Kaštieľ v Rusovciach

Podľa historických prameňov už v 13. storočí stál v Rusovciach hrad, v listinách označovaný ako „Uruzwar“. Prvá zmienka o hrade v Rusovciach je z roku 1266 v súvislosti s darovaním Rusoviec uhorským kráľom Belom IV. Herrandovi Hédervárimu, kráľovskému koniarnikovi, županovi Trenčianskeho a Mošonského komitátu. V priebehu 14. storočia boli Rusovce kráľovským majetkom (pravdepodobne ako súčasť panstva Magyaróvár) a boli dávané do zálohu. V roku 1410 sa ako záložný majiteľ uvádza rod Tompekovcov (tiež aj ako Tanpek), v rokoch 1439 – 1452 Štefan a Juraj Rozgonyiovci, v druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia opäť Tompekovci.

Zadný trakt kaštieľa

V ďalšom období prechádzal hrad do vlastníctva na základe novovznikajúcich manželských zväzkov. V roku 1502 dostala Uršula Tompeková, vydatá za Josu de Vassa, donáciu od kráľa Vladislava II. na mestečko Rusovce spolu s hradom a časťou Čunova. Pre ďalší vývoj Rusoviec malo najväčší význam manželstvo Uršulinej pravnučky Heleny, rodenej Josa. Jej manželom bol Juraj Zichy, podžupan Mošonskej stolice. Ich potomkovia podiel na dedičstve rozmnožili.

S príchodom rodu Zichyovcov nastáva najväčší rozmach rusovského panstva. S panstvom Jurajovho syna Štefana sa spája prestavba pôvodného hradu na neskororenesančný kaštieľ v roku 1656. Je pravdepodobné, že stavebne nadviazal na už existujúcu, staršiu budovu. Stavba bola situovaná približne v strede dnešného severného krídla.

Ďalší z významnejších majiteľov panstva i kaštieľa bol František VIII. Zichy-Ferraris, ktorý k svojmu pôvodnému rodovému menu začal používať prídomok Ferraris (po rode, ktorý vymrel po meči Františkovým svokrom). Jeho syn Emanuel dal na počesť svojej anglickej manželky Šarloty prestavať pôvodný kaštieľ v rokoch 1843 – 1850 v neogotickom, tudorovskom slohu. Základný kameň novogotického kaštieľa bol symbolicky položený 11. júna roku 1843. Na slávnosti sa ako čestný hosť zúčastnil aj rakúsky kancelár, knieža Metternich, ktorý prostredníctvom svojej tretej manželky Melánie bol Emanuelovým švagrom. Prestavbou kaštieľa, ktorej výsledkom je jeho dnešný vzhľad, bol poverený v tom čase známy viedenský architekt Franz Beer.

Emanuelovo manželstvo ostalo bezdetné a tak rodové dedičstvo prešlo na jeho brata Félixa, ktorý sa stal posledným zichyovským majiteľom panstva. Félix so svojou manželkou, grófkou rodenou Reichenbach, panstvo i kaštieľ v roku 1872, trinásť rokov pred svojou smrťou, predal. Kaštieľ pre svoju druhú manželku Lauru kúpil 62-ročný Hugo I., gróf Henckel z Donnersmarktu.

Jeho vlastníctvom začalo obdobie ďalšieho veľkého rozkvetu panstva. Gróf Henckel, rodený hospodár, sa pustil do zveľaďovania svojho majetku. Na svojom panstve založil niekoľko majerov a fariem. Najväčšiu slávu mu priniesol jeho žrebčín, ktorý sa svojho času stal jedným z najúspešnejších chovateľských zariadení v strednej Európe. Chovali sa tu žrebce, ktoré na dostihových dráhach po celej Európe dosahovali skvelé úspechy. Po grófovej smrti boli kone premiestnené do rakúskeho Wolfsbergu, kde ich mal v prenájme od nového majiteľa barón Alfonz Rotschild. V roku 1881 bola nanovo založená aj časť parku za rusovským ramenom. Táto plocha nadväzovala na park pri kaštieli, od ktorého ju oddeľovalo niekoľko nových prechodov určených pre jazdu na koni. Grófova manželka Laura prežila manžela o pätnásť rokov. Rok po jej smrti (v roku 1906) dedičia kaštieľ predali posledným majiteľom.

