Panzerkampfwagen VI Tiger

Už v roku 1938 bolo zrejmé, že tanky PzKpfw IV bude v budúcnosti potrebné nahradiť modernejšími konštrukciami. Nemecké firmy postupne ponúkli niekoľko prototypov, ktoré však boli všetky zamietnuté. V roku 1941 bol u firmy Henschel objednaný projekt 36 tonového tanku VK 3601. Požadovaná bola rýchlosť 40 km/h, dobrá pancierová ochrana a silný kanón. Po vyrobení prototypu sa však ďalšie práce zastavili a v máji 1941 bola vyhlásená nová súťaž na 45 tonový tank VK 4501, ktorý mal byť vyzbrojený 88 mm kanónom KwK 36. Vznikli dva prototypy u firmy Henschel a Porsche. Oba boli predstavené Hitlerovi 20. apríla 1942. Zo súťaže vyšla víťazne konštrukcia Henschel, Porsche si veril a dal vyrobiť 90 kusov podvozkov avšak prehral a tých 90 kusov podvozkov sa využilo na výrobu stíhača tankov Ferdinand.

Tiger bol na svoju dobu skvelý tank, ktorý v sebe skĺbil silné pancierovanie a mocný kanón. Jeho slabinou však bola zložitosť a technická náročnosť pri výrobe, ktorá spôsobila, že bolo vyrobených iba 1354 kusov. Počas jeho nasadenia sa tiež ukázalo, že jeho 8 pojazdových kolies, ktoré sa navzájom prekrývali mali tendenciu sa zablokovať blatom alebo kameňmi, čo mohlo byť príčinou spadnutia pojazdového pásu. Prekrývajúce sa kolesá tiež často v zimných podmienkach zamŕzali. Pásy boli po skúsenostiach z východného frontu až 725 mm široké, ale ani to nebola dostatočná šírka a v mäkkom teréne boli ťažké tanky aj tak veľmi neohrabané, keďže merné zaťaženie na pôdu bolo 1,04 kg/cm².

Typickým znakom nemeckých tankov a Tiger nebol ani z ďaleka výnimkou, bola už opticky väčšia hranatosť. Príčina bola jednoduchá - Nemci nemali dosť legúr na výrobu liateho panciera. Tento problém sa dal obísť studeným valcovaním a tepelným spracovaním - takto sa dali ale vyrábať len ploché diely, ktoré sa potom dali len prácne zvárať. Boky veže Tigra boli vyrobené z ohnutého hrubého pancierového plechu. Nemci boli v tej dobe jediní, kto dokázal ohýbať tak hrubé plechy s presnosťou na 5 stotín milimetra. To skracovalo dobu popúšťania. Všeobecne bola ale táto technológia podstatne pomalšia ako odlievanie, čo spôsobovalo, že výroba tankov zaostávala za spojencami.

Tank bol vybavený motorom Maybach HL 210 P 45 alebo HL 230 s výkonom 642 resp. 694 koní, ktoré boli síce dobré, ale vzhľadom k jeho veľkej hmotnosti boli poddimenzované. Motor musel v bojových podmienkach často pracovať na plný výkon, čo viedlo k jeho prehrievaniu. Keď prevádzková teplota prekročila 95 °C, dochádzalo k prenikaniu chladiacej zmesi do mazacieho okruhu. Maximálna rýchlosť tanku bola pri najvyšších povolených otáčkach motoru okolo 38 km/h. Tank bol teda pomalší ako americký M4 Sherman o 3 km/h a dokonca o 18 km/h než sovietsky T-34/85. Motor mal preto veľkú spotrebu paliva, 7,8 - 10 litrov benzínu na 1 km. Zajatí nemeckí vojaci neraz ohromili spojeneckých odborníkov tvrdením, že plná nádrž (567 l) málokedy vystačila na viac než 2,5 hodiny činnosti v teréne. Problémy boli aj s inak kvalitnou hydraulicky ovládanou prevodovkou. Tá síce bola ľahko ovládateľná a získala si u mnohých vodičov veľkú obľubu, no bola v poľných podmienkach náchylná na poruchy.

Tento tank bol pôvodne vyvíjaný pod označením PzKpfw VI Tiger Ausf H1 a vyrábal sa od augusta roku 1942 do augusta 1944, kedy ho vo výrobe nahradil jeho nasledovník Tiger II. V marci 1943 bola definícia zmenená na Panzerkampfwagen VI Tiger Ausführung E.

Tiger s náterom pastou Zimmerit

Tanky Tiger boli najprv nasadené v roku 1942 na východnom fronte. Prvá nimi bola vyzbrojená 1. čata 502. pluku ťažkých tankov v auguste 1942 na Leningradskom fronte.[1] Neskôr sa zúčastnili neúspešnej operácie Wintergewitter v oboch prípadoch bolo ich nasadenie pre sovietskych tankistov veľmi nepríjemné. Neskôr začiatkom roku 1943 sa počas bojov v severnej Afrike dostali aj do Tuniska, kde sa stretli s tankmi západných spojencov.

