Kostol Najsvätejšej Trojice (Kežmarok)

• 1682 – cisárska komisia určuje miesto výstavby kostola a to za hradbami mesta, za Výšnou bránou pri kamennom hostinci z roku 1593
• 1687 – v liste z 24. mája kapitán Horného Uhorska gróf Štefan Csáky nariaďuje Kežmarčanom okamžite začať stavať modlitebňu podľa určenia cisárskou komisiou.
• 1688 – zbor má dvoch kňazov, nemeckého a slovenského, prízemná stavba pôvodného kostola nepostačuje evanjelikom z mesta a okolia, preto je rozhodnuté o rozšírení kostola a mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides sa vyberajú robiť zbierku po protestantskom severe Európy.
• 1690 – návrat z cesty, vyzbieraných je 792 uhorských zlatých, ale po odčítaní cestovných výdavkov, zostalo 274 uhorských zlatých, čo nepostačuje na stavbu
• 1717 – na jar začínajú buracie práce a príprava na prestavbu kostola, bohoslužby sa konajú v tom čase v náhradných priestoroch v majery vdovy po Jakubovi Krayovi. 1. júna je podpísana zmluva s s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom, na 660 uhorských zlatých, tiež naturálie –  3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna a ďalšie, za čo mal mať kostol dostatok okien, podporné točené stlpy, päť chórov a klenba mala mať farbu neba. Druhá zmluba je uzavrená s drevorezbárom z Kežmarku, Jánom Lerchom na vykonanie potrebných rezbárskych prác. Vedením stavby sú poverení vážení mešťania Kristián Rochlitz, Daniel Cornides a Ján Toppertzer. Náklady sa odhadovali na 5 000 uhorských zlatiek, keďže takúto čiastku nevyzbierali, pomáhali bohaté rodiny z Kežmarku a okolia. Napr. stavebné drevo pochádzalo od baróna Imricha Lužinského z Lendaku. Prestvba išla rýchlo a tak už 15. augusta, 12 neďeľu po Svätej Trojici je kostol vysvätený. Vysviacka sa konala v nemeckej aj slovenskej reči.
• 1892 – chrám je zaradený medzi pamiatky chránené štátom
• 1967 – cirkev dáva chrám do správy Múzea v Kežmarku, pod podmienkou jeho opravy, čo sa však neudialo
• 1985 – kostol je vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky č. 54 zo dňa 15. marca, podľa § 3 zákona SNR č. 7/1958 Zb. o kultúrnych pamiatkach
• 1991 – vrátenie kostola cirkvi a pristúpenie k opravám
• 2008 – zapísanie kostola do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO a to 7. júla v rámci zápisu Drevené kostoly v slovenskej časti Karpatského oblúka

Kostol Najsvätejšej Trojice v Kežmarku

Artikulárny kostol v Kežmarku má podobu rovnoramenného gréckeho kríža, ramená sú zaklenuté širokou valenou klenbou, spočívajúcou na štyroch točených nosných pilieroch a na obvodových múroch. Stavbu spevňujú štyri malé prístavby v rohoch a tiež aj šesť drevených chórov. Na prízemie a chóry sa vmestí celkom 1541 sediacich osôb. Stavba stála pôvodne na základoch z trámov z tisového dreva. Je zrubová z červeného smreku a neboli na nej použité kovové spojovacie materiály, vylučne drevené klince, kliny a skoby. Stavba má rozmery: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Pri poslednej oprave boli drevené základy nahradené betónovými tehlami. Osvetlenie kostola je zabezpečené 15 okrúhlimi vytrážovými oknami, 6 šesťdielnymi oknami s vytrážami a 1 štvorcovým oknom. Pôvodné vitráže mali tver šesť a osem uhoľníkov a na ich tabuliach boli leptané nábožné motívy a donačné nápisy z 18. storočia, pri čom najstaršie boli z roku 1717. Žial pri generálnej oprave v rokoch 1991 – 1996 došlo k ich strate.

Fasáda kostola je tvorená hlinenou mazanicou, s plevami a je uchytená na drevených kolíkoch, ktoré boli použité aj pri rekonštrukci 35 000 dubových kolíkov bolo poižitých na upevnenie mazanice nahadzovanej tradičným ručným spôsobom.

