Zimná vojna

Medzi Fínskom a Sovietskym zväzom existoval pakt o neútočení uzatvorený v roku 1939 a neskôr predĺžený, hoci vzťahy medzi oboma krajinami boli na bode mrazu. ZSSR prijal na svojom území veľkú časť komunistov, ktorí utiekli z Fínska po porážke ich povstania, verejne označoval Fínsko ako „budúcu zväzovú republiku“ a viedol štvavú kampaň proti tejto krajine a jej predstaviteľom. Fínsko bolo zasa pobúrené spôsobom, akým ZSSR „naplnil“ prísľub autonómie pre Východnú Karéliu, ktorý zložil v roku 1920 pri uzatváraní mierovej zmluvy z Tartu a prijalo na svojom území utečencov z tejto oblasti.

Stalin začal v predvojnovom ovzduší zabezpečovať hranice ZSSR na západe i východe. Po stroskotaní rokovaní s Anglickom a Francúzskom uzavrel Sovietsky zväz dohodu o neútočení s Nemeckom a za diplomatickej pomoci Nemecka ukončil vojnu s Japonskom. V roku 1939, po likvidácii Poľska a vynútení si zmlúv o vojenskej a hospodárskej spolupráci s Litvou, Lotyšskom a Estónskom, sa ZSSR obrátil na Fínsko s návrhmi na vyriešenie niektorých závažných politických problémov a otázok. ZSSR požadoval okrem iného výmenu fínskeho územia nebezpečne blízko Leningradu, z ktorého mohlo byť mesto ostreľované. Bezproblémové obsadenie Poľska ale zvýšilo sebavedomie sovietskych diplomatov natoľko, že ich arogantný prístup nijako neuľahčil vyjednávanie. Návrhy, ktoré predniesli, boli pre Fínsko neprijateľné:

• uzatvorenie zmluvy o pre Fínsko nevýhodnej hospodárskej spolupráci
• uzatvorenie zmluvy o vojenskej spolupráci obsahujúcej tieto body:
  • právo podporiť Fínsko v prípade bližšie nešpecifikovaného ohrozenia aj bez žiadosti fínskej vlády
  • právo zriadiť v Hanko vojenskú základňu Červenej armády
  • právo presúvať po fínskom území jednotky
  • právo vojensky využívať prístav Petsamo
  • záväzok Fínska vojensky podporiť ZSSR proti útoku kohokoľvek
• vydanie strategicky dôležitých ostrovov vo Fínskom zálive
• vydanie strategicky dôležitého územia na Rybárskom polostrove
• presunu hranice na Karelskej šiji ďalej na západ na líniu Koivisto – Lippola, pričom Koivisto – opevnená armádna základňa strážiaca južné krídlo a tylo Mannerheimovej línie a vstup do Viipurského zálivu mala pripadnúť ZSSR. Táto zmena hranice by navyše narušila aj samotné hlavné pozície Mannerheimovej línie a celkom by ju tak znehodnotila.

Ako kompenzáciu za to ponúkol ZSSR dvojnásobne väčšie územie severne od Ladožského jazera v oblasti Repola. Okrem nevýhodnosti výmeny z vojenského hľadiska bola výmena neakceptovateľná aj ekonomicky – za hospodársky veľmi dôležitú oblasť s rozvinutým priemyslom a pobrežné vody s významným rybolovom bolo Fínsku ponúknuté chudobné územie, ktoré Červená armáda počas potlačovania povstania vo Východnej Karélii celkom spustošila.

Fínsko po dlhom rokovaní vyjadrilo ochotu vydať niektoré ostrovy vo Fínskom zálive a Rybársky polostrov, pristúpiť na menšiu výmenu území na Karelskej šiji a akceptovať niektoré aspekty hospodárskej spolupráce, ale odmietlo vojenskú spoluprácu, najmä však vojenské využívanie svojich prístavov Červenou armádou a umiestnenie jej základní na svojom území, pretože by to bolo v rozpore s jeho poňatím štátnej suverenity a neutrality. V tejto pozícii vytrvalo aj napriek otvoreným vyhrážkam vojnou.

