Východný front (druhá svetová vojna)

Hitler vo svojej knihe Mein Kampf písal o potrebe nového životného priestoru (tzv. Lebensraum) pre nemecký národ vo Východnej Európe. Predstavoval si, že Nemci ako nadradený národ osídlia západné Rusko a Rusov, ktorých považoval za menejcenný národ ovládaný Židmi, presídlia na Sibír. Zvyšky pôvodného obyvateľstva by Nemci použili ako lacnú pracovnú silu. Pre Nemecko vojna na východe mala rasový, ale aj významný ideologický rozmer, pretože komunisti boli považovaní za hlavných nepriateľov nacistov. Nemenej dôležité boli aj zahraničnopolitické a štátne aspekty, keď veľké množstvo starej pruskej aristokracie, ktorá mala navyše veľké slovo v armáde, videlo v Rusku a neskôr v ZSSR nebezpečného suseda, ktorého je potrebné eliminovať.[7]

Po veľkých čistkách, ktoré zasiahli sovietsku spoločnosť a najmä armádu koncom 30. rokov Hitler predpokladal, že je ZSSR vojensky slabé a neschopné efektívne viesť vojnu, preto by mala byť jeho porážka nemeckou armádou pomerne jednoduchá.

Prípravy na vpád do ZSSR sa začali už v roku 1940. Za politický cieľ operácie Barbarossa určil Hitler:

Sovietske vojská okupujúce Rigu v roku 1940

• záchranu západnej civilizácie pred rozpínavosťou boľševizmu a jeho likvidáciu
• ovládnutie prírodných a ľudských zdrojov ZSSR pre vedenie ďalších vojen

Na začiatku veľkej vlasteneckej vojny nevideli úplne všetci občania ZSSR v Nemcoch nepriateľov. Mnohí ľudia, ktorí sa pamätali na nemecké vojská z obdobia prvej svetovej vojny, si na Nemcov pamätali ako na civilizovaných a dobrých ľudí. Hitler však svoju šancu získať si sympatie sovietskeho obyvateľstva po vpáde do krajiny rýchlo strácal. Už v princípe bol nacistický režim zameraný proti Slovanom, jednotky zložené z Ukrajincov, Rusov či Kozákov (či iných kolaborantov, nie vždy zložené na národnostnom princípe) boli nasadzované len z iniciatívy nemeckých miestnych veliteľov (ako bol napr. Paul Ludwig Ewald von Kleist na Kryme a Kubáni). Centralizovaná koncepcia spojenectva s utláčanými národmi ZSSR, ktorej vrcholom bola ROA, vznikla paradoxne až vtedy, keď Nemci museli zo ZSSR ustupovať. To, že sa k Hitlerovi pripojili aj bývalé pobaltské republiky, nebolo nič prekvapivé. Tie cítili k Sovietskemu zväzu pravdepodobne najväčší odpor spomedzi všetkých sovietskych republík. Napriek tomu, že väčšina obyvateľov pobaltských krajín nebola až tak politicky naivná aby uverila Hitlerovi, predpokladali, že každá zmena oproti stalinskému režimu bude len lepšia.

Občania ZSSR skutočne nestáli za Stalinom bez výhrad. Dôvera v neho tesne po napadnutí krajiny a katastrofických porážkach v lete a na jeseň 1941 klesla, vedeli ale, že pod Hitlerom a nacistickou nadvládou by bola situácia ešte horšia. Odpor k nemeckej agresii následne stúpal, keď sa hitlerovské vojská (hlavne Einsatzgruppen) ukázali ako brutálni vrahovia. K súdržnosti, akú sovietsky ľud prejavil, do značnej miery pomohli aj vyhlásenia samotného Stalina, ktorý sa 3. júla 1941 v rozhlase k svojim krajanom prihovoril priam neuveriteľne: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji!“ Tieto slová zapadali do ponurej atmosféry týchto dní.[8] Sovietsky zväz počas vojny navyše uzavrel spojenectvo so západnými demokraciami. Mnohí občania Sovietskeho zväzu po zblížení krajiny so Spojeným kráľovstvom a USA počas vojny očakávali, že sa pomery v krajine zmenia. To ich ešte viac hnalo do boja s nepriateľmi, ktorí napadli ich krajinu.

Na stranu ZSSR sa postavila dokonca aj pravoslávna cirkev, ktorú pritom boľševici dávno vyhlásili za jedného z nepriateľov spoločnosti a nemilosrdne ju prenasledovali. Okamžite po napadnutí krajiny bez intervencie komunistov, vyzval moskovský patriarcha Sergej pravoslávnu cirkev v krajine, aby aktívne podporovala boj sovietskeho ľudu proti Nemecku[9]. Cirkev začala peňažnú zbierku, ktorá do roku 1943 zozbierala 200 miliónov rubľov, za ktoré bola postavená 1 stíhacia peruť a tankový pluk.

Sovietska kolóna zničená počas bitky o Suomussalmi

Na začiatku 40. rokov bola sovietska obranyschopnosť silne narušená. Hlavný podiel na tom mali stalinské čistky v armáde, tiež diletantské zásahy sovietskeho vedenia do organizácie armády (napríklad zrušenie mechanizovaných zborov, ktoré bolo v lete 1941 potrebné narýchlo znovu formovať). Ale chýbali aj skúsení odborníci v tankovom vojsku, v období napadnutia krajiny sa iba začínali precvičovať tí, ktorí boli k tankovým jednotkám prevelení od iných druhov vojsk. Neboli to však jediné slabiny Červenej armády. Sovietskym vojskám zúfalo chýbala motorizácia. Z veľkej časti preto, že vozový park nebol dostatočne udržiavaný. Problémy boli aj výzbroju, chýbali napr. samopaly. Červená armáda na hraniciach sústredila veľké množstvo zásob, ktoré okamžite po vpáde padli do rúk Nemcom. Za všetky tieto chyby nesie plnú zodpovednosť Stalin a jeho blízke okolie. Stalin navyše v rozhodujúcich dňoch pred napadnutím ZSSR nijak adekvátne nereagoval na prichádzajúce spravodajské správy o príprave útoku proti krajine. Tieto faktory výraznou mierou podryli bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej porážkam na začiatku vojny.

Stalin pred začiatkom druhej svetovej vojny v lete 1937 inicioval brutálne čistky v armáde. Tie pripravili o život väčšinu najvyšších dôstojníkov: za obeť padli traja z vtedajších piatich maršalov, 11 komisárov obrany, 13 z 15 veliteľov armád aj všetci velitelia vojenských okruhov. Celkovo bolo zatknutých, prepustených alebo uväznených asi 35 000 dôstojníkov Červenej armády.[10] Až následná Zimná vojna a začiatok bojov s nacistickým Nemeckom ukázali, v akom stave sa skutočne nachádza dôstojnícky zbor Červenej armády.

Napriek všetkým negatívám stalinskej diktatúry, bol Sovietsky zväz v roku 1940 rozvíjajúcou sa krajinou. Životná úroveň rástla nebývalým tempom. Luxus síce neexistoval, ale ľudia boli dobre oblečení a v obchodoch bolo viac tovaru ako v predošlých obdobiach sovietskej vlády. Nemecký vpád nasledujúceho roku tento rast brutálnym spôsobom prerušil, obyvatelia ZSSR sa dočkali podobnej životnej úrovne, akú dosahovali pred rokom 1941, až v 60. rokoch[11].

