Maximilián II. (Svätá rímska ríša)

Detské a mládenecké časy trávil v Innsbrucku, kde tiež absolvoval prvé štúdiá. Bol veľmi nadaným žiakom, plynulo rozprával piatimi jazykmi (španielsky, francúzsky, latinsky, maďarsky a taliansky). Už v mladosti prejavoval nadšenie pre humanistické idey a renesančné umenie. Pod vplyvom evanjelických učiteľov začal otvorene dávať najavo sympatie k nekatolíckym vierovyznaniam; súčasne nadväzoval priateľstvá s členmi nemeckej protestantskej šľachty. To malo podstatný vplyv na ďalšie formovanie jeho osobnosti a myslenia. V časoch, keď boli Habsburgovci tvrdými zástancami katolíckej viery, sa naňho s dôverou obracali zraky protestantov.

Portrét Maximiliána II. v mladom veku

Pre následníka habsburského trónu bol však sebemenší príklon k reformácii neprijateľný a netolerovaný. Jeho otec v snahe odpútať ho od reformačných myšlienok a primknúť ku katolíckej viere vyslal ho na štúdiá do Španielska, kde bolo spolu s jeho strýkom, rímskonemeckým cisárom a španielskym kráľom Karolom V., dohodnuté zasnúbenie s Karolovou dcérou, infantkou Máriou (bola súčasne Maximiliánovou sesternicou). Tu sa 13. septembra 1548 konala i svadba. Po svadbe ostal v Španielsku, kde až do r. 1550 zastával post španielskeho miestokráľa počas neprítomnosti Karola V. a jeho syna Filipa II. Do Rakúska sa vrátil v r. 1551. Sympatie k protestantom mu začali byť prekážkou do budúcnosti. Pre jeho otca i habsburskú dynastiu bol panovník lavírujúci medzi dvoma vierami absolútne neprijateľný. Maximilián si uvedomil, že jedine vernosť katolíckej cirkvi mu pomôže zasadnúť na trón a preto vo februári r. 1562 v Prahe zložil pred príbuznými slávnostnú prísahu oddanosti katolíckej viere. Táto skutočnosť mu otvorila cestu na rímsky trón.

Giuseppe Arcimboldo, Cisár Maximilián II. s rodinou, olej na plátne, 1553, Umeleckohistorické múzeum, Viedeň

Do obdobia jeho vlády spadá obrana proti tureckej expanzii. Na obranu krajiny zorganizoval veľkú výpravu (vyše 100 tis. vojakov), s ktorou sa vydal do Uhorska. Výprava sa skončila neúspechom. Na základe podpísania tzv. Drinopolského mieru (r. 1568) bol Maximilián nútený platiť Turkom ročnú rentu 30 000 dukátov. Vojna s Turkami odhalila ekonomické nedostatky najmä východnej časti ríše. Uhorsko bolo osmanským pustošením i zanedbaným hospodárením v zlom stave a značne zadlžené (v r. 1567 vzrástol uhorský štátny dlh na 8 mil. forintov). V snahe o oživenie hospodárstva vydal Maximilián 15. mája 1565 Maximiliánov lesný poriadok pod názvom CONSTITUTIO MAXIMILIANA SEU NORMA SILVAS CAMERALES PROPAGANDI ET COLENDI (Maximiliánovo nariadenie alebo lesný predpis). Od vydania tohto poriadku sa datuje vznik cieľavedomého lesného hospodárstva na Slovensku. Druhým významným dokumentom, ktorého cieľom bolo posilnenie hospodárstva, bol v roku 1571 vydaný Maximiliánov banský poriadok pre stredoslovenské banské mestá. Ten o. i. zaviedol novú inštitúciu – hlavný komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici, ktorému bol zverený dozor nad hutníctvom a mincovníctvom. Tento poriadok platil na Slovensku až do vydania všeobecného banského zákona v r. 1854.

Súčasne viacerým mestám na Slovensku udelil rôzne privilégiá (r. 1569 sa Modra stala slobodným kráľovským mestom, r. 1576 Nové Mesto nad Váhom získalo ochranné privilégiá, ktoré ho pozdvihli na úroveň ostatných trhových miest, r. 1574 získali Lipany právo trhu).

Celým obdobím Maximiliánovej vlády sa tiahne jeho záujem na zachovaní stability habsburského súštátia aj za cenu istých ústupkov pre nekatolíkov. Súčasne sa však usiloval nevyvolať rozpory s predstaviteľmi katolíckeho náboženstva. Ako panovník tak musel lavírovať medzi dvoma vierovyznaniami. Tento zvláštny stav bol pomenovaný kompromisným katolicizmom. Stavovská opozícia tvorená predstaviteľmi nekatolíkov si dokázala presadiť niektoré ústupky – v r. 1568 povolil Maximilián tzv. augšpurskú konfesiu dolnorakúskej šľachte nekatolíckeho vyznania a v roku 1575 Maximilián II. prisľúbil tzv. Confessio Bohemica – Českú konfesiu pre protestantov a utrakvistov.

Maximilián II. zomrel počas rokovania ríšskeho snemu v Regensburgu 12. októbra 1576. Po smrti bol pochovaný vedľa svojich rodičov pod renesančným náhrobkom v katedrále sv. Víta na Pražskom hrade.

S manželkou Máriou Španielskou žil v harmonickom a šťastnom manželstve. Vo vzťahu k nej toleroval skutočnosť, že sa po celý život nenaučila po nemecky. Z manželstva sa narodilo pätnásť detí, no iba osem sa dožilo dospelého veku:

• Anna (* 2. november 1549 – † 26. október 1580) ∞ Filip II., španielsky kráľ
• Ferdinand (* 1551 – † 1552)
• Rudolf II. (* 18. júl 1552 – † 20. január 1612), cisár
• Arnošt (* 15. jún 1553 – † 20. február 1595)
• Alžbeta (* 5. jún 1554 – † 22. január 1592) ∞ Karol IX., francúzsky kráľ
• Mária (* 1555, † 1556)
• Matej II. (* 24. február 1557 – † 20. marec 1619), cisár ∞ Anna Tirolská
• Maximilián, neskorší Maximilián III. (* 12. október 1558 – † 2. november 1618), veľmajster Rádu nemeckých rytierov
• Albrecht, zv. Pobožný (* 13. november 1559 – † 15. november 1621) ∞ Izabela Klára Španielska
• Václav (* 9. marec 1561 – † 22. september 1578), prior Rádu kastílskych johanitov
• Fridrich (* 1562 – † 1563)
• Mária (*/† 1564)
• Karol (* 1565 – † 1566)
• Margaréta (* 25. január 1567 – † 5. júl 1633), mníška
• Eleonóra (* 4. november 1568 – † 12. marec 1580)

S menom Maximiliána II. je spojená i časť histórie zámku Schönbrunn. Na jeho mieste kedysi stála sedliacka usadlosť, ktorá sa do majetku Habsburgovcov dostala vďaka Maximiliánovi, ktorý ju i s pozemkom kúpil a začal tu budovať panovnícke sídlo.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maximilián II. (Svätá rímska ríša)