Fedor von Bock

Narodil sa v pruskej protestantskej aristokratickej a vojenskej rodine. Jeho otec, generál Karl Moritz von Bock, bojoval v prusko-francúzskej vojne. Matka Olga Helene Fransziska, bola sestrou Ericha von Falkenhayna.

V ôsmich rokoch začal navštevovať vojenskú školu v Postupime. Ovládal francúzštinu, angličtinu a ruštinu. Bol chudý, štíhly, typický svojim suchým až cynickým humorom a iba zriedkakedy prejavoval emócie. V roku 1905 sa oženil s pruskou šľachtičnou Mally von Reichenbachovou. Dva roky po svadbe sa im narodila dcéra.

Počas prvej svetovej vojny velil pechotnému pluku na západnom fronte, neskôr bol prevelený do generálneho štábu. V priebehu vojny bol povýšený do hodnosti majora, bol tiež ocenený najvyšším vyznamenaním Pour le Mérite. Po skončení vojny zostal v Reichswehre, kde pôsobil ako náčelník štábu divízie, veliteľ práporu i pluku. V roku 1929 bol poverený vedením jazdeckej a o dva roky neskôr pechotnej divízie. V marci 1935 bol vymenovaný do funkcie veliteľa Skupinového veliteľstva pozemného vojska 3.

Ako veliteľ 8. armády sa zúčastnil na obsadení Rakúska, neskôr sa podieľal na okupácii Sudet aj Česka. Pri útoku na Poľsko velil skupine armád Sever, do ktorej čela bol vymenovaný 25. augusta. Bock bol zhrozený z konania jednotiek SS voči Židom, ktoré mohol vidieť v Poľsku. Nikdy však voči tomuto jednaniu nepodal oficiálnu sťažnosť[1]. Pri ťažení proti Francúzsku viedol skupinu armád B, pod ktorú spadala 6. a 18. armáda. 19. júna 1940 bol povýšený do hodnosti poľného maršala a do 11. septembra 1940 viedol francúzsky okupačný sektor, ktorý prenechal maršalovi Wilhelmovi von Leebovi.

Pri realizácii plánu Barbarossa bol Fedor von Bock poverený vedením skupiny armád Stred. Táto skupina armád sa skladala z 4. a 9. poľnej armády, 3. a 4. tankovej skupiny (neskôr premenované na armády) a 2. vzdušnej flotily. Jeho vojská postupujúce severne od Pripjaťských močiarov, uskutočnili viacero veľkých operácii, po niekoľkých dňoch bojov obsadili Minsk, prekročili Dvinu aj Dneper a po ťažkých bojoch získali Smolensk. Počas bojov o Moskvu postup nemeckých vojsk ustrnul a sovietsky protiútok, ktorý sa začal 5. decembra ho prinútil uskutočniť ústup, preto ho 18. decembra 1941 Hitler odvolal. Dňa 16. januára 1942 prevzal velenie nad skupinou armád Juh po maršalovi von Reichenauovi, ktorý zomrel na infarkt. S touto skupinou armád von Bock viedol najprv obranné boje a následne protiútok pri Charkove. Po nesúhlase s nedodržovaním pôvodne pripraveného plánu Blau, keď Hitler žiadal viesť útoky zároveň proti Stalingradu aj na Kaukaz bol 15. júna 1942 odvolaný. Na jeho miesto nastúpil Maximilian von Weichs. Podobne ako v Poľsku aj pri operáciách v Sovietskom zväze sa von Bock stretol so zločinným jednaním oddielov SS, s ktorým síce hlboko nesúhlasil, ale proti ktorému nezasiahol[2].

Po uvoľnení zo služby sa v roku 1944 odmietol pripojiť k sprisahaniu proti Hitlerovi, ku ktorému ho vyzýval jeho synovec Henning von Tresckow. Von Bock údajne neveril v možnosť Hitlerovho odstránenia.

V posledných dňoch vojny, po Hitlerovej smrti, pri pokuse spojiť sa s novovytváranou Dönitzovou vládou sa stal obeťou spojeneckého leteckého útoku. Jeho auto, v ktorom sa viezol spoločne so svojou ženou, napadli 3. mája 1945 neďaleko mesta Kiel anglické stíhačky. Na následky zranení zomrel nasledujúceho dňa. Bol jediným z nemeckých poľných maršalov, ktorý počas vojny padol v boji.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fedor von Bock