Bazilika svätého Jakuba (Levoča)

Chrám svätého Jakuba v Levoči oplýva bohatstvom najmä svojich vzácnych oltárov. Okrem najznámejšieho a najslávnejšieho hlavného oltára stoja tu ďalšie nemenej vzácne bočné oltáre, reprezentujúce svojím umeleckých prevedením gotický, renesančný a barokový sloh. V najväčšom počte sú zastúpené oltáre z obdobia renesancie. Najstaršie z oltárov vznikali v miestnej rezbárskej dielni pracujúcej v meste ešte pred príchodom Majstra Pavla.

Podľa historických záznamov je evidentné, že v levočskom farskom chráme sa nezachoval pôvodný počet oltárov, aký tu existoval v stredoveku. Niektoré z pôvodných – napr. oltáre svätej Barbory, svätého Vavrinca, svätého Kríža a iné – podľahli ničeniu počas protireformačných bojov či boli v neskoršom období nahradené novšími. Napriek tomu patrí skladba chrámových oltárov po historickej i umeleckej stránke k špičkovým kolekciám a právom sa radí medzi najvzácnejšie pamiatky svojho druhu v Európe.

Pri prehliadke pravej (južnej) lode kostola v smere od vchodu v podveží je prvým oltárom oltár svätej Alžbety umiestnený v kaplnke zvanej Krstná. Ďalšie oltáre v tejto lodi sa nachádzajú až v jej závere v poradí – oltár Vianočnej predely, oltár dvoch Márií (na bočnej stene lode), oltár Vir Dolorum, oltár štyroch svätých Jánov (pri čelnej stene), oltár svätej Anny, oltár svätej Kataríny Alexandrijskej a oltár svätého Michala archanjela (pri predných podperných pilieroch).

Oltár je bez svojej originálnej štruktúry postavený v pozadí tzv. Krstnej kaplnky; nepatrí k pôvodnému zariadeniu chrámu.

Tabuľové maľby neogotického oltára svätej Alžbety sú z rokov 1492 – 1493 a pochádzajú v niekdajšieho Kostola svätej Alžbety, ktorý až do demolácie v roku 1532 stál mimo mestských hradieb. Pôvodne tvorili samostatný oltár; v sedemdesiatych rokoch 19. storočia boli sekundárne osadené do terajšieho oltára, konsekrovaného v roku 1875.

Na prostrednej tabuli sú maľby s postavami svätej Alžbety, svätého Štefana a svätého Floriána.

Na otvorených oltárnych krídlach sú maľby s výjavmi zo života svätej Alžbety a svätého Štefana: Zajatie svätého Štefana, Kameňovanie svätého Štefana, Zázrak svätej Alžbety s krížom, Svätá Alžbeta navštevuje chorých, na zatvorených krídlach maľby svätcov – svätého Bernarda, svätej Hedvigy, svätého Alexia a svätej Heleny.

Oltár po prvý raz popísal v roku 1860 významný český kartograf a rytec Václav Merklas, ktorý v 50-tych rokoch 19. storočia pôsobil ako profesor na miestnom gymnáziu, a oltárne maľby priradil k dielu levočského Majstra Mikuláša.[11]

Pred zamurovaným vchodom južnej steny stojí oltár, poskladaný z častí viacerých starších oltárov. Pozoruhodná je najmä predela, predstavujúca vynikajúcu maľbu Klaňania troch kráľov.

V prípade oltára dvoch Márií ide o oltárnu skriňu s motívom dvoch Márií, idúcich ku Kristovmu hrobu s voňavými olejmi. Nachádza sa na stene v južnej lodi a pochádza zo začiatku 16. storočia.

Pohľad do pravej bočnej lode chrámu; v závere lode oltár Vir Dolorum

Gotický oltár Vir Dolorum (Bolestného Krista, zvaný aj oltár Mateja Korvína) pochádza z rokov 1476 – 1490. Za svoj druhý názov vďačí erbom kráľa Mateja Korvína a jeho druhej manželky Beatrix Aragónskej, zakomponovanými do vyrezávanej bohatej ornamentiky oltárnej predely. Nad erbami sa nachádza nápis: CLINODIUM MATHIE REGIS a CLINODIUM BEATRICIS REGIE. Vzhľadom na to sa predpokladá, že oltár je votívnym darom kráľa, ktorý Levoču navštívil v roku 1474.

Oltár vysoký takmer trinásť metrov od čias svojho vzniku prešiel viacerými úpravami, dokonca sa uvažuje, že bol sekundárne poskladaný z dielov, tvoriacich súčasť iných oltárov. Často sa menilo aj jeho umiestnenie v chráme; na terajšom mieste stojí až od polovice 20. storočia, kedy podstúpil dôkladné reštaurovanie.

V strede oltárnej skrine stoja plastiky Bolestného Krista ukazujúceho svoje rany; po stranách sú rozmerovo menšie sochy Panny Márie (vľavo) a svätého Jána Evanjelistu. Oltárne krídla na otvorenej strane obsahujú cenné maľované výjavy s dvojicami postáv svätých – vľavo hore svätý Šebestián a svätý Krištof, vľavo dole svätá Barbora a svätá Katarína, vpravo hore svätý Ján Krstiteľ a svätý Jakub Apoštol, vpravo dolu svätá Dorota a svätá Margita. Zatvorené krídla zachytávajú temperou maľované výjavy z mariánskeho cyklu: Zvestovanie, Navštívenie svätej Alžbety, Narodenie Krista a Klaňanie troch kráľov. Predpokladaným autorom oltárnych obrazov je levočský umelec Majster Mikuláš.

