Maršal Sovietskeho zväzu

Vojenská hodnosť maršal Sovietskeho zväzu bola ustanovená rozhodnutím sovietskej vlády (tzv. Rada ľudových komisárov) 22. septembra 1935. 20. novembra bolo do hodnosti povýšených 5 mužov: ľudový komisár obrany Kliment Vorošilov, náčelník generálneho štábu Červenej armády Alexandr Jegorov a traja starší velitelia: Vasilij Bľucher, Semion Buďonnyj a Michail Tuchačevskij.

Traja z nich, Bľucher, Tuchačevskij a Jegorov boli popravení počas Stalinovych čistiek v armáde v období Veľkého teroru v rokoch 1938 – 1940. 7. mája 1940 boli menovaní ďalší traja maršali: nový ľudový komisár obrany Semion Timošenko, Boris Šapošnikov, a Grigorij Kulik.

V priebehu druhej svetovej vojny boli Timošenko, Buďonnyj a Vorošilov odstránení z najvyššieho velenia kvôli neúspešnému riadeniu bojových operácií (Vorošilov po Zimnej vojne, ostatní dvaja v priebehu sovietsko-nemeckej vojny) a Kulik bol dokonca degradovaný pre neschopnosť.

Hodnosť maršal Sovietskeho zväzu bola počas vojny udelená celému radu vojenských veliteľov, ktorí si ju zaslúžili svojimi výkonmi na bojisku (napr. Georgij Žukov, Ivan Konev a Konstantin Rokossovskij). V roku 1943 Stalin povýšil na maršala sám seba a v roku 1945 pridal rovnakú hodnosť svojmu šéfovi polície Berijovi. K týmto politickým maršalom sa pripojil v roku 1947 Nikolaj Bulganin.

Po vojne bol bývalý maršal Kulik popravený počas ďalšej vlny Stalinových čistiek (1950), po Stalinovej smrti ho nasledoval Berija (v jeho prípade sa však nedá poprave po riadnom súde nič vytknúť – zločinov, z ktorých bol obžalovaný, sa jednoznačne dopustil). Od roku 1947 dostávali túto hodnosť len profesionálni vojaci aspoň rámcovo odpovedajúci úrovni (jedinú výnimku predstavuje sebapovýšenie Leonida Brežneva v roku 1976).

Ako posledný získal túto hodnosť Dmitrij Jazov (1990), ktorý bol o rok neskôr uväznený za svoju účasť na nepodarenom puči proti Michailovi Gorbačovovi. Maršal Sergej Achromejev spáchal samovraždu po rozpade ZSSR.

Hodnosť bola zrušená (stratila význam) s rozpustením Sovietskeho zväzu v októbri 1991. Za jej nástupnícku hodnosť je považovaná hodnosť maršal Ruskej federácie, ktorú v súčasnej dobe zastáva iba Igor Sergejev, ruský minister obrany v rokoch 1997 – 2001 a súčasný bezpečnostný poradca Vladimira Putina.

• Prvá skupina si svoju vysokú reputáciu získala počas ruskej občianskej vojny.^{[chýba zdroj]} Sem patria všetci maršali povýšení do konca roku 1940 (vrátane politického maršala Vorošilova, ktorého zásluhy existovali v skutočnosti iba na papieri). Všetci títo velitelia boli, s výnimkou Šapošnikova, odstránení z vedúcich postov pre neschopnosť a neúspechy v boji, alebo boli popravení počas Veľkej čistky. Za priemerne schopných veliteľov boli považovaní Šapošnikov, Tuchačevskij, Bľucher a čiastočne aj Timošenko a Buďonnyj.^{[chýba zdroj]}
• Druhá skupina si hodnosť vydobyla počas druhej svetovej vojny a jej členovia zastávali vrcholné veliteľské funkcie na konci druhej svetovej vojny a po nej. Sem patria predovšetkým maršal Žukov, Vasilijevskij, Konev, Rokosovskij, Malinovskij a Tolbuchin.
• Tretiu skupinu tvoria maršali, ktorí hodnosť získali počas éry Studenej vojny.

