Ústava Slovenskej republiky (1992)
Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 (č. 460/1992 Zb.) je súčasná ústava a hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike.
Prijatá bola 1. septembra 1992 o 22:26 hod. počtom 114 hlasov poslancami Slovenskej národnej rady. Podpísaná bola 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade. V Zbierke zákonov bola vyhlásená 1. októbra 1992 pod č. 460/1992 Zb. Účinnosť nadobudla spolu s vyhlásením 1. októbra 1992, s výnimkou niektorých ustanovení uvedených v článku 156, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 1993. Jej výklad a kontrolu, či je dodržiavaná, má v právomoci Ústavný súd Slovenskej republiky.
Novelizovaná bola celkovo 19-krát, ústavnými zákonmi č. 244/1998 Z. z., 9/1999 Z. z., 90/2001 Z. z., 140/2004 Z. z., 323/2004 Z. z., 463/2005 Z. z., 92/2006 Z. z., 210/2006 Z. z., 100/2010 Z. z., 356/2011 Z. z., 232/2012 Z. z., 161/2014 Z. z., 306/2014 Z. z., 427/2015 Z. z., 44/2017 Z. z., 71/2017 Z. z., 137/2017 Z. z. a 99/2019 Z. z., a raz do nej zasiahol aj Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom vyhláseným pod č. 40/2019 Z. z.
Charakteristika ústavy
Ústava Slovenskej republiky môže byť charakterizovaná ako písaná, rigidná, polylegálna, právna, unitaristická, republikánska a demokratická.
- Je ústavou písanou, pretože sa skladá z viacerých ústavných zákonov, ktoré na seba vecne a časovo nadväzujú.
- Rigidnou je preto, že na jej prijatie či zmenu je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (na rozdiel od nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov potrebných na prijatie obyčajného zákona).
- Polylegálnou je preto, lebo ústavná matéria je tvorená a rozptýlená do viacerých právnych dokumentov.
- Právnou ústavou je preto, že sa v Slovenskej republike aj skutočne uplatňuje a skutočný právny stav zodpovedá ústave.
- Unitaristický charakter je vyjadrený v čl. 3 ods. 1, ktorý ustanovuje, že územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.
- Demokratický charakter je upravený najmä v čl. 1 a čl. 2 (Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.).
- Republikánsky charakter je vyjadrený najmä tým, že v čl. 101 ustanovuje, že hlavou Slovenskej republiky je prezident.
Ďalšie charakteristiky sú vyjadrené v čl. 1 ods. 1, ktorý charakterizuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zvrchovanosť, či suverenita štátu v podstate znamená, že štátna moc je nezávislá od akejkoľvek inej moci, tak vnútri štátu ako aj mimo neho. Pojem právneho štátu obsahuje najmä chápanie ústavy ako právneho základu štátu, ktorým je viazaná všetka štátna moc. Zdôraznené to je najmä v čl. 2 ods. 2: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalším princípom právneho štátu je deľba moci, ktorý je v našej ústave formálne vyjadrený aj rozdelením zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci do piatej, šiestej a siedmej hlavy.
Ústavný vývoj na území Slovenska
Ústavný vývoj na území Slovenska môžeme sledovať od 4. marca 1849, keď rakúsky cisár František Jozef I. vydal oktrojovanú Stadionovu ústavu – prvú ústavu na území Slovenska. Tá na území Slovenska platila len do roku 1851, keď bol obnovený absolutizmus (Silvestrovský patent). Nakoniec v roku 1861 bola prijatá Februárová ústava a v roku 1867 Zákonný článok 12 o rakúsko-uhorskom štátoprávnom vyrovnaní.
Po vytvorení Česko-Slovenska 28. októbra 1918 platilo na území Slovenska tzv. ústavné provizórium až do roku 1920, keď bola prijatá Ústavná listina Československej republiky, publikovaná pod č. 121/1920 Sb. z. a n. (zákon, ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky). Tá formálne platila na území Slovenska až do prijatia zákona o samostatnom Slovenskom štáte zo 14. marca 1939 ústavným zákonom č. 1/1939 Sl. zákonníka. Ústava Prvej slovenskej republiky bola prijatá až 21. júla 1939 ústavným zákonom č. 185/1939 Sl. zákonníka o ústave Slovenskej republiky.
