Appeasement
Appeasement (čítaj apízment, epízment z angl. zmierovanie, zmierňovanie) je pojem, ktorým sa v politológii označuje politicko-vojenská stratégia ústupkov, zmierňovania a tolerancie aj za cenu nevýhodnej alebo poníženej situácie, s cieľom nevyprovokovať vojenský alebo politický konflikt.
Politika appeasementu v medzivojnovom období
Od 2. svetovej vojny získal tento pojem negatívnu konotáciu a stal sa synonymom slabošstva, zbabelosti a sebaklamu. V tomto historickom kontexte znamená appeasement politiku ústupkov a uzmierňovania si nacistického Nemecka v rokoch 1933 – 1939 predstaviteľmi Spojeného kráľovstva a Francúzska. Mocnosti vychádzali z toho, že ak si dovolia Hitlerovi uspokojiť si územné nároky na východe Európy, tak sa nebude snažiť prenikať na západ.
V tridsiatych rokoch Nemecko uplatňovalo veľmi agresívnu zahraničnú politiku. Hitler vystupoval so svojimi nárokmi vždy takým spôsobom, akoby už išlo o jeho posledné požiadavky. Nemecko hrubo porušovalo podmienky Versaillskej zmluvy a európske veľmoci proti tomu nezasiahli.
Konkrétne príklady politiky appeasementu
- V roku 1935 začalo Nemecko budovať námornú flotilu a Spojené kráľovstvo proti tomu nezasiahlo. Naopak, s Nemeckom podpísalo námornú dohodu, v ktorej povolila Británia Nemcom postaviť si loďstvo.
- V roku 1935 sa konal plebiscit v Sársku – bol zmanipulovaný, ale európske mocnosti ho uznali.
- V roku 1936 začali Nemci (znova v rozpore s Versaillskou dohodou) remilitarizovať Porýnie.
- Nemecko uzatvorilo vojenské dohody s Talianskom a ZSSR
- 12. marca 1938 prebehol tzv. anšlus – Nemecko anektovalo Rakúsko (resp. Rakúsko sa „dobrovoľne“ nechalo anektovať)
- 29. septembra 1938 – Mníchovská dohoda
- Nemecko požadovalo Gdańsk a sever Poľska
Pri poslednej požiadavke sa európske mocnosti spamätali a skončili politiku appeasementu.