Na predele prorok Izaiáš, ktorý ukazuje na svoje meno na nápisovej doske (Vir dei Isaias Propheta), prorok na pravej strane chýba.

V jemne vypracovanom nadstavci dominuje monštrancia, ktorú adorujú dvaja anjeli a vrch ukončuje socha svätého Ondreja.

Oltár štyroch svätých Jánov vytvorený v roku 1520 (v porovnaní napr. s hlavným oltárom už na ňom prevažujú prvky renesančného slohu, keď miesto architektonických článkov, plamienkov a podobných gotických ozdôb vidíme akanty, delfíny a iné ornamenty talianskeho pôvodu a nad skriňovými postavami sa nenachádza krížová ale valená klenba s pásmi) je v skutočnosti zasvätený piatim Jánom, ako to dokazuje nápis na zadnej strane jeho pevného krídla: „In honorem sanctorum Joannis baptiste, evangeliste, elemoisinarii et chrisosthomi et huius Gersonis, Joannes Henckel anno millesimo 1520 posuit.“ („Na česť svätých Jána Krstiteľa, Evanjelistu, Almužníka a Zlatoústeho a tohto Gersona postavil Ján Henckel roku 1520“).[12]

Autorstvo plastík sa pripisuje Majstrovi Pavlovi. Hlavným patrónom oltára je svätý Ján Krstiteľ, ktorý je zastúpený sochou na ľavej strane oltárnej skrine a štyrmi maľovanými scénami na vonkajšej strane. Ďalším svätým Jánom v skrini je svätý Ján Evanjelista, ktorému zodpovedá druhá polovica maľovaných výjavov. Nasledujú reliéfy svätého Jána Almužníka na ľavom a svätého Jána Zlatoústeho na pravom oltárnom krídle. Túto štvoricu svätcov dopĺňa, na zadnej časti ľavého krídla (obrátenej k svätyni), podobizeň jedného nesvätca – teológa a kancelára parížskej univerzity Jeana de Gersona – kľačiaceho pod krížom.[13]

Maľované výjavy na zatvorených krídlach začínajú príbehom svätého Jána Krstiteľa na ľavej strane – vľavo hore Krst krista, vedľa Tanec Salome, v dolnom rade zľava Sťatie svätého Jána Krstiteľa a výjav Herodesova hostina so svätcovou hlavou na mise. Na pravej strane sú výjavy vzťahujúce sa k svätému Jánovi Evanjelistovi – vľavo hore kriesi svätý Ján Druisianu, na vedľajšom výjave sa svätému Jánovi zjavuje Kristus, vľavo dolu scéna Svätý Ján s kalichom jedu, vpravo dolu vidíme svätého Jána v okamihu jeho zázračného skonu: potom ako celebroval omšu na rozlúčku, chystá sa ľahnúť si do otvoreného hrobu pripraveného pred oltárom. Na pozadí vidno oltár s paténou, kalichom, oltárnym svietnikom a misálom, na oltári retabulum, ktoré je dokonca kópiou skutočného oltára svätých Jánov. Podobnosť Jánovej tváre s podobizňou farára Jána Henckela, objednávateľa oltára, dosvedčuje, že levočský farár prepožičal Svätému Jánovi nielen svoju tvár, ale sa tiež nechal priamo proti nemu zobraziť v podobe kľačiacej postavy v bielej tunike.

Umelecky veľmi cenná je predela oltára s plastickou skupinou Kladenie Krista do hrobu. Po stranách predely sú umiestnené erby Uhorska a slobodného kráľovského mesta Levoča.

Uprostred nadstavcového štítu sa nachádza výjav Krst Krista v Jordáne, po stranách štítu stoja postavy svätého Juraja a uhorského kráľa svätého Ladislava. Zaujímavá je ornamentika oltára s vynímajúcimi sa detskými tváričkami, ktoré však už nepredstavujú anjelov, ale putti.

Retabulum oltára štyroch svätých Jánov slúžilo ako predloha pre ďalšie retabulá – napr. oltára svätej Anny.

Spolu s predchádzajúcim oltárom a hlavným oltárom vznikol počas pôsobenia Jána Henckela; dohotovený bol najneskôr okolo roku 1525. Oltár považovaný za krásny príklad renesančného sochárskeho umenia je jednou z posledných realizácií dielne Majstra Pavla.

Vyznačuje sa pomerne jednoduchou skladbou. Oltárna skriňa obsahuje skulptúrnu skupinu svätej Anny Samotretej, ktorú zo zadnej strany plášťom prikrýva anjel. Otvorená strana krídel obsahuje reliéfy svätého Antona Pustovníka a svätého Pavla. Slávnostná strana oltára (oltárnej skrine i krídel) žiari zlatom brokátovania; maľované tabule pôstnej strany sú s ňou v príkrom kontraste. Jednoducho pôsobiace maľby sú napriek tomu mimoriadne umelecky cenné. Na troch oltárnych krídlach (štvrté krídlo sa nezachovalo) predstavujú figurálne skupiny: na umelecky jednoduchom pozadí sa tu predstavujú postavy Kristovho príbuzenstva v materskej línii. Ich autorom ne neznámy umelec spišskej alebo šarišskej proveniencie.

