Bratislavské gobelíny

Primaciálny palác, postavený v rokoch 1778 - 1781 ako letné sídlo ostrihomského arcibiskupa, už o necelé polstoročie prestal slúžiť svojmu účelu. Súviselo to s úpadkom Bratislavy, do tých čias hlavným a korunovačným mestom Uhorského kráľovstva. Takmer štyristo rokov sa neustále zveľaďujúce mesto začalo po spoločensko-politických zmenách v krajine upadať. Väčšina centrálnych krajinských úradov sa z mesta sťahovala do Budína; ani arcibiskup nemal dôvod v meste sa naďalej zdržiavať.

Palác ostal opustený a začal chátrať. Pred úplnou skazou ho zachránila situácia, kedy mestská rada potrebovala novú budovu pre rozširujúci sa magistrát, sídliaci v Starej radnici a priľahlom Apponyiho paláci. Ako vhodný objekt sa javilo v tesnom susedstve stojace niekdajšie arcibiskupské sídlo. Budova, napriek pokročilej devastácii pôsobiaca honosne a ponúkala dôstojné reprezentačné priestory. Padlo rozhodnutie o jej kúpe a po úspešných rokovaniach s arcibiskupským úradom sa v auguste 1903 stala majetkom mesta. Palác však nutne potreboval zásadné opravy, ktoré sa vzhľadom na jeho historicko-architektonickú hodnotu museli prispôsobiť kritériám rozvíjajúcej sa ochrany pamiatok.

Po dôkladnom umelecko-historickom prieskume sa pristúpilo k náročnej rekonštrukcii. Pri prieskume predsiene Zrkadlovej siene reštaurátori strhli zo stien papierové tapety a za nimi objavili otvor, ktorým sa kedysi vykurovala sieň. Pri bližšom pohľade do otvoru objavili gobelíny, starostlivo stočené a zrejme do tohoto otvoru zámerne ukryté. Po ich rozbalení sa ukázalo, že sa jedná o kolekciu tapisérií mimoriadnej umeleckej a historickej hodnoty.

Nález okamžite vzbudil záujem širokej verejnosti. Mestská rada vyhovela záujmu občanov a po najnutnejších opravách nechala gobelíny vystaviť. Následne sa vynorili otázky o námete, o autorovi a pôvode kolekcie, ako aj o jej umeleckej hodnote a cene.

Stretnutie Héró a Leandra, prvý obraz z kolekcie bratislavských tapisérií, Primaciálny palác, Bratislava

Onedlho na základe zistenia miestneho gymnaziálneho profesora bol jasný námet diela: na tapisériách bol zachytený výjav mytologickej báje o tragickej láske Héró, kňažky bohyne Afrodity, a Leandra.

Príbeh ich nešťastnej lásky je jedným z najznámejších antických ľúbostných príbehov. Leandros, pochádzajúci z maloázijskej strany Hellespontu, sa zaľúbil do Afroditinej kňažky Héró, ktorá však žila na opačnej strane morskej úžiny. Aby mohol byť so svojou vyvolenou, každú noc úžinu preplával. Ich láska však musela byť, vzhľadom na postavenie Héró, utajovaná. Aby v tme nestratil orientáciu, Héró mu udávala smer zažatým lampášom, ktorý každý večer zavesila na vežu na brehu mora. Osud však ich láske neprial. Jednej noci silný vietor sfúkol lampáš, Leandros stratil smer a utopil sa. Vlny vyhodili jeho mŕtve telo na breh pod vežu jeho milej. Keď ho Héró ráno objavila, v žiali nad jeho skonom skočila do morských vĺn a utopila sa. Neskôr ich našli ľudia; láska ich spojila až za hrob.

Čoskoro bola zodpovedaná aj otázka pôvodu tapisérií. Podľa opisov v odbornej literatúre sa zistilo, že vznikli na základe výtvarnej predlohy anglického maliara a dizajnéra nemeckého pôvodu Francisa Cleyna (okolo 1582 - 1658) v prvej polovici 17. storočia, a že pochádzajú z anglickej kráľovskej tkáčskej dielne v Mortlake (dnes súčasť Veľkého Londýna).

