Einsatzgruppen

Popravy vykonávané v Poľsku.

Jednotky Einsatzgruppen (celý nemecký názov: Einsatzgruppen der Sicherheitspolizei und des Sicherheitsdienstes) boli zriadené pred obsadením Rakúska a rozbitím Československa. Zatiaľ čo počas obsadenia Rakúska išlo o narýchlo vytvorenú jednotku, ktorej cieľom bolo zaistenie vládnych budov, dokumentov a vyšších štátnych úradníkov, do Československa už mala vstúpiť jednotka s povolením zabíjať. Po Mníchovskej dohode sa táto jednotka zúčastnila na zaisťovaní vládnych budov v Sudetoch a po 15. marci 1939 v Čechách (Einsatzgruppe I Prag) a na Morave (Einsatzgruppe II Brünn). Po obsadení Poľska dostali za úlohu terorizovať miestne obyvateľstvo a likvidovať nežiaduce osoby, v prvom rade Židov, inteligenciu a kňazov. V máji 1941 vznikli jednotky Einsatzgruppen určené pre činnosť v Sovietskom zväze, pre nastávajúcu operáciu Barbarossa.

Jednotky Einsatzgruppen v počte asi 1 000 – 3 000 mužov sa členili na menšie oddiely Einsatzkommandos alebo Sonderkommandos. Veliteľov týchto jednotiek tvorili prevažne príslušníci Wafen-SS a rôznych zložiek polície – bezpečnostnej (Sicherheitspolizei), tajnej služby (Sicherheitsdienst)[1], tajnej polície (Gestapo), kriminálnej polície (Kriminalpolizei-Kripo) a poriadkovej polície (Ordnungspolizei).

Postup jednotiek Einsatzgruppen počas roku 1941.

Do ZSSR vstúpili štyri oddiely Einsatzgruppen, každý asi o sile práporu (do 1 200 vojakov), celkovo asi 3 000 vojakov, postupujúce za každou nemeckou skupinou armád. Dva oddiely boli určené pre južnú a dva pre severnú čas ZSSR.

• Einsatzgruppe A (veliteľ SS-Standartenführer Dr. Franz Walter Stahlecker) – operovala na Pobaltí, sídlila pri Kaunase
• Einsatzgruppe B (veliteľ SS-Brigadeführer Arthur Nebe) – operovala v Bielorusku
• Einsatzgruppe C (veliteľ SS-Brigadeführer Dr. Otto Rasch) – operovala na Ukrajine, sídlila v Kyjeve
• Einsatzgruppe D (veliteľ SS-Gruppenführer prof. Otto Ohlendorf) – operovala v Besarábii, na Kryme a krátko i na Kaukaze

Traja zo štyroch veliteľov jednotiek Einsatzgruppen, boli vysokoškolsky vzdelaní nositelia doktorátov (väčšinou právnici), podobne ako aj mnohí ich podriadení velitelia[2]. Veľa radových príslušníkov neboli vojaci ale bývalí štátni zamestnanci ako policajti, poštári a pod., ktorí prijali ideológiu nacizmu.

• 2. august 1941 bola vytvorená Einsatzgruppe E, ktorá operovala v Chorvátsku. Veliteľmi boli postupne: Ludwig Teichmann, Günther Herrmann a Wilhelm Fuchs

Jednotky Einsatzgruppen spáchali najviac zločinov počas 2. svetovej vojny na okupovanom území Sovietskeho zväzu. Ich úlohou po v vpáde do Sovietskeho zväzu bola urýchlená likvidácia ideologických, politických a rasových nepriateľov Tretej ríše – v prvom rade Židov, komunistov a Rómov. Postupne došlo i k vraždeniu príslušníkov ázijských menšín a slovanského obyvateľstva. Boli likvidovaní predstavitelia organizácii komunistickej strany aj komsomolu. Politickí komisári (politruci) boli na osobitný príkaz Hitlera popravovaní všetci. Oddiely Einsatzgruppen vo väčšine prípadov spolupracovali s armádou, Waffen-SS a hlavne miestnymi kolaborantmi. Napr. na Ukrajine, v Lotyšsku či Litve, kde boli ich príslušníci odmeňovaní z majetku ulúpeného zavraždeným obetiam. Odhaduje sa, že za ich obeť mohlo padnúť okolo 700 000 až 1,4 milióna ľudí[1][3].

Popravy neozbrojených civilistov. Na fotografii príslušník Einsatzgruppe C pri likvidácii žien z geta Mizocz v Poľsku.