Okolo kostola bol murik, ale kvôli zlému stavu bol roku 1900 zbúraný.

Sedlová šindľová strecha pripomína strechy zachovaných starých spišských domov. Strecha je členená štítmi a podlomenicou. Na streche bola aj vežička s krížom, tá bola rekonštruovaná roku 1798, ale nakoniec bola odstránená 1893 zo statických dôvodov.

Kostol má pútavý barokový interiér, ktorý je jedným z najkrajších spomedzi posledných piatich kostolov podobného druhu. Obraz Svätej trojice nad oltárom a stropná maľba začali vznikať roku 1717. Stropná maľba predstavuje modré nebo s oblakmi, dvanástimi apoštolmi a štyrmi evangelistami. Tvorila sa desaťročia a je pripisovaná neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, ale v popise kostola lektorom evanjelickej školy Jurajom Bohušom v rokoch 1717 – 1722, je tento preškrtnutý a nahradený Kramerom, pravdepodobne Gotliebom Kramerom z Levoče, pričom v diele pokračoval jeho syn Ján (Jonáš) Gotlieb Kramer o čom sú doklady. Pôvodne bola dlažba kostola z udupanej hliny, neskôr bola prekrytá drevenou podlahou, do ktorej boli umiestňované kamenné náhrobné epitafy z 17. až 19. storočia. Pri poslednej oprave bola podlaha pod lavicami vydláždená kamennými kockami. Pri tejto oprave sa v odstránenej zemine našlo asi sto kovových mincí dátovaných od 15. po 20. storočie z rôznych krajín.

Oltár je dielom Jána Lercha. Roku 1718 ho dala postaviť evanielická obec v Kežmarku, roku 1727 je pozlátený a premaľovaný, čo nechali urobiť lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady – Szakmáry z Kežmarku. V nadstavbe oltára sa nachádza trojičné súsošie, oltár tvorí polychrómovaná baroková drevorezba. Jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím. Pod plastikou ukrižovaného Ježiša sa nachádzajú postavy Panny Márie, jána Krstiteľa a Márie Magdalény. Po stranách sú starozákonní Mojžiš a Áron.

Na rozdiel od objednávky v ktorej bolo pôvodne 5 chórov sa nachádza v kostole 6 chórov. Šiesty prechodový (učňovský) chór vznikol až neskôr a spája oltárový s dievčenským chórom

Postavil ho roku 1720 levočský organár Vavrinec Čajkovský a mal 12 registrov. Neskôr, roku 1729 organár zo Spišskej Novej Vsi Martin Korabinský nástroj rozšíril – pripojil tzv. pozitív, ďalší organ so 6 registrami. Pri tom tento možno pochádzal z prvého kežmarského artikulárneho kostola, o čom však niet dokladov. Výsledkom je dvojmanuálový organ s 18 registrami.

Je umiestnená tak, aby bolo možné vidieť a počuť kazateľa takmer zo všetkých miest v kostole. Autorom ranobarokovej polychrómovanej drevorezby, obdobne ako je to u oltára a ostatnej drevorezbárskej výzdoby je Ján Lerch. Zhotovil ju roku 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1818. Zdobená je drevenými plastikami Ježíša, evangelistov a starozákonných prorokov. Donorom bol Michal Goldberger s manželkou a po jeho smrti nechala vdova Judita Maukschova a adoptívny syn David Goldberger roku 1743 kazateľnicu pozlátit a dekorovať, čo vykonal Ján Gottlieb Kramer.

Sakristia ako jediná časť kostola je kamenná. To je spôsobené tým, že kostol bol postavený v zmysle určenia cisárskej komisie kpôvodnému kamennéu hostincu, v ktorom bola neskôr škola. Pre túto sa však vystavala neskôr osobitná budova. Sakristia má dve miestnosti s čiastočne zachovanou pôvodnou výzdobou. Žiaľ, pôvodné zariadenie školy, lavice popri stenách a učiteľská katedra, slúžiace niekoľko storočí sa pri poslednej oprave stratili. V stenách sakristie sa nachádzajú dva epitafy a to z roku 1754 patriaci notárovi Antonovi Sponerovi a z roku 1765 obchodníkovi Samuelovi Mudránymu a jeho manželke Márii Sponerovej. Tá dala renovovať na vlastné náklady celý kostol. Vchod do časti krýpt nachádzajúcich sa pod kostolom, datovaný rokom 1791, vedie z vonkajšej časti sakristie.

