Tula (Rusko)

Tula sa nachádza 165 kilometrov južne od Moskvy. Mesto je administratívnym centrom Tulskej oblasti, jednej zo 47 oblastí Ruskej federácie. Tulská oblasť má približne 200 km zo severu na juh a 190 km zo západu na východ a hraničí zo severu Moskovskou oblasťou, z východu s Riazanskou oblasťou, z juhovýchodu s Lipeckou oblasťou, z juhu s Oriolskou oblasťou a Kalužskou oblasťou zo západu.

Mesto Tula leží na oboch brehoch rieky Upa (rieka), 345 km dlhého pravého prítoku rieky Oka (riečny systém Volgy), vo výške od 150 do 170 metrov nad morskou hladinou. Je s odstupom najväčším mestom oblasti a jedným z jej dvoch veľkomiest spolu s mestom Novomoskovsk, s ktorým tvoria Tulsko-novomoskovskú aglomeráciu s približne miliónom obyvateľov. Najbližšie mestá pri Tule sú Bolochovo (18 km juhovýchodne od Tuly) a Ščiokino (23 km južne).

Ako je to u veľa ruských miest, odkedy vstúpili do platnosti administratívne reformy ešte v sovietskych časoch, aj Tula sa delí na takzvané mestské rajóny (slovenský ekvivalent sú mestské časti), ktoré zvyčajne nezodpovedajú historickému deleniu mesta alebo územiu bývalých dedín, ale boli tvorené predovšetkým podľa geografických alebo administratívnych činiteľov. Mesto Tula sa skladá z piatich takýchto rajónov, ktoré majú od 70 000 do 150 000 obyvateľov. Centraľnyj a Sovietskij rajón zaberajú najmä centrum mesta, Zarečenskij rajón severnú časť, Proletarskij rajón pravý breh rieky Upa a Privokzaľnyj rajón leží západne od železničnej trate do Moskvy.

Populácie piatich rajónov Tuly sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.

Tula sa nachádza v severovýchodnej časti Stredoruskej vysočiny na severných výbežkoch najmä pre južné Rusko typickej stepi. Z toho dôvodu má okolie mesta, v porovnaní s Moskovskou oblasťou, len relatívne málo lesov. V lesoch v okolí prevažujú najmä listnaté stromy ako dub, breza a javor. Väčšie lesné plochy v okolí Tuly sa nachádzajú severovýchodne a severozápadne od mesta a tiež na južných hraniciach mesta, kadiaľ dodnes prebiehajú zvyšky pásu obranného lesa zo 16. a 17.storočia (pozri tiež sekciu história).

Tulská oblasť je pomerne chudobná na prírodné zdroje. K jeho najdôležitejším surovinám patrí najmä hnedé uhlie, ktorého zásoby južne a juhovýchodne od Tuly sú takmer vyčerpané už od polovice 19.storočia. Nachádzajú sa tu tiež ložiská železnej rudy (tiež vyčerpané), rudy stroncia, rašeliny, ílových minerálov a vápenca.

Mesto Tula a jeho okolie majú kontinentálnu klímu mierneho pásma. Priemerná ročná teplota v meste je 5,2 °C a ročne tu spadne priemerne 601 mm zrážok. Január s priemernou teplotou -6 °C cez deň a -12,6 °C v noci je najchladnejším mesiacom roka, najteplejším je August s priemernou teplotou 22,4 °C cez deň a 11,6 °C v noci. August je aj najvlhším mesiacom s 86 mm zrážok, naproti tomu vo februári spadne len 30 mm.

Rovnako ako je tomu u všetkých ostatných stredoruských regiónoch, je aj Tulská oblasť na európske pomery veľmi chladná a bohatá na sneh, no typická je aj suchá zima a mierne teplé, slnečné leto. Je pravda, že v zime býva teplota často pod -20 °C, ale je tam - hlavne kvôli suchému vzduchu a miernemu vetru - relatívne vyššia pocitová teplota, než reálna.

Nasledujúca tabuľka ukazuje prehľad mesačných najvyšších a najnižších teplôt a zrážok v meste Tula.