Predelu tvorí prázdna archa bez sochárskej či maliarskej výzdoby. Zaujímavo riešený oltárny štít podopieraný dvojicou štylizovaných delfínov predstavuje Kristov krst v Jordáne.

Jeden z najstarších chrámových oltárov sa skladá z troch častí. Pochádza z dielne levočského majstra Jána, ktorého signatúra ihannes s dátumom 1469 bola objavená na oltári. V strede oltárnej skrine stojí plastika svätej Kataríny Alexandrijskej doplnená po stranách tabuľovými maľbami svätej Barbory (vpravo) a svätej Margity. Nadstavec oltárnej skrine tvoria dva trojuholníkové štíty s portrétmi prorokov Samuela (vľavo) a Izaiáša.

Oltárne krídla na otvorenej strane obsahujú výjavy viažúce sa k životu svätej Kataríny – Dišputa svätej Kataríny, Sťatie svätej Kataríny, Lámanie v kolese a Martýrium svätej Kataríny; zadná strana obsahuje výjavy Bolestná Panna Mária (Mater Dolorosa) a Bolestný Kristus (Vir Dolorosum).

Mimoriadne cenná ja tabuľová maľba v predele oltára. Pochádza asi z roku 1400 a tvorí ju triptych s výjavom Tróniaci Kristus medzi zborom anjelov a výjavy Svätá Žofia s dcérami a Jakubov sen.

Oltár svätého Michala archanjela tvorí archanjelova socha na pozadí oltárneho obrazu s motívom archanjela. Pôvodný oltár sa nezachoval; súčasný pochádza z rokov 1719 – 1731.

Skupina apoštolov Poslednej večere z predely hlavného oltára

Hlavný oltár Chrámu svätého Jakuba, vypĺňajúci záver chrámového presbytéria, je jeho najcennejším umelecko-historickým artefaktom a už pri vstupe do kostola upúta každého návštevníka nielen svojou monumentalitou ale aj výtvarným prevedením. So svojou výškou – 18,62 metra (najvyšší gotický krídlový oltár na svete) – a šírkou – 6,21 metra – majestátne vypĺňa priestor záveru presbytéria. Jeho oltárne retabulum patrí k najväčším umeleckým dielam svojho druhu v zaalpskej Európe.

Podľa dobových záznamov oltár vznikal vo viacerých etapách medzi rokmi 1508 – 1517. Základná rezbárska časť pochádza z rokov 1508 – 1510; záverečné zlatenie a polychrómovanie sa realizovalo až o niekoľko rokov neskôr. Rezbárska časť oltára je dielom Majstra Pavla z Levoče a jeho dielne, maľby na krídlach sa pripisujú levočskému majstrovi Hansovi Molerovi.

Počtom menšie je zastúpenie oltárov v ľavej (severnej) lodi chrámu. V smere od vchodu v podveží nasledujú v poradí: oltár Narodenia Pána (v bočnej podvežovej kaplnke), oltár Panny Márie Snežnej, oltár svätých Petra a Pavla (na čelnej stene lode), oltár svätého Mikuláša, oltár Štrnástich pomocníkov v núdzi a oltár Dobrého pastiera (pri pilieroch lode).

Barokový oltár z roku 1752 s neskorogotickou skupinou Narodenia zo začiatku 16. storočia od Majstra Pavla, ktorú náhodne objavili v roku 1698 v zamurovanej nike v levočskej radnici. Ide o jedno z najpoetickejších diel starého umenia na Slovensku. Majstrovsky zhotovené sochy majú veľmi individualizovaný ráz, no všetky pritom spája hlboká citovosť, najvýraznejšie stelesnená v postave kľačiacej a adorujúcej Márie.

Oltár predstavuje ako na javisku známu scénu Kristovho narodenia. Pavol je autorom hlavných postáv (Panny Márie a Jozefa a pravdepodobne aj pastierov). Dokazuje to úzka štýlová príbuznosť s postavami v skrini hlavného oltára a skupinou na jeho predele.

Oltár dal zhotoviť ostrihomský arcibiskup Mikuláš Čáki (podľa toho oltár je známy aj ako Čákiho oltár); vtedy doplnili sošku Ježiška. Architektúra s točitými stĺpmi nesie tympanón s muzicírujúcim anjelikmi.

Gotický mariánsky oltár Panny Márie Snežnej patrí medzi najcennejšie oltáre chrámu; pochádza z obdobia okolo roku 1494 a vznikol pri príležitosti návštevy bratov Jagelovcov v Levoči v uvedenom roku. Rozmerovo patrí k najväčším a architektonicky najbohatším oltárom v chráme; už svojou podobou je skutočnou kráľovskou donáciou.

V strede oltárnej skrine plastika Panny Márie s Ježiškom v náručí a dvaja anjeli pridržiavajúci Máriin plášť. Po stranách vo výklenkoch sú plastiky štyrchoch mučeníc – svätej Kataríny, svätej Doroty, svätej Barbory a svätej Margity. Maľované výjavy na oltárnych krídlach znázorňujú kristologické a mariánske výjavy: Zvestovanie, Navštívenie svätej Alžbety, Narodenie Pána, Klaňanie troch kráľov (na otvorených krídlach); Obrezanie Ježiša, Útek do Egypta, Vraždenie neviniatok, Dvanásťročný Ježiš v chráme, Zjavenie sa Krista Panne Márii po zmŕtvychvstaní, Nanebovstúpenie Krista, Smrť Panny Márie a Korunovanie Panny Márie (na zatvorených krídlach).