Po druhej svetovej vojne a po nástupe komunistickej strany k moci bola prijatá nová Ústava Československej republiky (1948), nazývaná tiež podľa dňa, keď bola prijatá Ústava 9. mája, publikovaná pod č. 150/1948 Zb. Tá platila až do roku 1960, keď vstúpila do platnosti Ústava Československej socialistickej republiky, publikovaná pod č. 100/1960 Zb., ktorá bola neskôr významne novelizovaná v roku 1968 Ústavným zákonom o československej federácii č. 143/1968 Zb.
Ďalšie významné zmeny samozrejme nastali po páde totalitného komunistického režimu, najmä 29. novembra 1989, keď bol zrušený článok 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ Federálnym zhromaždením. Po tzv. pomlčkovej vojne bol v roku 1990 prijatý Ústavný zákon o názve a symboloch Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ktorý zmenil „ČSSR“ na „ČSFR“ a „Československo“ v slovenskej verzii na „Česko-Slovensko“. 1. septembra 1992 bola v SNR prijatá súčasná Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) a 25. novembra toho istého roku bol prijatý Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pod č. 542/1992 Zb.
Členenie ústavy
Text Ústavy Slovenskej republiky je členený na hlavy, oddiely, články, odseky a písmená. Skladá sa z preambuly a deviatich hláv. Niektoré hlavy sú ďalej rozdelené do oddielov. Tie sa členia na články (1 až 156), pričom každý článok sa ešte môže (ale nemusí) členiť na odseky a/alebo písmená.
- Preambula
- Prvá hlava
- Prvý oddiel – Základné ustanovenia (čl. 1 až čl. 7a)
- Druhý oddiel – Štátne symboly (čl. 8 a čl. 9)
- Tretí oddiel – Hlavné mesto Slovenskej republiky (čl. 10)
- Druhá hlava – Základné práva a slobody
- Prvý oddiel – Všeobecné ustanovenia (čl. 11 až čl. 13)
- Druhý oddiel – Základné ľudské práva a slobody (čl. 14 až čl. 25)
- Tretí oddiel – Politické práva (čl. 26 – čl. 32)
- Štvrtý oddiel – Práva národnostných menšín a etnických skupín (čl. 33 a čl. 34)
- Piaty oddiel – Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (čl. 35 až čl. 43)
- Šiesty oddiel – Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva (čl. 44 a čl. 45)
- Siedmy oddiel – Právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50)
- Ôsmy oddiel – Spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave (čl. 51 až čl. 53)
- Tretia hlava
- Prvý oddiel – Hospodárstvo Slovenskej republiky (čl. 55 až čl. 59)
- Druhý oddiel – Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (čl. 60 až čl. 63)
- Štvrtá hlava – Územná samospráva (čl. 64 až čl. 71)
- Piata hlava – Zákonodarná moc
- Prvý oddiel – Národná rada Slovenskej republiky (čl. 72 až čl. 92)
- Druhý oddiel – Referendum (čl. 93 až čl. 100)
- Šiesta hlava – Výkonná moc
- Prvý oddiel – Prezident Slovenskej republiky (čl. 101 až čl. 107)
- Druhý oddiel – Vláda Slovenskej republiky (čl. 108 až čl. 123)
- Siedma hlava – Súdna moc
- Prvý oddiel – Ústavný súd Slovenskej republiky (čl. 124 až čl. 140)
- Druhý oddiel – Súdy Slovenskej republiky (čl. 141 až čl. 148)
- Ôsma hlava – Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práv
- Prvý oddiel – Prokuratúra Slovenskej republiky (čl. 149 až čl. 151)
- Druhý oddiel – Verejný ochranca práv (čl. 151a)
- Deviata hlava – Prechodné a záverečné ustanovenia (čl. 152 až čl. 156)
Preambula
My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my občania Slovenskej republiky uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave:...