Zámienkou k vojne sa stal tzv. Mainilský incident, zinscenovaný Sovietskym zväzom.

Fínsko bolo schopné zmobilizovať okolo 400 000 mužov a 100 000 žien (tzv. lotty). Z toho samotnú bojovú silu pre vojnové fronty predstavovalo zhruba 180 000 mužov. Hlavným pásmom fínskej obrany bola Mannerheimova línia, pozostávajúca z niekoľkých sledov betónových a drevozemných opevnených bunkrov, spojovacích ciest a protitankových prekážok. Línia bola dlhá 140 km. 44 zo 66 betónových bunkrov bolo postavených ešte v priebehu 20. rokov a bolo už pomerne zastaraných.

Fínske letectvo disponovalo celkovo iba 146 strojmi. Fínske stíhacie letectvo tvorili najmä zastarané stroje Bristol Bulldog IV (15 ks) a 41 modernejších Fokker D.XXI. Bombardovacie letectvo sa opieralo najmä o 18 licenčne postavených strojov Bristol Blenheim. V priebehu vojny sa do krajiny dostalo 35 skôr zakúpených stíhačiek Fiat G.50 z Talianska. Neskôr fínske letectvo získalo z Británie 30 strojov Gloster Gladiator, 12 bombardérov Bristol Blenheim a 22 cvičných lietadiel Gloster Gauntlet. Z Francúzska 30 stíhačiek Morane-Saulnier M.S.406, 44 stíhačiek Brewster 239 z U.S.A.

Zimnú vojnu možno všeobecne rozdeliť na dve až tri fázy. Dvojfázový variant delí vojnu podľa začiatku prvej a druhej ofenzívy (prvá fáza 30. november až 31. január, druhá 1. február až 13. marec), v trojfázovom variante sa od prvej fázy oddeľuje tzv. pokojné obdobie, t. j. obdobie relatívneho pokoja na juhu a likvidácia sovietskych jednotiek fínskymi protiofenzívami severne od Ladožského jazera (asi 21. december – 31. január).

Hranice Fínska po Moskovskom mieri

Zimná vojna skončila Moskovským mierom 13. marca 1940, v ktorého podmienkach Fínsko muselo odstúpiť veľkú časť svojho územia a pristúpiť na väčšinu sovietskych podmienok. 31. marca 1940 bola sčasti na novozískaných územiach a sčasti na starých územiach ZSSR vytvorená Karelsko-fínska sovietska socialistická republika, do ktorej malo byť prípadne začlenené aj samotné Fínsko. Republika zanikla v roku 1956, keď bola možnosť začlenenia Fínska do ZSSR už len utópiou.

Prečo sa vlastne Stalin rozhodol dočasne vzdať ovládnutia Fínska, keď cieľ bol tak blízko a v prvej fáze vojny to odmietal? Zoznam dôvodov je tu, o miere významu každého z nich možno samozrejme diskutovať:

• obával sa hrozby francúzsko-britskej intervencie a bombardovania kaukazských ropných polí
• bol k tomu tlačený svojim nemeckým spojencom
• mal skreslené predstavy o stave fínskej armády (bola v horšom stave než predpokladal)
• bol zaskočený otrasným výkonom Červenej armády
• pociťoval úctu k fínskemu protivníkovi
• Fínsko sa v jeho uvažovaní presunulo z pozície malého problému na veľký a on sa rozhodol nechať si ho na koniec (po spracovaní Pobaltia a Rumunska - nároky na severnú Bukovinu a Besarábiu)
• mal obavy, že sa boje pretiahnu hlboko do jari, kedy sa celé Fínsko zmení na obrovský močiar, absolútne nevhodný na vedenie bojovej činnosti. Predstava vojny pokračujúcej za týchto podmienok predstavovala pre Červenú armádu i Stalina nepríjemné komplikácie.

