Vojna o rakúske dedičstvo

15. novembra 1740 vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechalo celé Sliezsko výmenou za dva milióny zlatých, záruku rakúskych dŕžav a za podporu pri menovaní manžela Márie Terézie za cisára. Fridrich II. čakal na odpoveď presne jeden mesiac a jeden deň a 16. decembra 1740, vzhľadom k tomu, že nedostal odpoveď, obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko. Armáda Fridricha II. bola vtedy najmodernejšie vybavená a riadená armáda v Európe, naopak rakúske oddiely boli oslabené nedávno skončenými vojnami s Turkami a ich organizácia nebola veľmi dobrá.

Mária Terézia odpovedala útokom – vyslala približne 16 000 rakúskych vojakov, no pruských vojakov bolo dvakrát viac. Habsburské jednotky rýchlo ustúpili do Čiech a na Moravu a pruské víťazstvo bolo zavŕšené 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach. Rakúske vojsko bolo porazené a Mária Terézia tak prehrala svoju prvú bitku. V tom čase bolo jediným spojencom Rakúska Anglicko, no to podporovalo Máriu Teréziu najmä finančne, ale Rakúsko potrebovalo skôr vojenskú podporu. Neúspech jej vojska v bitke pri Molviciach sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty – Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom. Ich hlavným cieľom bolo urobiť z Rakúska slabý štát, vďaka čomu by mohli získať mnohé jeho územia.

Hrozba narušenia mocenskej rovnováhy v Európe rozpadom podunajského súštátia viedla už vo februári 1741 ku vzniku protipruskej koalície v Drážďanoch. Jej členmi sa stali Veľká Británia, Rusko, Nizozemsko a Sasko, ktoré však koalíciu čoskoro opustilo. K spojencom Pruska patrili tri bourbonovské kráľovstvá Francúzsko, Španielsko a Neapolsko, ďalej Švédsko a kolínsky kurfirst.

Korunovácia Márie Terézie v bratislavskom Dóme sv. Martina

V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, vtedajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským ríšskym snemom všetky predošlé privilégia, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. – ak zomrú všetci potomkovia Karola VI., Jozefa I. a Leopolda I., tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Pravdepodobnosť, že by vymreli všetci títo nasledovníci však bola veľmi malá, pretože Mária Terézia mala už v tom čase dediča trónu, budúceho Jozefa II., a ďalšie tri dcéry. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa 25. júna 1741 bola v Bratislave korunovaná. Vďaka tomu si v Uhorsku získala veľa priaznivcov. Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov. Bolo to po prvýkrát, kedy Uhorsko povolalo svoje vojsko na obranu celej Rakúskej ríše, nielen na obranu uhorskej časti.

11. septembra 1741 predstupuje Mária Terézia pred ríšsky snem druhýkrát. Podľa legendy vystúpila v čiernych šatách, v rukách držala polročného Jozefa II. a so slzami v očiach hovorila, že ju opustili všetci spojenci a teraz má len Uhorsko. Uhorských šľachticov to natoľko povzbudilo, že jej poskytli finančné zdroje a vojsko a dokonca uznali jej manžela za spoluvládcu Uhorska.

Cisár Karol VII. Albrecht

15. augusta 1741 prekročila Rýn a vpadla do Horného Rakúska a potom aj do Čiech spojená bavorsko-francúzska armáda. Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi. A o mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec, kde si nechal Karol Albrecht odprisahať vernosť. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. Táto zmluva bola podpísaná v Klein-Schenellendorfu.

26. novembra dobylo Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu a 9. decembra 1741 bol bavorský kurfirst Karol Albrecht českými stavmi zvolený za kráľa. Tento vývoj primäl Sasko k zmene doterajšej koalície. Jeho kurfirstovi bola za podporu cisárskej voľby Karola Albrechta ponúknutá Morava, ktorá mala byť zároveň povýšená na kráľovstvo, a Dolné Rakúsko. Karol Albrecht bol v januári 1742 skutočne zvolený za cisára a korunovaný svojim bratom kurfirstom a kolínskym arcibiskupom.

Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 dobyl aj Mníchov. Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára. Manžel Márie Terézie, František, tak stratil možnosť získať tento titul. Touto dobou však už habsburské vojenské jednotky povolané narýchlo z Uhorska a z Talianska vstupovali do Mníchova, sídla novo korunovaného cisára. Ten požiadal o pomoc svojho pruského spojenca Fridricha II., ktorý sa rozhodol, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou, a vytiahol priamo proti Viedni. V bitke pri Chotusiciach neďaleko Čáslavi porazil 17. mája 1742 vojsko švagra Márie Terézie Karola Lotrinského.

Svoje víťazstvo si poistil prímerím vo Vroclave uzavretom 11. júna 1742 a berlínskou mierovou zmluvou z 28. júla 1742. Mária Terézia bola nútená pristúpiť na nevýhodný mier, ktorým strácala Kłodzko a takmer celé Sliezsko, pretože nutne potrebovala uvoľnenie svojich armád pre boje s ostatnými členmi koalície na bavorskom a talianskom fronte. Fridrich II. požadoval aj územie dnešného Královohradeckého kraja, no to mu odmietla Mária Terézia prepustiť. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého Sliezska len Tešínsko, Opava a Krnov. Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka, kde sa medzitým rozmohla francúzska šľachta. Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať. 26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Krutovláda Karola Albrechta bola ukončená.

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia. V tomto období sa Márii Terézii začalo dariť aj proti Francúzsku – 27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke u Dettingenu a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn. Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovu získaním Lotrinska a Štrasburgu. Aby sa jej to podarilo, uzavrela 13. septembra 1743 vo Wormse spojenectvo s Anglickom a sardínsko – piemontským kráľovstvom.

Prímerie s Pruskom umožnilo habsburským armádam s prestávkami viac než dvojročnú okupáciu Bavorska, rodovej dŕžavy rímského cisára Karla VII. Ten iróniou osudu umiera práve 20. januára 1745, kedy jeho jednotky opäť vstupujú do Mníchova. Vdova Mária Amália, dcéra Jozefa I., potom so svojou sesternicou Máriou Teréziou uzavrela mier a jej syn a následník Maximilián III. Jozef sa vzdal nároku na cisársku korunu. Novým rímskym panovníkom sa stal manžel Márie Terézie František I. Štefan Lotrinský.

Anglicko už bolo vyčerpané neustálymi a pokračujúcimi vojnami s Francúzskom, a tak nútilo Máriu Teréziu, aby súhlasila s mierom, ktorý by pomohlo Anglicko dojednať. Mária Terézia však všetko začala zdržovať. Medzitým sa Anglicko dohodlo s Francúzskom na predbežnom mieri, ktorý 30. apríla 1748 predložili Márii Terézii. Tá bola bola nútená súhlasiť s týmto predbežným a neskôr aj s konečným mierom, ktorý bol uzavretý 18. októbera 1748. Vďaka tejto zmluve stratilo Rakúsko len niekoľko menších území, a to Parmu, Piacenzu a Guastallu, a jedno veľké a dôležité územie – Sliezsko. Naopak, ponechalo si Nizozemsko a Miláno. Navyše všetkých osem krajín, Anglicko, Holandsko, Sardínia – Piemont, Francúzsko, Španielsko, Janov, ktoré schválilo túto mierovú zmluvu, definitívne uznalo a potvrdilo platnosť pragmatickej sankcie.