Stalinov teror postihoval ale aj ľudí, ktorí nikdy jeho nepriateľmi neboli. Tí boli likvidovaní na základe preventívnych čistiek a falošných obvinení udavačov, ktorí museli plniť „udavačské kvóty“. Toto sa nedalo utajiť a nenávisť k Stalinovi sa preto pozvoľna šírila aj medzi obyčajnými ľuďmi. Situácia v krajine bola dobrým politickým základom pre každého útočníka zvonka. Hitler však túto výhodu nedokázal využiť.

Podpis dohody o priateľstve medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR 23. augusta 1939. Obdobnú dohodu podpísalo Poľsko v roku 1934 - Pakt Piłsudski-Hitler.

Ďalším faktorom bola demontáž Stalinovej línie a presun jej vybavenia na západ do zatiaľ ešte nedobudovanej Molotovovej línie. Opevnenia Stalinovej línie tvorili pôvodne dobre vybudovanú sieť železobetónových pevností, zátarasov a drevozemných bunkrov, ktorá sa tiahla od mesta Pskov na severe, cez východné brehy rieky Berezina, ďalej na juh do Kyjeva a k Odese na brehu Čierneho mora. Bola vybudovaná v polovici 30. rokov pôvodne na obranu pred prípadnými útokmi kapitalistických krajín zo západu. Ale po rozšírení Sovietskeho zväzu o oblasti, ktoré obsadil podľa dodatkov k paktu Ribbentrop – Molotov sa hranice krajiny presunuli o stovky kilometrov na západ. Pôvodná Stalinova línia bola opustená a jej vybavenie a výzbroj demontovaná a presúvaná do opevnení, ktoré sa začali budovať na nových hraniciach. V čase napadnutia Sovietskeho zväzu však takmer žiadne z týchto opevnení neboli dokončené a tým pádom ani použiteľné. Pri postupe nacistov hlbšie do vnútrozemia krajiny však jednotky Červenej armády využili aj pôvodné opustené opevnenia Stalinovej línie, napríklad pri Kyjeve. Ukázalo sa, že keby z nich predtým nebola odvezená pôvodná výzbroj, mohla táto línia výrazne pomôcť Sovietom pri obrane svojho územia.

Na zahraničnopolitickej scéne sa Stalin po vypuknutí 2. svetovej vojny čiastočne snažil zabezpečiť Sovietsky zväz tým, že 13. apríla 1941 uzavrel s Japonskom pakt o neútočení. Neskôr mu tento čin veľmi pomohol, keď po ubezpečení rozviedky, že Japonsko nenapadne Sovietsky zväz na Ďalekom východe, stiahol vojská z tejto oblasti na obranu Moskvy.

Množiace sa správy o tom, že sa Nemecko chystá napadnúť Sovietsky zväz, sa Stalin navonok snažil ignorovať. Veľmi presné správy prichádzali od Richarda Sorgeho, ktorý dokonca dokázal niekoľko dní pred útokom poslať do ZSSR správu, že sa útok začne 22. júna. Stalin však žiadnym správam neveril a nedovolil vyvíjať prakticky žiadnu činnosť, ktorá by nasvedčovala, že sa sovietske vojská pripravujú na vojnu – dúfal zrejme, že tak získa čas. Iba 19. júna dostali sovietske vojská rozkaz aby rozptýlili svoje lietadlá a maskovali svoje pohraničné letiská. Bolo však neskoro. O množiacich sa neúspechoch pri zlepšovaní vzťahov s Nemeckom jasne hovorila zahraničnopolitická situácia, ako aj chladné reakcie Hitlera na pokusy o zblíženie oboch krajín.

Hitler vydal pred vpádom do ZSSR niekoľko rozkazov, ktoré mali výrazný vplyv na osud niektorých kategórií vojnových zajatcov, či obyvateľstva na okupovaných územiach:

• 13. marec 1941 „Richtlinien auf Sondergebieten zur Weisung Barbarossa“ – Himmler dostal plnú moc a prostriedky na vyhladenie Židov a sovietskej inteligencie, onedlho vznikli špeciálne jednotky Einsatzgruppen, ktoré rozpútali na podmanenom území brutálny teror
• 13. máj 1941 „Erlaß über die Ausübung der Kriegsgerichtbarkeit im Gebiet Barbarossa“ – príslušníci Wehrmachtu nesmeli byť za činy proti civilnému obyvateľstvu ZSSR braní na zodpovednosť – všetko sa im povoľovalo.
• 19. máj 1941 – proti partizánom, Židom atď. neslobodno brať ohľad, za dôkaz sa považuje aj podozrenie zo spolupráce s nimi
• 6. jún 1941 (Kommissarbefehl) – politických komisárov okamžite popraviť
• 16. jún 1941 „Bestimmungen über das Kriegsgefangenenwesen“ – vojnových zajatcov treba zabiť pri najmenšom podozrení zo zamýšľaného odporu

Hitler predložil v júli 1940 zámer napadnúť Sovietsky zväz svojmu štábu na jar roku 1941. Neskôr jeho ambície stúpli na: „Úplné pozbavenie Sovietskeho zväzu práva na existenciu.“ [12] Hitler zatiaľ aspoň čiastočne kamufloval túto činnosť napr. prípravou údajného vylodenia na Britské ostrovy. Čiastočne zmiatol sovietsku výzvednú službu i tým že si nepripravoval žiadne zásoby na boj v zime (sovietska rozviedka napr. sledovala nákupy ovčej kože na svetových trhoch). Všetci analytici na sovietskej strane považovali vylúčené, že by sa mu podarilo ZSSR zničiť od začiatku jari do príchodu zimy. Čoskoro boli k západným hraniciam Sovietskeho zväzu premiestnené veľké nemecké sily. Väčšina z nich sa sústredila vo Východnom Prusku a Nemcami okupovanom Poľsku. Pôvodný dátum začiatku útoku však oddialilo viacero príčin. Jednou bola toho roku veľmi daždivá jar. Druhou, bol nemecký útok na Juhosláviu a Grécko, ktoré mohli na poslednú chvíľu znamenať veľké nebezpečenstvo, podobne ako tomu bolo počas prvej svetovej vojny. Niektorí však poukazujú na to, že útok na Juhosláviu a Grécko viazal iba malé nemecké sily a nemal výrazný vplyv na dátum konečného vpádu do ZSSR. Walther von Brauchitsch veliteľ Wehrmachtu disponoval tromi skupinami armád, z ktorých každú podporovala jedna letecká armáda.

• Skupina armád Sever pod velením maršala Wilhelma von Leeba mala za úlohu obsadiť Leningrad a dôjsť až k Archangeľsku
• Skupina armád Stred pod velením maršala Fedora von Bocka mala postupovať k rieke Volga, na trase jej útoku ležalo aj hlavné mesto krajiny Moskva
• Skupina armád Juh pod velením maršala Gerda von Rundstedta mala postupovať juhom ZSSR k mestu Astrachán, obsadiť Krym, prekročiť Volgu a odrezať Kaukaz od zvyšku krajiny

Napriek tomu, že nemecké ozbrojené sily mali veľké bojové skúsenosti, vynikajúci veliteľský zbor, ktorý ich v kombinácii s kvalitnou výzbrojou robil pravdepodobne najlepšou pozemnou armádou na svete, je dosť diskutabilné, či mali potenciál a dostatok síl zničiť Sovietsky zväz. Je však tiež nepopierateľné, že nebyť Hitlerových zásahov do príprav a realizácie bojových operácií, mohli sa boje na východnom fronte (ako aj počas celej vojny) vyvíjať podstatne viac v prospech Tretej ríše.

22. júna 1941 sa medzi 3:15 a 4. hodinou rannou začala najväčšia, najurputnejšia a najkrvavejšia nepretržitá pozemná kampaň v histórii ľudstva. Krycí názov nemeckej útočnej operácie znel operácia Barbarossa.