Prvé zmienky o Tule sú už z roku 1146. V stredoveku bola Tula menšou pevnosťou Riazanského kniežatstva. Od roku 1503 spadala pod kniežatstvo Moskovské, v roku 1520 tu bol postavený kremeľ. Počas vojen s Tatármi získala Tulská pevnosť väčší význam, v roku 1552 odrazila útok Krymských Tatárov. Koncom 16. storočia sa tu začali vyrábať zbrane, na začiatku 18. storočia tu Peter Veľký založil špecializovaný zbrojný závod, prvý svojho druhu v Európe. Na konci roku 1917 sa v Tule dostali k moci boľševici. Počas 2. svetovej vojny tu prebiehali ťažké boje, no napriek tomu sa Tula ubránila a nacisti sa tak k Moskve nedostali. Po vojne získala tituly Mesto-hrdina a Rad Lenina.

Prvá písomná zmienka o Tule pochádza z Nikonovskej kronike z roku 1146, kde sa v preklade píše: [pozn 1]

Najneskôr do tejto doby existovali prvé osídlenia pri ústí riečky Tuliza do Upy, blízko dnešného mestského centra. Presný pôvod mena Tuliza, od ktorého je tiež odvodený názov mesta, je stále neznámy, ale pravdepodobne je staroslovanského pôvodu. V roku 1382, počas tatárskej invázie do Ruska, sa vyskytli o Tule ďalšie zmienky, tentoraz v listine moskovského veľkokniežaťa Dmitrija Donského. Tam je Tula zaznamenaná ako rezidencia manželky tatárskeho chána, ktorý sa volal Džani Beg.

Po víťazstve Dmitrija Donského nad mongolskými útočníkmi v bitke na Kulikovom poli v roku 1380 patrila Tula a okolie vyše storočia Riazanskému kniežatstvu, až kým si ho v roku 1503 nepodmanilo Moskovské veľkokniežatstvo a stalo sa tak jeho súčasťou. Presná história mesta pred touto dobou je známa len veľmi povrchne. Je však známe, že v Tule už od 14. storočia hralo remeslo a obchod dôležitú úlohu.[3]

Plán Veľkej zasečnej čerty v okolí Tuly zo 16. storočia. Tmavý pás v strede vyznačuje vysadené lesy.

Po pripojení Tuly do Moskovského veľkokniežatstva v roku 1503 sa mesto nachádzalo v blízkosti južnej hranice kniežatstva, a tak poloha mesta predurčila mestu osud stať sa južnou vojenskou základňou. Z toho dôvodu rozhodol vtedajší veľkoknieža Vasilij III. o prestavbe mesta na pevnosť, ktorá by bola schopná chrániť Moskvu od útokov z juhu. Preto bol južne od mesta vysadený pás lesa ako obranná línia. Stromy v tomto takmer 4 kilometre širokom páse boli chránené pred výrubom a v prípade útoku mohli byť sťaté v smere na juh. Táto neprekonateľná stena z dreva ako súčasť takzvanej Veľkej zasečnej čerty (obrannej línie) okrem iného chránila pred útokmi nájazdníkov z Krymského chanátu. Zvyšky tohto lesa, pôvodne viac ako 400 kilometrov tiahnúceho sa pozdĺž južnej hranice, sú dodnes viditeľné na leteckých snímkoch.

Trhovisko pred múrmi Tulského kremľa, 17. storočie

Plán pevnosti v Tule z roku 1849

Kremeľ v Tule začiatkom 20. storočia

Aby bolo centrum mesta chránené pred možnými útokmi, začala sa v roku 1509 okolo mesta stavba pre pohraničné ruské mestá typického kremľa s kamennými vežami a tvrdzami. V roku 1520 bola stavba na Tulskom kremli na ľavom brehu Upy oproti ústiu Tulizy dokončená. Kremeľ so svojimi 3,2 metra hrubými múrmi a deviatimi strážnymi vežami z červených tehál, ktorý stojí dodnes, bol v svojej dobe jedným z najbezpečnejších a najprepracovanejších pevností Moskovského veľkokniežatstva. Už v roku 1552 bolo mesto schopné úspešne odraziť útok krymskotatárskej armády chána Devleta I. Geraja. V roku 1607 slúžil kremeľ 4 mesiace ako útočisko armáde sedliackych povstalcov pod vedením Ivana Isajeviča Bolotnikova počas Bolotnikovho povstania. Len pomocou umelého prehradenia Upy hrádzou z vriec s pieskom, čo viedlo k zaplaveniu kremľa, sa podarilo armáde cára Vasilija IV. pevnosť dobyť a povstalcov zlikvidovať.

