Gerd von Rundstedt

Narodil sa v decembri roku 1875 v Ascherslebene, v dnešnom Sasku-Anhaltsku. Pochádzal z Pruskej aristokratickej rodiny. Roku 1892 vstúpil do armády, a roku 1902 začal navštevovať nemeckú vojenskú akadémiu, ktorej zložitým príjmacím konaním neprešlo až 75% žiadateľov. 22. januára 1902 sa von Rundstedt oženil s Luisou Bila von Götz. Počas prvej svetovej vojny bol viackrát povýšený. V rámci 22. záložnej divízie sa zúčastnil bitky na Marne. Neskôr pôsobil na východnom fronte v rámci 12. armády. Na konci vojny roku 1918 dosiahol hodnosť majora. Cez vojnu ako aj po jej skončení slúžil v štáboch, najskôr pechotného a armádneho zboru, neskôr divízie. Po vojne zostal súčasťou Reichshwehru. V roku 1927 bol povýšený do hodnosti generálmajora a nasledujúci rok poverený velením 2. jazdeckej divízie. V roku 1932 krátko velil 3. pechotnej divízii. Ale už čoskoro z tejto funkcie odstúpil, po tom čo Franz von Papen vyhlásil stanné právo a začal prenasledovať členov nacistickej strany. Von Rundstedt síce opovrhoval nacistami, ale bol zástancom toho aby sa armáda do politiky neplietla[1]. Následne bol poverený vedením Vojenskej oblasti III a o niečo neskôr Vojenského skupinového veliteľstva I. Ako dôležitý a schopný dôstojník sa podieľal na výstavbe a znovu vyzbrojení Wehrmachtu, čo odporovalo Versaillskej zmluve. V tej dobe začalo gestapo sledovať vrchného veliteľa armády Wernera von Fritscha. Nacisti neskôr von Fritscha obvinili z homosexuality a prinútili odstúpiť. Von Rundstedt v tej dobe najdlhšie slúžiaci dôstojník celej armády, ktorý si Fritscha veľmi vážil, potom osobne šiel za Hitlerom a žiadal ho aby bola celá vec prešetrená. Po skončení pohraničnej krízy s Česko-Slovenskom roku 1938 odstúpil zo svojej funkcie.

V lete 1939 bol však opäť povolaný do funkcie a menovaný veliteľom štábu, ktorý bol po čase premenovaný na Skupinu armád Juh, ktorá sa zúčastnila útoku na Poľsko. Jeho podriadené jednotky vybojovali bitku na Bzure a zajali 120 000 Poliakov. Už v tej dobe, sa prejavil ako svojrázny veliteľ, ktorý sa nemieni zaoberať detailami[2]. Tie radšej prenechával na svojho schopného náčelníka štábu von Mansteina. Po porážke Poľska krátko viedol Hlavné veliteľstvo Východ, ktoré malo na starosti vojenskú správu obsadeného Poľska. Koncom októbra 1939 bol menovaný za veliteľa Skupiny armád A. Neskôr podporil Mansteinove pripomienky k plánu na útok do Beneluxu a Francúzska. Počas nasledujúcich bojov úspešne viedol zverené vojská, ktoré pri útoku cez Ardeny prekvapili a obkľúčili početné nepriateľské sily. Išlo o kľúčové víťazstvo, ktoré rozhodlo o nasledujúcom úspechu celej operácie. Za svoje úspechy bol 19. júla 1940 povýšený do hodnosti poľného maršala.

V roku 1941 viedol Skupinu armád Juh počas operácii Barbarossa. Práve jeho skupina armád sa stretla s najväčším množstvom sovietskych tankov. 8. augusta sa jeho skupine armád vzdalo vyše 100 000 sovietskych vojakov, ktorých obkľúčil okolo Umane. V priebehu mesiaca spolu s vojskami skupiny armád stred uzavrel pri Lochvici obrovský Kyjevský kotol, v ktorom Nemci zajali ďalších 665 000 zajatcov. Ostro odmietal postup do vnútrozemia Sovietskeho zväzu v priebehu zimy. Na konci novembra 1941 bol po prudkej hádke s Hitlerom odvolaný a prepustený ale so všetkými poctami (oficiálne zo zdravotných dôvodov), pretože neuposlúchol Hitlerov rozkaz a pod silnými údermi nepriateľa so svojimi jednotkami ustúpil z Rostova nad Donom. V marci roku 1942 bol vymenovaný za veliteľa vojsk na západe, kde okrem iného viedol stavbu Atlantického valu, najprv sám, neskôr za spoluúčasti maršala Rommela. Po spojeneckej invázii sa obidvaja aj napriek prudkým profesionálnym sporom v oblasti stratégie a niekedy aj osobnej nevraživosti zhodli na tom, že vojna je stratená, a že je nutné čo najrýchlejšie uzavrieť mier. Rundstedta za jeho opakované požiadavky rokovať so Spojencami krátko po ich vylodení odvolali a nahradili maršalom von Klugem. Následne Runstedta Hitler poveril predsedaním čestnému súdy, ktorý mal rozhodnúť o osude 55 dôstojníkov, ktorí boli obvinení z účasti na sprisahaní proti Hitlerovi z 20. júla 1944.

Keď sa v auguste 1944 začal západný front rútiť a Kluge spáchal samovraždu, von Rundstedta povolali v septembri 1944 späť na západný front, teraz do funkcie veliteľa Modelovho štábu. Dosiahol posledný skutočný úspech na západnom fronte, keď sa mu podarilo zmariť Montgomeryho veľkoryso naplánovanú ale zle uskutočnenú operáciu Market Garden. V tom čase si však už bol vedomý, že išlo iba o labutiu pieseň jeho armády. Onedlho dostal poverenie na uskutočnenie útoku v Ardenách, sám ale neveril, že útok bude úspešný a zúfalo sa pokúšal Hitlera presvedčiť, že ide o holé šialenstvo. Počas bojov si uvedomil, že jeho vrchný veliteľ už stratil pojem o skutočnom stave na fronte. Bitka o Ardeny sa nakoniec skončila nemeckým neúspechom, presne tak ako predpokladal. V marci 1945 bol definitívne odvolaný z funkcie pre „porazeneckú náladu“. 1. mája 1945 ho zajala americká armáda v Bavorsku.

Gerd von Rundstedt pred tribunálom v Norimbergu

Niekoľko rokov sa nachádzal v zajateckom tábore vo Veľkej Británii. Ako svedok svedčil pred súdom s vojnovými zločincami v Norimbergu. Bol obvinený vojnových zločinov, ale nakoniec nebol súdený. Podľa niektorých názorov naňho padá najmä morálna a profesionálna zodpovednosť za to, že sa prostredníctvom krytia za svoje povinnosti a službu národu, vyhýbal zodpovednosti za zločiny, ktoré boli v jeho okolí páchané[3]. Roku 1949 bol zo zajatia prepustený. Vrátil sa do Hannoveru, kde žil až do svojej smrti roku 1953.