Opustený ťažký tank KV-2

Po delostreleckom ostreľovaní a leteckom bombardovaní 22. júna o 4:15 prekročili prví z vyše tri a pol milióna mužov vojsk Osi hranice Sovietskeho zväzu na takmer 1 320 km dlhom fronte. Nemecké vojská boli pri útoku organizované do troch skupín armád (Sever, Stred a Juh), sovietske ozbrojené sily používali zoskupenia nazývané fronty (Severozápadný, západný a juhozápadný), ktoré spočiatku približne zodpovedali nemeckým skupinám armád. Ale na sklonku bojov roku 1941, Červená armáda zvýšila celkový počet frontov na úkor ich sily, takže v neskoršom období sa sovietske fronty takmer rovnali nemeckým armádam.

Sovietske ozbrojené sily boli útokom zaskočené. Intenzívny odpor od začiatku kládli nepočetné jednotky pohraničnej stráže, no tie neboli dostatočne vybavené na boj s tankmi a boli preto postupne likvidované. Prvé ťažké boje sa rozhoreli v oblasti Brestu, kde bolo obkľúčených 11 sovietskych divízií. Za niekoľko dní Nemci prenikli hlboko do pobaltských republík, obsadili veľkú časť Bieloruska a západne od Minska obkľúčili skoro celú 3., 4. a 10. sovietsku armádu. Medzera, ktorá vznikla obkľúčením sovietskych vojsk v oblasti Minska, dovolila Nemcom bez ťažkého odporu prekročiť 1. júla Západnú Dvinu a Dneper a rýchlo postupovať ďalej do sovietskeho vnútrozemia smerom na Smolensk. Na južnej Ukrajine postupovali nemecké vojská skupiny armád Juh spolu s rumunskými jednotkami rovinatým terénom, no čelili oveľa väčšiemu množstvu sovietskych tankov. Onedlho obkľúčili Odesu, no do mesta zatiaľ neprenikli.

Rozmiestnenie sovietskych vojsk pri vpáde, podľa názoru Ericha von Mansteina naznačovalo, že dosiaľ ešte neboli rozmiestnené do útočných pozícií[13]. Vojská západných vojenských okruhov boli zatiaľ dislokované v akejsi vyčkávacej pozícii, pričom však nemuselo nevyhnutne trvať dlho, aby boli na prípadný útok pripravené. Práve fakt, že sa Stalin chystá napadnúť Nemecko bol jedným z hlavných argumentov pre útok na ZSSR. To však zrejme nebolo možné skôr ako na jar roku 1942 alebo ešte neskôr v dôsledku neukončenej reformy a prezbrojovania Červenej armády.

23. júna 1941 bola vytvorená STAVKA hlavného veliteľstva (od 8. augusta 1941 STAVKA vrchného velenia), ktorej predsedal národný komisár obrany Semion Timošenko, v jeho kompetencii však chýbali mnohé dôležité úlohy, ktoré bolo v tej dobe potrebné riešiť, 10. júla ho preto nahradil sám Stalin. Všetka moc v krajine sa 30. júna 1941 sústredila v Štátnom výbore obrany, ktorého vrchným veliteľom sa stal od 8. augusta J.V. Stalin. 23. júla bola vyhlásená mobilizácia.

25. júna začali Fíni spolu s Nemcami oslobodzovať svoje stratené územia na Karelskej šiji. 29. júna sa začalo bojovať aj na sovietsko-nórskych hraniciach za polárnym kruhom. Bolo to prvýkrát v histórii, čo sa viedli boje aj v tejto nehostinnej oblasti.

Sovietski vojnoví zajatci. Väčšina sovietskych vojakov zajatých v tomto období sa v dôsledku zlého zaobchádzania nedožila konca vojny.

V júli a auguste sa skupine armád Sever podarilo postúpiť pobaltskými republikami, obsadiť Rigu a Pskov. Pokračoval tiež jej postup k Luge a Novgorodu. Po tom, čo skupina armád Stred narazila v júli na tvrdú obranu okolo mesta Smolensk, rozhoreli sa v jeho okolí takmer mesiac trvajúce boje. Nemci sa pokúšali obkľúčiť brániacu sa sovietsku 16., 19. a 20. armádu a zároveň museli čeliť energickým protiútokom, ktoré viedli sovietske jednotky, aby zabránili ich obkľúčeniu.

8. augusta v noci 15 sovietskych diaľkových bombardérov DB-3 vyštartovalo z Baltského ostrova Ezel a v noci z výšky 7 km bombardovalo nezatemnený Berlín. Všetky stroje sa vrátili v poriadku na základňu. Ráno nemecké noviny uvádzali, že mesto bombardovali Angličania, a že bolo zostrelených 6 anglických lietadiel. Britská tlač na to zareagovala tiež, keď oznámila, že Nemci vydávajú čudné vyhlásenia, lebo britské letectvo nad Berlínom 7. ani 8. augusta nelietalo.[14]

Nemcom do značnej miery pomohli sovietske rozkazy, ktoré nariaďovali nerozvinutým a nepripraveným vojskám okamžite viesť protiútoky, ktoré nebolo možné v čase, keď nefungovalo stále spojenie s veliteľstvami, dostatočne skoordinovať. Nemci znovu aplikovali taktiku bleskovej vojny a neútočili proti silnejším sovietskym zoskupeniam čelne, využívali obchvaty a obkľučovali rýchlymi mechanizovanými a tankovými klinmi pomalšie manévrujúce sovietske vojská. Luftwaffe v prvých dňoch vojny zničila postupne väčšinu sovietskeho letectva dislokovaného na západe krajiny.

Stalin znepokojený porážkami svojich vojsk, ako aj množstvom vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali do rúk Nemcom v auguste 1941 vydal rozkaz č. 270. Ten mal ďalekosiahly vplyv na životy miliónov sovietskych vojakov, ktorí boli zajatí nemeckými vojskami. Rozkaz zakazoval vojakom dobrovoľne sa vzdávať nepriateľovi, nebral však ohľad na okolnosti zajatia. Asi devätina sovietskych zajatcov po tom, čo boli oslobodení zo zajatia vlastnými jednotkami, sa dostala do trestných jednotiek alebo do pracovných táborov (gulagov).[15]

Pohyb frontu od 22. júna do 5. decembra 1941

██ do 9. júla 1941

██ do 1. septembra 1941

██ do 9. septembra 1941

██ do 5. december 1941

V noci z 25. na 26. augusta 1941 Sovietsky zväz spolu s britskými jednotkami vstúpil na územie Iránu. Pronemecká vláda vedená Ali-Mansurom následne podala demisiu. Irán bez veľkého odporu kapituloval 29. (odpor proti britským) a 30. augusta (odpor proti sovietskym silám). Vpád na iránske územie mala na starosti sovietska 53. armáda. Spojenci následne využívali Irán ako koridor na zásobovanie Sovietskeho zväzu.

31. augusta 1941 doplával do sovietskeho prístavu Archangeľsk prvý britský konvoj PQ-0 so zásobami. Pomoc západných Spojencov bola v tej dobe pre ZSSR veľmi užitočná. V tej istej dobe nemecké vojská začali systematicky ostreľovať Leningrad, ktorý sa ocitol od 8. septembra 1941 v obkľúčení.