Po objasnení námetu a pôvodu tapisérií odborníci hľadali odpoveď na otázku, akou cestou sa tapisérie dostali do Bratislavy a prečo boli starostlivo zamaskované v múre paláca.

Keďže Primaciálny palác bol postavený na príkaz arcibiskupa a kardinála Jozefa Baťána, predpokladalo sa, že práve on tapisérie počas niektorej zo svojich ciest kúpil a dal vystaviť vo svojom paláci. Vedelo sa totiž, že dielňa, ktorá vznikla ešte začiatkom 17. storočia za vlády stuartovského kráľa Jakuba I., sa už v tridsiatych rokoch 17. storočia, za panovania Jakubovho syna Karola I., dostala do finančných ťažkostí a po smrti jej riaditeľa Francisa Crana v roku 1636 bola časť jej výrobkov rozpredaná. V januári 1649 našiel na popravisku smrť aj kráľ Karol I. a o päť rokov nato (v roku 1654) boli bohaté kráľovské umelecké zbierky rozpredané na rôznych aukciách. Vtedy sa kolekcia šiestich tapisérií Héró a Leandros predala istému londýnskemu kupcovi. Na základe určitých indícií sa predpokladá, že práve to bola kolekcia, ktorá neskôr skončila v Bratislave.

V súvislosti s ukrytím gobelínov v múre paláca sa vynárali rôzne špekulácie. Predpokladalo sa, že boli ukryté počas Napoleonovho obliehania Bratislavy v roku 1809. Francúzsky cisár bol totiž známy drancovaním umeleckých zbierok na dobytých územiach. Iné dohady vraveli, že tapisérie boli ukryté počas revolúcie v rokoch 1848 - 1849. Nech bola skutočnosť akákoľvek, stále ostávalo záhadou, prečo správa arcibiskupského úradu na tapisérie schované vo vykurovacom komíne pri predaji paláca zabudla.

Keď sa správa o ich nájdení a ocenení (finančná hodnota tapisérií by po ich oprave mohla pokryť náklady mesta na kúpu paláca) rozchýrila, arcibiskup Klaudius Vasari (Kolos Vaszary) okamžite poveril zástupcu bratislavskej kapituly, aby v jeho mene žiadal mesto vydať tapisérie arcibiskupstvu. Po odmietavom stanovisku mestského magistrátu sa k slovu dostali právnici oboch strán. Arcibiskupská strana argumentovala článkom kúpnej zmluvy, podľa ktorého mesto kúpilo palác bez vnútorného zariadenia a teda tapisérie, ktoré za vnútorné zariadenie považovala, patria arcibiskupstvu. Mesto na základe právnej skutočnosti poukazujúcej na to, že múry a všetko, čo sa v nich nachádza sa považuje za súčasť architektúry, spor vyhralo.

Z historických záznamov týkajúcich sa činnosti kráľovskej tkáčovne v Mortlake je známe, že „bratislavská“ séria Héró a Leandros nebola jedinou s rovnakým námetom, ktorú v tejto dielni vyrobili. Na základe úspechu Cleynových kartónov z rokov 1628 - 1630 utkali v Mortlake niekoľko sérií, z ktorých sa dodnes zachovali štyri úplné komplety a tri samostatné gobelíny, pôvodne zrejme tiež súčasti ucelených sérií. Prvé tri kompletné série, pozostávajúce však iba z piatich kusov, sa dnes nachádzajú vo švédskom Štokholme (v kráľovskom paláci Drottningholm), v súkromnej zbierke v Lyme Parku a v Lady Lever Art Gallery neďaleko Liverpoolu. Štvrtá séria, obohatená o šiesty obraz, zdobí interiéry bratislavského Primaciálneho paláca.

Francis Cleyn čerpal inšpiráciu pre svoje dielo z viacerých zdrojov. Okrem antickej predlohy (gréckej ľudovej báje, ktorú literárne spracoval v 4. storočí pred Kr. básnik Kallimachos z Alexandrie a neskôr, v 1. storočí pred Kr., rímsky básnik Ovídius), inšpiroval sa aj eposom gréckeho básnika Musaia z druhej polovice 5. storočia pred Kr., eposom Hero and Leander anglického dramatika Christophera Marlowa a zrejme aj neveľkým plátnom talianskeho ranobarokového maliara Domenica Fettiho či dokonca dielami slávnych umelcov Raffaela a Caravaggia.

