Friedrich Paulus

Narodil sa v Breitenau v Hessensku-Nassausku v rodine úradníka. Po tom čo ho neprijali do námornej kadetky študoval právo na univerzite v Magdeburgu. Štúdium však nikdy nedokončil a v roku 1910 absolvoval dôstojnícky kurz a vstúpil do armády ako poručík pechoty. V júli 1912 sa oženil s rumunskou šľachtičnou Elenu Rosetti-Solescu.

Počas prvej svetovej vojny jeho 111. peší pluk (tiež označovaný ako 3. bádenský pluk) bojoval vo Vogézach a neskôr pri Arrase. Onedlho však ochorel a po návrate slúžil v horskom zbore (Alpenkorps) ako štábny dôstojník. Dostal sa tak do Macedónska, Francúzska a Srbska. Vojnu ukončil v hodnosti kapitána.

Po vojne zostal v Reichshwehre. Slúžil v 13. pechotnom pluku v Stuttgarte rovnako ako Erwin Rommel, neskôr od roku 1932 velil motorizovanému práporu. Podieľal sa na vývoji moderného pohyblivého boja. Roku 1935 pracoval v štábe veliteľstva tankových vojsk.

Druhú svetovú vojnu začal Paulus ako náčelník štábu 10. armády, ktorej velil Walter von Reichenau. Ako štábny dôstojník výborne doplňoval von Reichenaua, ktorý sa radšej pohyboval a velil z prvej línie. Paulusove pracovné zaradenie bolo vypracovávanie vojnových plánov a štábna práca, keďže bol inak špičkový expert na vojnové hry. Je málo známe, že vypracoval a odsimuloval väčšinu nemeckých vojnových plánov. Od októbra 1939 pôsobil v rovnakej funkcii v štábe 6. armády (na ktorú bola premenovaná 10. armáda). Onedlho na to bol prevelený na generálny štáb (OKH), kde pôsobil ako zástupca jej náčelníka v sekcií riadenia bojových operácií. Významnou mierou sa podieľal na rozpracvaní osnovy útoku do ZSSR. Pri tom urobil veľký dojem na náčelníka štábu Haldera. Myšlienku na to, že sa podieľa na rozpútaní vojny s krajinou, ktorá je momentálne nemeckým spojencom považoval za bezvýznamnú, pretože si ako vojak musel plniť svoje povinnosti nehľadiac na politiku[1].

Paulus na Hitlerovej vojenskej porade

K veleniu 6. armády sa Paulus dostal v januári 1942 na priamu žiadosť maršala von Reichenaua, ktorý bol povýšený do hodnosti veliteľa Skupiny armád Juh. Paulus však predtým nikdy nevelil žiadnej väčšej bojovej jednotke ako bol prápor. (Aby mohol nemecký generál veliť armáde, musel predtým veliť armádnemu zboru a ešte predtým divízii atď.) Pri tom to boli obídení oveľa starší, či skúsenejší dôstojníci, čo mnohí odôvodňujú Hitlerovou podporou. 6. armáda, ktorej velil, sa stala rozhodujúcou údernou silou nemeckej letnej ofenzívy na juhu ZSSR v lete 1942. Jeho vojská boli spoločne s časťou 4. tankovej armády zatiahnuté do brutálnych pouličných bojov v Stalingrade. Ale to, že sa im nepodarilo ovládnuť mesto, preťať Volgu a ovládnuť železničné trasy na jej východnom brehu nemožno prisudzovať jeho neschopnosti, ale chybnej stratégii, ktorú presadzoval Adolf Hitler. Keď 19. novembra 1942 zaútočili sovietske jednotky na krídla jeho armády, bránené prevažne rumunskými divíziami, nemohol urobiť už takmer nič, okrem toho, že rýchlo zorganizoval obranu svojho tyla, čím zabránil prieniku sovietskych vojsk a likvidácii celej armády. 30. januára 1943 ho Hitler povýšil na poľného maršala, ani to však nezabránilo, aby sa medzi ostatnými dôstojníkmi svojho štábu nasledujúceho dňa vyšiel z pivníc stalingradského obchodného domu a vzdal sa do rúk Rokossovského vojsk.

Podľa niektorých názorov bol Paulus vynikajúci štábny dôstojník, ale nemal žiadne skúsenosti s vedením žiadnej jednotky ako je armáda. Po porážke pri Stalingrade ho obvinili zo zbabelosti a nerozhodnosti, keď sa odmietol prebiť k postupujúcim Mansteinovým vojskám ako i pre to, že ako vysoký dôstojník nespáchal samovraždu ani nepadol v boji, ale radšej sa vzdal do sovietskych rúk. V prípade možnosti úniku z obkľúčenia ide o veľmi diskutabilnú tému, pretože v období, kedy bolo možné z obkľúčenia uniknúť s najmenšími stratami, mu to Hitler priamym rozkazom zakázal. Dôležité bolo i stanovisko náčelníka štábu 6. armády Arthura Schmidta, ktorý tvrdil, že jednotky nemajú dostatočné zásoby pohonných hmôt aby sa mohli čo by len prebiť k Mansteinovemu predvoju, nehovoriac o úniku[2]. V prípade, že by sa 6. armáde únik v druhej polovici decembra 1942 predsa len podaril, celkom iste by sa nezachovala ako bojaschopná sila a neviazala by nasledujúci mesiac a pol sovietske sily.

Kritici Paulusa poukazujú i na to, že v sovietskom zajatí sa celé roky nevedel rozhodnúť či prejsť na stranu Spojencov alebo ostane verný nacistom. Paulus v zajatí spočiatku síce skutočne odolával vyše roka tlaku na pripojenie k Združeniu Nemeckých Dôstojníkov v ZSSR, ale po atentáte na Hitlera 20. júla 1944 sa predsa len pridal. Hitler sa Paulusovi pomstil tým, že držal vo väzbe jeho syna Ernsta a vyvíjal tlak na jeho ženu aby sa zriekla manželovho mena.[3]

Paulus po návrate zo zajatia

Svedčil vo viacerých prípadoch na Norimberskom tribunále. V sovietskom zajatí žil pod rovnakým tlakom ako väčšina ostatných zajatých generálov. Do vlasti sa vrátil po vyše 10 rokoch zajatia v roku 1953. Medzitým v roku 1949 zomrela v Nemecku jeho manželka. Jeho syn Ernst pôsobil ako tankový dôstojník a vojnu prežil, druhý syn Friedrich však padol na východnom fronte vo februári 1944. Paulus po návrate do Východného Nemecka pracoval ako policajný inšpektor. Zomrel postihnutý laterálnou sklerózou v Drážďanoch vo Východnom Nemecku v roku 1957.