Katynský masaker

V čase, keď sa Poľsko bránilo proti útoku Nemecka, začali Sovieti 17. septembra s obsadzovaním jeho východných území podľa tajných dodatkov k paktu Ribbentrop-Molotov medzi Nemeckom a ZSSR. Počas potláčania posledného poľského odporu sa do ruského zajatia dostalo asi 250 000 Poliakov, ktorí boli deportovaní na územie Sovietskeho zväzu. Väčšina z týchto zajatcov bola neskôr prepustená, ale mnoho prominentných príslušníkov poľskej armády a policajného zboru zostalo uväznených v táboroch v Starobieľsku, Kozeľsku a Ostaškove a ďalšie tisíce poľských civilov bolo väznených v iných táboroch na území ZSSR. Zajatci boli spočiatku vystavení sovietskej propagande, ktorá sa ich mesiace snažila prednáškami, diskusiami a propagačnými akciami prevychovať a nadchnúť pre sovietsky systém.[1] Časť z nich sa však odmietala sovietskej „prevýchove“ podriadiť. Práve tieto osoby, ktoré odmietali spoluprácu so sovietskymi inštitúciami boli považované pre ZSSR za potenciálne nebezpečné.

Stalin pôvodne neplánoval väčšinu Poliakov vôbec prepustiť. V súlade s jeho predošlou politikou, ktorú aplikoval na konci 30. rokov počas veľkého teroru bolo možné očakávať, že nebezpečný poľský dôstojnícky zbor zlikviduje ako celok. Keďže bolo oprávnené očakávať, že veľká časť zajatých dôstojníkov sa po prepustení zapojí do podzemného hnutia a bude vyvíjať protisovietsku činnosť.[2] Aj predošlé prenasledovanie počas veľkého teroru sa z veľkej časti dotklo poľskej menšiny, žijúcej v západných častiach ZSSR.[2]

V októbri zajatcov vypočúvala NKVD a snažila sa ich získať na svoju stranu. Väčšina zajatých však odmietla spoluprácu a prejavila odpor ku komunizmu. Boli klasifikovaní ako nepriatelia ľudu a Ústredný výbor komunistickej strany ZSSR na čele so Stalinom 5. marca 1940 rozhodol o ich poprave zastrelením. Týmto sa mala zlikvidovať poľská elita, ktorá by neskôr mohla prekážať pri zavádzaní komunizmu.

Popravy začali koncom marca 1940[3] Pokračovali likvidáciou tábora v Kozeľsku, ktorú NKVD začala 3. apríla 1940. Zajatci boli prevezení a popravení v Katyňskom lese, asi 14 km západne od Smolenska, blízko železničnej stanice Gnezdovo. Miesto nebolo vybrané náhodne, lebo Katynský les bol miestom popráv sovietskych občanov počas nedávneho veľkého teroru[4]. Nasledoval tábor v Starobieľsku. Zajatcov previezli do Charkova, tam ich popravili a pochovali. Zajatci z Ostaškova boli popravení v meste Tver. Vrátane ostatných táborov s civilnými väzňami bolo popravených okolo 21 857[4] až 26 000 osôb. V počte popravených bolo aj 300[5]-500 osôb z územia Česko-Slovenska (prevažne etnických Poliakov). Jednou z osôb, ktorým sa podarilo vyhnúť poprave bol napr. Józef Czapski.

Prvá strana listu Lavrentiju Beriu Stalinovi s návrhom zneškodniť poľských zajatcov z tábora NKVD v Katyni. Podpísané Stalinom, Klimentom Vorošilovom, významným maršalom Červenej armády, Molotovom, sovietskym diplomatom, a tiež Anastázom Mikojanom, členom Štátneho výboru obrany. Na ľavej strane dokumentu je poznámka „za“ (v zmysle súhlasu) umiestnená za podpisom Michaila Kalinina a Lazara Kaganoviča.

Po napadnutí ZSSR nacistickým nemeckom v lete 1941 sa Sovietsky zväz pripojil k protihitlerovskej koalícii. Z Poľska a Sovietskeho zväzu sa zrazu stali spojenci. V auguste 1941 začala vznikať Poľská armáda v ZSSR. Podmienkou dohody medzi ZSSR a Poľskou exilovou vládou bolo prepustenie poľských zajatcov. Mnohí z nich však chýbali.