Nachádza sa pred oltárom na podstavci. Je kamenná s medaným vekom a obkolesená ozdobnou mrežou. Pri poslednom reštaurovaní sa ukázalo, že nie len spodná kamenná časť je ešte z pôvodného artikulárneho kostola. Latinský text hovorí o tom, že aj medená misa s vrchnákom sú datované rokom 1690 z čias kňaza Michala Fischera. Kamenár Michal Sonnewitz zhotovil a daroval, pieskovcovú časť a zábradlie majster kováč Ján Kohler a medené veko Ján Jakub Brucker. Pod ním je, pravdepodobne, meno obnoviteľa Martina Johannidesa a rok 1768. Medikováčsky majstri z Kežmarku, Andrej Landinus a Daniel Czernil vytvorili a darovali misu na vodu, ako aj B. Ambrosius, ktorý bol možno tiež medikováčom alebo donátorom, nie je však v dobovom zozname kežmarského obyvateľstva.

Lavice v kostole boli na základe nariadenia Ružomberskej synody z roku 1707 rozčlenené osobitne pre mužov a ženy. Tomu nasvedčujú aj mená na miestach. Lavice boli tiež aj očísľované, ale počas poslednej opravy neboli zostavené v číselnom poradí. Podľa rozhodnutia Synody boli lavice opatrené kľačadlami, nakolko modlitba sa mala vykonávať v kľaku a nie postojačky.

Pre patrónov kostola, školy a cirkevnú vrchnosť a významné návštevy, je medzi oltárom a sakristiou umiestnená tzv. Patronátna lavica. Je vybavená baldachýnom, bohato vyrezávaná a maľovaná. Je tiež pravdepodobne prácou Jána Lercha a jeho dielne.

Pre predstaviteľov mesta a zástupcov cechov sú pod chórmi popri stenách umiestnené stally, celkom 5 kusov. Sú pomerne jednoduché s odsuvnými šikmými mriežkami, za ktorými nebolo vidno ak si panstvo počas kázne oddýchlo, či pospalo.

• 
  Artikulárny kostol v Kežmarku - Kostol Najsvätejšej Trojice
• 
  Detail jedného zo šiestich šesťdielnych okien
• 
  Detail jedného z pätnástich okrúhlych okien
• 
  Strecha a jej štít
• 
  Detail kríža, na mieste odstránenej vežičky
• 
  Pohľad na oltár, krstiteľnicu a kazateľnicu ponad lavice s menami
• 
  Organ s prvým a druhým organovým chórom
• 
  Patronátna lavica
• 
  Oltár a krstiteľnica

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol Najsvätejšej Trojice (Kežmarok)

• Drevený artikulárny kostol, stránky mesta Kežmarok
• Drevený artikulárny kostol, stránka Cirkevného zboru ECAV v Kežmarku
• Model kostola
• Drevený artikulárny kostol, turistické informácie mesta Kežmarok

• KRIVOŠOVÁ, J. - Veselý, D. - Rúfus, M. - Milan Tesák, M.: Evanjelické kostoly na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2001. 287 s. ISBN 80-7140-213-3
• Dudáš, M.: Historické budovy evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku: základná starostlivosť, ochrana a obnova. Kežmarok: Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku vo vydav. ViViT, s.r.o., 2006. 120 s. ISBN 80-8890-390-4
• Dudáš, M. – Gojdič, I. – Šukajlová, M.: Drevené kostoly. Bratislava: DAJAMA, 2007. 127 s. ISBN 80-89226-14-0
• DUDÁŠ, M.: Drevené artikulárne a tolerančné chrámy na Slovensku. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2011. 255 s. ISBN 978-80-7140-375-3
• Dvořáková, V.: Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO. Bratislava: DAJAMA, 2009. 128 s. ISBN 978-80-892-267-64