Vyšehrad (Maďarsko)
Vyšehrad (maď. Visegrád) je malé starobylé mesto na severe Maďarska v ohybe Dunaja, 25 km východne od Štúrova a 35 km severne od Budapešti oproti mestu Nagymaros. Nad Vyšehradom sa na pravom brehu Dunaja nachádza na skale hrad zo 4. storočia. Je známe ako sídlo viacerých kráľov a neskôr ako miesto vzniku Vyšehradskej skupiny (V4) v roku 1991.
| Vyšehrad | |||
| mesto | |||
 | |||
|
|||
| Štát |  | ||
|---|---|---|---|
| Župa | Peštianska župa | ||
| Obvod (Kistérség) | Szentendres | ||
| Súradnice | 47°47′5″S 18°58′25″V | ||
| Rozloha | 33,27 km² (3 327 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 1 859 (1. január 2011) | ||
| Hustota | 55,88 obyv./km² | ||
| Časové pásmo | SEČ (UTC+1) | ||
| - letný čas | SELČ (UTC+2) | ||
| PSČ | 2025 | ||
| KSH | 28413 | ||
  | |||
| Wikimedia Commons: Visegrád | |||
| Štatistika: www.ksh.hu | |||
| Webová stránka: http://www.visegrad.hu | |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
| |||
Mesto má rozlohu 33,27 km² a 1 859 obyvateľov (1. január 2011).
Dejiny
Na území sídla žil človek už od pradávna. Najstaršie nálezy sa našli pri ústí miestneho potoka. V starom kameňolome objavili predmety zo železnej doby. Rimania si postavili prvé opevnenie pod názvom Pone Novata. Po Rimanoch sa tu zachovali viaceré míľniky, náhrobné kamene a ďalšie predmety.
V období sťahovania národov prešli cez Vyšehrad Góti, Huni, Avari a Slovania, ktorí tu pobudli najdlhšie. Od Slovanov pochádza aj názov sídla. V roku 973 presťahoval maďarský knieža Gejza svoje hlavné mesto z Fejérváru do Ostrihomu, čím vzrástol aj význam samotného Vyšehradu, ktorý sa stal župným centrom. Keď Belo IV. v roku 1249 presťahoval svoj kráľovský dvor z Ostrihomu do Budína, začal sa na obranu nového hlavného mesta stavať predsunutý hrad vo Vyšehrade. V podhradí vzniklo sídlo, ktoré zaznamenalo najväčší rozmach počas panovania Ladislava IV. a Ondreja III.
Kráľ Karol I. Róbert z Anjou sa rozhodol sem presťahovať svoj kráľovský dvor, pretože Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle. V roku 1323 do Vyšehradu (ako centra svojej ríše) premiestnil aj uhorské korunovačné klenoty a presťahoval sa sem z Temesváru. Prvým známym šafárom na hrade (kastelánom) bol Karolov diplomat Štefan Sáfár, ktorý je uvádzaný na listine z roku 1325.
Stretnutie troch panovníkov - 1335
Po smrti poľského kráľa Vladislava Lokietka sa na trón v roku 1333 dostal jeho syn Kazimír III. Veľký, ktorého cieľom bolo v prvom rade urovnanie sporov s českým kráľom Jánom Luxemburským. Obaja panovníci si zvolili za svojho sprostredkovateľa uhorského panovníka Karola Róberta, ktorý bol v tom čase tiež najstarším panovníkom v regióne. Navyše mal kedysi za manželku mladšiu sestru Jána Luxemburského Beatrix (zomrela 1319) ako aj dcéru poľského Lokietka, Kazimírovu sestru, Alžbetu.[1]
Prvým krokom bolo rokovanie v lete 1335 pravdepodobne v Trenčíne medzi Kazimírom a synom Jána Luxemburského Karolom IV. , ktorý mal vtedy 19 rokov. Na základe tohto prímeria sa český kráľ Ján a jeho syn zriekli nárokov na Poľské kráľovstvo a poľský kráľ Kazimír sa zriekol poľských území, ktoré boli v lénnom vzťahu k českému kráľovi – Sliezsko a Mazovsko (Rád nemeckých rytierov predtým čiastočne anektoval Mazovsko a až v rokoch 1526/1529 bola jeho hlavná časť s hlavným mestom vo Varšave začlenená do poľského štátu).
