Univerzitné budovy (Trnava)

Katedrála je prvou ranobarokovou stavbou na Slovensku a v čase univerzity slúžila ako univerzitný kostol. Postavili ju talianski architekti Pietro Spazzo a Antonio Canevale. Stojí na pôdoryse pôvodného gotického dominikánskeho kostola rovnakého patrocínia. Kostol je jednoloďový, je stavbou typu Il Gesú s mohutným dvojvežovým priečelím na západe. Loď kostola uzatvára rovné presbytérium, ktoré šírkou nadväzuje na šírku lode. Loď je lemovaná po oboch stranách štvoricou kaplniek. Postavený bol v rokoch 1629 – 1635 (1637)[3], hlavným donátorom bol palatín Mikuláš Esterházy z Galanty a vybudovať ho nechal arcibiskup jezuita Peter Pázmaň. Kostol bol spolu s univerzitnými budovami fakúlt jednou z prvých budov Trnavskej univerzity. Kostol vysvätil biskup z Jágeru, Juraj Lippai, 30. augusta 1637. Prvú svätú omšu v chráme slúžil ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši, nástupca zomretého arcibiskupa Petra Pázmaňa.
Potom sa začalo so stavbou hlavného oltára. Jeho výstavba bola dokončená v roku 1640. Oltár je ranobarokovým skvostom, je vysoký 20,3 m a široký 14,8 m a na jeho tvorbe pracovali Viedenčania Baltazár Knilling a Vít Knoth, Trnavčan Vít Stadler, ktorému pomáhali Ferdinand z Cífera a Kristián Knerr.
V rokoch 1639 – 1700 prebiehala postupná výzdoba interiéru chrámu a podielali sa na nej talianski štukatéri (výzdoba trvala pol storočia) Giovanni Battista Rooso, Giacomo Tornini (1639 – 1655) a Pietro Antonio Conti, Luca Antonio Colomba, Ján Keller, Erhard Jozef Gruber (1697 – 1700) a viedenskí maliari Carl Ritsch a Franz Joseph Graffenstein.
Fresková výzdoba s motívom života patróna kostola sv. Jána Krstiteľa od jeho narodenia až po popravenie je hlavným významovým prvkom výzdoby.
Vo vstupnej časti kostola sú dva chory podopierané mohutnými stĺpmi, ktoré slúžili hudobníkom a spevákom. V bočných stenách svätyne sú umiestnené mortuáriá ôsmich členov rodiny Esterházyovcov. Pochovaní boli v krypte pod kostolom, spolu s ďalšími poprednými šľachticmi Uhorska a zosnulými členmi jezuitského rádu.
Po presťahovaní univerzity do Budína bol nazývaný invalidským, neskoršie gymnaziálnym, roku 1937 sa stal seleziánskym, tiež ho spravovala duchovná správa armády. V rokoch 1948 – 1977 bol spravovaný rímskokatolíckym farským úradom sv. Mikuláša. Po vyhlásení Trnavskej arcidiecézy v roku 1977 sa stal v roku 1978 oficiálne jej katedrálnym chrámom. V roku 2008 po vyhlásení Bratislavskej arcidiecézy prestáva byť metropolitnou katedrálou.

Sídlia na adrese Univerzitné námestie č. 3.