Plastika leva pred kaštieľom, kópia

Stali sa nimi manželia Elemér a Štefánia Lónyayovci. Tí pokračovali v úpravách kaštieľa v duchu svojej doby. Tie sa dotkli najmä vnútorného vybavenia – ústredné kúrenie, kúpeľne. V parku dali postaviť vodárenskú vežu (zv. minaret), ktorá mala zabezpečiť dostatok vody. Stavebne nadväzovala na vzhľad kaštieľa. Bola postavená v tvare orientálnej vežičky – minaretu. Vežu využívali až do druhej polovice 20. storočia. Štefánia dala vzniknúť záhradníctvu (Stephaneu) známemu v blízkych i vzdialenejších končinách. Park za kaštieľom sa pričinením svetoznámych záhradníkov zmenil na rozsiahly anglický park prechádzajúci voľne do okolitej krajiny. Interiér kaštieľa sa zapĺňal hodnotnými umeleckými artefaktami a nábytkom. Možno povedať, že za panstva Lónyayovcov dosiahol rozmach rusovského panstva svoj vrchol.

Do rozvoja panstva negatívne zasiahli obe svetové vojny. Počas prvej z nich bol pri kaštieli zriadený lazaret, v ktorom ako ošetrovateľka pracovala i Štefánia. Druhá svetová vojna znamenala zánik prosperujúceho panstva. V roku 1944 väčšiu časť kaštieľa obsadilo nemecké komando a o rok nato sovietske vojská, ktoré ho v priebehu jedného týždňa vydrancovali. Ešte v roku 1944 manželia odkázali kaštieľ i s majetkom benediktínskemu opátstvu v maďarskej Pannonhalme. Sem dal gróf previesť väčšiu časť rodového majetku a obaja manželia sa tu na sklonku života uchýlili. Štefánia v kláštore v auguste 1945 zomrela. Manžel ju prežil o jeden rok (zomrel v Budapešti).

Vo vývoji dnešného objektu je rozhodujúca etapa z rokov 1841 – 1844, keď bol vlastníkom kaštieľa gróf Emanuel Zichy-Ferraris. Za jeho panstva kaštieľ dostal svoj dnešný vzhľad.

Kaštieľ tvorí dvojposchodová dvojkrídlová budova postavená do tvaru písmena U s čestným nádvorím. Fasáda je členená množstvom okien a balkónov. Priečelie je otočené na juh do predzámockej záhrady. Areál zo strany ulice ohraničuje nízky tehlový múr, pozemok za kaštieľom prechádza do voľnej prírody. Po typologickej stránke predstavuje rusovský kaštieľ typ vidieckeho sídla vyššej šľachty.

Vo vnútornom usporiadaní dominovala ústredná schodisková hala a k nej pripojená veľká sála prvého poschodia. Všetky tri krídla boli prepojené chodbovou komunikáciou pozdÍž nádvoria, za ktorou boli za sebou radené priechodné miestnosti. Poschodie bolo prístupné hlavným schodiskom a točitými schodiskami vo vežiach. Neogotickému poňatiu stavby zodpovedali aj interiéry. V umeleckoremeselných súčastiach architektúry, vo vstupoch a oknách dominovali neogotické prvky, neogotický ornament so znakom rodu Zichyovcov, tudorovské oblúky a kružbové motívy. Za osobitnú pozornosť stojí dôsledne uplatňovaná vitráž. O podobe jednotlivých interiérových priestorov nemáme jasnejšiu predstavu. Zichyovské interiéry sú zrejmé len vo veľkej sále prvého poschodia s priľahlou miestnosťou (pravdepodobne jedáleň), obe veľkoryso poňaté v zmysle dekoratívneho stvárnenia stien a stropov.

Vodárenská veža zv. minaret v parku kaštieľa

V období panstva Henckelovcov prišlo k pomerne rozsiahlej prestavbe, v rámci ktorej boli dobudované dve postranné veže. V interiéri vznikli dve nové schodiská a upravila sa v duchu doby i kaplnka v severnom krídle.

Manželka majiteľa, Laura, dala v parku kaštieľa oproti kostolu sv. Víta v roku 1884 postaviť kaplnku slúžiacu ako mauzóleum rodiny. Je to obdĺžniková stavba neogotického charakteru. O jej pôvodných majiteľoch svedčí rodový erb, umiestnený nad vstupom. Noví majitelia, Lónyayovci, dali kaplnku rozobrať a opäť postaviť na miestnom cintoríne, kde dodnes slúži ako dom smútku.