V nasledujúcich bitkách Nemci obkľúčili a zničili, v sérii bojov na západnom a neskôr aj na východnom brehu Dnepru, sovietsku 6. a 12. armádu brániacu sa v oblasti Umane. Hitler v tej dobe nariadil zastaviť postup na Moskvu cez Smolensk odkiaľ poresmeroval 2. tankovú skupinu generála Guderiana smerom na Konotop a vrhol svoje tankové skupiny na Kyjev, v ktorého okolí zostávalo ešte stále veľké množstvo sovietskych vojsk. Popri Guderianovom útoku zo severozápadu sa k mestu blížili nemecké vojská Ewalda von Kleista od Kremenčugu z juhozápadu. Brániace sa vojská Juhozápadného frontu nesmeli na Stalinov rozkaz opustiť svoje pozície v ohybe Dnepru, v ktorých im hrozilo obkľúčenie. O ústup pritom žiadal aj veliteľ frontu a Stalinovi blízky maršal Buďonnyj. 14. septembra nemecké tankové jednotky prenikli na juhu k mestu Romny a nakoniec sa 19. septembra spojili a zovreli čeľuste obkľúčenia pri Lochvici, čím v oblasti Kyjeva odrezali vyše 600 000 mužov sovietskej 5., 21., 26. a 37. armády, tvoriacej prevažnú časť Južného frontu. Sovietske jednotky sa však nevzdali hneď a Nemci boli nútení na mnohých miestach prekonávať silný odpor. Napriek tomu, že Kyjev padol už 19. septembra, posledné ohniská odporu v kotli sa vzdali alebo boli zničené až 26. septembra. Nemci následne sústredili svoje tankové jednotky skupín Sever a Stred a zaútočili opäť v oblasti Smolenska. Tieto boje boli počiatkom útoku smerom na Moskvu. Skupina Juh zatiaľ udrela na zoslabený Juhozápadný front a obsadila Charkov a postupovala na Donbas. Na určitý čas obsadili Nemci aj Rostov nad Donom a nezadržateľne prenikli na Krym, kde odrezali námornú základňu Sevastopoľ.

Nemecké tanky pri Istre.

V Moskvoskom smere Nemci úspešne postupovali ďalej a pri Viazme prerazili líniu sovietskeho Západného frontu a obkľúčili desiatky tisíc sovietskych vojakov 16., 19., 20., 24. a 32. armády vedené Ivanom Konevom. Onedlho sa podarilo tankovému zboru Feldherrnhalle prekročiť rieku Desnu a pri Briansku ťažko narušiť, zlikvidovať alebo zajať jednotky 3., 13. a 50. armády Brianského frontu. Sovieti nakoniec s ťažkosťami nemecký postup zastavili pri Mcensku.

V tomto období Nemci už takmer 5 mesiacov aplikovali taktiku bleskovej vojny a úspešne drvili svojho nepriateľa. Zatiaľ čo v predošlých bojoch v západnej Európe, napredovali bez väčších problémov, v ZSSR bol Wehrmacht postavený pred nové problémy. Nemci museli čeliť časovej tiesni, pretože celkový plán operácie Barbarossa sa zakladal na tom, že bude Červená armáda zničená v priebehu niekoľkých málo mesiacov, čo ako sa ukázalo nebolo vôbec reálne. Časový sklz mal za následok vzrastajúce problémy s počasím, ktoré bolo síce počas leta dobré, no na jeseň sa zmenilo na daždivé, čo veľmi spomalilo postup vozidiel po nekvalitných sovietskych cestách. Zhoršujúce sa počasie, ktoré zabránilo nasadeniu letectva a neskôr aj silné mrazy, na ktoré nemecké velenie trestuhodne nepripravilo svoje jednotky potom kruto trápili nemecké jednotky počas zimy. Nacistickej vojnovej mašinérii spôsobovali ďalšie problémy aj obrovské vzdialenosti, ktoré muselo riešiť najmä preťažené zásobovanie. Sovieti navyše začali aplikovať taktiku spálenej zeme aby nepriateľovi sťažili zásobovanie z miestnych zdrojov. Nezanedbateľný bol aj odpor sovietskych vojsk, ktorý bol všeobecne omnoho urputnejší než ten, s ktorým sa nacisti dovtedy stretali.

Začiatkom októbra sa sovietska obrana stredného úseku frontu najprv pokúsila zadržať Nemcov v okolí Viazmy a na ceste Oriol-Briansk. Zo severu sa k Moskve blížili von Kluge so svojou 4. armádou, z juhu a západu to bol Guderian so svojou tankovu skupinou. Do začiatku decembra 1941 sa nacistickým jednotkám na západe a severozápade od Moskvy za vzrastajúcich strát podarilo preniknúť silnou sovietskou obranou pri mestách Možajsk, Kalinin, Klin, Volokolamsk, Istra a Solnečnogorsk, pričom dosiahli kanál Volga-Moskva. Na juhozápade postupovali Nemci cez Kalugu a Mcensk smerom k Tule. K tomuto opevnenému mestu prenikli Guderianove vojská 2. tankovej armády 30. októbra, no mesto samotné neboli schopné obsadiť.

V prvých decembrových dňoch sa len niekoľko desiatok kilometrov pred Moskvou medzi vyčerpanými jednotkami na oboch stranách rohoreli boje, ktoré nakoniec Nemcov prinútili spomaliť postup. Stalin, ktorý už medzičasom začal sťahovať časť svojich vojsk z Ďalekého východu, Uralu a Sibíri, pripravil spolu so svojimi generálmi útok na krídla nemeckých vojsk. Sovieti, mnohé jednotky ktorých boli poznačené predošlými bojmi podobne ako vyčerpaný Wehrmacht, ktorý bol zlým počasí navyše pozbavený aj svojej leteckej podpory, vyrazili v oblasti Kalininu do protiofenzívy 5. decembra. V oblasti Klinu, Solnečnogorska, Tuly a Jeletska 6. decembra. Sovietske vojská na viacerých miestach prerazili nemecké línie a Wehrmacht prvýkrát stratil v boji celé divízie. Nemcom sa podarilo postup sovietskych vojsk, ktorým chýbali tanky zastaviť až pri Rževe, čím bola línia opäť stabilizovaná. Bolo to aj sčasti preto, že Hitler vydal rozkaz neustupovať, čím prinútil svoje jednotky bojovať na hrane svojich možností. Aj keď sa mu tento ťah v tomto období vyplatil, opakovanie tejto taktiky v nasledujúcom období sprevádzalo viaceré veľké porážky nemeckých vojsk. Veľké množstvo snehu a vysoké straty nakoniec paralyzovali bojovú činnosť na oboch stranách.

Do začiatku útočnej fázy bitky o Moskvu Červená armáda ustúpila 850 až 1 200 km, postup Wehrmachtu na hlavné mesto krajiny však zastavila a neskôr naopak zahnala Nemcov niekoľko stoviek km späť. Na ostatných dôležitých smeroch – na Leningrad i na juhu pri Rostove nad Donom sa aj napriek počiatočným neúspechom taktiež podarilo postup Nemcov zastaviť. Leningrad sa však z obkľúčenia vyslobodiť nepodarilo, na jar zorganizovaný útok 2. údernej armády. Mesto sa napriek mnohým pokusom o spojenie južne od Ladožského jazera ocitol v obkľúčení na takmer 900 dní, čo malo kruté dôsledky pre jeho civilných obyvateľov. Asi milión z nich zahynul v strašných podmienkach od krutej severskej zimy a dlhotrvajúceho hladu. Udržanie Leningradu bolo veľmi dôležité z niekoľkých dôvodov, bolo to posledné miesto kam sa mohla z Tallinnu evakuovať Červená Baltská flotila, bolo to takisto miesto, ktoré zabraňovalo spojeniu vojsk útočiacich z Karélie a polárnych oblastí Fínska a Nórska s vojskami skupiny armád Sever. Obrancovia Leningradu tiež v podstatne bránili prístupy k prístavom Archangeľsk a Murmansk, ktoré boli dôležitou spojovacou tepnou so Spojeným kráľovstvom.