V lete roku 1942 boli objavené prvé telá poľských dôstojníkov na Nemcami obsadených územiach v Katyni. Na jeseň 1942 sa Nemci dozvedeli o masových hroboch a v marci 1943 začala pracovať 12-členná Medzinárodná komisia Červeného kríža, iniciovaná Nemeckom, na čele s prof. Dr. Buhtzom (jej členom boli aj prof. F. Hájek a spisovateľ F. Kožík za Protektorát Čechy a Morava a patológ a spisovateľ prof. František Šubík za Slovenskú republiku.[3][6]

Medzinárodná komisia pripísala zločin Sovietskemu zväzu. 13. apríla 1942 priniesol Berlín senzačnú správu, že obeťami boli poľskí dôstojníci popravení strelou do tyla a niektorí aj prebodnutí trojhranným bodákom ruského typu, ruky mali vzadu zviazané ruským motúzom.[3] V časoch neslávne známej Goebbelsovej propagandy tomu však veľa ľudí (ako napr. Husák) odmietali uveriť. Na jeseň roku 1941 sa Gustáv Husák zúčastnil «propagačného» zájazdu slovenských komunistov na Ukrajinu. Cieľom zájazdu, zorganizovaného slovenským ministerstvom vnútra, bolo ukázať slovenským komunistickým funkcionárom, aké zločiny spáchal na Ukrajine ich vzor, ​​boľševický režim. Ako dosvedčuje dochovaná fotografia, na ktorej je medzi ukrajinskými dedinčanmi aj Husák vo vojenskej uniforme (a aj Michal Falťan a J. R. Poničan), museli byť vybraní komunisti prinútení k účasti na zájazde vojenským povolávacom rozkazom.[6][7]

Moskva obvinila z masakry Nemcov a nepriamo dokonca poľskú exilovú vládu v Londýne, s ktorou prerušila diplomatické styky. Otázka, kde zmizlo 14 552 dôstojníkov nebola zodpovedaná.[3] Po oslobodení Smolenska Červenou armádou ZSSR vytvoril Zvláštnu komisiu na vyvrátenie záverov nemeckej komisie, ktorá sa snažila zamiesť stopy vlastných zločinov. Na čele sovietskej komisie bol Stalinov osobný lekár Burdejko. Správa v prospech ZSSR bola podpísaná 24.1. a uverejnená 30. 1. 1944.[3]

Na Norimberskom procese sovietsky žalobca Rudenko (sám namočený do zločinu) predniesol obžalobu, vypracovanú Štátnou prokuratúrou ZSSR, ktorou bol zo zločinu obvinený Wehrmacht. Od 1.7.1946 sa Katyň prerokovávala 3 dni, ale nepodarilo sa predložiť presvedčivý dôkaz o nemeckej vine, tak západní žalobcovia prípad Katyň z rokovania vyradili.[3]

Sovietsky zväz priznal zodpovednosť až v roku 1990, kedy Gorbačov povedal, že ide o najväčší zločin stalinizmu.[3] V roku 1989 bol na mieste masakru vystavaný pamätník.[4] Následne boli označené aj ostatné masové hroby a boli vydané kópie kľúčových dokumentov, vrátane rozhodnutí o likvidácii zajatcov podpísaných vedením ZSSR. Dodnes ešte neboli sprístupnené všetky ruské archívy a nebol odsúdený žiaden z vinníkov. Zodpovedné osoby však už v danej dobe nežili.

Vyšetrovanie vykonané generálnou prokuratúrou Sovietskeho zväzu v rokoch 1990-1991 a neskôr generálnou prokuratúrou Ruskej federácie v rokoch 1991-2004 potvrdilo zodpovednosť sovietskych orgánov za masakre. Vyšetrovanie potvrdilo smrť najmenej 1803 poľských občanov, avšak neklasifikovalo tento masaker ako vojnový zločin. Vyšetrovanie bolo uzavreté z dôvodu, že páchatelia masakru už bol mŕtvi, a pretože ruská vláda neklasifikovala mŕtvych ako obete stalinských represií a odmietla ich rehabilitáciu[8].

26. novembra 2010 štátna duma Ruskej federácie vydala vyhlásenie „O Katynskej tragédii a jej obetiach.“, v ktorej priznáva vinu za masové popravy poľských občanov zločinom stalinskému režimu, pričom dodáva, že priamu zodpovednosť za popravy niesol sám Stalin a ďalší vyšší predstavitelia krajiny.[9] Niektoré dôkazy o zodpovednosti sovietskych orgánov zverejnil v roku 1990 Boris Jeľcin. Ako jeden z prvých predstaviteľov Ruska o Stalinovej zodpovednosti za masové vraždy hovoril verejne prezident Medvedev na jar 2010.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Katynský masaker

• poľská stránka venovaná masakru
• Katyňský masakr - česká stránka venovaná masakru
• Katyňský masakr na valka.cz (česky)
• Преступление в Катыни и его чешский и словацкий контекст
• Súdne spory