Fialový nadstavec obsahuje barokové plastiky svätého Jakuba a Ecce homo, po stranách plastiky svätého Jozefa a svätého Jána Nepomuckého. Na predele s vyrezávanou ornamentikou sa nachádzajú erby Levoče.

Neskorogotický oltár svätých Petra a Pavla pochádza z obdobia okolo roku 1495. V strede oltárnej skrine pod jemnými baldachýnmi stoja plastiky svätého Petra a svätého Pavla s typickými atribútmi.

Temperové tabuľové maľby na oboch stranách oltárnych krídel od Majstra Mikuláša (resp. jeho dielne) obsahujú výjavy zo života oboch svätcov: na otvorenej strane výjavy zo života svätého Pavla - Svätý Pavol na ceste do Damašku, Návšteva svätého Barnabáša u svätého Pavla, Obrátenie svätého Pavla a Svätý Pavol káže v chráme; zatvorené krídla v hornom rade obsahujú výjavy zo života svätého Petra - Stretnutie svätého Petra so svätým Pavlom, Kázeň svätého Petra, Svätí Peter a Pavol pred cisárom Nerom a Povolanie svätého Petra, v spodnom rade osudy oboch svätcov podľa textov Zlatej legendy - Svätý Pavol pri posteli starca, Svätí Peter a Pavol pred vežou, Sťatie svätého Pavla a Ukrižovanie svätého Petra.

Vo fiálovom nadstavci sú umiestnené plastiky svätého Šebestiána, Panny Márie, svätého Ondreja a dvoch svätcov bez atribútov.

V predele má oltár motív Krista vstávajúceho z hrobu, sprevádzaný po stranách reliéfmi Panny Márie a svätého Jána Evanjelistu.

Oltár sa v písomných prameňoch prvý raz spomína v roku 1542 a predpokladá sa, že na jeho mieste pôvodne stával starší oltár s rovnakým patrocíniom.[14]

Dnešná nadstavba chrámovej veže bola vybudovaná v rokoch 1852 - 1858 v neogotickom slohu

Neskorogotický oltár svätého Mikuláša (zvaný tiež oltár svätého Jána Almužníka) z roku 1507 je najstarším datovaným oltárom Majstra Pavla. Samotný Pavol vytvoril plastiky svätého Jána Almužníka a svätého Leonarda stojacich po stranách svätého Mikuláša v oltárnej skrini. Táto socha je však podstatne staršia. Jej autorstvo sa prisudzuje umelcovi známemu pod menom Majster Madony z Ruskinoviec. Pochádza pravdepodobne z druhej štvrtiny 14. storočia; vzhľadom k veku sochy i postave, ktorú predstavuje, sa predpokladá, že pôvodne tvorila súčasť oltára svätého Mikuláša, ktorý ako hlavný oltár stál v rovnomennom kostole (kostol v stredoveku zanikol).

Architektúru oltára, vysokého 320 cm, dopĺňajú dve obojstranne maľované krídla obsahujúce temperou maľované obrazy. Na otvorených oltárnych krídlach sú výjavy - vľavo hore Svätý Ján Almužník sediac na tróne rozdáva almužnu chudobným, dolu Svätý Ján medzi dvoma zosnulými biskupmi, vpravo hore Svätý Leonard zachraňuje väzňa, dolu Svätý Leopold nachádza šatku svätej Agnesy. Zaujímavý námet zobrazuje posledne menovaný výjav: ide o legendu o založení kláštora v Klosterneuburgu neďaleko Viedne (kompozícia maľby bola inšpirovaná knižnou ilumináciou z majetku spomínaného kláštora z roku 1491).[15] Leopold s manželkou sa dívajú z okna hradu. Vietor odnesie manželke závoj. Po istom čase ide Leopold na poľovačku do podunajských lužných lesov a tam nachádza stratený závoj. Považuje to za znamenie, že na tomto mieste má založiť kláštor.

Krídla na zatvorenej strane obsahujú štyri kľúčové scény Kristových pašií: vrchný rad - Kristus na Olivovej hore a Kristus pred Pilátom, dolný rad - Nesenie kríža, a Ukrižovanie. Maľby pochádzajúce z roku 1507 (podľa letopočtu na tabuli s legendou o svätom Leopoldovi) sa pripisujú bližšie neznámemu pravdepodobne spišskému maliarovi, ktorý pri maľbách Kristus na Olivovovej hore a Nesenie križa našiel predlohu v starších Dürerových drevorezoch z konca 15. storočia.

Na predele maľba Kristus medzi štrnástimi pomocníkmi v núdzi. Vidíme tu postavy štrnástich svätcov rozostavených pravidelne okolo Krista. V uvedenom zložení (zľava svätý Juraj, svätý Krištof, svätý Vít, svätý Eustach, svätý Pantaleon, svätý Erazmus, svätý Blažej, vpravo od Krista svätý Dionýz, svätý Egídius, svätý Cyriak, svätý Agátius, svätá Katarína Alexandrijská, svätá Barbora a svätá Margita) ide o pôvodnú zostavu tejto ikonografickej schémy, tak ako sa vyvinula na konci 14. storočia.