Všetci povojnoví maršali boli dôstojníkmi počas druhej svetovej vojny. Brežnev pôsobil v armáde ako politický pracovník počas sovietsko-nemeckej vojny a už v roku 1942 bol menovaný do hodnosti plukovníka, 2. novembra 1944 dostal hodnosť generálmajor. Jazov, ktorý bol na konci vojny dvadsaťročný a velil rote. Na rozdiel od starších amerických veliteľov, žiadny sovietsky maršal nezískal priame bojové skúsenosti v Studenej vojne. Ich schopnosť prispôsobenia a pochopenia nových podmienok studenej vojny a hroziaceho globálneho konfliktu bola rôzna. Táto pretrvávajúca skupina veteránov druhej svetovej vojny v najvyššom velení je považovaná za jeden z najdôležitejších faktorov, ktorý negatívne ovplyvnil vývoj a akcieschopnosť Sovietskej armády v jej neskorom období.

• Kliment Vorošilov (1881 – 1969), od novembra 1935
• Michail Tuchačevskij (1893 – 1937), od novembra 1935
• Alexandr Jegorov (1883 – 1939), od novembra 1935
• Semion Buďonnyj (1883 – 1973), od novembra 1935
• Vasilij Bľucher (1890 – 1938), od novembra 1935
• Semion Timošenko (1895 – 1970), od mája 1940
• Grigorij Kulik (1890 – 1950), od mája 1940
• Boris Šapošnikov (1882 – 1945), od mája 1940
• Georgij Žukov (1896 – 1974), od januára 1943
• Alexandr Vasilevskij (1895 – 1977), od februára 1943
• Josif Stalin (1879 – 1953), od marca 1943
• Ivan Konev (1897 – 1973), od februára 1944
• Leonid Govorov (1897 – 1955), od júna 1944
• Konstantin Rokossovskij (1896 – 1968), od júna 1944
• Rodion Malinovskij (1898 – 1967), od septembra 1944
• Fiodor Tolbuchin (1894 – 1949), od septembra 1944
• Kirill Mereckov (1897 – 1968), od októbra 1944
• Lavrentij Berija (1899 – 1953), od júla 1945
• Vasilij Sokolovskij (1897 – 1968), od júla 1946
• Nikolaj Alexandrovič Bulganin (1895 – 1975), od novembra 1947
• Ivan Bagramian (1897 – 1982), od marca 1955
• Sergej Biriuzov (1904 – 1964), od marca 1955
• Andrej Grečko (1903 – 1976), od marca 1955
• Andrej Jeriomenko (1892 – 1970), od marca 1955
• Kirill Moskalenko (1902 – 1985), od marca 1955
• Vasilij Čujkov (1900 – 1982), od marca 1955
• Matvej Zacharov (1898 – 1972), od mája 1959
• Filipp Golikov (1900 – 1980), od mája 1961
• Nikolaj Krylov (1903 – 1972), od mája 1962
• Ivan Jakubovskij (1912 – 1976), od apríla 1967
• Pavel Batitckij (1910 – 1984), od apríla 1968
• Piotr Koševoj (1904 – 1976), od apríla 1968
• Leonid Brežnev (1906 – 1982), od mája 1976
• Dmitrij Ustinov (1908 – 1984), od júla 1976
• Viktor Kulikov (1921 – 2013), od januára 1977
• Nikolaj Ogarkov (1917 – 1994), od januára 1977
• Sergej Sokolov (1911 – 2012), od februára 1978
• Sergej Achromejev (1923 – 1991), od marca 1983
• Semion Kurkotkin (1917 – 1990), od marca 1983
• Vasilij Petrov (1917 - 2014), od marca 1983
• Dmitrij Jazov (1924 - 2020), od apríla 1990