Einsatzgruppen spočiatku popravovali prevažne Židovských mužov. Koncom leta 1941 však svoje pole pôsobnosti rozšírili a vraždili mužov, ženy aj deti bez rozdielu. Obete väčšinou prinútili zhromaždiť sa na určených miestach spolu s cennosťami, tomu z nich, kto tak neurobil hrozil trest smrti. Následne boli obete prinútené pochodovať alebo boli odvezené na miesto popravy, väčšinou s dopredu pripravenými zákopmi, do ktorých boli po poprave pochovaní. Niekedy si však museli obete najprv vykopať hrob (zákop). Obetiam pred smrťou odobrali cennosti a často boli nútené sa vyzliecť donaha. Popravy sa väčšinou uskutočnili zastrelením, nezriedka guľometmi. Niekedy boli obete nútené pokľaknúť, ľahnúť si tvárou k zemi alebo stáť nad zákopom a boli zastrelené ranou do zátylku. Nacisti sa pokúšali aj o vraždenie v utesnených nákladných priestoroch automobilov (rusky dušegubkách, nem. Gaswagen), do ktorých boli vháňané výfukové plyny.

Popravy civilistov v dnes ukrajinskom Zborove.

27. septembra 1941 oddiel Sonderkomando 4а spadajúci pod Einsatzgruppe C v rokline Babij Jar pri Kyjeve začal s masovými popravami. V priebehu dvoch týždňov tu popravili 33 771 Židov. Popravy partizánov, vojnových zajatcov a ďalších osôb v Babom Jare pokračovali až do roku 1943. V polovici roku 1943, po priblížení frontu, sa Sonderkomando 1005 pokúsilo miesto činu a rozsah popráv zamaskovať exhumáciou a spaľovaním pozostatkov tiel popravených osôb. Dodnes nie je počet zavraždených presne známy, odhady sa pohybujú od 70 000 do 200 000.

Popravy strelnými zbraňami však neboli dostatočne rýchle a efektívne, navyše negatívne pôsobili na psychiku príslušníkov popravných čiat. Nacistické velenie následne začalo skúmať iné spôsoby likvidácie veľkého množstva ľudí. Po konferencii vo Wansee v roku 1942, keď sa nacistické špičky dohodli na riešení židovskej otázky iným spôsobom, mali vraždenie židov vykonávať odlišným spôsobom vyhladzovacie tábory ako bola Treblinka, Osvienčim-Brzezinka alebo Belzec a ďalšie. Einsatzgruppen sústredili svoju činnosť na boj proti partizánom a iným nepriateľom Tretej ríše, po roku 1943 boli tieto jednotky postupne rušené[4].

Jednotky Einsatzgruppen boli nasadené aj v západných okupovaných krajinách (Nórsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku, Tunise), tam však na rozdiel od Poľska, Balkánu a ZSSR nemali rozkazy k masovým vraždám. Počas ústupu nemeckých vojsk zo ZSSR v roku 1944 boli vytvorené ďalšie tri skupiny Einsatzgruppen: F (pre spoluprácu s ustupujúcou skupinou armád Juh), G (Maďarsko, Rumunsko, Ukrajina) a H (Slovensko). Počas bitky o Ardeny v decembri 1944 boli vytvorené ešte dva oddiely Einsatzgruppe K a L.

Einsatzgruppe H (Slovensko) bola organizovaná v Brne od augusta 1944. Od septembra 1944, počas a po potlačení SNP, operovala na území Slovenska. Jej veliteľom bol od 10. septembra 1944 Rakúšan Josef Witiska. Tvorili ju najmä oddiely Einsatzkommando 13 (sídlo v Trenčíne, veliteľ  Hans Jaskulski) a Einsatzkommando 14 (sídlo v B. Bystrici, veliteľ  Georg Heuser). Týmto jednotkám sa pripisuje zavraždenie asi 5 000 ľudí, medzi inými aj účasť na masových popravách v Kremničke a Nemeckej[5] a deportácia 9 000 Židov do koncentračných táborov. Einsatzgruppe H spolupracovala so špeciálnou protipartizánskou viacnárodnou jednotkou Abwehrgruppe 218 (Edelweiss), v ktorej boli Nemci ale aj slovenskí (tzv. slovenský oddiel, asi 131 mužov pod vedením kapitána Ladislava Nižňanského), sovietski a kaukazskí kolaboranti, a tiež s podobnými oddielmi SS Schneewittchen a Josef. Okrem masových poprav v Kremničke a Nemeckej vypálili na Slovensku približne 90 obcí a zanechali 211 masových hrobov.