Oltár stojí pri druhom pilieri severnej lode (oproti oltáru svätej Kataríny Alexandrijskej). Pozostáva z veľkého obrazu v umelecky vyrezávanom ráme.

Oltár umiestnený pri treťom pilieri severnej lode pochádza z roku 1696 a konsekrovaný bol v roku 1715. Oltárny obraz zobrazuje Krista ako Dobrého pastiera. Jeho krásny hodnotný rám má na vrchu anjela, pôvodne tam boli umiestnené aj dve koruny s českými granátmi. Na bočnej scéne lezie zlodej do okna pastierne.

Okrem týchto oltárov v bočnej kaplnke svätého Juraja stojí barokový oltár svätého Jána Nepomuckého z polovice 18. storočia, zasvätený obľúbenému českému svätcovi. Pôvodne stál pri severnej stene vedľa sakristie. Pretože za ním boli objavené nástenné maľby, ktoré prekrýval, premiestnili ho na terajšie miesto. V strede pilastrovej architektúry sa nachádza reliéf s postavou svätého Jána Nepomuckého, doplnený po stranách plastikami svätej Barbory a svätej Kataríny Alexandrijskej.

V posledných dvoch desaťročiach 14. storočia v Levoči vzrástla umelecká aktivita a podľa všetkých znakov nemala už iba príležitostný charakter. Boli tu zjavné náznaky vytvárania lokálneho umeleckého centra so súvislejšou, i keď zatiaľ nie jednoliatou tvorbou. Významným prejavom umeleckého povznesenia Levoče je pomerne obsiahla a po umelecko-historickej stránke významná maliarska tvorba nástenných obrazov, ktorá popri kolekcii oltárov ako dominantnej výzdobe chrámového interiéru, má veľmi dôležité miesto.

V minulosti, keď väčšina jednoduchého obyvateľstva bola negramotná, nástenné obrazy hrali významnú úlohu pri sprístupňovaní náboženstva širokým masám ľudí. Tzv. „biblia pauperum“ („biblia chudobných“) slúžila prostým veriacim na poznávanie biblických príbehov. Fresky preto plnili veľmi dôležitú litograficko-ikonografickú funkciu. Vzhľadom na to, že v 17. a 18. storočí maľby postupne strácali svoju pôvodnú funkciu, boli prakticky všetky pri výmaľbe kostola prekryté vápennými nátermi prípadne novými omietkami. Objavené boli v 60-tych až 70-tych rokoch 19. storočia, počas generálnej opravy kostola a postupne boli zreštaurované.

Najstaršia maľba, pochádzajúca zo 14. storočia, teda z obdobia začiatku výstavby chrámu, sa nachádza na severovýchodnej stene presbytéria. Zachovali sa tu fragmenty maľby znázorňujúcej postavy dvoch mužov pri poľných prácach. Maľba bola pravdepodobne súčasťou tzv. cyklu mesačných prác.

V blízkosti svätyne na východnej stene južnej lode sa zachoval rozsahom neveľký obraz s motívom Ukrižovania s Pannou Máriou a svätým Jánom (asi z rokov 1370 – 1380). Dielo je vynikajúcou ukážkou neskorej fázy tzv. mäkkého slohu, ktorého východiskom je česká dvorská maľba druhej polovice 14. storočia. Iná významná maľba sa nachádza na treťom pilieri severnej lode a predstavuje kompozíciu s motívom kríža a nástrojmi Kristovho utrpenia. Vznikla okolo roku 1400.

Do rovnakého časového obdobia (datovanie 1380 – začiatok 15. storočia) zaraďujeme aj zrejme najznámejšie maľby svätojakubského kostola – mravoučný cyklus tzv. Moralít – zachytávajúci sedem skutkov milosrdenstva a sedem hlavných hriechov, nad vchodom do sakristie na severnej stene ľavej bočnej lode.

Južná predsieň chrámu s Oratóriom kráľa Mateja

Severná predsieň chrámu s kaplnkou svätého Juraja

Vrchný pás malieb, predstavuje skutky milosrdenstva. V cykle sa dôsledne opakuje trojica hlavných postáv – muž, žena a postava pútnika predstavujúca Krista, ktorému táto dvojica slúži; jednotlivé maľby symbolizujú sedem základných cností kresťana. Idea Krista ako príjemcu dobrého skutku, vychádza z Matúšovho evanjelia: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40). Obrazy sú spoločne orámované jednoduchým iluzívnym rámom. Výjavy sa odohrávajú na pozadí architektonickej kulisy – kostol, hrad, meštianske domy a pod. –  a v hornej časti majú nemecký minuskulový veršovaný text, ozrejmujúci každú scénu. Skutky radené sprava doľava predstavujú cnosti: zarmútených potešovať, pocestných prijímať, hladných kŕmiť, smädných napájať, nahých zaodievať, väzňov navštevovať a mŕtvych pochovávať. Nápisy ako prvý transkriboval významný český kartograf a rytec Václav Merklas, ktorý v 50-tych rokoch 19. storočia pôsobil ako profesor na miestnom gymnáziu.

Protipólom týchto výjavov je spodný pás so siedmimi hlavnými hriechmi. Aj v tomto prípade výjavy reprezentujú postavy – dvojica mešťanov, spolu so zvieraťom, ktoré podľa stredovekých beštiárov symbolizuje konkrétnu ľudskú neresť. Podobne ako skutky milosrdenstva aj hriechy sú radené sprava doľava: Pýcha (symbol lev), Lakomstvo (ropucha), Smilstvo (sviňa), Nemiernosť v jedení a pití (vlk odnášajúci si hus), Závisť (pes), Hnev (medveď), Lenivosť (somár).