Ku koncu 16. storočia sa začal v Tule vďaka bohatému výskytu železnej rudy v okolí mesta rozvíjať obchod s železnými výrobkami. V Tulskí kováči vyrábali zo železa výrobky každodennej potreby a zbrane, ktoré sa vďaka vysokej kvalite čoskoro preslávili po celej Rusi. V roku 1595 založili kováči v blízkosti mesta remeselnícku osadu, v ktorej vyrábali rôzne železné tovary a produkty, od malých vecí každodennej potreby cez poľnohospodárske nástroje až po nože a strelné zbrane. Zároveň bolo kováčom v meste Tula cárom Fjodorom I. povolené založiť si cech, čo im umožnilo daňové úľavy a nezávislosť od miestnych mocenských štruktúr. Spolu so založením remeselníckej osady sa to považuje za počiatok zbrojárskeho priemyslu v meste.

V priebehu 17. storočia sa na brehoch Tulizy vyvinulo viacero zlievarní, čo ešte zdôraznilo povesť Tuly ako centra ruského hutníctva. Jeden z najznámejších tulských kováčov svojho času bol Nikita Demidovič Demidov (1656-1725), ktorý v roku 1696 v blízkosti mesta založil veľkú zlievareň poháňanú vodou z umelo prehradenej rieky Tuliza a ktorá počas Severnej vojny cárskej armáde Petra Veľkého pomáhala výrobou pušiek a diel. Vzhľadom na to, že Peter vedel ako oceniť vysokú kvalitu Demidovových zbraní, daroval mu v roku 1702 veľké majetky na Urale pre výstavbu novej továrne na zbrane. Demidov tam potom začal vyrábať zbrane a ťažiť železo a zlato, čo z neho urobilo jedného z najbohatších priemyselníkov 18. storočia, a zároveň tak položil začiatok industrializácie Uralu.

Mapa mesta z roku 1731

Potom, čo sa Moskovské Rusko rozšírilo v 17. storočí smerom na juh, mesto Tula postupne stratilo svoj ​​význam ako hraničná pevnosť. Súčasne sa však zvyšoval jeho ekonomický význam. Okrem Demidova sa o rozvoj ruského zbrojného priemyslu zaslúžili aj ďalšie rodiny z cechu kováčov. Peter Veľký si veľký strategický význam Tuly uvedomoval najneskôr od vojny so Švédskom, a tak 15. februára 1712 vydal špeciálnu vyhlášku na výstavbu veľkého zbrojárskeho závodu v blízkosti tulskej kováčskej osady. Tento deň sa dnes považuje za dátum založenia TOZ (rus. Тульский оружейный завод – Tulský zbraňový závod), ktorý dodnes vyrába v bezprostrednej blízkosti kremľu a patrí medzi najznámejšie zbrojárske závody v Rusku. Novovzniknutá továreň bola vybavená v tej dobe veľmi modernými zariadeniami a v roku 1720 vyrobila zhruba 22 000 zbraní pre ruskú cársku armádu. Veľmi vysoké výrobné počty dosahoval závod za vojnových čias - okrem iného počas Rusko-tureckej vojny, vpádu Napoleona do Ruska v roku 1812, Rusko-japonskej vojny, taktiež za prvej a druhej svetovej vojny. V roku 1981 tu bola po prvý raz vyrobená opakovacia puška Mosin-Nagant.

Okrem zbrojárskeho priemyslu sa v 18. storočí v Tule veľmi rozvinul aj civilný železospracujúci priemysel. V manufaktúrach kováčskej osady boli okrem iného vyrábané vysokokvalitné výrobky pre domácnosť, poľnohospodárske náčinie a malé predmety každodennej potreby, ktoré boli vyvážané ďaleko za hranice mesta. Dobrá kvalita kováčskeho remesla bola neskôr ocenená v poviedke známeho ruského spisovateľa, Nikolaja Semionoviča Leskova, Skaz o tulskom kosom Levše i o stalnoj bloche z roku 1881.

