Sidor Artemievič Kovpak

Počas prvej svetovej vojny bol mu bol za udatnosť v boji udelený Kríž sv. Juraja samotným cárom Mikulášom II. Po Októbrovej revolúcii sa pridal k boľševikom a bojoval v Červenej armáde istý čas ako partizán proti intervenujúcim nemeckým vojskám, ako aj proti Denikinovým bielogvardejcom v legendárnej 25. jazdeckej divízii Vasilija Čapajeva. Od roku 1919 člen komunistickej strany.[2] Po skončení občianskej vojny bol Sidor Kovpak predsedom oblastného sovietu v meste Putivl v Sumskej oblasti. Počas Stalinových čistiek so šťastím unikol zatknutiu, po tom čo bol dopredu varovaný tamojším veliteľom NKVD, tak že odišiel z mesta a mesiac sa skrýval na samote v lesoch.

Čoskoro po začiatku nemeckého vpádu do ZSSR začal od septembra 1941 Sidor Kovpak organizovať partizánske oddiely proti nemeckým okupantom.[3] Jeho oddiely sa spočiatku sústredili v Sumskej a Brjanskej oblasti, ale neskôr sa rozšírili aj hlbšie do nacistami kontrolovanej Kyjevskej, Žitomírskej, Rivnianskej, Gomeľskej, Volyňskej ako aj ďalších oblastí. Tieto jednotky bojovali tiež proti nacionalistickej Ukrajinskej povstaleckej armáde Stepana Banderu. V lete 1943 sa nemeckým oddielom podarilo vypátrať a zlikvidovať Kovpakovho zástupcu Semiona Rudneva, ktorého potom nahradil Piotr Veršigora, po vojne známy svojimi knihami o Kovpakových partizánoch. V roku 1944 partizánske oddiely pod Kovpakovým velením uskutočnili takzvaný Karpatský nájazd, počas ktorého prešli dovedna 10 000 km západnou Ukrajinou a Bieloruskom, pri čom dosiahli rumunské hranice v Karpatoch. Pri týchto bojoch spôsobili nemeckým vojskám ťažké straty a zničili nemecké posádky v 39 obciach a mestách. Kovpakove vojenské kvality a najmä jeho dobre zvládnutá partizánska taktika sa stali v Sovietskom zväze legendárnymi. Ešte počas vojny bol dvakrát vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Po prvýkrát 18. mája 1942 (medaila č. 708) a druhýkrát 4. januára 1944 za uskutočnenie Karpatského nájazdu (medaila č. 16).[1]

Po skončení druhej svetovej vojny Sidor Kovpak vykonával funkcie v prezídiu vrchného sovietu Ukrajinskej SSR. Zomrel v Kyjeve 11. decembra 1967, kde je aj pochovaný.