetlil historik Ján Matej Korabinský (1740 – 1811). Podľa neho prvé súsošie dvoch postáv na ľavej strane predstavuje antickú bohyňu múdrosti Minervu (vlastnosťami a atribútmi totožnú s gréckou Aténou), ktorá vyučuje mladíka túžiaceho po poznaní. Symbolom poznania je otvorená kniha pri nohách bohyne. Lásku k vlasti symbolizuje mladík v krátkej tunike držiaci v rukách dva vence – jeden uvitý z trávy a druhý z dubových listov.

Mlčanlivosť predstavuje iný mladý muž s mečom držiaci na hrudi zapečatený list ako znak tajomstva, ktoré je odhodlaný brániť. Čistota srdca je stvárnená postavou ženy, ktorá, stojac v pokore so sklonenou hlavou, tisne si obe dlane k hrudi. Výjav je umeleckou interpretáciou úryvku Ježišovej kázne o blahoslavenstvách: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8).

Posledná dvojica postáv, na pravej strane, sa dá vysvetliť ako alegória Božej múdrosti. Sediaca ženská postava drží v pravej ruke koleso dejín, nohou sa opiera o zemeguľu, a obracia sa k stojacej postave symbolizujúcej Cirkev, opierajúcej sa o stĺp, symbol stálosti.

Sochy, ktoré vznikli v rokoch 1779 – 1780, sú dielom dvoch viedenských umelcov – Philippa Jakoba Prokoppa a Matthäusa Köglera. Prokopp je autorom oboch krajných súsoší. Kogler vytvoril štyri samostatné figúry personifikujúce Cnosti; okrem toho je aj autorom mohutného erbu arcibiskupa Baťána.

Súbor sôch dopĺňajú štyri dekoratívne vázy, ktoré vytvoril Johann A. Messerschmidt, brat slávneho sochára Franza Xavera Messerschmidta.

Sochárska výzdoba atiky strechy

Philipp Jakob Prokopp, Minerva, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Múdrosť, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Láska k vlasti, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Mlčanlivosť, 1779 – 1780, pieskovec

Matthäus Kögler, Čistota srdca, 1779 – 1780, pieskovec

Philipp Jakob Prokopp, Božia múdrosť (Učenosť), 1779 – 1780, pieskovec

Palácovému priečeliu dominuje mohutný tympanón, ktorého plochu vypĺňa monochromatická mozaika od akademického maliara Ernesta Zmetáka (1919 – 2004). V roku 1959 nahradila fresku rakúskeho neskorobarokového maliara Franza Antona Maulbertscha (1724 – 1796). Maulbertsch, člen viedenskej Akadémie výtvarných umení, známy svojimi monumentálnymi sakrálnymi kompozíciami, prijal v roku 1780 pozvanie arcibiskupa Baťána, aby umelecky dotvoril novostavbu jeho paláca. Počas Maulbertschovho umeleckého pôsobenia vznikla nielen freska v tympanóne na priečelí ale aj monumentálna maľba v kupole palácovej kaplnky svätého Ladislava.

Puttiovia držiaci písmená C a I, iniciály osobného hesla arcibiskupa Jozefa Baťána a nápis s jeho menom

Podľa Korabinského pôvodná Maulbertschova maľba predstavovala alegorické vyobrazenie s ústrednou postavou cirkvi – nositeľky Božieho Desatora, ktorú ochraňujú alegorické postavy spravodlivosti a sily (stelesňovanej figúrou leva). Maľba bola zároveň oslavou arcibiskupskej moci, ktorej podliehalo celé Uhorsko, na freske reprezentované v cípoch sediacimi postavami, personifikujúcimi jeho dve hlavné rieky – Dunaj a Tisu.

Tematika sôch ako aj maliarskej výzdoby je známa už z popisov paláca, publikovaných krátko po jeho dostavbe. Okrem toho sú v arcibiskupskom archíve v Ostrihome uložené dva popisy umeleckej výzdoby, z ktorých jeden je vlastnoručne podpísaný Melchiorom Hefelem. Hefele je tiež autorom slov, ktorými vyjadril duchovný odkaz umeleckej výzdoby palácového priečelia: „Stálym štúdiom a úsilím sa človek dostáva k vede a cnosti, ktoré odmeňuje svet a Boh.“ Podľa týchto slov sa výzdoba mala stať trvalým poukázaním na to, že iba viera a náboženstvo sú schopné nastoliť večný poriadok.

Maulbertschova fasádna freska bola už v priebehu 19. storočia poškodená vplyvmi počasia až prakticky zanikla. Keď sa v roku 1937 sochár Alojz Rigele podieľal na reštaurovaní sochárskej výzdoby na atike, do svojho skicára zachytil farebné vyobrazenie zvyškov fresky, ktoré malo byť hodnoverným podkladom pri prípadnej renovácii maľby.

Zničenú maľbu však napokon nahradila mozaika majstra Zmetáka, kompozične i námetovo vychádzajúca z pôvodného diela. Na vrchole mozaiky sa nachádza štylizovaný mestský znak, ktorý nahradil erb Uhorska.