V roku 1778 bola na pravom brehu rieky Upa založená manufaktúra na výrobu samovarov, ktoré sa v priebehu pár desaťročí zaradili medzi ďalšie známe vývozné produkty mesta a dnes sa zaraďujú aj medzi symboly Ruska. Fabrika bola založená bratmi Ivanom a Nazarom Lisicynom, ktorých otec bol kováč a prevádzkoval dielňu na spracovanie medi. Lisicynovci vyrábali samovary v rôznych formách a variáciách a predávali ich ďaleko za hranice mesta. Lukratívny obchod so samovarmi si v Tule rýchlo našiel napodobiteľov, a tak v roku 1808 bolo v meste až 8 závodov na ich výrobu. Okrem Lisicynovskej fabriky získala dobrú povesť aj fabrika Vasilija Lomova, založená v roku 1812, ktorá okolo roku 1820 vyrábala 1200 samovarov ročne. V priebehu 19. storočia sa výroba tulských samovarov stala takou známou, že vzniklo dodnes používané príslovie „ísť so samovarom do Tuly“, čo má podobný význam ako slovenské príslovie „nosiť drevo do hory“.

S industrializáciou Tuly sa rozvinula aj výroba harmoník. Väčšie povedomie si tulské harmoniky získali okolo roku 1870, kedy tulský majser výroby harmoník, Nikolaj Beloborodov, vyvinul trojradovú chromatickú harmoniku. Nie je presne známy dátum vzniku tulských prianikov, ruského variantu medovníkov, ktoré boli v Tule pečené podľa písomného zvyku[4] už od konca 17. storočia a dodnes sú najznámejšou tulskou kulinárskou špecialitou. Výroba samovarov, harmoník a pečiva spolu so spracovaním kovov na civilné aj vojenské účely v 19. storočí dominovali ekonomike Tuly, zatiaľčo iné remeslá hrali zanedbateľnú úlohu.

Piatnickaja ulica (dnes Ulica Metallistov) v historickom centre Tuly, 19. storočie

V priebehu administratívnej reformy počas vlády cárovnej Kataríny Veľkej na konci 18. storočia sa Tula v roku 1777 stala hlavným mestom provincie, ktorá bola premenovaná v roku 1797 na Tulskú guberniu. Tým sa zvýšil význam mesta a urýchlilo rozšírenie svojej infraštruktúry: v Tule vzniklo prvýkrát divadlo (1777), tlačiareň (1784), škola (1786) a verejná knižnica (1830). V ďalšom priebehu 19. storočia ekonomický rozvoj mesta pokračoval; počas vojen hral zbrojársky priemysel kľúčovú úlohu v ekonomickom živote Tuly, počas mieru prosperitu mestu a regiónu zabezpečovala výroba samovarov, kovaných výrobkov a harmoník. V roku 1868 získala Tula železničné spojenie s hlavným mestom vďaka položeniu trasy Moskva - Kursk. Začiatkom 20. storočia bolo v Tule už takmer 80 škôl a 3 verejné knižnice. Počas roku 1914, začiatkom 1. svetovej vojny, dosiahol ekonomický rozvoj Tuly vrchol - len samovarov bolo vyrobených viac ako 600 000 ročne.[5]

Ako veľa ruských veľkomiest, bola aj Tula začiatkom 20. storočia postihnutá vlnami robotníckych štrajkov a povstaní, ktoré neobišli ani zbrojárske závody. V roku 1901 bol v Tule založený miestny výbor sociálnodemokratickej strany Ruska, vďaka ktorému bolo mesto jedným z centier ruských revolučných hnutí. 20. decembra 1917, viac než mesiac po Októbrovej revolúcii, sa dostalo mesto pod kontrolu boľševikov a súčasťou ZSSR. Počas ruskej občianskej vojny v rokoch 1918 - 1922 hrala Tulská zbrojovka vedúcu úlohu vo vyzbrojení Červenej armády.