Leandros a jeho sestra Hermiona, štvrtý obraz kolekcie

Predpokladá sa, že kartóny vytvoril Cleyn pôvodne pre päťobrazovú sériu. Každá zo scén sa odohráva vo voľnej prírode a istým spoločným znakom je zachytenie architektúry, pre ktorú mal mnoho príkladov na renesančných a manieristických maľbách talianskych umelcov. Okrem toho všetky obrazy spája postava Leandra. Výjavy obrazov pripomínajú divadelné kulisy; postavy sa vynímajú v popredí pred architektúrou, podobne ako herci na javisku. Sled scén je chronologický.

Na prvom obraze je scéna stretnutia Héró a Leandra pred Afroditiným chrámom. Leandros, uchvátený krásou mladej dievčiny, vášnivo jej vyznáva lásku a vytrvalo žiada, aby ju opätovala. Héró, zaskočená vrúcnym vyznaním, najskôr ponuky, vedomá si svojho poslania - zasvätenia chrámovej službe a sľubu večného panenstva - odmieta. Napokon podľahne Leandrovým vášnivým vyznaniam a jeho city opätuje. Bezprostredným svedkom ich lásky je malý amor, ktorý nápadne pripomína poletujúcich amorkov z Raffaelovej fresky Triumf Galatey.

Druhý obraz zobrazuje scénu s Leandrovou sestrou Hermionou, ktorá márne volá za bratom plávajúcim na náprotivný breh úžiny. kde sa na skalisku týči veža.

Na treťom obraze vystupuje ďalšia postava - slúžka upozorňujúca Héró ukrytú za dverami veže na Leandrov príchod. V tvári mladej kňažnej sa zračí obava z prezradenie zakázanej lásky.

Štvrtý obraz je už predzvesťou budúcej tragédie. Na oblohe sa prevaľujú ťažké mračná. Silnejúci vietor rozčeril morskú hladinu a silnejúce vlny naznačujú blízkosť búrky. Hermiona márne odrádza brata od úmyslu plávať za svojou milou.

Hermionina predtucha sa naplnila. V silnou vetre Héró neuchránila plameň lampáša, ktorý zhasol. Tak ako po búrke vyjde slnko tak i tu slnečné lúče ožarujú scénu, ktorá ja však veľmi smutná. Na ostrom skalisku leží mŕtve telo mladíka a jeho milá nad ním narieka. Scéna sa do istej miery podobá obrazu plačúcej ženy z Caravaggiovho obrazu Ukladanie Krista do hrobu. Z pravej časti obrazu sa na výjav díva malý amor, ktorý nedokázal zmeniť ortieľ nemilosrdného Osudu.

Týmto obrazom celý dej prakticky končí. Bratislavská séria má, na rozdiel od ostatných troch kompletov, ešte o jeden obraz navyše. Vznikol v neskoršom období a je zo všetkých obrazov rozmerovo najmenší. O dôvode jeho vzniku sa je možné len domnievať. Pravdepodobne ním objednávateľ potreboval zaplniť prázdnu stenu. Obraz logicky nadväzuje na výjav piateho obrazu. Jeho jediným protagonistom je smútiaci amor, upravený detail z predchádzajúceho obrazu.

Zaujímavým umeleckým doplnkom každého z obrazov sú tkané rámy - bordúry, ktoré sú zároveň jednotiacim prvkom celej série. V hornej časti sú ozdobené ovocnými a látkovými girlandami, vavrínovými festónmi a mušľami. Postranné časti dotvárajú rohy hojnosti, postavy karyatíd a hlavy faunov. Súčasťou rámu sú závitnicové kartuše, v hornej časti s výraznou modrou kameou, po stranách s maľovanými figurálnymi scénami.

Gobelíny vystavené v priestoroch Primaciálneho paláca sú súčasťou umeleckej kolekcie Galérie mesta Bratislavy.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bratislavské gobelíny

• L. Šášky, L. Borodáč, Héró a Leandros - tapisérie Primaciálneho paláca v Bratislave, Pallas, Bratislava, 1977
• V. Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Mladé letá, Bratislava, 1980