Varšavské povstanie

Neoficiálna vlajka podzemného poľského štátu a Armii Krajowej

Poľsko bolo jednou z najspurnejších krajín, aké Tretia ríša vo svojom vojnovom ťažení dobyla. Poliaci sa napriek mimoriadne brutálnemu teroru zo strany okupantov so svojím novým postavením nikdy nezmierili a viedli proti nim tvrdý boj nielen jednotkami v zahraničí, ale i doma. V Poľsku vznikol rozsiahly podzemný štát, ktorý disponoval svojimi školami, úradmi, súdmi a ozbrojenými jednotkami. Napriek tomu, že bol poľský odboj politicky roztrieštený, väčšina jeho demokratických skupín tento podzemný štát rešpektovala a spolupracovala s ním (celkom mimo stáli komunisti, ktorí s nimi viedli vojnu a tiež s Nemcami).

Na rozdiel od susedného Protektorátu sa nemeckej okupačnej správe nikdy nepodarilo poľský domáci odboj potlačiť. Ale Gestapo mu zasadilo celý rad ťažkých rán. Mŕtvi velitelia a zničené bunky odporu boli okamžite nahradené inými a poľské podzemné štruktúry napriek silným represiám stále silneli (zatiaľ čo napr. český domáci odboj bol v roku 1942 v podstate rozdrvený a až do roku 1944 nepredstavoval pre nemeckých okupantov žiadny väčší problém okrem niektorých aktivít parašutistov vysadzovaných do protektorátu Spojencami).

V Poľsku bolo hnutie odporu okrem organizácií bývalých profesionálnych vojakov (ktorí mali, na rozdiel od českých, bohaté skúsenosti s odbojom a konšpiráciou z dôb, keď bolo Poľsko rozdelené medzi Nemecké cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko a Cárske Rusko) obrovskou oporou silnej štruktúre harcerského hnutia (ako boli harcerské odbojové organizácie Szare Szeregi a Hufce Polskie), katolíckej cirkvi (kláštory slúžili ako úkryty pre prenasledovaných a miesto sprostredkovanej pomoci) a politických spolkov, tak i dôstojnícke kruhy so dlhoročnými skúsenosťami s odbojom a podzemným odporom. Poľskí protifašistický odboj niekoľkokrát preukázal, že je schopný úspešne prepadať i silne chránené transporty väzňov v samotnej Varšave (napr. akcia pri Arzenále) či vynášať a realizovať rozsudky smrti nad vysokými dôstojníkmi varšavského Gestapa a SS, ktorí sa prejavili krutým správaním (ako napr. „Varšavský kat“ Franz Kutschera). Odbojovú činnosť nedokázali potlačiť ani kruté represie. V hustejšej obývanej východnej časti krajiny existovali rozsiahle územia kontrolované partizánmi.

Vojna však zúrila nielen medzi Poľským podzemným štátom a Nemcami, ale tiež medzi Podzemným štátom a komunistickým odbojom. Ten bol síce omnoho slabší, ako podzemný štát, ale mal podporu zo strany ZSSR. Sovietsky zväz prepadol v roku 1939 Poľsko spoločne s Wehrmachtom. Sovietski komunisti rozpútali vo východnej časti Poľska rovnako brutálny teror ako nacisti na západe Poľska.

Stalin a Poľská robotnícka strana (Polska Partia Robotnicza) iniciovali na Silvestra 1943 vznik Poľskej národnej rady (Krajowa Rada Narodowa), ktorá spájala prosovietsky a prokomunisticky orientované strany, pričom účasť ostatných strán bola vylúčená. Napriek existujúcej legálnej vláde v britskom exile orgán menoval v podstate dočasnú vládu Poľský výbor národného oslobodenia (Polski Komitet Wyzwolenia Narodowego, PKWN). PKWN spolupracujúca so sovietskymi jednotkami neskôr preberala kontrolu nad oslobodeným poľským územím. Štruktúry podzemného štátu boli zároveň Červenou armádou likvidované. Medzi demokratickým odbojom panovali obavy z pokračovania likvidácie demokratických štruktúr v krajine. Sovietsky zväz navyše otvorene vyhlasoval, že nemá v úmysle vpustiť do Poľska londýnsku exilovú vládu. Predstavitelia poľského demokratického odboja preto považovala za nevyhnuteľnosť vyhnať Nemcov prinajmenšom z hlavného mesta vlastnými silami a postaviť Stalina pred existujúcu a fungujúcu štátnu a vládnu organizáciu, ktorá by sa nedala nenápadne odstrániť a ktorá by PKWN vyradila z hry.