Po konci občianskej vojny zažila koncom 20. a v 30. rokoch 20. storočia opäť ekonomický rozvoj. V roku 1927 bola založená Konštrukčná kancelária pre výrobu nástrojov (rus. ФГУП «Конструкторское бюро приборостроения» – FGUP «Konstruktorskoje Biuro priborostrojenia»), oddelenie zbrojovky na vývoj ručných zbraní. Kancelária bola v tej dobe hlavná ruská vývojová kancelária strelných zbraní. V 30. rokoch vznikli v Tule okrem toho aj dve univerzity - Štátna univerzita v Tule a Štátna pedagogická univerzita Leva Nikolajeviča Tolstého v Tule. Po administratívnej reforme po rozpustení starých gubernii sa mesto stalo súčasťou Moskovskej oblasti. V roku 1937 vznikla Tulská oblasť, a tak sa Tula opäť stala hlavným mestom a administratívnym centrom svojho okolia.

Pamätník raketometov Kaťuša v Tule, ktoré zohrali dôležitú úlohu pri obrane mesta pred Wehrmachtom.

Počas bitky o Moskvu za Veľkej vlasteneckej vojny v októbri 1941 bola Tula útočným cieľom skupiny armád Stred pod velením maršala Fedora von Bocka. Ťažké boje o mesto zvádzali predovšetkým tankové oddiely generála Guderiana, ktoré predtým dobyli mestá Briansk a 180 kilometrov južne od Tuly vzdialený Oriol. Medzi Tulou a Oriolom sa v tom čase nachádzalo len málo sovietskych vojakov, a tak boli Nemci takmer okamžite schopní postúpiť až na južné hranice mesta, čím vážne ohrozili strategicky dôležité zbrojárske závody v meste a tiež menej než 170 kilometrov severne vzdialenú Moskvu. Až po 45 dňoch prudkých bojov s množstvom mŕtvych a ranených a veľkými škodami v meste spôsobenými silným delostreleckým a leteckým ostreľovaním sa podarilo na začiatku decembra 1941 s pomocou sovietskej 49. a 50 armády a tiež vďaka dobre organizovanej dodávke zbraní a zásob odraziť nemecké jednotky a zabrániť im ďalší postup do mesta. Tiež zabránili rýchlej evakuácii zbrojoviek, čo by nepochybne spôsobilo veľké škody Červenej armáde. Za to a za úspešnú obranu Tuly bolo mesto v roku 1976 ocenené titulom Mesto-hrdina. Na obrancov mesta v druhej svetovej vojne spomína dnes v centre mesta Ploščaď pobedy - Námestie víťazstva, pamätník s večným ohňom.

Tulský mestský erb vznikol 8. marca 1778 z dôvodu ruskej administratívnej reformy vyhláškou Kataríny Veľkej. Jeho symbolika podčiarkuje význam kováčstva a zbrojárskeho priemyslu pre Tulu: „Na červenom štíte položený na dvoch strieborných čepeliach, ležiacich v tvare kríža svätého Andreja koncami dole, strieborná hlaveň; povyše aj poniže po jednom zlatom kladive. Toto všetko poukazuje na cenný a užitočný zbrojársky závod, nachádzajúci sa v tomto meste.“[pozn 2]

21. marca 2001 bola tulskou mestskou Dumou prijatá aj vlajka mesta Tula. Okrem symboliky z erbu obsahuje v ľavom hornom rohu odznak Zlatej hviezdy, čo bolo najvyššie sovietske vyznamenanie za zásluhy vo vojne. Titul mesto-hrdina získala Tula za odrazenie útoku nemeckých vojsk počas bitky o Moskvu.

21. marca 2001 bola Dumou okrem vlajky prijatá aj hymna Tuly. Hymna mesta-hrdinu Tuly je hudobné a poetické dielo vytvorené na základe piesne „Tuľská obranná“ (rus. Тульская оборонная – Tuľskaja oboronnaja) (hudba A. Novikov, slová V. Gurjan). Plné znenie hymny je možné si vypočuť na tomto odkaze.

Budova Tulskej administratívy s námestím a sochou Lenina pri vchode.

Tuľská oblasť sa delí na 23 rajónov a 5 mestských okruhov - mesto Tula, mesto Donskoj, mesto Novomoskovsk, priemyselnú obec Novogurovskij a priemyselnú obec Slabnyj. Mesto Tula sa ďalej delí na 5 mestských rajónov. V Tule tak sú oblastné, mestské úrady a 4 mestskorajónové úrady (Privokzaľnyj a Sovietskij rajón majú spoločný úrad). Exekutívnu moc v meste má mestská administratíva (rus. Администра́ция го́рода Ту́лы), ktorej sú podriadené administratívy 4 rajónových úradov. Hlava mestskej administratívy je volená mestskou dumou, a je primárne zodpovedná za hospodárske záležitosti a správu rozpočtu mesta. Politický vodca mestského okruhu je primátor (oficiálne zvaný rus. глава́ го́рода – Hlava mesta), ktorý je zodpovedný najmä za úrad a zasadanie dumy. Je priamo volený občanmi mesta na štvorročné obdobie zároveň s voľbami do mestskej dumy a komunálnymi voľbami.