Prvá hlava
V prvom oddieli prvej hlavy je upravený základný charakter štátu (Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.) a tiež vzťah medzi občanmi a štátnou mocou. Sú tu tiež vymedzené základné princípy týkajúce sa štátneho územia, štátneho občianstva, štátneho jazyka, či medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. Druhý oddiel upravuje štátne symboly, ktorými sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna. Tretí oddiel stanovuje, že hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.
Druhá hlava
Prvý oddiel druhej hlavy ustanovuje niektoré základné zásady týkajúce sa základných práv a slobôd (Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.). V druhom oddieli nazvanom „Základné ľudské práva a slobody“ sú upravené napr.: právo na život, právo na súkromie, zákaz mučenia, právo vlastniť majetok, sloboda pohybu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a podobne. Tretí oddiel upravuje politické práva ako napr.: sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, zhromažďovacie právo, združovacie právo, či právo na odpor. Medzi práva národnostných menšín upravených v štvrtom oddieli patrí napr. právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používať ich jazyk v úradnom styku. Piaty oddiel upravuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva, napr.: právo na slobodnú voľbu povolania, právo na štrajk, právo na ochranu zdravia, právo na vzdelanie alebo sloboda vedeckého bádania a umenia. Šiesty oddiel upravuje právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva. Siedmy oddiel zase právo na súdnu a inú právnu ochranu. Tu je upravená aj známa zásada, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (tzv. prezumpcia neviny). Ôsmy oddiel len upresňuje niektoré ustanovenia v prvej a druhej hlave.
Tretia hlava
Prvý oddiel tretej hlavy upravuje základné princípy hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky a ustanovuje tiež Národnú banku Slovenska ako nezávislú centrálnu banku Slovenskej republiky. Druhý oddiel upravuje postavenie a právomoci a organizačnú štruktúru Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.
Štvrtá hlava
Ústava v štvrtej hlave stanovuje, že základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok. Tiež sa tu špecifikuje, že orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta obce a orgánmi VÚC sú zastupiteľstvo vyššieho územného celku a predseda vyššieho územného celku. V tejto hlave sú tiež vymedzené pojmy samospráva a prenesená štátna správa.
Piata hlava
Prvý oddiel piatej hlavy stanovuje, že Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Ďalej upravuje organizačnú štruktúru NR SR, postavenie poslancov NR SR, predsedu a podpredsedov NR SR, základné princípy volieb do NR SR a ďalšie otázky spojené s fungovaním Národnej rady. Druhý oddiel zase upravuje otázky súvisiace s referendom (vyhlásenie, predmet, priebeh, výsledky a pod.).
Šiesta hlava
V prvom oddieli šiestej hlavy je upravené postavenie prezidenta Slovenskej republiky ako hlavy štátu, ktorá reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Sú tu tiež opravené ďalšie otázky súvisiace s prezidentom ako voliteľnosť, právomoci, vzťah k iným orgánom, možnosť odvolania atď. Vláda Slovenskej republiky je upravená v druhom oddieli tej istej hlavy. Okrem ustanovenia že vláda je vrcholným orgánom výkonnej moci sú tu podobne ako v prípade prezidenta upravené aj ďalšie otázky ako zloženie, právomoci, vymenovanie a pod.
Siedma hlava
V prvom oddieli siedmej hlavy je upravené postavenie, právomoci a fungovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V druhom oddieli je upravené všeobecné súdnictvo na Slovensku, najmä že v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy a tiež postavenie sudcov a právomoci a fungovanie súdov či súdnej rady.
Ôsma hlava
V prvom oddieli ôsmej hlavy je upravené postavenie prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá podľa ústavy chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu. V druhom oddieli je upravené postavenie verejného ochrancu práv. ten je charakterizovaný ako nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu. Tiež je tu upravený spôsob voľby a podmienky pre výkon tejto funkcie.
