Kostol svätého Štefana (Bratislava)

V júli 1676 prišli z Viedne do vtedajšieho hlavného mesta Uhorska príslušníci rádu kapucínov. Ich prvým pôsobiskom bola kaplnka na dnešnej Michalskej ulici. Nasledujúcich tridsaťpäť rokov tu konali bohoslužby a inú duchovnú činnosť. Ako kazatelia pôsobili okrem toho u milosrdných bratov, u uršulíniek i v ďalších farnostiach; obetavú službu konali počas morových epidémií.

V roku 1698 získali kúpou pozemok na východnej strane hradu od barónky Ghillányiovej, ktorý v nasledujúcom roku darom susediacich pozemkov od grófky Czoborovej značne zväčšili. Vďaka dobrodinstvu Eleonóry Terézie, grófky de Strattmann a Payerbach, mohla stavba kapucínskeho kostola a kláštora na dnešnom mieste začať (v chóre si možno doteraz všimnúť pamätnú tabuľu s nemeckým nápisom - v preklade: „Modlite sa za nehodnú zakladateľku Eleonóru Teréziu. 1709“). Základný kameň kláštora bol položený 17. decembra 1708 a už koncom septembra nasledujúceho roku bol hotový chór s malou vežou, sakristia a priľahlé oratórium. 3. októbra 1709 sa konala prvá omša, ktorú slúžil uhorský prímas-kardinál Christian August Saský. Stavba, ktorú viedol rádový páter Ján Damascén (vl. menom Johann Wers, zomr. 25.4.1744 vo Viedni) z Viedenského Nového Mesta, pokračovala až do roku 1712, kedy sa do novootvoreného kláštora sťahovali rehoľní bratia.

Základný kameň kostola bol položený 20. decembra 1711. V roku 1717 bol kostol hotový a 6. júna ho konsekroval nitriansky biskup Ladislav Adam Erdödy.

V roku 1727 kláštor rozšírili smerom na Koziu ulicu a pálffyovské záhrady. K sakristii pristavili knižničnú sálu. Prístavby financoval prímas Imrich Esterházy, veľký priaznivec kapucínskej rehole.

V roku 1735 bol kostol na spadnutie, pretože povolili základy (stál totiž na bahnitej pôde). Preto nechal arcibiskup Imrich Eszterházy, na vlastné náklady od základu zreštaurovať kostol pod podmienkou, že kapucíni prevezmú správu kaplnky sv. Jána Almužníka v Dóme svätého Martina. Kapucíni časť kostola zrúcali a prestavbou poverili vojenského inžiniera Felicea Donata Allia, ktorý v rokoch 1736 - 1737 budovy staticky zabezpečil a kostol dostaval spolu so staviteľom - kapucínskym rehoľným bratom Bertholdom (vl. menom Ferdinand Ziegerhoffer, zomr. 12.5.1763 v Tate), ktorý v kostole postavil tiež hlavný oltár.

Socha patróna kostola v nike na priečelí, dielo Antona Brandla

V roku 1737 František Portenhauser, pod dohľadom arcibiskupa Imricha Eszterházyho, dokončil stavbu kláštora, pričom nechal postaviť ešte dva trakty so sakristiou a knižnicou. Pri bráne bol postavený nový trakt s piatimi celami pre domácich a cudzích. V záhrade vznikol lazaret.

V roku 1779 dostal kostol nové lavice, v rokoch 1819 - 1824 bol vybudovaný chórus, na ktorom Juraj Klökner postavil nový organ.

Významnou prestavbou bola neoslohová úprava čelnej fasády v rokoch 1860 - 1861 bratislavským staviteľom Ignácom Feiglerom ml. čím nadobudla romantický vzhľad. Vtedy bola do niky na priečelí umiestnená kamenná socha patróna kostola (dielo bratislavského sochára Antona Brandla), ktorá nahradila pôvodné maľby. Roku 1892 umiestnili v interiéri kostola krížovú cestu s reliéfmi od hornorakúskeho rezbára M. Gaiga (podľa kresieb prof. Kleina). V devätnástom storočí sa realizovala premaľba interiéru, ktorá však narušila jeho pôvodnú jednoduchosť.

V roku 1895 prebehla reštaurácia kostola. V tom čase bolo v bratislavskom kláštore aj štúdium teológie.

Ďalšia oprava kostola sa uskutočnila po požiari v roku 1913. V druhej polovici 20. storočia prišlo k niekoľkým úpravám interiéru (drevené obloženie stien, doplnenie historizujúcim mobiliárom a i.).