Červená armáda podnikla od januára do apríla 1942 na severnom a strednom úseku frontu v oblasti Moskvy, kde stále držala silné rezervy lokálne protiútoky napr. Demiansku operáciu, rževsko-syčevskú operáciu ako aj útoky v oblasti Orla, Kurska a Bolchova, čím si aspoň čiastočne zlepšila postavenie na daných úsekoch a zaháňala Nemcov ďalej od Moskvy, aj keď sa tieto operácie považujú všeobecne za nie veľmi úspešné. Ťažkou ranou pre vojská brániace sa v Sevastopole bola likvidácia sovietskeho výsadku pri Feodosiji, čo bol zahambujúci koniec tzv. Kerčsko-feodosijskej operácie. Zlé postavenie vojsk Červenej armády stojacich pred skupinou armád Juh dovŕšil neúspešný protiútok smerom na Charkov.

Sily a rezervy Červenej armády sa v zimných a jarných bojoch veľmi vyčerpali a Stalinov cieľ, ktorým bolo vyhnať nepriateľa z územia ZSSR, tak už nebolo možné realizovať. Wehrmacht ako celok sa zo svojich strát spamätal rýchlejšie ako Sovieti a začiatkom roku 1942 znovu prešiel do útoku, teraz však na juhu ZSSR, kde najprv zlikvidoval výpad Juhozápadného a Brianskeho frontu k Charkovu. Hitlerove vojská dobyli 1. júla po niekoľko mesačnom obliehaní Sevastopoľ. Tvrdé boje prebiehali v oblasti Voroneže (padla 7. júla) a Vorošilovgradu (padol 17. júla) odkiaľ boli sovietske jednotky vytlačené na východ. Stratený bol celý Donbas, Rostov nad Donom (padol 24. júla) a nemecké vojská prenikli rovinatým terénom až 650 km medzi rieky Don a Volga a plánovali dôjsť až ku Kaspickému moru. Nemci pokračovali aj v útoku na Kaukaz. Do jesene 1942 nemecké tankové armády bez väčších ťažkostí postupovali Kubáňskou rovinou k ropným poliam na Kaukaze. Padlo rozhodnutie preťať Volgu pri meste Stalingrad. Prerušili by tak prakticky najkratšie sovietske spojenia s vojskami na Kaukaze.

Útočiace družstvo sovietskej pechoty v ruinách Stalingradu

Wehrmacht zaútočil na mesto 24. augusta 1942. Hneď od začiatku sa rozpútali zúrivé pouličné boje. V nich sa stratila nemecká výhoda v lepšej pohyblivosti a kvalitatívna prevaha veliteľských kádrov na nižších úrovniach. Sovieti sa odhodlane bránili, bojovalo sa o každý dom. Situácia na fronte si vyžiadala zásobovanie sovietskych vojsk v meste ležiacom na západnom brehu Volgy výhradne loďami. Na východnom brehu zatiaľ sovietska armáda sústredila silné jednotky delostrelectva a protilietadlovej obrany. Najmä ich kvalitné delostrelectvo potom pomáhalo početne slabším obrancom mesta odrezaným na západnom brehu odrážať silné nemecké útoky. Zásobovanie mesta cez Volgu bolo možné iba v noci. Aj nemecká 6. armáda, ktorej úlohou bolo obsadiť mesto mala problémy so zásobovaním po preťažených komunikáciách. Veľmi ťažké boje boje prebiehali v polovici septembra o Mamajovu mohylu a hlavnú železničnú stanicu v strede mesta. 23. septembra obsadil Jakov Pavlov s ďalšími troma vojakmi dom odborníkov na jednom z námestí a bránil ho do 25. novembra. 14. októbra podnikli nemecké vojská silný útok na priemyselnú štvrť. Urputné boje sa rozhoreli v komplexe traktorového závodu, závodu Červený október a továrne Barikády. 6. armáda sa bojmi v meste veľmi vyčerpala a bola nútená postupne nasadiť prakticky všetky svoje jednotky. Veliteľstvo skupiny armád B preto presunulo na zaistenie jej krídel maďarské a rumunské zväzky. Zatiaľ čo sa bojovalo v meste, sovietske velenie pozbieralo početné zálohy a pripravilo útočnú operáciu namierenú na oslabené krídla vojsk stojacich pred Stalingradom.

V dobe vrcholiacej bitky o Stalingrad sa front dostal na svoje najvýchodnejšie pozície za celú vojnu západne od miest Elista a Groznyj. Nemci vtedy okupovali podstatnú časť európskej časti ZSSR, na ktorej pred vojnou žilo 42 % jeho obyvateľstva, produkovala sa 1/3 HDP, nachádzalo sa tam 45 % ornej pôdy. Ak sa vezmú do úvahy aj obrovské ľudské a materiálne straty Červenej armády (v tej dobe dosahujúce najmenej 2 milióny padlých, zajatých a ranených) ako aj veľké straty na civilnom obyvateľstva, ktoré sa podieľalo na vojnovom úsilí, krajina sa nachádzala v smrteľnom nebezpečenstve. Navyše bola za týchto otrasných podmienok nútená odrážať nápor väčšiny pozemných síl vojsk Osi v Európe. Jedným z predpokladov prežitia ZSSR vo vojne preto bola záchrana priemyslu zo západných časí krajiny. Tá sa začala už v priebehu leta 1941. Za evakuáciu boli zodpovední N. M. Švernik, A. N. Kosygin a M. G. Pervuchin. Sovietom výrazne pomohlo, že vo vojnovom období bolo ich plánované hospodárstvo flexibilnejšie. Presun obrovských vojensko-priemyselných komplexov aj s robotníkmi na vzdialenosť tisícov kilometrov by bol inak asi iba ťažko predstaviteľný.

Evakuácia sa uskutočňovala najmä po železnici. Objem dopravy na západ dosiahol približne 300 000 železničných vagónov. Do novembra 1941 sa sovietskym robotníkom a železničiarom podarilo evakuovať 1523 podnikov, spolu s 10 miliónmi odborníkov, robotníkov a ich rodinami. Produkcia novopostavených tovární sa naplno rozbehla až v septembri 1942, práve včas aby zasiahla v rozhodujúcej fáze bitky o Stalingrad.

Nemeckí zajatci v Stalingrade, v pozadí budova obilného sila

Zatiaľ čo sa Hitler a jeho generáli sústredili na boje v Stalingrade, Sovieti sústredili silné zálohy na nemeckých oslabených krídlach. Tie bránili menej kvalitné rumunské a maďarské armády. 19. novembra 1942 sa začal sovietsky protiútok v severnej a 20. novembra nasledoval útok v južnej časti úseku 6. armády. Nečakaným útokom sovietske vojská zničili alebo prinútili ustúpiť rumunské divízie a 23. novembra bolo v kotli, ktorý vznikol medzi mestami Kalač a Stalingrad obkľúčili vojsko o sile 22 nemeckých a rumunských divízií (asi 250 – 330 000 mužov). Nemecká skupina armád B sa ocitla v absolútnom zmätku. Vojská skupiny armád A boli nútené ustúpiť z Kaukazu na Tamanský polostrov a Krym. Narýchlo sformovaná skupina armád Don mala za úlohu zaceliť veľkú trhlinu vo fronte. Jej veliteľ Erich von Manstein sa pokúsil s 4. tankovou armádou viesť protiútok v južnej strane sovietskeho zovretia, ktorý bránili 51. a 5. gardová armáda. Tento útok však bol za ťažkých strát na oboch stranách odrazený. Mansteinove vojská boli nútené ustupovať na severozápad k Rostovu. Sovieti zatiaľ podnikli sústredený útok na zvyšky 6. armády. 2. februára 1943 sa posledné nemecké jednotky, ktoré bránili v ruinách traktorového závodu vzdali. Dovtedy už Sovieti zajali 91 000 Nemcov a Rumunov, splu s prvým nemeckým maršalom, ktorý sa vzdal do rúk Spojencov – Friedrichom Paulusom. Straty v dôsledku bitky o Stalingrad však zahrnujú okrem straty celej 6. armády aj ťažké straty 4. a 2. nemeckej armády, rovnako ako veľmi ťažké straty 3. a 4. rumunskej 8. talianskej a 2. maďarskej armády. Dovedna tieto straty presahovali 800 000 padlých, nezvestných a ranených.