Cyklus Moralít v personifikovanej podobe alegorických žánrových výjavov vyjadruje jeden zo základných kánonov kresťanskej mravouky.

Pôvodné maľby cyklu vytvorené maliarskou technikou secco boli v priebehu 17. storočia pokryté vápenným náterom a znovu odkryté počas celkovej rekonštrukcie kostola v roku 1870.

Maľby odrážajú vplyv českého dvorského umenia 14. storočia; vzhľadom na túto skutočnosť sa zvažovalo, kto bol ich objednávateľom. Na základe historického bádania sa ako napravdepodobnejším objednávateľom javí známe levočské Bratstvo Kristovho tela (Franternitas Corpori Cristi), ktoré v roku 1402 ako laicko-cirkevné spoločenstvo mestskej honorácie založil levočský farár Herman (Hermannus). V 80-tych rokoch 14. storočia študoval na univerzite v Prahe, kde zrejme prišiel do styku s umením na českom luxemburskom kráľovskom dvore. V roku 1383 sa stal magistrom filozofie a neskôr, až do roku 1407 pôsobil v Levoči.

Vplyv českej dvorskej maľby badať aj na ďalších maľbách v chráme – postavách svätých Erazma ako biskupa a Doroty s korunou na východnej stene severnej predsiene a na výjave Dojčiaca Madona medzi neznámym svätcom a svätým Antonom v spodnej časti steny severnej predsiene.

Vpravo od vchodu do kaplnky svätého Juraja sa zachovala nástenná maľba pochádzajúca – triptych – z obdobia okolo roku 1520, v centre ktorej uprostred architektúry sedí Panna Mária s nahým Ježiškom, naľavo od nej svätý Anton Pustovník s palicou a so zvoncom, vpravo postava neznámej svätice. V tympanóne vchodu do kaplnky sa nachádza nástenný obraz s polopostavou Krista v hrobe ukazujúceho svoje rany. Obraz je priamo v ráme datovaný rokom 1515.

Pravdepodobne v prvom desaťročí 15. storočia vznikol v kostole obsahovo rozsiahly cyklus Legenda o svätej Dorote. Dvadsať výjavov zo života tejto svätice, dôsledne ilustrujúcich hagiografický text obsiahnutý v Zlatej legende (Legenda Aurea), je radených do dvoch vodorovných pásov tvorených vysokými obdĺžnikovými obrazmi (celkové rozmery cyklu 286 x 925 cm). Ústrednou myšlienkou cyklu je vyzdvihnutie oddanosti a vytrvalosti vo viere. Vrchný rad sa číta sprava doľava, spodný opačne. Význam obrazov: 1. Dorotin otec Dorus odmieta prijať pohanstvo, za čo ho cisár posiela ako vyhnanca do Kapadócie. 2. Dorus s manželkou Theou a dcérami Kristínou a Kalixtou opúšťajú Rím. 3. Narodenie Doroty. 4. Krst Doroty. 5. Miestodržiteľ Kapadócie Fabrícius sa uchádza o ruku Doroty s podmienkou, že sa zriekne kresťanstva, čo ona odmieta. 6. Dorotu mučia v kotle s vriacim olejom. 7. Na deväť dní je uväznená. 8. Fabrícius ju opäť prehovára. 9. Mučenie Doroty bičovaním a pálením. 10. Dorota prosí Krista o znamenie. 11. Pri prehováraní Doroty Fabríciom, aby sa klaňala modle na stĺpe, modlu zhadzujú anjeli. 12. Fabrícius prehovára obe Dorotine sestry. 13. Dorota obracia svoje sestry vo väzení späť na kresťanskú vieru. 14. Bičovanie Doroty. 15. Upálenie Dorotiných sestier. 16. Kat vyvádza Dorotu z väzenia. 17. Posledné prehováranie Doroty Fabríciom. 18. Dorotino sťatie. Kristus v podobe dieťaťa jej prináša v košíčku ruže a jablká z rajskej záhrady. 19. Dieťa prináša ruže a jablká pisárovi miestodržiteľa Teofilovi, ktorý sa Dorote pred smrťou vysmieval a žiadal ju, aby mu poslala plody z rajskej záhrady. 20. Anjeli ukladajú mŕtve telo Doroty do hrobu.

Južná predsieň obsahuje nástennú maľbu s kompozíciou Posledného súdu. Obraz, ktorého vznik sa kladie do obdobia okolo roku 1520, je rozvrhnutý do troch registrov. Na vrchole štítového poľa Kritus Sudca v mandorle; po jeho stranách dvaja anjeli s nástrojmi Kristovho utrpenia, pri nohách kľačiaca Panna Mária a svätý Ján Evanjelista. Druhý pás tvorí skupina apoštolov, spodná časť s pozemskou sférou so žánrovými scénami zo života stredovekého mesta (sedliak orajúci pole, skupina mešťanov pri hostine).