Ich najväčšou výhodou bolo to, že žiadna z protitankových zbraní západných Spojencov nebola schopná prestreliť pancier tanku, aj keď došlo k niekoľkým poškodeniam tankov protitankovými strelami alebo delostrelectvom. Začiatkom roku 1943 sa Pzkpfw VI zapojili do bojov s pomerne dobrými výsledkami, avšak závady prevodovky, riadenia a problémy s pojazdovými kolesami ich vyraďovali z činnosti častejšie, než bojové stretnutia s nepriateľom. V tej dobe sa v Severnej Afrike objavili prvé americké tanky M4 Sherman, ktoré síce na Tigre nestačili, ale mali postupne výraznú početnú prevahu. Západní spojenci sa rovnako ako Sovieti rozhodli ísť cestou masovej výroby stredných tankov a tak čelili nemeckým obrneným jednotkám najmä počtom svojich tankov.

Pzkpfw V Tiger, 1. tankovej divízie SS na severe Francúzska

16. januára 1943 sa sovietskym vojakom podarilo ukoristiť jeden nepoškodený tank Tiger, ktorý bol dokonca vozidlom veliteľa roty. Do mája tak mala Červená armáda všetky dôležité informácie o slabých a silných stránkach tohoto obrneného vozidla a mohla tak realizovať potrebné protiopatrenia. Práve v tomto období sa počet Pzkpfw VI na fronte rýchlo zvyšoval. Veľmi úspešne si posádky Tigrov II. tankového zboru SS počínali počas bitky o Charkov na jar 1943. Kvalitné pancierovanie Tigrov a ich mohutná palebná sila umožnila vzostup nemeckých tankových es, ktoré zničili desiatky nepriateľských tankov a vozidiel. Začiatkom júla 1943 sa na východnom fronte rozhorela ďalšia veľká bitka, ktorá prerástla do obrovského stretnutia tankov v Kurskom oblúku. Počas bojov sa obzvlášť vyznamenal jeden z príslušníkov 1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler Michael Wittmann, ktorý v spolupráci s svojou posádkou s Tigrom v priebehu bitky zničil niekoľko desiatok sovietskych tankov a protitankových kanónov. Napriek tomu, že Nemci spôsobili Sovietom väčšie straty na tankoch, než sami utrpeli, boli nútení svoje najsilnejšie tankové jednotky z neúspešného útoku odvolať. V bitke sa ukázalo, že Tiger má kvôli svojej ťažkopádnosti a veľkej spotrebe paliva nízku schopnosť viesť dostatočne mobilný útok, spojený s častou zmenou palebného postavenia. Jeho kvality sa však ukázali počas nasledujúcich rokov nemeckého ústupu.

Vyradený Tiger severne od Ríma 18. júna 1944

V júli bola na Sicíliu z oblasti Kurska presunutá rota týchto ťažkých tankov, avšak tanky Tiger tu utrpeli pri bojoch v neprehľadnom teréne ťažké straty. Po evakuácii zo Sicílie zostal Nemcom z pôvodných 17 iba jeden tento tank. Z ďalších bojov v Taliansku stojí za zmienku bitka o Monte Cassino, kde Nemci v priebehu 48 hodín stratili 15 zo svojich 16 Tigrov.

V priebehu roku 1943 bolo zvýšené pancierovanie stropu korby a veže z 25 na 45 mm, začala sa používať lepšia optika a boli aplikované niektoré úpravy pojazdových kolies. Na pancier sa začala nanášať pasta Zimmerit, ktorá bránila v prichytení magnetických mín. Keď uskutočnili v júni 1944 Spojenci inváziu do Normandie, mali tam Nemci iba 3 tanky Tiger. Nachádzalo sa tam tiež 5 nástupcov Tigra Panzerkampfwagen VI Tiger II, ale boli natoľko nespoľahlivé, že boli čoskoro odoslané do Nemecka, aby zbytočne nepadli do rúk nepriateľa. Koncom septembra 1944 prakticky ustal upadajúci prísun nových ťažkých tankov z továrne v Kassele. Po 1. októbri továreň opustilo iba 44 Tigrov. Pri protiútoku v Ardenách v decembri 1944 mali Nemci na západnom fronte len 35 týchto tankov. Na jar 1945 sa zostatok tankov zo západného frontu presunul na východ. Podstatná časť nemeckých ťažkých tankov bojovala už od roku 1943 proti Sovietom. Utrpeli tu veľké straty, ktoré nebolo v nemeckých silách nahradiť. V polovici roku 1944 bolo bojaschopných okolo 670 Tigrov, no na konci roku toto číslo pokleslo na menej než polovicu na 316 ks a vo februári 1945 bolo bojaschopných len okolo 216 strojov. Kapitulácia nemeckej armády v máji 1945 znamenala koniec bojového použitia tanku Tiger. Panzerkampfwagen VI Tiger sa počas druhej svetovej vojny, vďaka svojim kvalitám stal skutočným symbolom nemeckých tankových síl.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Panzerkampfwagen VI Tiger

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tiger na českej Wikipédii.