Generál Komorowski, hlavný veliteľ Armie Krajowej

V druhej polovici júla 1944 vládlo vo Varšave obrovské napätie. Červená armáda už bola na dohľad Varšavy a ich jednotky už bojovali na okraji Pragy. Sovietsky rozhlas a propagačné plagáty zhadzované z lietadiel vyzývali Poliakov, aby povstali. Vedenie Armie Krajowej bolo presvedčené, že priamym cieľom sovietskej ofenzívy je práve Varšava. Pre Poliakov to bol však pochybný dôvod na radosť, pretože NKVD na „oslobodenom území“ likvidovala štruktúry podzemného štátu, zatýkala a vraždila jeho predstaviteľov a ustanovovala komunistický režim stalinského typu. Mnohí videli v povstaní nutnosť dokázať, že podzemný štát existuje, je silný a verný Londýnskej exilovej vláde, ktorá je legitímna a reálne v Poľsku vládne. To malo byť v protiklade s komunistickými vyhláseniami, že Londýnsku vládu do Poľska nepustia, pretože povstaním by odboj dokázal, že tam už je. Je pochopiteľné, že za týchto okolností Podzemný štát nekonzultoval svoje prípravy so sovietskou stranou, na druhej strane ju oficiálne informoval^{[chýba zdroj]}. Ak teda komunistickí predstavitelia a Sovietsky zväz neskôr tvrdil, že povstanie bolo neuváženým činom uskutočneným bez porady s nimi, potom takéto vyhlásenia postrádali logiku i z toho dôvodu, že propagandistické akcie Červenej armády i komunistov k tomuto povstaniu obyvateľstvo vyzývali už niekoľko mesiacov.

Hlavný veliteľ Armie Krajowej Tadeusz Komorowski musel v tejto situácii čeliť požiadavkám na vyhlásenie mobilizácie a začiatku poslednej fázy akcie Búrka – všeobecného povstania proti nemeckým okupantom. Komorowski s týmto krokom váhal, keďže si bol vedomý, že zatiaľ je pomer síl stále ešte príliš na strane Tretej ríše. Boli tu však i ďalšie okolnosti, ktoré mu nedávali dostatočný priestor ku slobodnému rozhodovaniu. Poliaci, ktorí sa už takmer päť rokov nachádzali pod terorom a okupáciou, boli odhodlaní povstať za akýchkoľvek okolností a váhajúce velenie Armie Krajowej v ich očiach strácalo autoritu. Jednotky síce stále disciplinovane počúvali svojich nadriadených, ale bolo tu akútne riziko, že povstanú i bez súhlasu vedenia, čo by nutne viedlo ku katastrofe. Nemenej významným limitujúcim faktorom, ktorý radikálne obmedzil možnosť konania velenia poľského podzemného hnutia, boli akcie nemeckej okupačnej správy. Dramatický vývoj situácie v samotnej Varšave nakoniec Poliakov prinútil konať.

Fotokópia prvej strany povstaleckého informačného bulletinu z 1. augusta 1944

V druhej polovici júla, počas pokračujúceho postupu Červenej armády k východným okrajom Varšavy, sa nemecké velenie rozhodlo dokončiť plány na premenu Varšavy na jeden z oporných bodov nemeckého frontu (realizácia staršieho zámeru bola asi o týždeň odložená vďaka zmätkom po Stauffenbergovom pokuse o prevrat). Generálny guvernér Hans Frank vydal výnos, podľa ktorého sa malo 27. júla 100 000 Poliakov vo veku 17 – 65 hlásiť na zhromaždiskách na námestiach. Muži mali byť použití ako pracovná sila k opevňovacím prácam. Keďže by toto nariadenie závažne zasiahlo do štruktúr Armie Krajowej a jeho vykonanie by znemožnilo účinnú mobilizáciu i celé povstanie, podzemný štát vtedy vyzval obyvateľov Varšavy, aby výnos ignorovali, čím však sám seba zaviazal ku skorému začiatku povstania. Bolo jasné, že takéto masové odmietnutie poslušnosti v zásadnej veci nutne vyvolá rýchlu reakciu okupantov, ktorá si povstanie vynúti. Generál Komorowski už podstate nemal na výber. Vyhlásil mobilizáciu Armie Krajowej v oblasti Varšavy a následne 1. augusta vydal rozkazy na začiatok povstania.

Plány ani prípravy na povstanie na poľskej strane neboli vôbec dostačujúce. Jeden z dôvodov bol i ten, že pôvodne sa skôr uvažovala možnosť Varšavu do akcie Búrka nezatiahnuť, alebo povstanie načasované samostatne, alebo sa oň vôbec nepokúšať. Definitívne sa o začlenenie varšavského povstania do akcie Búrka rozhodlo na veliteľstve Armie Krajowej 21. júla 1944 (pod dojmom rastúcich informácií o zločincoch a terore Červenej armády a NKVD vo východnom Poľsku). Londýnska exilová vláda toto rozhodnutie schválila až 25. júla. Všeobecne sa predpokladalo, že Červená armáda bojujúca na okraji Pragy, čo boli predmestia Varšavy na pravom brehu Visly, prenikne na ľavý breh v priebehu niekoľkých dní, zvlášť ak jej pomôže povstanie v nemeckom tyle. Odhady počítali s 3 – 5 dňami bojov, 10 dní bolo považovaných za maximum, koľko musia povstalci vydržať. Vzhľadom na predpokladané skoré zrútenie nemeckej moci v oblasti sa velitelia povstania domnievali, že určité nepresnosti v dlhodobých výhľadoch povstania a jeho logistiky je možné akceptovať.