Epitafy a mortuáriá sú dôležitým hmotným dokladom dosvedčujúcim význam farského chrámu. Vyše štyridsať náhrobných kameňov, často vysokej umeleckej hodnoty, tvorí jedinečnú kolekciu pochádzajúcu zo 14. – 18. storočia. Z nápisov na nich získavame mnohé cenné poznatky o osobe, ktorej náhrobný kameň patril. Prakticky všetky majú nápisy obsahujúce meno zosnulého, dátum smrti a vek, ale aj tituly, z ktorých sa dá vydedukovať jeho spoločenské postavenie. Epitafy nepatria len mešťanom, ale aj príslušníkom miestnej vysokej šľachty, ktorí často zohrávali v našich dejinách významnú úlohu. Nejeden epitaf informuje, odkiaľ zosnulý či jeho rodina do Levoče prišla alebo čím sa zaoberala. Časté sú aj citáty z Biblie, ale aj z básní, čo svedčí nielen o vysokej duchovnej úrovni levočskej honorácie, ale aj o významných kultúrnych vplyvoch. Nápisy sú väčšinou latinské, vyskytujú sa však aj nemecké ako pozostatok silnej nemeckej národnostnej menšiny na tomto území. Takmer všetky sú zaujímavé aj z heraldického hľadiska.

Najstarší náhrobný kameň v kostole, z konca 14. storočia, patrí košickému mešťanovi Jurajovi Ulenbachovi, staviteľovi kaplnky svätého Juraja. Rodovo najpočetnejšie sú náhrobné kamene Turzovcov. Najstarším z nich je epitaf Jána l. Turza, banského odborníka a krakovského mešťana, ktorý zomrel roku 1508. Umelecky najhodnotnejší je renesančný epitaf Alexia I. Turza z polovice 16. storočia. Je z bieleho mramoru a zobrazuje kríž, pod ktorým kľačí on s manželkou a tromi dcérami. Nemenej zaujímavým a súčasne najmladším turzovským náhrobným kameňom je epitaf spišského župana a uhorského palatína Stanislava Turza z roku 1626.

Koncom 16. storočia do chrámu pribudol pozoruhodný súbor monumentálnych renesančných epitafov importovaných z Poľska, reprezentovaných napr. epitafom predsedu Spišskej komory a dedičného župana Spišskej stolice Alexeja II. Turzu († 1594) alebo epitafom mestského senátora Georga Engelharta († 1598).[16]

Umelecky cenný je renesančný maľovaný epitaf levočského mešťana Georga Buchwalda z roku 1602. Je najstarším datovaným obrazovým epitafom v chráme.

Jeden z umelecky najnáročnejších epitafov je renesančný drevený epitaf Sophie Greffovej, manželky levočského mešťana, z roku 1609. Impozantný, dekoratívne veľmi pôsobivý trojetážový epitaf je osadený desiatimi tabuľovými maľbami. Námetom ústredného, najväčšieho obrazu je Posledný súd.

Zrejme najznámejší a zároveň jeden z historicky najcennejších je epitaf z červeného mramoru a pieskovca levočského kamenárskeho majstra Martina Urbanov(w)itza z roku 1621 pre manželku Margitu, ktorého text znamenal zásadný posun v otázke autorstva hlavného oltára v chráme. Na epitafe s rozmermi 360 x 320 cm, ktorý vyhotovil päťdesiatštyriročný statuarius, lapicida a murator Martin Urbanovitz na pamiatku svojej manželky a členov rodiny, ktorí zahynili počas morovej epidémie v roku 1600, nachádzame zoznam predkov, medzi ktorými sa objavuje meno Majstra Pavla. Z nápisu sa bližšie dozvedáme, že kamenárova manželka bola vnučkou sochára Pavla, ktorý vytvoril levočský hlavný oltár. Epitaf bol pôvodne umiestnený na vonkajšej stene južnej predsiene kostola, ale pretože sa vplyvom poveternostných podmienok veľmi poškodil, bol v rokoch 1989 – 1990 zreštaurovaný. Najdôležitejšia časť epitafu, mramorová časť s textom o autorstve Majstra Pavla na hlavnom oltári bola po reštaurovaní umiestnená v interiéri kostola.

Mimoriadne cenné sú aj drevené barokové epitafy pochádzajúce zo 17. storočia. Najväčší a jeden z umelecky najhodnotnejších epitafov z celého chrámového súboru je epitaf levočského obchodníka Hansa Wolfa, pochádzajúci z obdobia okolo roku 1640. Jeho šesťetážová stĺpová architektúra, vysoká takmer šesť metrov, v dominantnej strednej časti nesie oválny, umelecky veľmi hodnotný obraz Ukladanie Krista do hrobu. Z obdobia okolo roku 1664 pochádza epitaf mestského notára a neskoršieho richtára Mateja Gosnowitzera a z roku 1672 tzv. Girschnerov epitaf, obidva s bohatou ornamentikou.

Vitráže okien v južnej lodi a vo svätyni od sedemdesiatych rokov 19. storočia postupne nahradili pôvodné, v nevyhovujúcom stave existujúce okná. Šesť figurálnych vitráží je umiestnených v pravej lodi v rozmerných lomených kamenných oknách, členených dvoma stĺpikmi, hore ukončených kružbou. Donátorom prvých troch (v smere od svätyne) bol kaločský biskup Juraj Čáska. Obsahujú figurálne výjavy – Svätý Juraj v zápase s drakom, Svätý Martin so žobrákom a Nanebovzatie Panny Márie. Ďalšie tri, ktoré chrámu daroval levočský farár Celestín Kompanyik (farárom v rokoch 1886 – 1918), v porovnaní s prvými troma nemajú veľké výpravné riešenie; väčšinu ich plôch pokrýva kobercový vzor vyplnený viničovými listami. Dopĺňajú ich jednoduché postavy svätcov s charakteristickými atribútmi – svätý Jakub s mušľou a pútnickou palicou, svätý Jozef s Ježiškom a ľaliou a svätý Ján Evanjelista s orlom a kalichom s hadom.