Deviata hlava
Posledná, deviata hlava ústavy obsahuje osem článkov (čl. 152 – čl. 156), v ktorých sú riešené najmä otázky spojené s prechodom právnych záväzkov bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na Slovenskú republiku, tiež recepcia právnych noriem do slovenského právneho poriadku ako aj ďalšie prechodné ustanovenia v súvislosti s novelizáciami ústavy.
Novelizácie
Ústavný zákon č. 244/1998 Z.z.
Tento ústavný zákon zo 14. júla 1998 je pomerne malou novelizáciou slovenskej ústavy. Vlastne pozmeňuje len jednu vetu a jednu vetu pridáva. Prvou zmenou je, že prezidenta možno zvoliť na návrh aspoň 8 poslancov NR SR (v tej dobe ešte prezident nebol volený priamo občanmi ale poslancami NR SR). Druhá zmena sa týka výkonu prezidentských právomocí, z ktorých niektoré prechádzajú na predsedu Národnej rady SR. Ide o prenos kompetencií prezidenta v prípade, keď post prezidenta SR nie je obsadený a teda konkrétne právomoc menovať a odvolávať vládu je v týchto podmienkach neobsadenia prezidentskej funkcie v rukách predsedu parlamentu. Táto novela bola prijatá po tom, čo parlament nebol schopný zvoliť prezidenta (vyžadovala sa kvalifikovaná, 3/5 väčšina pre každé kolo volieb, ktorá nebola dosiahnutá) a mohlo dôjsť k diktatúre jednej vlády.
Účinnosť: 5. august 1998 (deň vyhlásenia)
Dátum schválenia: 14. júl 1998
Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z.
Ústavný zákon zo 14. januára 1999 je už omnoho komplexnejším zásahom do ústavy Slovenskej republiky. Najdôležitejšou zmenou, ktorú táto novela priniesla, je fakt, že prezident už nie je volený Národnou radou Slovenskej republiky, ale prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na obdobie päť rokov. Ústavný zákon tiež upravuje niektoré právomoci prezidenta a vzťahy medzi prezidentom a ostatnými inštitúciami v Slovenskej republike. Ide o rozšírenie právomocí prezidenta, o kontrasignáciu jeho aktov, čo je určitým obmedzením vo výkonnej moci prezidenta.
Účinnosť: 27. január 1999 (deň vyhlásenia)
Dátum schválenia: 14. január 1999
Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.
Ústavný zákon z 23. februára 2001 je dosiaľ najvýznamnejšou novelou ústavy Slovenskej republiky. Jedným z dôvodov jeho prijatia bol fakt, že Slovenská republika sa v tom období usilovala získať členstvo v Európskej únii. Táto novela podľa vzoru demokratických štátov zakotvuje v čl. 1 ods. 2, že Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Ďalšou významnou zmenou bolo zrušenie čl. 11 a zároveň rozšírenie čl. 7, v ktorom sa najmä zakotvuje možnosť pre Slovenskú republiku preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Tento článok tiež hovorí, že Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom (je otázne či Európska únia je resp. v tej dobe bola štátnym zväzkom). Zmeny sa dotkli aj volebného práva, kde sa pri komunálnych voľbách vypúšťa podmienka štátneho občianstva. Ústavný zákon 90/2001, tiež zavádza do slovenského ústavného systému inštitút Verejného ochrancu práv (tzv. ombudsman). Nemenej významnou zmenou bola aj zmena systému kreácie sudcov, ktorých teraz menuje prezident SR na časovo neobmedzené obdobie (dovtedy ich volila NR SR najprv na 4 roky a potom bez časového obmedzenia). Súčasne sa ustanovuje nový súdny orgán – Súdna rada. Táto novela tiež upravila viac či menej významné postavenie a právomoci takmer všetkých orgánov výkonnej, súdnej i zákonodarnej moci.
Účinnosť: 1. júl 2001; 1. január 2002 (čl. 125a, čl. 127, čl. 127a, čl. 134 ods. 1 a 3, čl. 151a)
Dátum schválenia: 23. február 2001
Ústavný zákon č. 140/2004 Z. z.