Faktická dohoda vznikla na osobnom stretnutí troch panovníkov, ktoré Karol I. Róbert zvolal na začiatok novembra 1335 do paláca na Vyšehrade (v čase menín svojej manželky Alžbety, sestry poľského kráľa, pripadajúcich na 19. november). Takmer štyri týždne tu hostil poľského a českého kráľa, viaceré poľské, sliezske a nemecké kniežatá, ako aj zástupcov Rádu nemeckých rytierov.[1] Bolo zároveň dohodnuté, že Kazimír mal zaplatiť českému kráľovi 20 000 kôp pražských grošov (českých strieborných hrivien),čo predstavovalo asi 4 tony striebra[2][3]. Listina, v ktorej to bolo potvrdené, bola zverená do opatery Karola Róberta aj preto, že bol jej ručiteľom.[3]
Poľskí a českí vládcovia aj keď s nevôľou prijali aj kompromisné rozhodnutie arbitráže o sporných územiach Východné Pomoransko a Kujavsko. Okrem toho sa všetci dohodli na spoločnom postupe, ktorý smeroval proti Habsburgovcom (cisárovi Ľudovítovi IV. a jeho spojencovi Albertovi Rakúskemu). Boli napríklad dohodnuté obchodné cesty, tak aby obchádzali Viedeň. V roku 1338 alebo 1339 nasledoval ďalší spoločný "kongres" vo Vyšehrade.
Hrad
%252C_Visegr%C3%A1d.jpg.webp)
Spojením pôvodného hradu opevneného hradbami s vežami so staršou obytnou vežou (donjon), nazvanou "Šalamúnova" vznikol tzv. Dolný hrad. V jeho blízkosti vystaval Karol I. Róbert palác, ktorý bol jeho synom Ľudovítom a neskôr Žigmundom Luxemburským mohutne prestavaný a rozšírený. (Žigmund ale presunul kráľovské sídlo do Budína v rokoch 1405 až 1408). Vyšehrad využíval počas svojej vlády Matej I. Korvín ako letné sídlo. V roku 1473 tam začal stavbu svojho paláca. Stavba bola v rokoch 1476 - 84 postavená v neskorogotický štýle, ale v detailoch už vyzdobená talianskymi renesančnými umelcami, čo bol prvý prienik renesancie na pôdu Strednej Európy. Tento palác (dnes Kráľovský (či Matyášov) palác) stojí dodnes a je prístupný verejnosti.
Po smrti Mateja Korvína nastáva úpadok Vyšehradu. Význam stratil najmä po bitke pri Moháči v roku 1526. V roku 1543 sa posádka hradu vzdala presile tureckých vojsk. Hrad bol vyhodený do povetria Turkami v roku 1686. Definitívne bol hrad zničený po kuruckých povstaniach v rokoch 1703 – 1704.
O tom že Vyšehrad neupadol do zabudnutia, rozhodli v roku 1869 aktivity farára Jozefa Karola Viktorina, ktorý vyhlásil zbierku a vybudoval turistický chodník na horný hrad. Visegrád získal opäť mestské privilégiá v roku 2000.
Dnes je hrad a mesto vyhľadávanou turistickou lokalitou.
Pamiatky
- Kráľovský palác
- Horný hrad
- Šalamúnova veža
- Pomník Mateja I. Korvína
Referencie
- MARKO SALINI. Stredoveké korene Vyšehradskej štvorky. blog.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2017-10-24].
- RÁCZ, GYÖRGY (ED.). Visegrád 1335. Bratislava, 2009, s. 131-132. [online]. www.visegradgroup.eu, 2009-08-05, [cit. 2017-10-24]. Dostupné online.
- GYÖRGY RÁCZ. dokument z 22. novembra 1335 In Visegrád 1335. Bratislava, 2009, s. 131-132. [online]. www.visegradgroup.eu, 2009-08-04, [cit. 2017-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