Sovietsky zväz tiež utrpel v bitke ťažké straty a Červená armáda po ťažkých bojoch nebola schopná splniť Stalinove rozkazy a pokračovať v protiútoku a zastavila sa na východnej Ukrajine. Jej zásobovacie trasy boli roztiahnuté na veľkom území a jej čelné jednotky oslabené ťažkými bojmi. Nemecký protiútok pri Charkove, vedený veľkým tankovým zoskupením II. tankového zboru SS následne zatlačil Sovietov späť. Na jar bojové operácie prerušilo obdobie blata. V apríli až máji prebiehalo vo varšavskom gete povstanie, ktoré nacisti postupne zlikvidovali.

Po skončení nemeckého protiútoku pri Charkove vznikol medzi Orlom a Belgorodom výbežok frontu zasahujúci asi 80 km do nemeckých pozícii, nazývaný Kurský oblúk. Tam sa nemecké velenie rozhodlo zasadiť svoj hlavný úder letnej ofenzívy roku 1943. Zozbieralo najlepšie jednotky a techniku, ktoré Wehrmachtu a Waffen-SS na východnom fronte zostali. Pri tom dával Hitler dôraz na posily novými tankmi Panther, Tiger a stíhačmi tankov Fedinand. Štáb vrchného velenia Sovietskeho zväzu však mal o týchto prípravách podrobné informácie. Sovietski generáli začali zvažovať všetky eventuality a potom odporučili Stalinovi, aby im dovolil pripraviť v Kurskom oblúku pre nemecké divízie pascu. Ta spočívala v silnej rozvrstvenej obrane a tiež obrovským zálohám, ktoré mali následne po zastavení nemeckej ofenzívy prejsť do protiútoku. Hitler spolu so svojimi generálmi veľmi podcenil tieto sovietske kroky a rozhodol o začiatku útoku. 5. júla 1943 zaútočilo na sovietsku obranu niekoľko sto tisíc najlepších vojakov Tretej ríše. Následná bitka v Kurskom oblúku, vyvrcholila v ohromnej tankovej bitke pri Prochorovke. Bol to definitívny krach nemeckej bleskovej vojny, ktorý predurčoval koniec nacistickej prevahy na východe.

Situácia na fronte od augusta 1943 do decembra 1944

Letná ofenzíva Červenej armády, skok na Dneper, oslobodenie Kyjeva a Ukrajiny boli znakom toho, že bojaschopnosť a ofenzívna činnosť sovietskych vojsk sa podstatne zlepšila. Dopomohla k tomu úprava komisárskych právomocí ako aj kvalitatívny a morálny zlom, ktorý nastal v Sovietskej armáde. Do popredia sa dostali noví schopní dôstojníci, ich schopnosti ďaleko prevyšovali dôstojnícky zbor z rokov 1941 a 1942. Pri oslobodzovacích bojoch na Ukrajine sa vyznamenali aj česko-slovenské jednotky pod vedením generála Ludvíka Svobodu. Koncom roku 1943 bola v Iráne usporiadaná Teheránska konferencia, na ktorej sa spojenci dohadovali v ďalšom spoločnom postupe proti nacizmu.

V marci 1944 zasiahol sovietsky protiútok nemeckú armádnu skupinu Juh, pri reorganizácii jej ľavého krídla. Boje začali pri Jassách. Medzi 1. a 4. tankovou armádou vznikla veľká medzera, ktorou do nemeckého tyla prúdili sovietske jednotky. Čoskoro sa im podarilo obkľúčiť 1. tankovú armádu. Bitka sa stala známa ako obkľúčenie pri Kamenci Podolskom. Po zásahu II. tankového zboru 7. apríla sa Nemcom v priebehu deviatich dní podarilo vyslobodiť svoje jednotky z obkľúčenia a stiahnuť ich viac na západ. Na čiernomorskom pobreží boli Nemci 13. marca nútený ustúpiť z Chersonu. 10. apríla bola oslobodená Odesa a nemecké vojská tak boli izolované na Kryme. Čiernomorské námorníctvo v súčinnosti s Červenou armádou, potom začalo útok aj tam. Po strate Sevastopoľa 12. mája sa zvyšky nemeckých oddielov z Krymu stiahli.[16]

Nemeckí vojaci v obrannej pozícií s protitankovým kanónom 7.5 cm Pak 40.

Po potrebnom odpočinku, doplnení strát a oprave techniky pokračovali sovietske vojská na jar 1944 v oslobodzovaní územia ZSSR. Sovietske vrchné velenie rozhodlo, že hlavným cieľom bude Bielorusko. Operácia Bagration, na ktorú si STAVKA zhromaždila 19 armád, sa začala presne tri roky po nemeckom vpáde do krajiny 22. júna 1944. Na 320 km dlhom fronte sa odohral druhý Stalingrad. Sovieti zaskočili nepripravenú Skupinu armád Stred, pri čom obkľúčili a zneškodnili asi 260 000 – 380 000 nemeckých vojakov a ďalších 100 000 zajali. 26. júna bol oslobodený Vitebsk, 3. júla Minsk a desať dní Vilnius.

Ľvovsko-sandomierzská ofenzíva, východokarpatská, pobaltská, jassko-kišinevská, debrecínska a petsamo-kirkenesská operácia, preniesli bojové operácie z územia Sovietskeho zväzu do Poľska, Rumunska, bývalej Juhoslávie, Fínska, Česko-Slovenska a severného Nórska. Po údere sovietskych vojsk k Vipurskému zálivu, Fínsko kapitulovalo 4. septembra a 19. septembra uzavrelo v Moskve mierovú zmluvu. Zahranično politická situácia sa rýchlo zmenila. Rumunsko prešlo 24. augusta na stranu spojencov a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, Turecko prerušilo všetky diplomatické styky s Treťou ríšou. 1. septembra bola obsadená Bukurešť. Bulharsko ktoré bolo do tej doby voči Sovietskemu zväzu neutrálne sa naďalej nehodlalo prikloniť na žiadnu stranu. Sovieti mu pre to 5. septembra vyhlásili vojnu. Už o tri dni sa však bulharské jednotky pripojili k Červenej armáde. Sovietske vojská, ktoré útočili z Juhu sa dostali 1. októbra cez Rumunsko až do Maďarska k Temešváru a Brašovu. Po tvrdých bojoch pri Debrecíne a Segedíne sa aj maďarskí vodcovia rozhodli prejsť na stranu Spojencov. Maršal Miklós Horthy bol 16. októbra nútený na nátlak nacistov odstúpiť a tak pokračovala po boku Nemcov v boji časť maďarských fašistov. Do decembra sa front na juhu dostal až k Budapešti, kde sa rozpútala séria ozbrojených zrážok po tom, čo sa Sovietom podarilo mesto obkľúčiť. Tieto boje mali tiež prispieť k odlákaniu časti nemeckých síl z Poľska.

Poľskí povstalci vo Varšave, počas povstania.