V rokoch 1867 - 1895 bola opravená krypta, ktorá bola neskôr zasypaná; dnes nepoznáme ani jej vchod ani osud pochovaných tiel. Podľa dostupných údajov by v nej malo byť pochovaných viac ako 200 ľudí; medzi nimi napríklad maliar Anton Rosier a knieža Georg Christian Lobkowitz de Sagan.

Kostoly kapucínov vôbec majú medzi sakrálnymi stavbami osobitý charakter. Kapucíni - reformovaná vetva františkánskej rehole, prísne dodržiavali požiadavku rehoľnej chudoby vytýčenú svätým Františkom z Assisi a aplikovali ju aj na formu svojich chrámov. Ich kostoly boli bez veže: do ulice sa obracali jednoduchou štítovou, tektonicky nečlenenou fasádou. Zaklenuté boli valenou klenbou s lunetami. Vnútorné steny boli hladké, tektonicky nečlenené, natreté bielou farbou, od ktorej sa dobre odrážali skromné sĺpové tmavohnedé oltáre. Na rozdiel od polychrómovaného a bohato zdobeného vnútorného zariadenia iných kostolov boli kapucínske oltáre pokryté orechovým fládrovaním, ktoré mohla oživovať len svetlejšia intarzovaná ornamentika a pätky a hlavice stĺpov vo farbe slonovej kosti.

Celkový pohľad na Kostol svätého Štefana s mariánskym stĺpom pred hlavným vstupom

Strohý charakter a výtvarná jednoduchosť kapucínskych kostolov korešponduje s pastoračnými cieľmi tohto rádu a s ich úsilím viesť veriacich k prehĺbenému vnútornému životu podľa Evanjelia. Rozšírenie chrámového priestoru o vedľajšie priestory, o jednu bočnú kaplnku umožňujúcu individuálnu pobožnosť a o spovedné miestnosti, ktoré umožňujú vnútorné sústredenie - veriacich pripravujúcich sa na spoveď. Voči stredovekým kostolom žobravých reholí, kde chórové lavice stáli pred hlavným oltárom, v kapucínskych kostoloch ich umiestňovali za hlavný oltár do osobitného oratória spojeného s presbytériom do jedného celku. Oba priestory oddeľuje len mohutná baroková architektúra hlavného oltára umelecky stvárnená na prednej i na zadnej strane. V zmysle prísnej klauzúry opticky oddeľovala kláštorný priestor od kostola prístupného laikom, ale zároveň prepúšťala hlasy a spev bratov odbavujúcich predpísané hodinky, čo má na návštevníkov kostola pôsobiť ako strhujúci príklad.

Hlavný oltár

Hlavný oltár svätého Štefana z roku 1737 tvorí mohutná baroková architektúra, oddeľujúca svätyňu od oratória, výtvarne riešená z obidvoch strán. Monumentálny oltárny obraz (vytvorený v roku 1737) je pravdepodobne dielom rádového brata Udalricha z Welsu (vl. menom Thomas Wimberger, zomr. 19. 7. 1743 v Budíne).

Hlavný oltár s obrazom od rádového brata Udalricha z roku 1737

Obraz znázorňuje prvého uhorského kráľa Štefana I. dávajúceho Panne Márii do ochrany svojho syna Imricha a Uhorsko, symbolicky vyjadrené na poduške ležiacou kráľovskou korunou.

Obraz je zaujímavý i z architektonického hľadiska: zachytáva totiž siluetu dobovej Bratislavy s jej významnými stavbami, o. i. s hradom, dómom a radnicou. Predpokladá sa, že zobrazenie Bratislavy nebolo náhodným popudom. Bratislava bola už od roku 1563 korunovačným mestom, čím jej chcel autor obrazu vzdať hold a súčasne zdôrazniť jej význam zachytením stavieb symbolizujúcich tri zložky vtedajšej spoločnosti - moc panovníka, cirkevnú vrchnosť a mestskú správu.

Výjavy na bočných obrazov hlavného oltára predstavujú svätého Jozefa a svätú Teréziu Ávilskú.

Kostol svätého Štefana v Bratislave je jediným kapucínskym kostolom zasväteným tomuto svätcovi v celom bývalom Uhorsku.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol svätého Štefana (Bratislava)

• A. Botek, Kostol a kláštor kapucínov v Bratislave (str. 65 - 92), článok v Zborníku Mestského múzea XVII, Bratislava, 2005, ISBN 80-969270-2-7
• I. Janota, Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave, Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2008, ISBN 978-80-89218-65-3
• A. Bagin, Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy, Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1988

• Z histórie kapucínskeho kostola sv. Štefana, stránky kapucínov na Slovensku, kapucini.sk
• 300 rokov kapucínskeho kostola, autor: Štefan Chrappa - rtvs.sk