Bojnický zámok

Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku nachádzajúcom sa na tomto mieste, siahajú až do začiatku 12. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade sa nachádza v listine zoborského opátstva z roku 1113.[5][6]

Pôvodné hradisko bolo drevené. Až v priebehu 13. storočia, kedy hrad patril rodu Poznanovcov (niektoré zdroje uvádzajú meno rodu ako Hont-Poznanovci[7]), bol prestavaný na kamenný hrad. Prvými feudálnymi majiteľmi, ktorých mená sa dochovali v historických prameňoch, boli práve synovia veľmoža Kazimíra z rodu Poznanovcov. Na konci 13. storočia hrad získal Matúš Čák Trenčiansky, ktorý bol jeho majiteľom až do roku 1321.[5]

Po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho sa hrad stal kráľovským majetkom, a tak niekoľkokrát zmenil majiteľov. V priebehu 14. a 15. storočia patril hrad rodom Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, Leustachovcom, pánom z Jelšavy a Noffryovcom.[5] Práve Noffryovci sa pričnili o rozšírenie hradu a vybudovali aj opevnenie.

Po vymretí ich rodu prešiel hrad do vlastníctva Jána Korvína, ktorý bol nemanželským synom Mateja Korvína. Podľa povestí kráľ Matej často navštevoval Bojnice. Úradné listiny diktoval a podpisoval pod lipou nachádzajúcou sa pred vstupom do hradu. Dokumenty končil vždy vetou: „Sub nostris dilectis tillis bojniciensibus“, teda „Pod našimi milými lipami bojnickými.“[5][6][8]

Po smrti Jána Korvína hrad získali Zápoľskovci, ktorí boli jeho majiteľmi od konca 15. storočia až do roku 1526. Po nich získali v roku 1527 hrad Turzovci.[5] František Turzo hrad značne rozšíril a nechal spevniť opevnenie. Zmenil aj charakter stavby - dovtedy gotický hrad nechal prestavať na renesančný zámok.

Zlatá sála

Bojnický zámok

Keď rod Turzovcov vymrel, zámok sa stal kráľovským majetkom. V roku 1644 ho kráľ daroval rodine Pálfyovcov, ktorí ho v druhej polovici 17. storočia prestavali do barokového štýlu. Túto prestavbu rešpektovali pre vysokú umeleckú hodnotu aj pri neskorších stavebných úpravách. Pri tejto prestavbe zámku vznikla v roku 1662 baroková kaplnka s jedinečnou štukovou klenbou, ktorá bola doplnená o figurálnu fresku s náboženskými motívmi. Vybudovali sa aj nové obytné budovy, ktoré sa situovali do niekdajšieho predhradia. V rokoch 1889 až 1910 uskutočnil posledný feudálny majiteľ Ján František Pálfy poslednú rozsiahlu prestavbu zámku, ktorá bola v neogotickom štýle.[6] Práve vďaka tejto prestavbe zámok nadobudol svoje charakteristické črty a súčasný vzhľad. Ján František Pálfy sa osobne, až do svojej smrti v roku 1908, zúčastňoval prestavby zámku.[9] Za vzor mu poslúžili najmä monumentálne stredoveké európske architektúry z Talianska a Francúzska.[9]

V roku 1939 zámok a k nemu patriace pozemky kúpila firma Baťa. Na základe Benešových dekrétov po vojne pripadol jej majetok štátu [10].

O päť rokov neskôr, dňa 9. mája 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla sa celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude zriadené múzeum, ktoré je súčasťou Slovenského národného múzea. Zámok bol v roku 1970 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. 42 rokov po smrti Jána Františka Pálfyho sa teda splnilo jeho prianie, aby sa zo zámku stalo múzeum prístupné verejnosti.[6]