Na jeseň 1944, v období kedy sa po 650 km zastavil postup Červenej armády v Poľsku, sa začala karpatsko-duklianska operácia na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Slovenské národné povstanie vyvolané predčasnou aktivitou partizánskych skupín na strednom Slovensku sa začalo vo večerných hodinách 29. augusta 1944 a v nemeckom tyle sa udržalo v ťažkých podmienkach do 27. až 28. októbra, kedy sa Nemcom podarilo obsadiť povstalecké centrum, ktorým bolo mesto Banská Bystrica. Hlavnou silou povstania bola povstalecká 1. česko-slovenská armáda. Okrem nie veľmi efektívne riadenej činnosti partizánskych skupín, poskytol Sovietsky zväz povstalcom značnú pomoc. Stalin však nedovolil svojim vojskám pomôcť Poliakom, ktorí sa zapojili do Varšavského povstania. Varšava bola oslobodená až 17. januára 1945.

Pri prieniku do južnej Európy, ktorá bola pre ZSSR iba vedľajším bojiskom Sovietom výrazne pomohlo miestne obyvateľstvo. Po Rumunsku, ktoré prešlo na stranu spojencov koncom augusta Sovieti vyhlásili vojnu Bulharsku. To dovtedy zostávalo ako jediný zo Slovanských spojencov nacistického Nemecka voči ZSSR v pasivite. V krajine následne prepukol prevrat. Bulharsko teda podobne ako Rumunsko prešlo na stranu spojencov a podieľalo sa na bojoch proti nacistom v okolitých krajinách. V Juhoslávii sa na oslobodzovaní krajiny vo veľkej miere podieľali domáci partizáni, ktorí aktívne spolupracovali s červenou armádou. 20. októbra 1944 sa sovietskym vojskám v spolupráci s juhoslávskymi partizánmi pod vedením J. Tita podarilo oslobodiť Belehrad. Do začiatku zimy sa partizánom podarilo získať kontrolu nad celou východnou časťou krajiny – Srbskom, Macedónskom, Čiernou Horou a tiež väčšinou Dalmátskeho pobrežia. Wehrmacht a vojská ustašovcov samostatného Chorvátskeho štátu vytvorili opevnenú líniu v oblasti Sriem, ktorá sa udržala až do začiatku roku 1945. Na jar 1945 partizáni dovŕšili oslobodzovanie zvyšku krajiny.

Sovietske tanky IS-2 na Vislianskom predmostí, marec 1945.

Visliansko-odrianska ofenzíva a boje vo Východnom Prusku začiatkom roku 1945 posunuli front do Nemecka a bezprostredne ohrozili aj samotný Berlín. 24. januára 1945 sovietske vojská prekročili Odru. Medzitým bola intenzívnymi útokmi pútaná skupina armád Sever, ktorá sa pokúšala brániť na baltskom pobreží.

Zatiaľ sa 4. až 11. februára 1945 konala Jaltská konferencia spojencov na Kryme, na ktorej sa naposledy spoločne stretli Roosevelt, Churchill a Stalin, všetci traja lídri Spojeneckých mocností. Sovieti sa zaviazali, že 2 až 3 mesiace po porážke Nemecka začnú vojnu proti cisárskemu Japonsku.[17]

Začiatkom apríla 1945 sa začal útok Červenej armády na Berlín. Situácia však nebola taká jednoduchá. Nemci celý úsek sovietskeho postupu opevnili a boli ho ochotní rozhodne brániť. V zúfalej situácii nasadili aj jednotky domobrany tzv. Volkssturmu a mladých chlapcov z nacistickej mládežníckej organizácie Hitlerjugend. Navyše na vlastnom území začali obzvlášť intenzívne aplikovať taktiku spálenej zeme. Žukovov 1. bieloruský front aj kvôli zvyškom skupiny armád Visla tvrdošijne brániacej najkratší smer na Berlín na Seelowských výšinách preto postupoval s ťažkosťami. Rýchlejšie zatiaľ postupoval Konevov 1. ukrajinský front, ktorý tak dostal možnosť zaútočiť na mesto tiež. 19. apríla Sovieti prerazili cez nemeckú líniu na Seelowských výšinách a v deň Hitlerovych 56. narodenín začali ostreľovať Berlín. O desať dní neskôr, v období keď zúrili pouličné boje len niekoľko stoviek metrov od Ríšskeho kanclérstva spáchal Hitler 30. apríla 1945 samovraždu. Krvavé boje pokračovali ešte dva dni. V ruinách hlavného mesta Tretej ríše a na prístupoch k nemu padlo asi 90 – 150 000 sovietskych vojakov.

Wilhelm Keitel podpisujúci nemeckú bezpodmienečnú kapituláciu

Zatiaľ sa 5. mája v Prahe začalo povstanie, Stalin preto rýchlo vyslal armádu pod vedením maršala Koneva na zaistenie Prahy pred početnými nemeckými vojskami tlačiacimi sa na západ. 3. mája sa jednotky 2. bieloruského frontu spojili so Spojeneckými silami Montgomeryho 21. armádnej skupiny pri Weimare.

7. mája 1945 podpísali Nemci za prítomnosti predstaviteľov západných Spojencov bezpodmienečnú kapituláciu v Remeši. Ich vojská na východe pokračovali v bojoch a ústupe na západ aby sa mohli vzať do rúk Britov alebo Američanov. Sovieti kvôli neprítomnosti svojich predstaviteľov na akte kapitulácie ako aj faktu, že ich nepriateľ napriek kapitulácii nezložil zbrane, požadovali jej zopakovanie. Udialo sa tak 8. mája 1945 na predmestí Berlína Karlshorst. Za sovietsku stranu podpísal kapituláciu Georgij Žukov, no prítomný bol aj Andrej Vyšinskij. Za Nemcov podpísali kapituláciu Hans-Georg von Friedeburg, Hans-Jürgen Stumpff a Wilhelm Keitel, za Britov Arthur William Tedder, za Američanov Carl Spaatz a za Francúzov Jean de Lattre de Tassigny. Pokoj zbraní mal začať platiť po 23. hodine stredoeurópskeho času, kvôli posunu času bol však v tej dobe v Moskve už 9. máj. Druhá svetová vojna v Európe sa tak oficiálne končila. Množstvo nemeckých jednotiek sa však naďalej pokúšalo prebiť na západ. Preto sa napríklad v Česku bojovalo ešte aj 11. mája.

24. júna 1945 sa na Červenom námestí v Moskve konala slávnostná prehliadka víťazných vojsk Červenej armády.

Rumunsko sa pôvodne ako spojenec Nacistického Nemecka pripojilo k ťaženiu proti ZSSR. Vodcom Rumunska počas vojny bol ministerský predseda generál Ion Antonescu, ktorý bol v podstate hlavou vojenskej diktatúry. Rumunské vojská sa zúčastnili bojov na Ukrajine, Kryme a pri Stalingrade, kde utrpeli veľmi ťažké straty. V tomto období Rumunsko začalo hľadať spôsob ako rokovať so Stalinom o mieri. Mladý kráľ Michal I. nakoniec zatkol Antonesca a nariadil 23. augusta 1944, po tom, čo sovietske jednotky prenikli na územie krajiny, kapituláciu všetkých síl, ktoré stáli proti Sovietom. Stalin si tak zaistil politický vplyv v krajine po vojne. Rumuni sa navyše zaviazali poskytnúť Sovietom vojenskú pomoc. Namiesto žiadaných 12 divízií však nasadili prakticky všetky svoje sily – asi 20 divízií. Najprv sa podieľali na vyhnaní Nemcov zo svojho územia, neskôr asistovali pri oslobodzovaní Maďarska a Československa. Rumunsko malo na konci vojny 2. najväčšiu armádu na východnom fronte. A jeho vojenské sily do počtu mužov predstavovali 4. najväčšiu spojeneckú armádu v Európe[18].

