Ondrej II. (Uhorsko)

Zobrazenie Ondreja II. v Obrázkovej kronike

Ondrej II. nastúpil na trón za zvláštnych okolností. Jeho predchodcom bol jeho brat Imrich. Ešte počas života otca Bela III. vykonával Ondrej funkciu haličského kniežaťa, miestnej šľachte – bojarom sa však jeho vláda nepáčila, preto ho vyhnali. Neuspokojený mladík napadol vlastného brata – uhorského kráľa Imricha, ktorého chcel zbaviť trónu, alebo aspoň nejakých území, čo sa mu aj podarilo. Od roku 1197 sa stal pánom Dalmácie a Chorvátska, kde si počínal ako suverénny panovník. S bratom sa dostal ešte niekoľkokrát do sporov, ktoré sa vždy skončili prímerím. Nedôvera medzi bratmi však trvala. I preto je ťažko pochopiteľné, prečo Imrich určil pred smrťou za poručníka svojho syna Ladislava práve Ondreja. K malému následníkovi trónu sa Ondrej správal veľmi škaredo. Svedčí o tom i napomenutie pápežom Inocentom III. Keď však päťročný Ladislav zomrel, Ondrejovi nestálo v ceste na uhorský trón vôbec nič.

Ako kráľ patril k najneschopnejším arpádovským panovníkom. Svedčí o tom jeho 14 vojenských výprav do Haliče, ktoré sa občas skončili i úspechom, ale haličskí bojari vždy Ondrejovu nadvládu zvrhli, takže toto územie sa nestalo natrvalo súčasťou Uhorska. Roku 1211 Ondrej II. požiadal Rád nemeckých rytierov o pomoc proti prenikajúcim Kumánom, začo im prisľúbil pozemky v Sedmohradsku (Burzenland). Keď Rád nemeckých rytierov v roku 1224 navrhol, aby bol podriadený priamo pápežovi a nie uhorskému kráľovi, musel v roku 1225 Uhorsko opustiť. Ani piata križiacka výprava, ktorej bol Ondrej vodcom, sa neskončila úspešne. Po pár mesiacoch neustálych porážok sa bez slávy musel vrátiť domov. Nákladné vojenské výpravy, prepychový život kráľovského dvora, rozdávanie úradov a majetkov cudzincom, to všetko boli príčiny, pre ktoré uhorská šľachta svojho kráľa nenávidela. Voči svojvôli, ktorá v krajine počas neprítomnosti Ondreja panovala, sa panovník postaviť nedokázal. Bohatí magnáti zašli tak ďaleko, že v roku 1213 počas jednej z výprav do Haliče zavraždili kráľovnú Gertrúdu. Logickým vyústením všetkých problémov, ktoré sa v krajine nahromadili, bolo vydanie Zlatej buly v roku 1222. Ondrej v nej prisľúbil, že nebude svojvoľne rozdávať majetky cudzincom, dodrží výsady strednej šľachty, ba dokonca dal šľachte možnosť vystúpiť proti nemu samotnému so zbraňou v ruke, pokiaľ by nedodržiaval prijaté záväzky. Namiesto upokojenia situácie však tento dokument priniesol len ďalšie spory. Ondrej dal rýchlo najavo, že sa ním vôbec nemieni riadiť.

Na konci života sa musel vyrovnať so smrťou dcéry Alžbety, druhej manželky Jolany i syna Ondreja. Tretie manželstvo uzatvoril v máji 1234 s talianskou šľachtičnou Beatrix, s ktorou mal napokon syna Štefana (1236 – 1271), ktorý sa však narodil až po kráľovej smrti. Ondrej II. zomrel 21. septembra 1235, po čom bola jeho posledná manželka aj s malým Štefanom vyhnaná z Uhorska. Ondrej II. bol pochovaný v cisterciánskom kláštore Igriș, no jeho hrob, ako aj celý kláštor, bol zničený Turkami.

Napriek neuznaným nárokom na trón sa s odstupom času táto rodová línia predsa len dostala na uhorský trón, keďže Štefanov syn sa v roku 1290 stal ako Ondrej III. kráľom. Jeho záhadnou smrťou sa však nezanechaním mužského potomka v roku 1301 skončila vláda Arpádovcov.

• otec Belo III.
• matka Agnesa z Antiochie, dcéra Raynalda de Châtillon a Konštancie z Antiochie
• 1. manželka Gertrúda Meranská († 1213) ∞ okolo 1203
  • Anna Mária Uhorská (asi 1204 – 1237) ∞ bulharský cár Ivan Asen II.
  • Belo IV. (1206 – 3. máj 1270)
  • Alžbeta Durínska (1207 – 10. november 1231) ∞ Ľudovít IV. Durínsky
  • Koloman Haličský (1208 – júl 1241)
  • Ondrej Uhorský (asi 1210 – 1234)
• 2. manželka Jolanda z Courtenay
  • Jolanda Uhorská (asi 1215 – 1251) ∞ Jakub I. Aragónsky
• 3. manželka Beatrix d'Este
  • Štefan (1236 – 1271)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ondrej II. (Uhorsko)