Ďalšie figurálne vitráže sa nachádzajú v chrámovej svätyni; obsahujú postavy svätého Štefana, prvého uhorského kráľa, a svätého Ladislava.

Vitráže vyhotovili innsbrucká firma Tiroler Glasmalerei und Cathedralen-Glashtütte (v roku 1876) a budapeštianska firma Eduarda Kratzmanna (1893).

Chrám svätého Jakuba je skutočnou klenotnicou umeleckých pokladov. Okrem oltárov, nástenných malieb a súboru epitafov chrám obsahuje nespočetné množstvo drobného chrámového mobiliáru (liturgické nádoby a predmety) ako aj interiérového vybavenia. K vzácnym súčastiam chrámového vybavenia patria lavice a stallá, kazateľnica, krstiteľnica, samostatné plastiky a súsošia, pastofórium a organ.

Najstaršie lavice a stallá v kostole pochádzajú z prvej tretiny 15. storočia, najmladšie sú renesančné zo 17. storočia. K historicky najvzácnejším patrí tzv. senátorská lavica z konca 15. storočia, ktorá nesie pomenovanie podľa toho, že slúžila pre členov levočskej mestskej rady.

Najlepšie zachovaným celkom neskororenesančného stalla je trojsedadlová tzv. Tischlerova lavica z roku 1516 s bohatou iluzívnou intarziou. Náplňou vedutových obrazov je idealizovaná gotická architektúra – mesto s hradbami, veža alebo chrám. Podľa signatúry FON. KASE. GREG. TISLE. jej autorom je kežmarský sochár a rezbársky majster Juraj Tischler. Od toho istého autora pochádzajú aj geometrickou intarziou zdobené dvere do sakristie a do bibliotéky, pochádzajúce z 20-tych rokov 16. storočia.

Nielen podľa mena je zaujímavou a historicky veľmi cennou trojsedadlová tzv. lavica so sovou, pochádzajúca z obdobia okolo roku 1490, ktorá je jednou z prvých patronátnych lavíc v kostole.

K pozoruhodným pamiatkam farského kostola patrí renesančná kazateľnica z rokov 1625 – 1626. Vznikla v období keď chrám slúžil protestantom a patrí k najkrajším príkladom tzv. kazateľníc s karyatídami, ktorých typ sa na Spiši a na východnom Slovensku šíril od prvej štvrtiny v 17. storočia. Na objednávku levočského patricija Antona Kramera ju vyhotovil pôvodom olomoucký stolársky majster Krištof Kollmitz, ktorý sa po bitke na Bielej hore usadil v Levočí (o. i. sa stal tunajším mešťanom a v roku 1665 tu aj zomrel). Vo svojej tvorbe nadväzoval na prvky nemeckej a sliezskej renesancie. Levočská kazateľnica, ktorej podperu tvorí socha Mojžiša s palicou a doskami Desatora je akousi genézou kresťanstva. Na parapete rečniska nájdeme pre umenie Slovenska neobvyklé postavy štyroch tzv. veľkých starozákonných prorokov – Izaiáša, Jeremiáša, Ezechiela a Daniela. Ak vychádzame z typologického paralelizmu, kde postavám zo Starého zákona zadpovedajú postavy Nového zákona, potom postavám prorokov prislúchajú plastiky štyroch evanjelistov – Lukáša, Matúša, Marka a Jána – stojacich na strieške kazateľnice. Schodisko k rečnisku obsahuje reliéfne výjavy námetovo sa vzťahujúce k príbehom Starého zákona: Abrahámova obeta, Samson v tábore Filištíncov a Zápas Jakuba s anjelom. Zvuková strieška, ktorá má tvar dvojetážovej architektúry nesie postavu svätého Pavla a ikonografickú postavu Kristus – Salvator Mundi (Kristus – Spasiteľ sveta). Zavŕšením kazateľnice je socha triumfálne Zmŕtvychvstalého Krista ako základu kresťanstva. Kollmitz vytvoril iba architektúru kazateľnice; sochárske práce sú dielom Paula Unterbauma a dánskeho sochára Hansa Schmidta.

Okrem kazateľnice je pamiatkou na protestantské vlastníctvo kostola aj organ, ktorý v rokoch 1624 – 1630 vyhotovil na náklady mesta a bohatého levočského mešťana Fridricha Pobsta krakovský organár Hans Hummel. Umiestnil ho na o dva roky skôr v severnej lodi postavenú emporu. Skriňu organu zhotovil rovnako krakovský majster, stolár Andrej Hertel a sochár Hans Schmidt. V roku 1668 vznikla pri tejto organovej empore ďalšia empora, zv. obuvnícka.

K ďalším významným pamiatkam chrámového vybavenia patrí gotické kamenné pastofórium na ľavej stene presbytéria pod víťazným oblúkom z prvej polovice 15. storočia a gotická krstiteľnica z konca 14. storočia s reliéfnou ornamentikou, pochádzajúca z kovolejárskej dielne v Spišskej Novej Vsi.