Od roku 1993 existuje partnerstvo medzi Tulou a baden-württemberským mestom Villingen-Schwenningen. Cez partnerské projekty vzniklo miestne združenie Pracovná skupina Tula, ktoré od roku 1991 pracuje v sociálnej oblasti v Tule. Aj dnes je združenie aktívne vďaka miestnym dobrovoľníkom, napríklad v oblasti drogovej prevencie, stavby a rekonštrukcie nemocníc a chránených dielní.

Okrem toho je Tula v partnerskom vzťahu s mestami Albany v USA (od roku 1992) a Mahiľovom v Bielorusku (od roku 1998). Staršie partnerstvá s Kutaisi (Gruzínsko), Wałbrzych (Poľsko) a Banskou Bystricou (Slovensko) sú od pádu železnej opony neudržiavané.[9]

Napriek ničivým bojom počas Veľkej vlasteneckej vojny v blízkosti Tuly boli pamätihodnosti v centre uchránené pred zničením. V Tule sa vďaka tomu nachádza množstvo starých budov s mnohastoročným vekom v dobrom stave.

Spasskaja bašňa (bašta) kremľa

Najznámejšia pamätihodnosť Tuly je pevnosť Tulský kremeľ (rus. Ту́льский кремль), najstaršia dodnes uchovaná stavba Tuly. Kremeľ bol postavený v rokoch 1509 až 1520 pre lepšiu ochranu mesta a Moskovského veľkokniežatstva pred nájazdníkmi z juhu, najmä Tatármi, na príkaz veľkokniežaťa Vasilija III. V priebehu storočí sa ukázalo, že pevnosť je prakticky nedobytná a to aj napriek tomu, že nie je postavená na kopci, ako väčšina pevností tohto druhu. Architektonicky Tuľský kremeľ nadväzuje na ostatné staroruské kremle, najmä na Moskovský - mal až 10 metrov vysoké tehlové hradby s cimburím pre delá, s množstvom rôznych bášt. V Tulskom kremli ich je 9, z toho 4 fungujú aj ako brány do mesta, jedna na každej svetovej strane. Bašty bez brány slúžili na iné účely, napríklad pre lepší výhľad na bojisko, ale tiež aj ako sklady munície alebo zbraní.

Vpravo Uspenská katedrála, vľavo Katedrála zjavenia

Viac než kilometer dlhý a miestami viac ako tri metre hrubý múr okolo vnútra kremľu má takmer presne pravouhlý tvar a rozkladá sa na ploche takmer 6 hektárov. Dnes je tu skanzen, ktorý obsahuje viacero historických stavieb. Avšak, nenachádzajú sa tu dnes žiadne stavby, okrem múru a bášt, ktoré by vydržali stáť od postavenia kremľa. Najstaršou stavbou na vnútri kremľa tak je Uspenská katedrála (rus. Успенский собор), ktorá v roku 1762 nahradila drevený Uspenskij kostol, ktorý na rovnakom mieste stál od 16. storočia. Dnes je katedrála najnápadnejšou stavbou vo vnútri kremľa. Má štvorcový pôdorys a na streche symetricky rozdelených 5 veží s cibuľovitými strechami, čo je typické pre ruské pravoslávne kostoly. Zaujímavé je aj vnútro katedrály s nástennými maľbami od 36 majstrov z Jaroslavli. Druhou najdôležitešou budovou v kremli je katedrála zjavenia (rus. Богоявле́нский собо́р), ktorý dnes už ale ako kostol neslúži. Bol postavený na 50. výročie víťazstva Ruska nad Napoleonom v roku 1862 a dnes je v ňom múzeum zbraní. Zaujímavosťou je, že na rozdiel od ostatných tulských a aj ruských pravoslávnych kostolov je postavený v klasicistickom slohu.