Rozkaz č. 270

Rozkaz bol vydaný v období prebiehajúcich ťažkých bojov na západe Sovietskeho zväzu, po sérii ťažkých porážok, ktoré viedli k zajatiu viac ako milióna sovietskych vojakov. (Ku koncu operácie Barbarossa toto ich množstvo presahovalo 3 milióny.) Okrem nariadení rozoberal správanie sa dôstojníkov, jednak tých, ktorí po obkľúčení svojich jednotiek viedli úspešný boj s nepriateľom a prebili sa k vlastným jednotkám, ako aj prípady zbabelosti a neschopnosti dôstojníkov, ktorí opustili svoje jednotky a vzdali sa nepriateľovi bez boja.

V texte rozkazu bola explicitne spomínaná údajná zbabelosť generálov Kačalovova, Ponedelina a Kirillova. Tieto informácie však neboli založené na pravde. Kačalov, veliteľ 28. armády padol pri ústupových bojoch. Ponedelin aj Kirillov kryli ústup iných jednotiek a so cťou plnili rozkazy. Ich zajatie bolo nezvratným dôsledkom kritickej vojenskej situácie. Sovietske velenie predpokladalo, že Kačalov sa vzdal. Jeho manželka bola zatknutá a poslaná do tábora nútených prác. Aj napriek tomu, že jeho mŕtve telo bolo identifikované ešte v priebehu vojny v roku 1944, nebol zbavený obvinenia až do roku 1956.[1]

Rozkaz sa zaoberal aj zbabelosťou a neschopnosťou dôstojníkov, ktorá vedie k zbytočným ústupom alebo dezorganizácii jednotiek. Účinnosť rozkazu nebola spočiatku príliš veľká, v priebehu mesiaca nacisti obkľúčili a zajali niekoľko sto tisíc sovietskych vojakov v kotli pod Kyjevom. Ich najvyšší velitelia sa nevzdali, ale padli v boji a pri pokusoch o prebitie sa k vlastným jednotkám.

Rozkaz č. 270 mal ale spoločne s neskorším rozkazom č. 227 nezanedbateľný vplyv na zvýšenie urputnosti sovietskej obrany. Vojaci a najmä dôstojníci mali pochopiť, že v prípade ak sa vzdajú budú ich rodiny v zázemí prenasledované, ak sa zo zajatia dostanú živí budú veľmi pravdepodobne vyšetrovaní a súdení zvláštnymi jednotkami NKVD. Tieto tribunály ich mohli v poli odsúdiť na trest smrti, alebo poslať do trestných oddielov - tzv. štrafbatov.

Rozkaz a najmä jeho aplikácia v praxi často nedefinoval podmienky za akých hrozia vojakom tresty smrti. Nerozlišoval medzi tými, ktorí sa vzdali rýchlo a dobrovoľne bez odporu, a medzi tými, ktorí už nemali inú možnosť ak nechceli prísť o život v nezmyselnom alebo nerovnom boji. Celkovo bolo počas druhej svetovej vojny odsúdených a následne zastrelených za dezerciu 376 300 sovietskych vojakov. Mnoho ďalších bolo pre podozrenie zo špionáže, po tom čo sa prebili z obkľúčenia, odoslaných do trestných jednotiek. Na základe rozhodnutia boli rodinní príslušníci (manželky a deti) dôstojníkov, ktorí sa vzdali, považovaní za spoločensky nebezpečných a boli zatknutí, internovaní a presunutí do odľahlých častí krajiny. Pykať za zajatie nepriateľom museli i vojaci, ktorí sa vzdali pred vydaním rozkazu. Mnohí, ktorých oslobodili sovietske alebo Spojenecké sily boli súdení podľa tohto rozkazu i po vojne a smerovali z nemeckých táborov do sovietskych Gulagov. Spomínaní gen. Ponedelin aj Kirillov boli v 50. rokoch popravení. Rehabilitovaní boli až po Stalinovej smrti.

Následky rozkazu postihli aj samotnú Stalinovu rodinu. Jeho syn Jakov Džugašvili, poručík delostrelectva, sa dostal do zajatia počas bojov pri Vitebsku v úvodnej časti operácie Barbarossa, v zajatí neskôr zomrel. Jeho manželka a deti boli zatknutí NKVD a až do konca vojny internovaní v tábore pre rodinných príslušníkov dôstojníkov, ktorí dezertovali.

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Rozkaz Stavky vrchného hlavného veliteľstva Červenej armády č. 270 z 16. augusta 1941