Poľsko sa na začiatku vojny ocitlo v tábore sovietskych nepriateľov. Sovietske orgány na územiach, ktoré Stalin získal na začiatku vojny uskutočnili viacero vojnových zločinov. Neskôr po začiatku nemecko-sovietskej vojny bol z Poľských vojnových zajatcov sformovaný už v auguste 1941 zbor o sile 96 000 mužov. Ale kvôli konfliktom medzi sovietskym velením a poľskou exilovou vládou v Londýne, ktorá ich formálne riadila, došlo v auguste 1942 k odsunu asi 74 000 mužov a množstva civilistov pod velením gen. W. Andersa cez Irán na Blízky východ, kde podporovali britské sily a neskôr sa zapojili aj do bojov v južnej a západnej Európe. Vzťahy oboch krajín sa výrazne narušili aj po tom, čo počas vojny Nemci uverejnili informácie o Katyňskom masakre poľských zajatcov. V ZSSR však naďalej zostalo množstvo komunistov, tí organizovali najprv 1. poľskú pechotnú divíziu. Jednotka bola nasadená v októbri 1943 pri bojoch v Mogiľovskej oblasti v Bielorusku. V priebehu roka poľské vojsko v ZSSR narástlo natoľko, že sformovalo 1. poľskú poľnú armádu s 5 divíziami o sile asi 107 000 mužov. Velil jej gen. Zygmunt Berling. V neskoršej fáze bojov sovietske a poľské vojská vstúpili na poľské územie. Sovieti tu organizovali komunistickú vládu, tzv. Lublinský výbor. V marci poľské vojsko na východnom fronte dosiahlo početný stav vyše 400 000 mužov v 14 divíziách. Veliteľom poľských vojsk bol maršal Michal Rola-Zymierski[19]. Poľské vojská sa okrem oslobodzovania svojho územia podieľali aj na bitke o Berlín.

Na jeseň 1941 došlo k dohode medzi sovietskou vládou a československou exilovou vládou v Londýne o výstavbe jednotky na sovietskom území. Nová československá jednotka sa začala vytvárať v meste Buzuluk na Urale. Problémom bolo prepúšťanie osôb, ktoré sa nachádzali v sovietskych zajateckých táboroch, z ktorých nebola viac než polovica reálne prepustená, komplikáciou bol aj zlý fyzický stav mnohých prepustených, čo sa podpísalo pod pomalé tempo budovania novej jednotky[20]. 1. československý poľný prápor vznikol v Buzuluku 12. februára 1942 a po 4 mesiacoch dosiahol plný početný stav. Začiatkom roku 1943 bol nasadený na fronte pri ústupe sovietskych vojsk z oblasti Charkova v tzv. bitke pri Sokolove. Československá jednotka bola postupne od mája 1943 rozširovaná a dosiahla silu brigády (máj 1944) a neskôr armádneho zboru (december 1944)[21]. Začiatkom roku 1944 boli spomedzi československých letcov v RAF vybraných 21 dobrovoľníkov, ktorí odišli do ZSSR, kde vytvorili základ stíhacieho pluku. Jednotka bola nasadená počas SNP a neskôr podporovala sovietske sily počas bojov v Poľsku. Letecké sily československa nakoniec sformovali zmiešanú leteckú divíziu. Zo slovenských zajatcov bola v priebehu roku 1944 vybudovaná 2. paradesantná brigáda. Tá sa zapojila najprv do bojov karpatsko-duklianskej operácie a neskôr bola presunutá na podporu SNP. Zvyšok síl zboru podporoval sovietske snahy pri postupe Karpatami a v bojoch na Slovensku. Zúčastnil sa aj bojov o Liptovský Mikuláš. Časť síl bola nasadená pri bojoch v Poľsku. Zbor neskôr prenikol cez Sliezsko do Československa a zúčastnil sa oslobodzovania krajiny. Celkovo mal zbor 18 087 vojakov, spolu s tylovými jednotkami jeho početný stav dosahoval 31 725 ľudí. V období bojov na československom území dosiahol početný stav okolo 60 000 mužov.

Sovietske ozbrojené sily sa v súlade s dohodami s Američanmi a Britmi od jari 1945 pripravovali na boj proti cisárskemu Japonsku. Tieto boje, ktoré sa začali 9. augusta 1945 však netrvali ani 1 týždeň. Japonská Kwantungská (mandžuská) armáda, o sile približne milióna mužov sa vzdala 15. augusta. Sovietske útoky urýchlili kolaps Japonska a zabezpečili Sovietskemu zväzu zisk Kuríl a južnej časti ostrova Sachalin stratenej po rusko-japonskej vojne. Spojeným štátom vzdorovali japonské vojská ešte dva týždne a kapitulovali až po použití atómových bômb nad vlastným územím 2. septembra 1945.

Nacisti v tajnosti pripravili pred vpádom do krajiny niekoľko špeciálnych jednotiek SS, tzv. Einsatzgruppen, ktorých úlohou bolo fyzicky likvidovať nepriateľov nacionálneho socializmu pod krytím boja proti partizánom. Cieľom týchto jednotiek bola v skutočnosti fyzická likvidácia Židov, komunistov a akýchkoľvek osôb, ktoré sa postavia na odpor alebo len budú predstavovať potenciálnu hrozbu. Prvé masové vraždy sa začali už 25. júna 1941 v Kaunase. Medzi najväčšie masové vraždy na sovietskom území patril masaker v rokline Babij Jar severne od Kyjeva, kde zastrelili koncom septembra 1941 najmenej 33 000 ľudí, prevažne Židov. Podobné popravy sa odohrávali prakticky po všade, kam Einsatzgruppen prišli. Len za prvých 5 týždňov ich činnosti na východnom fronte zlikvidovali tieto jednotky vyše 60 805 civilistov vrátane žien, detí a starcov.[7] Už v roku 1942 sám Heinrich Himmler, skonštatoval, že masové popravy strelnými zbraňami nie sú morálne vhodné, pretože vrahovia po čase začítajú trpieť duševnými problémami a preto sa začal zaoberať novými spôsobmi vraždenia. Čoskoro sa začali používať nákladné automobily upravené tak, aby ich výfukové plyny zadusili obede vezené v uzavretej zadnej časti vozidla. Neskôr sa využíval aj na kyanide založený Cyklón-B, sypaný na obete v nevinne vyzerajúcich sprchách.

Dochádzalo tiež k deportáciám a násilnému odsunu obyvateľstva na nútené práce pre potreby nemeckého priemyslu. V prvej fáze možnosť odísť do Nemecka dobrovoľne využilo množstvo ľudí (napr. na Ukrajine). Onedlho sa však podmienky týchto pracujúcich zhoršili na úroveň väzňov koncentračných táborov – odvlečení trpeli často nedostatkom stravy, zlým zaobchádzaním a bolo s nimi nakladané ako s menejcennými ľudskými bytosťami. Do podnikov v Nemecku bolo odvezených okolo 5,2 milióna obyvateľov Sovietskeho zväzu.

Neskôr po prieniku na etnicky nemecké územia ako bolo Východné Prusko došlo k odsunu zvyšku Nemcov, ktorí sami neušli pred sovietskymi vojskami. Došlo tiež k posunu poľských hraníc a s tým spojenom odsune etnicky poľského obyvateľstva zo sovietskeho územia. Rovnako bolo nemecké obyvateľstvo vyhnané z najvýchodnejších území, ktoré zabralo povojnové Poľsko.[32]