Národná kultúrna pamiatka Slovenskej republiky

História pamiatkovej starostlivosti na Slovensku siaha až do čias Uhorska, konkrétne do roku 1853, kedy začala aj na území Slovenska vykonávať svoju činnosť C. k. centrálna komisia, zriadená cisárskym nariadením v rakúskej časti habsburskej monarchie v roku 1850.[1].

V roku 2001 NR SR schválila zákon č. 49/2002 O ochrane pamiatkového fondu. Týmto zákonom, ktorý nadobudol platnosť 1. 4. 2002, bol Pamiatkový ústav transformovaný na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ktorý vykonáva štátnu správu s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku ochrany pamiatkového fondu.

Zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu definuje národnú kultúrnu pamiatku ako hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a je tak súčasťou pamiatkového fondu.[2]

• Pamiatkový fond je súbor hnuteľných a nehnuteľných vecí vyhlásených za národné kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za národné kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny.
• Pamiatková hodnota je súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany.
• Ochrana pamiatkového fondu je súhrn činností a opatrení zameraných na identifikáciu, výskum, evidenciu, zachovanie, obnovu, reštaurovanie, regeneráciu, využívanie a prezentáciu kultúrnych pamiatok a pamiatkových území.

Ochranu pamiatkového fondu zabezpečujú orgány štátnej správy:

• Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
• Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v Bratislave
• Krajské pamiatkové úrady (Bratislava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Prešov, Trenčín, Trnava, Žilina) a ich vysunuté pracoviská (Banská Štiavnica, Lučenec, Rožňava, Levoča, Topoľčany, Komárno, Spišská Nová Ves, Poprad, Prievidza, Martin, Ružomberok)[3]

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vyhlasuje za národnú kultúrnu pamiatku hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, ktorá má pamiatkovú hodnotu, a to na základe podkladu na vyhlásenie veci za národnú kultúrnu pamiatku, ktorú vypracúva Pamiatkový úrad Slovenskej republiky alebo Krajský pamiatkový úrad z vlastného podnetu alebo na podnet právnickej či fyzickej osoby.

Centrálnu evidenciu zabezpečuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ktorý plní funkciu správcu príslušnej časti štátneho informačného systému a vedie Ústredný zoznam pamiatkového fondu, ktorý sa člení na 4 registre:

• register hnuteľných kultúrnych pamiatok
• register nehnuteľných kultúrnych pamiatok[4]
• register pamiatkových rezervácií[5]
• register pamiatkových zón[6]

K 31. 12. 2017 eviduje Ústredný zoznam pamiatkového fondu Slovenskej republiky:

• 9 949 nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok, ktoré tvorí 16 709 pamiatkových objektov
• 15 128 hnuteľných národných kultúrnych pamiatok, ktoré tvorí 34 734 pamiatkových predmetov
• 28 pamiatkových rezervácií
• 80 pamiatkových zón

Niektoré národné kultúrne pamiatky sú zároveň aj súčasťou 5 slovenských lokalít patriacich do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.[7]

Pôvodná kategória Národných kultúrnych pamiatok, ktoré zákon č. 27/1987 Zb. definoval v § 4 ako najvýznamnejšiu súčasť kultúrneho bohatstva národa a vyhlasovala ich vláda Slovenskej socialistickej republiky svojím nariadením[8], sa zachováva iba ako údaj v príslušnom registri ústredného zoznamu. Ide o 69 nehnuteľných pamiatok, alebo ich súborov a 3 súbory hnuteľných diel.[9]

Základná ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu.

Každý je povinný správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil základnú ochranu národných kultúrnych pamiatok a základnú ochranu pamiatkových území a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.

Základnú ochranu národných kultúrnych pamiatok vykonáva na svoje náklady vlastník pamiatky a využíva ju v súlade s jej pamiatkovou hodnotou. Okrem ďalších povinností priznáva súčasná legislatíva vlastníkom národných kultúrnych pamiatok aj práva a určité výhody.

Vlastník pamiatky má právo požiadať krajský pamiatkový úrad o bezplatné poskytnutie odbornej a metodickej pomoci, požiadať obec a ministerstvo o finančný príspevok alebo o poskytnutie štátnej pomoci na zachovanie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky, ktorá sa realizuje napríklad prostredníctvom dotačného programu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Obnovme si svoj dom[10].

• JANKOVIČ, Vendelín; a kol. Národné kultúrne pamiatky na Slovensku. Martin : Osveta, 1984. S. 7-11.

• Zoznam kultúrnych pamiatok na Slovensku
• Zoznam národných kultúrnych pamiatok na Slovensku vyhlásených pred rokom 2002

• Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
• Dotačný systém Ministerstva kultúry Slovenskej republiky
• Zákon Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti SR, 1987-04-09, [cit. 2018-05-24]. Dostupné online.
• Zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti SR, 2001-12-19, [cit. 2018-05-24]. Dostupné online.