Po založení univerzity v roku 1635 boli teologická a filozofická fakulta jej prvými fakultami. Boli umiestnené do pôvodnych budov jezuitského kláštora a kolégia, nachádzajúceho sa na sever od Kostola sv. Jána Krstiteľa. Tento areál bol pôvodne dominikánsky kláštor, ktorý chátral a jezuiti ho prebrali spolu s priľahlým kostolom po druhom príchode do Trnavy v roku 1615 na základe listiny cisára Mateja II. Tým sa začala slávnejšia kapitola pôsobenia jezuitov v Trnave. Už v roku 1616 arcibiskup Peter Pázmaň otvára jezuitské kolégium a roku 1635 Trnavskú univerzitu. Fakulty boli umiestnené v budovách tvoriacich štyri krídla, pozostávajúce z dvoch dvojposchodových a dvoch trojposchodových krídel učební sústredených okolo dvoch nádvorí. Severné krídlo vyčnieva smerom na východ a západné smerom na sever. Východné krídlo je priľahlé k východnej uzávere univerzitného kostola. Stredné krídlo rozdeľuje rajský dvor bývalého kláštora na dve menšie nádvoria. Vzniklo pravdepodobne ako prvé z nových budov (nápis roku 1640 na komíne) kvôli narastajúcemu počtu žiakov univerzity, nakoľko v tom čase asi ešte fungovalo v ostatných krídlach aj kolégium. Potom bolo stavané východné krídlo, ktorého základy boli položené už počas stavby kostola, kedy pri zbúraní starého dominikánskeho kostola došlo k zbúraniu aj starého východného kláštorného krídla. Autorom východného krídla je Pietro Spazzo a bolo postavené v rokoch 1643 – 1652. V následnej etape bolo stavané západné krídlo a to v rokoch 1677 – 1689, nazývané aj krídlom tlačiarne, ktoré začal stavať Jakub Plachner. Po jeho smrti ho dokončil Venerio Ceresola. Severné krídlo, nazývané aj divadelné, končilo na východe observatóriom, ktorého iniciátorom bol Maximilián Hell, podľa novších výskumov profesor František Borgia Kéri. V svojom čase bolo uznávaným vedeckým pracoviskom. Existovalo v rokoch 1756 – 1785. Bola to päťposchodová veža štvorcového pôdorysu so štyrmi vežičkami na plochej streche[4][5]. Dotýkala sa východného krídla na nádvorí na Jerichovej ulici. Nadväzovalo na ňu severné krídlo nádvorí, ktoré uzatváralo areál so severným koncom západného krídla. V takto rozsiahlom areáli so šiestimi krídlami sa okrem učební, už spomínanej tlačiarne, divadla a observatória, nachádzali aj knižnica, verejná lekáreň, laboratóriá, ubytovacie priestory pre profesorov a ich hostí a botanická záhrada. Počas vedenia univerzity jezuitmi (do 1770) sa nachádzali aj priestory pre ich rád. V roku 1666 bola zriadená aj právnická fakulta, ktorá však nemala vlastné priestory. Lekárskej fakulte založenej v roku 1770, bola vystavaná nová budova mimo areálu na priľahlom Univerzitnom námestí. Ubytovanie študentov bolo zabezpečované postupne budovanými seminármi pozdĺž ulice Jána Hollého až na roh Halenárskej ulice.

Sídlia na adrese Univerzitné námestie č. 2. 48°22′50″S 17°35′16″V

Budova Lekárskej fakulty je najmladšou budovou z komplexu, pochádza z rokov 1770 – 1772. Klasicistickú dvojpodlažnú blokovú stavbu postavil staviteľ J. Hausmann podľa projektu F. A. Hillebrandta. Budova je v súčasnosti dvojpodlažná, pôvodná stavba mala dvojpodlažnú iba centrálnu časť s predstupujúcim schodiskovým rizalitom a z jej strednej časti na obidve strany vybiehali kratšie prízemné krídla. Po presídlení univerzity v roku 1777 na pokyn Márie Terézie do Budína bola v budove Kráľovská akadémia, ale len do roku 1784. Po obnovení Trnavskej univerzity k 1. júlu 1992 zákonom č. 191/1992 bola v roku 1994 otvorená Fakulta ošetrovateľstva a sociálnej práce (FOSP), ktorá zmenila názov v roku 1998 na Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.
Na rohu budovy je umiestnená socha sv. Jána Nepomuckého z roku 1732, kedy ju postavili k mostu na križovaní potoka Trnávka tečúceho Hornopotočnou ulicou a Univerzitným námestím. Na jej súčasné miesto bola premiestnená pri zakrytí potoka.

Budova sídli na Univerzitnom námestí č. 1 48°22′48″S 17°35′17″V

Seminár bol jedným z prvých budov slúžiacich pre ubytovanie študentov. Založil ho roku 1619 arcibiskup Peter Pázmaň pre chudobných študentov jezuitského gymnázia. Budova stojí na rohu ulíc Jána Hollého a Invalidskej. Budova bola pôvodne jednoposchodová a zaberala pozemky štyroch meštianskych domov. Neskôr bola prebudovaná na dvojposchodovú s renesančnými prvkami a rohovou vežou. Z roku 1710 pochádza vstupný ranobarokový portál so sochou Sv. Vojtecha a kaplnka. Roku 1729 bol seminár rozšírený o meštiansky dom v smere k Semináru červených klerikov. V roku 1877 bola v budove Adalbertínia učňovská remeselnícka a obchodná škola. Tiež tu bola od roku 1908 aj verejná mestská knižnica a mestské múzeum, ktoré tu zotrvalo do roku 1918. V 20. rokoch 20. storočia bol seminár zvýšený o tretie podlažie, kedy v budove začala fungovať základná škola. V nej pôsobil ako učiteľ aj Peter Jilemnický, ktorému je na priečelí umiestnená pamätná tabuľa. Ako jedna z mála budov bývalej trnavskej univerzity slúži prakticky nepretržite školským účelom a aj teraz tu sídlia Súkromné tanečné konzervatórium Dušana Nebylu a Trnavská univerzita.