Zaujímavým umeleckým doplnkom palácového priečelia sú dvaja puttiovia umiestnení približne v strede fasády nad balkónom, ktorí vo svojich rukách držia pozlátené písmená C a I, inicály osobného hesla arcibiskupa Baťána: C – Clemencia (Láskavosť) a I – Iustitia (Spravodlivosť). Erb aj plastiky boli pôvodne polychrómované (práca J. Militza, bratislavského maliara a pozlacovača).

Stred palácového nádvoria vypĺňa ranobarokové súsošie svätého Juraja zápasiaceho s trojhlavým drakom, umiestnené na podstavci v osemhrannej nádrži. Dračie hlavy slúžia ako chrliče vody. Je dielom neznámeho kamenárskeho majstra, ktorý ho zhotovil podľa návrhu sochára a grafika Juraja Lippaya mladšieho, synovca ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya.

Umiestnenie súsošia na nádvorí paláca, ktorý je sídlom mestského magistrátu, je viac ako symbolické. Svätý Juraj, zobrazený v jeho tradičnej ikonografickej kompozícii, bol jedným z mestských patrónov a od nepamäti mu Prešporčania prejavovali osobitnú úctu, o. i. tým, že na jeho sviatok, 24. apríla, si volili richtára a dvanásť prísažných. Na svätého Juraja sa tiež v Dóme svätého Martina udeľovali plnomocné odpustky. Na tradície sviatku svätého Juraja nadviazal mestský magistrát v súčasnosti, keď počas víkendu prislúchajúceho k tomuto dňu sa každoročne koná obľúbené podujatie Bratislava pre všetkých.

Súsošie na palácové nádvorie osadili v roku 1930. Rok predtým ho mestu daroval tunajší obchodník Rudolf Wahl (o tejto skutočnosti informuje pamätná tabuľa umiestnená na zadnej strane podstavca). Bolo v značne zúboženom stave a za jeho dnešný vzhľad vďačíme Alojzovi Rigelemu, ktorý ho zreštauroval.

Predpokladá sa, že súsošie bolo pôvodne súčasťou niektorej z fontán v parku Letného arcibiskupského paláca.

Interiér paláca dýcha noblesou a históriou. Pre bežného návštevníka sú prístupné výstavné priestory obrazárne v niekoľkých dobovo zariadených salónoch, pohľad do honosnej Zrkadlovej siene; prehliadková trasa ho napokon zavedie do arcibiskupovho preskleného oratória s možnosťou nahliadnuť do interiéru kaplnky svätého Ladislava.

Slávnostné schodisko vedie na reprezentačné prvé poschodie (piano nobile). Tu sa nachádza predsálie, ktorým sa vstupuje do najpriestrannejšej miestnosti paláca – Zrkadlovej siene. Je jadrom jeho dispozície. Architektonickým prevedením zaberá výšku oboch horných poschodí. Vertikálne je rozdelená okolo celej siene obiehajúcim balustrádovým balkónom. Dnes sa sieň využíva na zasadnutia mestského magistrátu, na usporadúvanie koncertov, sobášov či iných spoločenských podujatí.

Pohľad do expozície paláca so slávnymi tapisériami

Ďalšie palácové miestnosti na prvom poschodí slúžia ako výstavné priestory obrazárne, v ktorých sú vystavené umelecké diela predovšetkým obdobia baroka a klasicizmu. Až do roku 1975 tu sídlila Galéria mesta Bratislavy, ktorá sa v uvedenom roku presťahovala do zrekonštruovaného Mirbachovho paláca.

Obrazáreň v paláci bola zriadená v roku 1993 a predstavuje kolekciu niekoľkých desiatok zbierkových predmetov. Vo vstupnom salóne návštevníkov zaujmú najmä reprezentačné portréty vybraných panovníkov habsburského a habsbursko-lotrinského rodu. V ďalších miestnostiach sú umiestnené súbory holandského a flámskeho žánrového maliarstva 17. storočia, či obrazy s biblickou tematikou z dielní talianskych maliarov 16. a 17. storočia.

Najcennejším umeleckým exponátom výstavných priestorov je bezpochyby súbor šiestich nástenných tapisérií nachádzajúcich sa v piatich salónoch v severnom palácovom krídle. Ide o unikátnu kolekciu z prvej polovice 17. storočia s mytologickým výjavom. Tapisérie boli náhodne objavené vo vykurovacom otvore v predsieni Zrkadlovej siene počas rekonštrukčných prác na začiatku 20. storočia. Prečo boli gobelíny ukryté ako aj spôsob ako sa dostali do Bratislavy sú dodnes zahalené tajomstvom.

