Ivan Stepanovič Konev

Ivan Stepanovič Konev sa narodil 28. decembra 1897 v dedine Lodejno v Kirovskej oblasti do rodiny roľníka. Jeho matka zomrela pri pôrode. V roku 1912 skončil strednú školu a pracoval ako pltník pri zvážaní dreva. Do armády sa dostal v roku 1916 počas prvej svetovej vojny, absolvoval poddôstojnícku školu a v roku 1918 sa dostal na juhozápadný front, toho istého roku bol demobilizovaný.

Počas Občianskej vojny bol komisár obrneného vlaku, neskôr brigády najmä v bojoch na východe Ruska proti jednotkám admirála Kolčaka, neskôr proti vojsku atamana Semionova a nakoniec proti japonskej intervencii. V roku 1926 ukončil dôstojnícky kurz. Potom niekoľko rokov velil streleckej divízii. V roku 1934 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii M.V. Frunzeho. Koncom 30. rokov prestál stalinské čistky v armáde a od roku 1938 velil postupne pešej brigáde a neskôr 2. armáde dislokovanej na Ďalekom východe. V rokoch 1940 až 1941 velil Zabajkalskému a Severokaukazskému vojenskému okruhu.

Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny velil 19. armáde Západného frontu. V septembri až októbri 1941 jednotky pod jeho velením utrpeli od postupujúcich nemeckých vojsk sériu ťažkých porážok ukončenú obkľúčením a stratou všetkých týchto jednotiek v kotle pri Vjazme. Za to mu hrozil vojenský súd a trest smrti, ktorý však Stalinovi vyhovoril generál Žukov, keď poznamenal, že ani popravou generála Pavlova, sa situácia nevyriešila a Konev je navyše dobrý dôstojník. Žukov si vzápätí vyžiadal Koneva za svojho zástupcu. V rámci Kalininského frontu potom viedol Konev smelé protiútoky, ktoré zahnali Nemcov pred Moskvou. Za tieto úspechy bol vyznamenaný Radom Kutuzova I. triedy.

Neskôr velil Severozápadnému frontu. Bitky pri Kursku sa zúčastnil ako veliteľ Stepného frontu, ktorý bol držaný ako záloha pre nadchádzajúcu protiofenzívu. Jeho jednotky najprv upevnili sovietsku obranu a neskôr viedli protiútoky v záverečnej fáze bitky, následne oslobodili Belgorod, Charkov a prekročili Dneper. Neskôr velil 2. ukrajinskému frontu počas korsuň-ševčenkovskej operácie, kedy mu bol 20. februára 1944 udelený titul Maršal Sovietskeho zväzu. Neskôr jeho vojská vybojovali v ťažkých podmienkach bitku pri Kamenci Podolskom. V máji 1944 bol poverený vedením 1. ukrajinského frontu, ktorého vojská prekročili 26. marca 1944 hranice ZSSR a cez ľvovsko-sandomierzská ofenzívu porazili Skupinu armád Severná Ukrajina Josefa Harpeho. 29. júla 1944 mu bol udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu spolu so Zlatou hviezdou a Leninovým radom. Podieľal sa na uskutočnení visliansko-oderskej operácie v januári a februári 1945. Vojská pod jeho velením sa zúčastnili bitky o Berlín ako aj pražskej operácie, za čo mu neskôr v Prahe postavili pamätník, ktorý 3. apríla 2020 kvôli častým útokom vandalov premiestnili do depozitáru.

Konev pri jeho príjazde do oslobodenej Prahy, v roku 1945.

Mnoho svojich úspechov počas vojny dosiahol dôsledným rozborom nepriateľských síl s využitím pozemného a leteckého prieskumu. Počas vojny sa pohyboval v prvej línii, oveľa častejšie než iní velitelia. V neskoršej fáze vojny dokázal skvele využiť mohutnú delostreleckú prípravu, či tankové prielomy do nepriateľského tyla, podobným spôsobom, ktorým mu na začiatku vojny uštedrili nemeckí generáli porážku pri Vjazme.

Podobne ako mnohí ďalší sovietski velitelia dokázal vynikajúcim spôsobom maskovať svoje prípravy, vďaka čomu svojich nepriateľov neraz zaskočil nečakaným manévrom. Nikdy sa nestal vojenským teoretikom a ani sa za neho nepovažoval.

V rokoch 1945-1946 velil Strednej skupine armád, v rokoch 1946-1950 a 1955-1956 bol veliteľom pozemných vojsk Sovietskeho zväzu. Po Stalinovej smrti najprv predsedal súdu s Berijom, neskôr sa roku 1956 stal 1. námestníkom ministerstva obrany a súčasne bol od roku 1955 do roku 1960 hlavným veliteľom spoločných vojsk Varšavskej zmluvy. Velil i zásahu sovietskych vojsk proti Maďarskému povstaniu. Následne sa dobrovoľne vzdal svojich dovtedajších funkcií a bol menovaný za vrchného inšpektora ministerstva obrany, išlo o ľahkú funkciu, ktorá vlastne znamenala jeho dobrovoľný odchod na dôchodok. Od augusta 1961 do apríla 1962 krátko velil Skupine sovietskych vojsk v Nemecku.[1] Následne odišiel na dôchodok.

Vydal dve knihy: Štyridsiaty piaty, v dvoch vydaniach (1970) a Poznámky veliteľa frontu, 1943-1944 (1972)[2]. Zomrel roku 1973 na rakovinu. Bol pochovaný v kremeľskom múre (urna).

Bol dvakrát ženatý.