Tento ústavný zákon zo 4. marca 2004 je opäť len veľmi stručnou úpravou slovenskej ústavy. Vlastne jedinou zmenou je, že sa z ustanovenia čl. 78 ods. 2 „Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky. Občianskoprávna zodpovednosť poslanca tým nie je dotknutá.“ vypustila posledná, tretia veta.
Účinnosť: 18. marec 2004 (deň vyhlásenia v Z. z.)
Dátum schválenia: 4. marec 2004
Ústavný zákon č. 323/2004 Z. z.
Novela ústavy zo 14. mája 2004, bola prijatá v súvislosti s prípravou prvých volieb do Európskeho parlamentu na Slovensku. V čl. 77 je rozšírená nezlučiteľnosť funkcie poslanca NR SR s funkciou poslanca EP a v čl. 129 ods. 2 je rozšírená pôsobnosť ústavného súdu aj na rozhodovanie o ústavnosti volieb do EP.
Účinnosť: 1. jún 2004; 20. júl 2004 (1. bod Čl. 1)
Dátum schválenia: 14. máj 2004
Ústavný zákon č. 463/2005 Z. z.
Táto novela rozšírila kontrolnú právomoc Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) v oblasti hospodárenia samosprávy a zároveň orgánom, ktorý posudzuje, či NKÚ môže vykonať kontrolu je Ústavný súd SR.
Účinnosť: 1. január 2006
Dátum schválenia: 27. september 2005
Ústavný zákon č. 92/2006 Z. z.
Táto novela rozšírila právomoci ombudsmana, ktorému priznala právo podať návrh na Ústavný súd SR o súlade právnych predpisov. Táto zmena je významná vzhľadom na to, že občanom toto právo nie je priznané a teda účinnosťou novely majú možnosť obrátiť sa na verejného ochrancu práv (ombudsmana) vo veci nesúladu právnych predpisov. Ombudsman po vlastnom uvážení môže podať návrh na Ústavný súd SR vo veci nesúladu právnych predpisov (podľa čl. 130 ods. 1 pís. f) Ústavy SR).
Účinnosť: 1. apríl 2006
Dátum schválenia: 3. február 2006
Ústavný zákon č. 210/2006 Z. z.
Zmena sa týkala priestupkovej imunity poslancov a nastala v článku 78 odsek 3, kde text "Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu NRSR" bol doplnený o "; možno však prejednať priestupok, o ktorom to ustanoví zákon." Ide vlastne o rozšírenie poslaneckej imunity, keďže Priestupkový zákon (zákon o priestupkoch č. 372/1990 Zb.) ustanovuje v § 9 odseku 2 "Podľa tohto zákona možno prejednať konanie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré je priestupkom spáchaným porušením zákazu požívať alkoholické nápoje alebo iné návykové látky pri vykonávaní činnosti, pri ktorej by mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo poškodeniu majetku."
Účinnosť: 1. máj 2006
Dátum schválenia: 16. marec 2006
Ústavný zákon č. 100/2010 Z. z.
Zmena sa týka úpravy majetkových práv tak, že, Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva." Na tomto základe bol potom schválený zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku, keďže skorší zákon č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku z 23. júna 2005 bol nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2008 č. 411/2008 Z. z. vyhlásený za protiústavný. (Zákon tak prakticky mal účinnosť iba pár týždňov medzi 1. septembrom 2005 a 6. októbrom 2005 – vtedy bolo vyhlásené uznesenie ÚS SR č. 477/2005 Z. z. o pozastavení účinnosti vyššie uvedeného zákona.) Ústavný zákon ďalej upravuje aj článok 20 Ústavy SR.
Účinnosť: 1. január 2011
Dátum schválenia: 4. marec 2010
Ústavný zákon č. 356/2011 Z. z.
