Semion Michajlovič Buďonnyj

Semion Michajlovič Buďonnyj sa narodil v chudobnej roľníckej rodine 13. apríla 1883 (podľa juliánskeho kalendára) alebo 25. apríla (podľa gregoriánskeho kalendára). Buďonného predkovia neboli kozáci, ako veľká časť obyvateľov okolia rieky Terek, ale ruskí roľníci pôvodom z Voroneže. Do roku 1903, keď bol povolaný do armády pracoval ako robotník. Slúžil v Prímorskom dragúnskom pluku. Neskôr ako príslušník 26. donského kozáckeho pluku bojoval v Rusko-japonskej vojne. Počas tohto obdobia sa stretol s Carlom Gustafom Mannerheimom.

V roku 1907 absolvoval ročný kurz na nižšej dôstojníckej škole v Petrohrade. Do začiatku prvej svetovej vojny slúžil Prímorskom dragúnskom pluku. Počas vojny slúžil ako poddôstojník 18. severského dragúnskeho pluku, bojoval proti nemeckým aj rakúskym vojskám. V roku 1916 bol prevelený na Kaukaz. Za odvahu bol v boji bol viackrát vyznamenaný Krížom sv. Juraja.

Po vypuknutí februárovej revolúcie v roku 1917 sa stal členom vojenských sovietov. V lete 1917 sa s Kaukazskou jazdeckou divíziou sformovanou z miestneho moslimského obyvateľstva dostal do Minska, kde bol zvolený za predsedu rady pluku a stal sa zástupcom predsedu divízneho komisariátu. Podieľal sa na odzbrojení vojsk Lavra Kornilova v Orši. Po začiatku boľševickej revolúcie sa vrátil na Don, kde bol zvolený do viacerých politických funkcii. Bojoval v občianskej vojne. Neskôr vo februári 1918 na Done vytvoril jazdeckú jednotku, ktorá sa postupne rozrástla z pluku na divíziu. Pod jeho vedením sa vyznamenala v bojoch proti bielogvardejcom na Done a pri obrane Caricynu na prelome rokov 1918 a 1919.

V druhej polovici júna 1919 bol v Červenej armáde vytvorený prvý jazdecký zbor. Za veliteľa bol určený Semion Michajlovič Buďonnyj. Táto jednotka bojovala na Done proti vojskám Bielej armády generála Vrangeľa. Vo Voronežsko-kastronenskej operácii spolu s 8. armádou Buďonnyj na hlavu porazil jednotky kozáckych vojsk generála Mamontova a Škuro, čím zacelil obrovskú medzeru vo fronte a zabránil tak ich postupu na Moskvu. Víťazstvo malo veľký význam a bolo začiatkom likvidácie bielych vojsk generála Denikina na Done.

19. novembra 1919 bol jazdecký zbor, ktorému velil premenovaný na 1. jazdeckú armádu. Toho istého roka vstúpil Buďonnyj do boľševickej strany a nadviazal kontakty s Josifom Stalinom a Klimentom Vorošilovom. Jeho jazdecká armáda, ktorej velil až do roku 1923, sa neskôr zúčastnila na vyhnaní poľských vojsk z Ukrajiny a útoku do Poľska, počas Poľsko-sovietskej vojny. No sovietske sily utrpeli pri Varšave porážku a Buďonného armáda utrpela v jednej z najväčších jazdeckých bitiek v histórii porážku pri Komarówe. Sovietske vojsko bolo prinútené ustúpiť ďaleko na východ. Počas ústupu sa jeho jazdecká armáda dopustila na Ukrajine mnohých zločinov, keď uskutočnila niekoľko pogromov proti židovskému obyvateľstvu. Jeho jednotky neskôr zohrali významnú úlohu pri definitívnej likvidácii bielych a intervečných vojsk v Severnej Tavrii a Kryme.