Zimná vojna mala tri dôsledky svetového významu:

• prudký pokles reputácie Červenej armády v očiach sovietskej ako aj svetovej verejnosti, čo malo svoj dopad aj na podcenenie sovietskych síl Hitlerom
• reorganizáciu a mnohé zlepšenia v Červenej armáde ako aj odstránenie Vorošilova z jej vedenia (niektorí odborníci zastávajú názor, že bez tohto by Červená armáda bola v roku 1941 rozdrvená a ZSSR zničený)
• spečatila osud Nórska, pretože presvedčila Hitlera o neochote Francúzska a Británie rešpektovať Nórsku neutralitu a teda aj o nutnosti obsadiť Dánsko a Nórsko a to čo najskôr.

Raatská cesta po bitke o Suomussalmi.

Fínska armáda stratila počas Zimnej vojny asi 71 000 mužov (22 830 mŕtvych a nezvestných a 48 700 ťažko ranených). Výška strát Červenej armády je však predmetom diskusií dodnes. Pred Najvyšším sovietom Molotov priznal stratu 48 745 mŕtvych a 158 000 ranených.[1] Prvá správa TASS hovorila o stotisícových stratách, vzbudilo to taký všeobecný posmech, že bola okamžite opravená na 150 000 a vzápätí na dvestotisíc. Časom, ako sa režim v Sovietskom zväze a Rusku uvoľňoval, objavovali sa utajené dokumenty a spolu s tým sa výška strát Červenej armády upresňovala. Chruščov vo svojich memoároch uviedol stratu milióna mužov, toto tvrdenie je však všeobecne brané ako prehnané. V súčasnej dobe ruskí vojenskí historici vyčísľujú straty Červenej armády na 131 486 mŕtvych či zmiznutých a 264 908 chorých alebo zranených. Ďalej pripúšťajú stratu 600 lietadiel (proti 70 fínskym) a zničenie alebo vyradenie asi 3 500 ruských tankov a ďalších obrnených vozidiel (Fíni ich stratili asi 16). Fíni odhadli celkové straty Červenej armády na niečo medzi 400 000 až 600 000 mužov.

Fíni prepustili zo zajatia tridsaťtisíc vojakov. Dôstojníci boli okamžite zastrelení, vojaci poslaní do gulagov.[3] Nakoľko ani jedna zo strán nepovažovala výsledok vojny za definitívny a Sovietsky zväz v nasledujúcom období neustále zvyšoval napätie a hrozby voči Fínsku (napr. násilný záber Litvy, Lotyšska a Estónska, Petsamská kríza, zasahovanie do fínskych prezidentských volieb, nerešpektovanie podmienok prímeria – Kríza v Enso atď.), vznikla medzi oboma štátmi extrémne výbušná situácia. Aj to neskôr spôsobilo, že sa Fínsko pripojilo k útoku vojsk Osi na ZSSR roku 1941.

Následné boje na sovietsko-fínskom fronte sú známe ako Pokračovacia vojna.

• Dejiny Fínska
• Carl Gustaf Emil Mannerheim
• Fínska občianska vojna
• Pokračovacia vojna
• Laponská vojna
• Taktika motti
• Mannerheimova línia

• Christopher Lee, britský herec, ako dobrovoľník
• Mika Waltari, fínsky spisovateľ, novinár a dramatik, počas Druhej svetovej vojny pracoval pre fínsku rozviedku
• Simo Häyhä, fínsky ostreľovač, ktorý ako jediný pomocou pušky bez optiky preukázateľne zlikvidoval 505 nepriateľov počas Zimnej vojny

1. Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. VPL, Bratislava, 1968, s. 97 – 105
2. Robert C.Tucker Stalin str. 481 – 482 ISBN 80-85843-27-7
3. Robert Trucker Stalin

• ENGLE, Eloise; PAANANEN, Lauri. Zimní válka. Preklad Jan Matuš. Prvé. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1996. 192 s. ISBN 80-85617-73-0. (čeština)

• Luukanen, Antero Eino: Stíhač nad Fínskom (po česky)
• Czarnotta, Zygmunt; Moszumanski, Zbigniev: Wojna zimova (po poľsky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zimná vojna

• Bitky Zimnej vojny (po anglicky)
• Mannerheimova línia (po anglicky)

Fínsky portál Ruský portál Historický portál