Armia Krajowa mala v meste a v jeho okolí vyše 45 000 príslušníkov. Zbraňami však mohla vybaviť len asi 20 000 z nich. Kriticky dôležitý bol teda počiatok povstania, najmä moment prekvapenia. Pre prípadné dlhodobejšie akcie bolo kľúčové ovládnuť letisko a jeho okolie, čo by umožnilo ľahší prísun ľudí a materiálu od Spojencov. Tragédia povstania však spočívala vo fakte, že v prvom dni sa nepodarilo splniť žiadny z týchto bodov. Zlyhanie veľkej časti útokov na kľúčové pozície v meste, spôsobené predovšetkým únikom informácií a z toho plynúcej straty akéhokoľvek momentu prekvapenia, zmarilo všetky pripravené plány a premenilo povstanie na jednu veľkú improvizáciu. Pre povstalcov bolo jediným šťastím, že improvizovala i druhá strana. Nemecká správa s možnosťou povstania nepočítala a zjavne nepovažovala za nutné vytvoriť pre takúto situáciu nejaké núdzové plány.

Vzdávajúci sa poľský vojak, 27. 9. 1944

Na začiatku októbra došlo k rokovaniu o kapituláciu. Nemci už neboli tak silní, takže súhlasili s tým, aby príslušníci Armie Krajowej boli považovaní za pravidelné vojsko a bolo s nimi zaobchádzané podľa konvencií s vojnovými zajatcami.^{[chýba zdroj]} V okamihu kapitulácie Nemci naozaj na väčšine úsekov dodržali slovo. Prevažná časť porušovania dohôd bola zrejme spôsobená neinformovanosťou nižších veliteľov. Vojaci Armie Krajowej a hlavný veliteľ Tadeusz Bór-Komorowski padli do zajatia, civilné obyvateľstvo bolo vysťahované a do opusteného mesta vkročili špeciálne oddieli s rozkazom celé mesto zničiť. Predtým však došlo k rabovaniu, použiteľné veci boli posielané do koncentračných táborov, kde ich väzni mali roztriediť a mali byť ďalej využité v Nemecku.

Boje trvali 63 dní. Straty na poľskej strane boli asi 15 200 mŕtvych, 7 000 nezvestných a asi 5 000 ranených vojakov a 200 000 mŕtvych civilistov. Medzi zabitými bolo veľa mládeže. Nemci v priebehu povstania masovo vraždili zajatcov, vrátanie žien, ktoré slúžili ako ošetrovateľky a spojky. Na nemeckej strane bolo 17 000 mŕtvych, 6 000 nezvestných a 9 000 zranených. Bolo zničených 740 obrnených vozidiel a tankov.

Počas bojov bolo zničených asi 25 % mestskej zástavby Varšavy a po skončení povstania na zvláštny rozkaz bolo zničených ďalších 35 %. Keďže už počas obranných bojov v septembri 1939 bolo zborených asi 10 % zástavby a 15 % pri povstaní vo varšavskom gete. Na konci vojny bolo v troskách asi 85 % mesta.

Varšava, 1945, zničená nemeckým delostrelectvom.

• DAVIES, Norman. Boj o Varšavu. Povstání Poláků proti nacistům 1944. Praha : Prostor, 2005. 684 s. ISBN 80-7260-147-4.

^ Z Himmlerovho rozkazu vydaného 1. augusta 1944 bezprostredne po prepuknutí povstania a Himmlerovom rozhovore s Hitlerom. Rekonštrukcia rozkazu vychádza z výpovede Ericha von dem Bacha-Zelewského pred Norimberským tribunálom

1. Józef Wroniszewski: Ochota 1944. Warszawa: Wydawnictwo Ministerstwa Obrony Narodowej, 1970, str. 128 – 129.

Príslušníci 535. čaty Slovákov so slovenskou vlajkou.

• 535. čata Slovákov
• Miroslav Iringh („Stanko“)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Varšavské povstanie

• Varšavské povstání
• Spolek paměti Varšavského povstání 1944
• Múzeum Varšavského povstania
• K varšavskému povstání nemuselo dojít - názor profesora Jana Ciechanowskiho

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Varšavské povstání na českej Wikipédii.