V rokoch 1921 až 1923 bol členom Revolučnej vojenskej rady a slúžil aj vo funkcii veliteľa severokaukazského vojenského okruhu. Podieľal sa na rozvoji vojenského jazdectva, na jeho počesť bolo pomenované buďonovské plemeno koní. Neskôr sa stal poradcom veliteľa Červenej armády pre jazdecké jednotky V roku 1932 dokončil štúdium na vojenskej akadémii M.V. Frunzeho v Moskve. V roku 1935 bol ako jeden z prvých povýšený do hodnosti maršala Sovietskeho zväzu. Čoskoro počas stalinských čistiek, boli traja z piatich maršalov popravení. V roku 1937 bol poverený vedením Moskovského vojenského okruhu.

Buďonnyj bol považovaný za dobrého veliteľa jazdectva, no jeho znalosti moderných vojenských doktrín a najmä nasadenia tankov, ktoré sa v medzivojnovom období rýchlo rozvíjali, neboli veľké. Počas zimnej vojny velil armáde, no jeho výsledky boli slabé. Napriek tomu stále postupoval v služobnom rebríčku a v roku 1940 sa stal členom Ľudového komisariátu obrany. V týchto funkciách presadzoval jazdecké jednotky, čo bolo vo svojej dobe veľký anachronizmus. Nedoceňoval pritom ostatné druhy vojsk a najmä moderné technické vybavenie či formovanie tankových armád vybudovaných predtým maršalom Tuchačevským. Neskôr spolu s ďalšími rozhodol o ich rozdelení medzi pechotné divízie. Tankové armády Sovietskemu zväzu v nadchádzajúcej vojne až do roku veľmi 1943 chýbali.

Maršali ZSSR Buďonnyj a Vasilevskij v Donbase roku 1943

Po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom v lete 1941 bol členom vrchného štábu (STAVKA), no kvôli viacerým neúspechom bol nahradeným pre štábne funkcie sa viac hodiacim Semionom Timošenkom. Buďonnyj bol najprv v júli až septembri 1941 poverený vedením Juhozápadného frontu, ktorý uskutočnil neúspešný protiútok pri Umani. Sovietske sily, ktorých väčšina bola v tejto operácii zničená, boli neúspešné najmä nevhodnej stratégii, ktorú pre útok zvolilo vrchné velenie, ale pod neúspech sa podpísal aj nedostatok vlastných síl. Následne ako veliteľ juhozápadného frontu riadil, podľa Stalinových kategorických príkazov odmietajúcich ústup, obranu Kyjeva. Po zhodnotení situácie na fronte síce podobne, ako jeho predchodca gen. D. G. Pavlov, tiež zmenil názor a naliehal na Stalina aby umožnil jednotkám organizovaný ústup. Sovieti, ktorí v tomto úseku frontu nedisponovali žiadnymi obrnenými zálohami nemohli čeliť útokom nemeckých tankových skupín. Pre ústup už bolo neskoro a sovietska nepružná obrana umožnila Nemcom obkľúčiť vyše 1,5 milióna vojakov v obrovskom kotli. Buďonnyj bol na poslednú chvíľu z kotla letecky evakuovaný.

Následne bol v septembri až októbri 1941 poverený vedením rezervného frontu, ktorého vojská zaplátali obrovskú medzeru, ktorá vznikla pred Moskvou, v dôsledku obkľúčenia sovietskych vojsk pri Briansku a Viazme. Neskôr bol od apríla do mája 1942 veliteľom Severokaukazského frontu, kde sa podieľal na obrane Kaukazu. Od januára roku 1943 bol veliteľom sovietskeho jazdectva. Napriek podielu na viacerých porážkach sovietskych vojsk počas vojny si udržal Stalinovu priazeň.

V rokoch 1947 až 1953 pracoval ako zástupca ministerstva poľnohospodárstva ZSSR pre otázky chovu koní. Od mája 1953 do septembra 1954 inšpektor jazdectva. Od roku 1954 bol členom komisie inšpektorov ozbrojených síl ministerstva obrany. Patril do prezídia ústredného výboru DOSAAF. 1. februára 1958, 24. apríla 1963 a 22. februára 1968 bol vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Zároveň bol vo viacerých politických funkciách.

Zomrel 26. októbra 1973 vo veku 91 rokov na krvácanie do mozgu. Bol pochovaný v Moskve na Červenom námestí pod Kremeľskou stenou, medzi viacerými významnými osobnosťami svojej doby.