Sídli na adrese Jána Hollého č. 8. 48°22′48″S 17°35′19″V

Pre bohoslovcov založil roku 1649 arcibiskup Juraj Lippai Generálny Seminár – Rubrorum, nazývaé tiež aj Seminár červených klerikov, podľa farby reverend, ktoré nosili. Budova bola pôvodne dvojpodlažná. Roku 1783 zabrala budovu armáda. Roku 1914 bola budova zvýšená obdobne ako Adalbertinium o tretie podlažie a bola radikálne prestavaná. Zachoval sa aspoň ranobarokový portál s nápisom a erbom zakladateľa. Priečelie nesie renesančné prvy charakteristické atikou. Od roku 1853 sídlilo v budove Arcibiskupské gymnázium, medzi ktorého významných absolventov patril trnavský rodák Mikuláš Schneider-Trnavský, svetoznámy maďarský hudobný skladateľ Zoltán Kodály či sochár Ján Koniarek. V rokoch 1802 – 1808 tu študoval aj Ján Hollý, ktorého meno nieslo gymnázium od roku 1919, kedy sa stalo štátnym gymnáziom.

Sídli na adrese Jána Hollého č. 9. 48°22′47″S 17°35′19″V

Marianum založil roku 1667 ostrihomský arcibiskup Juraj Pohronec-Slepčiansky. Budova sa líšila od ostatných seminárov pôdorysom v tvare H. Uličné krídlo bolo jednoposchodové a zadné dvojposchodové. Nachádzali sa v ňom kaplnka a malá divadelná sála s 12 lóžami na balkóne a galéria s 200 až 300 miestami na sedenie. Vo dvore boli dve záhrady. Fasádu zdobil vstupný portál s nadpisom a erbom zakladateľa, sochou panny Márie a s dvoma levmi. Odbobne ako u Adalbertínia a Rubrora aj Marianum prešlo masívnou prestavbou začiatkom 20. storočia, prvé poschodie predného krídla bolo zbúrané a na jeho mieste bola postavená spoločenská sála vo výške dvoch poschodí. Tým došlo k zjednoteniu výšky všetkých seminárov na Hollého ulici. Zachoval sa len portál s erbom a sochou. Prestavba sa nedotkla zadného krídla, ktoré už nie je spojené s predným krídlom, lebo spojovacie krídlo bolo zbúrané úplne, takže vzniklo jedno nádvorie oddeľujúce predné a zadné krídlo. V sále koncertoval aj Mikuláš Schneider Trnavský. Po odchode univerzity do Budína bolo v budove v 19. storočí umiestnené dvojtriedne lýceum. Pôsobenie biskupa Štefana Moyzesa tu pripomína jeho pamätná tabuľa na fasáde. Marianum je súčasťou Arcibiskupského úradu Trnavskej arcidiecézy. Sála sa používa na koncerty a spoločenské akcie.

Sádli na adrese Jána Hollého č. 10. 48°22′45″S 17°35′20″V

Budova Šľachtického konviktu (lat.: Convictus nobilium) je najreprezentatívnejšou budovou univerzitného komplexu. Bola určená pre študentov zo šľachtických rodín, čomu odpovedal aj vyšší štandard bývania. Táto budova je vlastne treťou budovou Šľachtického konviktu (prvá bola v roku 1619 na Kapitulskej ulici, druhá bola už na Hollého a podaroval ju semináru Ján Telegdy), stojacou na mieste vyhorenej druhej budovy. V rokoch 1747 – 1754 ju vystavali na príkaz cisárovnej Márie Terézie podľa viedenského palácoveho vzoru. Má neskorobarokový charakter. Budova je honosný, štvorkrídlový, dvojtraktový a trojpodlažný palác. Dispozície boli riešené podľa účelu, na ktorý boli určené a to ako hospodárske priestory, izby pre študentov a veľké spoločenské a reprezentačné miestnosti. Na chodbách, schodiskách a v refektári bola uplatnená barokovo-rokoková štuková výzdoba. Na uličnom priečelí boli pôvodne tri vstupy, hlavný a dva jednoduché. Jednoduché plnili hospodársky účel, v súčasnosti je jeden z nich zamurovaný. Výrazným prvkom hlavnej uličnej fasády je reprezentačný portál s plastikou, vystupujúci do priestoru, kde stĺpová architektúra nesie balustrádový balkón s dvojitým erbom a plastikami. K palácu patrí aj oktagonálne zaklenutá kaplnka, ako pokračovania krídla na ulici M. Schneidera-Trnavského. Kaplnka sv. Kríža je často nazývaná Kaplnkou sv. Jána Evangelistu, k čomu prispieva fraskálna výzdoba s výjavmi Zjavenia sv. Jána Evangelistu od Vavrinca Musingera z roku 1758. Zariadenie sa nezachovalo, po rekonštrukcii je interiér doplnený oltárom Svätého Kríža.
Po odsťahovaní univerzity do Budína roku 1777, slúžila budova striedavo cirkvi a vojsku, v rokoch 1919 – 1936 v nej sídlil Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda, potom tu sídlil seleziánmi spravovaný internát pre žiakov. Po nástupe totality v 50. rokoch 20. storočia budovu využívalo Ministerstvo národnej obrany a až do roku 1990 tu sídlili kasárne. V roku 1991 bola budova vrátená Trnavskej arcidiecéze a po finančne náročných rekonštrukciách bol do nej presťahovaný Arcibiskupský úrad.