Nenápadný vstup do palácovej kaplnky svätého Ladislava. Nad portálom sa nachádza mramorový reliéf Madony s dieťaťom

Najdôležitejším sakrálnym priestorom paláca bola jeho kaplnka. Existovala už v stredovekom paláci a už vtedy niesla patrocínium svätého Ladislava, arpádovského panovníka, jedného z uhorských krajinských patrónov (svätý Ladislav – uhorským kráľom v rokoch 1077 – 1095 – mal veľkú zásluhu na dokončení procesu christianizácie krajiny).

Predpokladá sa, že kaplnka (vysvätená v roku 1454) stála v pôvodnom paláci na tom istom mieste ako dnes. Podľa historických opisov obsahovala barokový drevený hlavný oltár z roku 1628 so sochou Panny Márie. Na stene kaplnky videl rozmerný obraz sediaceho kráľa svätého Ladislava, ktorý, podľa dedikačného nápisu na rube plátna, venoval dómsky kanonik Michael Veresmarti v roku 1634.

Pri výstavbe novej kaplnky arcibiskup Baťáni požadoval od architekta zachovanie jej umiestnenia. Mechele rešpektoval arcibiskupovo prianie a tomu pripôsobil aj projekt svojho paláca.

S vysvätením novej kaplnky prímas Baťány počítal už na sviatok svätého Ladislava 27. júna 1781, jej vnútorné zariadenie však ešte nebolo hotové. Dokončili ho až v septembri a hotovú kaplnku tak vysvätili až 9. novembra 1781.

Kaplnka je z exteriéru bežne prehliadnuteľná, pretože takmer nič nenasvedčuje o jej existencii. Je ukrytá v priečnom trakte medzi dvoma nádvoriami, bez zdôraznenia na fasáde a bez vežičky na streche. Jediným nenápadným znamením je reliéf Madony s dieťaťom z červeného mramoru, ktorý dal arcibiskup umiestniť nad vchod z nádvoria.

Kaplnka je vybudovaná na oktogonálnom pôdoryse. Jej vnútorný priestor vertikálne prestupuje všetkými podlažiami paláca, pričom vo výške piana nobile sa nachádzajú lodžie. Jedna z nich, súkromné oratórium arcibiskupa, je zakrytá drevenou zasklenou konštrukciou. Vertikálne je interiér kaplnky členený na dve podlažia oddelené po celom obvode obiehajúcou rímsou so zuborezom. Na najvrchnejšom poschodí zuborezová rímsa tvorí základnú obrysovú líniu pre kupolovú výmaľbu. Týmto architektonickým riešením bola vylúčená maliarska ilúzia plynulého prechodu steny do kupoly.

Franz Anton Maulbertsch, Zázrak svätého Ladislava, 1780, freska

Steny kaplnky sú vyzdobené iluzívnymi maľbami navodzujúcimi dojem mramoru. Po obvode architekt vytvoril vysoké výklenky vertikálne oddelené pilastrami s korintskými hlavicami. Do troch z výklenkov sú umiestnené oltáre. Hlavný, zasvätený patrónovi kaplnky, a dva bočné – oltár svätého Jozefa a oltár strážnych anjelov.

Hlavný oltár nesie rozmerný obraz Apoteóza svätého Ladislava, ktorého autorom mal byť pôvodne maliar Anton Rosier (1717 – 1781). Ten k nemu vytvoril aj skicu no v jeho realizácii mu zabránila smrť (zomrel 1. júla 1781). Podľa Rosierom vypracovaného návrhu oltárny obraz napokon namaľoval Andreas Zallinger (1738 – 1805) v Bratislave usadený viedenský maliar. Obrazy bočných oltárov (Svätý Jozef Pestún a Anjelské chóry) namaľovali Maulbetschovi viedenskí žiaci a pomocníci – Jacob Kohl (1734 – 1788) a Johann Maydinger (1733 – 1806).

Umelecká výzdoba kaplnky vrcholí v nízkej oválnej kupole. Jej celú plochu vypĺňa monumentálna freska Zázrak svätého Ladislava z roku 1780 od Franza Antona Maulbertscha.

Maľba zachytáva jeden z výjavov z legiend o svätom Ladislavovi. Vyčerpané kráľovské vojsko napojila voda, ktorá zázračne vytryskla zo skaly po tom, čo do nej na koni sediaci Ladislav udrel svojou kopijou. Z nebies celú udalosť sleduje Panna Mária s Ježiškom na rukách. Maľba obsahuje množstvo postáv, medzi ktorými tri postavy majú zvláštny kultúrnohistorický význam: v strede skupiny vojakov napravo šľachtic v uhorskom zemianskom odeve, v strede skupiny vľavo páža s pštrosím perom na čiapke a s krčahom v ruke a úplne vľavo postava sedliaka-lukostrelca v plátenom odeve. Postavy reprezentujú tri spoločenské vrstvy súdobého obyvateľstva v typickom oblečení.

Kaplnka svojmu religióznemu poslaniu slúžila až do druhej svetovej vojny. Potom bola na polstoročie pre verejnosť uzavretá. Sprístupnila sa až po obnove v roku 1993. Dodnes slúži svojmu účelu pri nedeľných bohoslužbách.