Zmena upravuje postup prezidenta po tom, čo vláda nezíska dôveru v Národnej rade, alebo je vláde vyslovená nedôvera. Podľa nového znenia prezident v takomto prípade vládu odvolá a poverí ju vykonávaním jej pôsobnosti až do vymenovania novej vlády. Poverená vláda má obmedzené právomoci: môže rozhodovať len
- o návrhoch zákonov (čl. 119 písm. a Ústavy)
- o nariadeniach vlády (čl. 119 písm. b Ústavy)
- o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu (čl. 119 písm. e Ústavy)
- o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky (čl. 119 písm. f Ústavy)
- o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu (čl. 119 písm. n Ústavy)
- o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky (čl. 119 písm. o Ústavy)
- o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a to najdlhšie na čas 60 dní; toto rozhodnutie vláda bezodkladne oznámi Národnej rade Slovenskej republiky (čl. 119 písm. p Ústavy)
O nasledovných veciach môže poverená vláda rozhodovať len s predchádzajúcim súhlasom prezidenta, pričom súhlas je potrebný v každom jednotlivom prípade:
- o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky (čl. 119 písm. m Ústavy)
- o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon (čl. 119 písm. r Ústavy)
Účinnosť: 25. október 2011
Dátum schválenia: 25. október 2011
Ústavný zákon č. 232/2012 Z. z.
Zmena mení čl. 78 Ústavy a to nasledovne:
- V odseku 3 doplňuje „Poslanca nemožno vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky.“
- V odseku 4 dopĺňa pôvodné znenie a to tak, že ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť nielen predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky ale aj predsedovi Mandátového a imunitného výboru Národnej rady Slovenskej republiky.
Taktiež sa vypúšťa veta čl. 136 ods. 1), t. j. „Sudcovia ústavného súdu majú imunitu rovnako ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.“
Účinnosť: 1. september 2012
Dátum schválenia: 15. august 2012
Ústavný zákon č. 161/2014 Z. z.
Čl. 41 Ústavy SR sa dopĺňa o ustanovenie, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Dopĺňa sa právomoc Ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti proti uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 2. Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky bude oprávnený podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, a to vo veciach súladu právnych predpisov s predpismi vyššej sily, týkajúcich sa výkonu súdnictva. Vypúšťa sa potreba súhlasu s trestným stíhaním a súhlasné stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky sa bude vyžadovať len u vzatia do väzby sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudcov všeobecných súdov a generálneho prokurátora. Predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky nebude automaticky predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z titulu funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej republiky zo svojich členov.
Účinnosť: 1. september 2014
Dátum schválenia: 24. jún 2014
Ústavný zákon č. 427/2015 Z. z.
Mení čl. 17 ods. 3, tak že pri zadržaní osoby pri trestnom čine terorizmu sa lehota, kým je osoba prepustená, alebo odovzdaná sudcovi predlžuje z 48 na 96 hodín.
Účinnosť: 1. január 2016
Dátum schválenia: 23. december 2015
Ústavný zákon č. 44/2017 Z. z.
Zavádza prechodné ustanovenie, čl. 154e, ktorý predlžuje volebné obdobie poslancov zastupiteľstiev a predsedov samosprávnych krajov zvolených vo voľbách v roku 2017 na päť rokov.
Účinnosť: 27. február 2017
Dátum schválenia: 27. február 2017
Ústavný zákon č. 99/2019 Z. z.
Novela ústavy pridáva článok o minimálnej mzde, ktorú zamestnávateľ musí zamestnancovi udeliť ako najnižšiu možnú odmenu za vykonanú prácu. Toto ustanovenie je určené v čl. 36 ods. 2. Rovnako zmena ústavy zaviedla tzv. "dôchodkový strop", teda maximálny vek pri odchodu do dôchodku, ktorý sa ustálil na 64 rokov. Prípadné zníženie hranice je prípustné pri ženách, ak vychovali 1-3 a viac detí.
Účinnosť: 1. júl 2019
Dátum schválenia: 18. apríl 2019
Referencie
Pôvodný zdroj
- Marián Posluch, Ľubor Cibulka: Štátne právo Slovenskej republiky, 2003, ISBN 80-89122-07-8
- Ján Svák a kolektív: Ústavné právo Slovenskej republiky, Bratislava, 2001, ISBN 80-8054-159-0