Poslední majitelia objekt kaštieľa upravovali už iba minimálne a zamerali sa hlavne na zmeny jeho vybavenia v duchu vtedajšej doby. Interiérovo kaštieľ v tých časoch pripomínal sídla vidieckej šľachty v Anglicku. Ústrednou časťou prízemia bola rozsiahla vstupná hala s reprezentačným schodiskom, ktorým sa vystupovalo na prvé poschodie. Na prízemí sa z haly vstupovalo do salónu alebo do knižnice. Ďalšími miestnosťami tu boli biliardový salón a turecký salón. Po schodisku sa návštevy dostali na prvé poschodie kde najväčšími miestnosťami boli veľká jedáleň a rytierska sála (tzv. Červený salón). Tu sa prijímali návštevy, ktoré boli ubytovávané v hosťovských izbách v severnom krídle. Južné krídlo bolo vyhradené pre bývanie majiteľov.

Kaštieľ sa nachádza na južnom okraji parku s rozlohou 13,2 ha, ktorý voľne prechádza do okolitej krajiny.

Po druhej svetovej vojne došlo v dôsledku opustenia kaštieľa k jeho rozkrádaniu a devastácii. Časť rodovej galérie Zichyovcov sa v roku 1952 dostala na hrad Červený Kameň. Novým majiteľom objektu sa v roku 1950 stal Slovenský ľudový umelecký kolektív, ktorý tu zriadil svoje domovské sídlo. Chátranie kaštieľa však napriek tomu neustalo, pretože nový vlastník sa o údržbu majetku nestaral. V roku 1976 bola naplánovaná generálna rekonštrukcia kaštieľa i priľahlého parku, ktorej realizácia sa mala uskutočniť v niekoľkých etapách. K začiatku samotnej rekonštrukcie, rozvrhnutej na sedem rokov, prišlo však až v roku 1982. Vplyvom okolností, napr. neustále sa meniaceho projektu a z toho vyplývajúceho časového sklzu, sa však práce postupne zastavovali. K ich úplnému zastaveniu prišlo na konci roku 1989.

V roku 1991 kaštieľ prevzala Slovenská národná galéria, ktorá si predsavzala urobiť z neho reprezentatívnu obrazáreň. Opäť sa obnovili rekonštrukčné práce. SNG však kaštieľ vlastnila iba tri roky, kedy sa jeho majiteľom stala Národná banka Slovenska. No táto inštitúcia ho mala v majetku iba jediný rok. V roku 1995 prevzala kaštieľ Správa zariadení Úradu vlády SR, ktorá ho má v správe dodnes. Jej zámerom je pretvorenie kaštieľa na reprezentatívne miesto pre prijímanie a ubytovávanie zahraničných návštev. Rekonštrukčné práce sú však zastavené a ich pokračovanie je v nedohľadne. Objekt kaštieľa spolu s priľahlým parkom, už aj tak v zlom stave, naďalej chátra. Úrad vlády do kaštieľa každoročne investuje financie iba na jeho udržiavanie.

Kaštieľ do svojho vlastníctva plánovala získať i mestská časť Rusovce, ktorá ho plánovala využiť na kultúrne a muzeálne účely. Tento zámer mestskej časti však stroskotal.

V súčasnosti jeho ďalší osud je nejasný, najmä ak do hry vstúpil a súdnymi cestami sa snaží získať na základe testamentu posledných majiteľov svoj majetok i benediktínsky rád v Pannohalme.

V novembri 2010 prezident SR Ivan Gašparovič vyzval vládu SR, aby odpredala nepoužívanú prezidentskú vilu na Slavíne, s cieľom získať finančné prostriedky na generálnu rekonštrukciu rusovského kaštieľa. Vyjadril tiež názor, že po rekonštrukcii by sa kaštieľ mohol stať domovom prezidenta SR. V januári 2015 vláda znovu deklarovala zámer rekonštrukcie kaštieľa. Do druhej polovice roku 2016 sa to však nestihne.[1]

• Zoznam kaštieľov na Slovensku

• Š. Pisoň, Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, Osveta, Martin
• J. Hradský, J. Mallinerits, Rusovce, Oroszvár, Karlburg, Vydavateľstvo Marenčin PT, Bratislava 2007

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kaštieľ v Rusovciach

• Rusovský kaštieľ má slúžiť reprezentácii
• Park neudržiavajú, kaštieľ chátra
• Opravy v kaštieli sú možno zničené
• Kaštieľ miesto rekonštruovania len konzervujú
• Rusovský kaštieľ preslávil žrebčín