Sídli na adrese Jána Hollého č. 10. 48°22′44″S 17°35′21″V

Štefanský seminár pôvodne sídlil na Kapitulskej ulici. Po tom, čo budovu zo 16. storočia na Halenárskej ulici kúpila roku 1710 ostrihomská kapitula, nechala postaviť v roku 1724 budovu pre univezitný Seminár sv. Štefana. Palácová dvojpodlažná budova má štyri krídla s uzavretým nádvorím. Autorstvo projektu je nevyjasnené, ale vďaka uličným fasádam, ich ornamentálnej výzdobe a farbám a ich podobnosti s palácom Kinských vo Viedni, je pripisované autorstvo neznámemu architektovi z okruhu významného rakúskeho architekta J. L. Hildebrandta. Hlavný portál zo 17. storočia je časťou pôvodného rozsiahlejšieho portálu pôvodného seminára. Na klenbách veľkej sály boli objavené barokové kresby. Kaplnka vo východnom krídle so zaklenutou kupolou je zdobená freskami maliara J. I. Cimbala.
Stephaneum v budove sídlilo v rokoch 1724 až 1850, kedy bol presťahovaný do Ostrihomu. Do roku 1886 v ňom býval arcibiskupský vikár, potom v ňom bol katolícky chlapčenský sirotinec a od roku 1945 bolo Stephaneum využívané ako detský domov až do roku 1995, odkedy bol nevyužívaný a neobývateľný. S rekonštrukciou sa začalo v roku 2007.

Adresa Štefanea je na Halenárskej ulici 1. 48°22′42″S 17°35′21″V

Renesančnú budovu dal postaviť ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh v roku 1561. Dal ju postaviť na základe uznesení Tridentského koncilu. Mal v nej byť bohoslovecký seminár a kolégium. Päť rokov na to budova vyhorela. Budova má tri krídla a dve podlažia. Tento vzhľad nadobudla po niekoľkých prestavbách. Bohoslovecký seminár bol prvým v Uhorsku. Dnešnú podobu nadobudla trojkrídlová, dvojpodlažná stavba po viacerých prestavbách. Domov pre starých kňazov v budove fungoval od 17. storočia do roku 1919. Potom v nej bola kapitulská knižnica. Po poslednej obnove v rokoch 1974 až 1979 je v seminári Múzeum knižnej kultúry Západoslovenského múzea v Trnave.
Sú v ňom expozícia knižnej kultúry, historické tlače 16. – 20. storočia, expozícia histórie slovenských tlačiarní a tiež expozícia venovanú známemu sochárovi a medailérovi Williamovi Schifferovi, narodeného vo Zvončíne.

Oláhov seminár sa nachádza na adrese Námestie sv. Mikuláša č. 10 48°22′45″S 17°35′28″V

• JANKOVIČ, Vendelín: Trnavská univerzita: Kapitoly o dejinách univerzity v rokoch 1635 - 1777. Bratislava: Pamiatkový úrad, 1995. 72 s. ISBN 8096716336
• Žufová, J.: MESTSKÁ PAMIATKOVÁ REZERVÁCIA TRNAVA Urbanisticko-historický výskum a aktualizácia zásad ochrany pamiatkového územia https://www.pamiatky.sk/Content/ZASADY/Trnava/0101-TT-text.pdf
• DUBNICKÝ, J.: Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave. Bratislava: Slovenská akadémia vied umení, 1948, 151 s.
• http://www.trnava.estranky.sk/clanky/mestske-pamatihodnosti.html
• http://www.vitajtevtrnave.sk/sk/register/muzeum-kniznej-kultury-olahov
• http://www.trnava.sk/sk/clanok/pamiatky