Vojna v Pacifiku

7. júla 1937 po japonskom útoku na most Marca Pola vypukla čínsko-japonská vojna. Tento dátum môže byť považovaný za začiatok bojových operácií na Tichomorskom bojisku a teda aj druhej svetovej vojny v tejto oblasti. Japonci v tomto roku rozdrvili čínsku armádu a do roku 1941 okupovali podstatnú časť severnej a strednej Číny. Čínsky Kuomintang sa stiahol do vnútrozemia krajiny a zriadil dočasné hlavné mesto v Čunkingu, zatiaľ čo čínski komunisti si vytvorili základňu v meste Šen-si.

Medzi 29. júlom až 11. augustom 1938 prebiehali boje v okolí jazera Chasan na území sovietskeho Ďalekovýchodného okruhu. Boli prvým z pohraničných incidentov, ktoré sa neskôr opakovali vo väčšej miere. V roku 1939 sa japonské vojská pokúsili napadnúť sovietsky Ďaleký východ z Mandžuska. Boli však rozhodne odrazení spojenými sovietsko-mongolskými silami vedenými G.K. Žukovom v bitke pri Chalchyn gole medzi 11. májom a 16. septembrom 1939. Táto porážka zastavila japonskú expanziu na sever. Medzi ZSSR a Japonským cisárstvom vládol mier až do augusta 1945.

V septembri 1940 sa Japonci pokúsili prerušiť spojenie Číny s ostatnými krajinami povolením na výstavbu svojich základní vo Francúzskej Indočíne, ktorú v tej dobe kontrolovali Vichystické sily. Japonci však porušili svoje dohody, čo malo za následok vypuknutie vzájomných bojov. Japonci nakoniec vojensky obsadili celú Indočínu. 27. septembra 1940 sa Japonské cisárstvo pridalo k nacistickému Nemecku a fašistickému Taliansku, čím vznikla os Berlín-Rím-Tokio.

7. decembra 1941 zväz šiestich japonských lietadlových lodí napadol americkú námornú základňu Pearl Harbor na Havajských ostrovoch bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny. O deň neskôr, 8. decembra 1941, uskutočnili japonské lietadlá nálety na filipínske letiská, pri ktorých boli zničené 3/4 amerických stíhačiek a 1/2 amerických bombardérov, ako aj k náletom na Honkong a Singapur. V ten istý deň vypovedali Spojené štáty Japonsku vojnu. Japonsko následne útočilo v Pacifiku a Ázii ako na americké základne, tak na britské, francúzske a holandské kolónie. Tento útok sa zastavil až v apríli 1942. Ešte do konca roku boli obsadené ostrovy Guam (10. decembra) a Wake (22. decembra), britská základňa Hongkong (24. decembra) a 11. decembra kapitulovala Malajzia. Pri jej obrane britské námorníctvo v bitke pri Kuantane stratilo zväz Z (bojovú loď HMS Prince of Wales a bojový krížnik HMS Repulse).

Japonské sily stále rýchlo postupovali. 19. januára 1942 kapitulovalo Britské Borneo (Saravak a Brunej), 23. januára bol obsadený Rabaul, 15. februára kapituloval aj Singapur (pozri bitka o Singapur) a 9. marca kapitulovala Jáva. Kapitulácii Javy predchádzalo niekoľko námorných bitiek. V bitkách v Makassarskom prielive, Badungskom prielive, Jávskom mori, Sundskom prielive a pri Baweane Japonci zvíťazili. Víťazné ťaženia Japoncov pokračovali ďalej. V marci obsadili Buku, Bougainville a Shortlandské ostrovy, 23. marca obsadili Andamany. Okrem toho absolvovali vylodenie v Novej Guinei v Lae a Salamauy. 9. apríla kapituloval polostrov Bataan. 11. marca 1942 bol z Filipín evakuovaný veliteľ spojenej filipínsko-americkej obrany generál Douglas MacArthur. Velenie zvyšku spojeneckých síl bolo prenechané generálovi Wainwrightovi. 6. mája kapitulovali obrancovia ostrova Corregidor, posledného miesta odporu na Filipínách v Manilskej zátoke. Na Bataane padlo do japonského zajatia 60 000 filipínskych a 15 000 amerických vojakov. Na Corregidore ďalších dovedna 11 000. Filipínski a americkí zajatci boli následne nútení pochodovať asi 100 km na základňu Camp O'Donnell pri meste Capas, niekoľko tisíc z nich pri tom prišlo o život. Presun sa stal známy ako Bataanský pochod smrti.

Začiatkom roka 1942 podnikli Japonci i niekoľko významných náletov a to 19. februára nálet na Darwin (Austrália) a 5. a 9. mája nálety na Cejlón. Jedinou významnejšou akciou Američanov bol nálet 16 bombardérov B-25B Mitchell na Tokio 18. mája.

Vojenská situácia sa v priebehu roka začala obracať. Americkým silám sa podarilo zadržať postup japonských pozemných jednotiek vo vnútrozemí ostrova Nová Guinea. Japonské námorné sily tiež nedokázali zlomiť odpor spojeneckého námorníctva, s ktorým sa stretli v bitke v Koralovom mori.

Významným momentom v bojoch v Tichom oceáne bola bitka o Midway. Japonské námorné sily vyvolali dlho plánovanú bitku s americkými lietadlovými loďami medzi 4. a 7. júnom 1942. Navzdory svojej početnej prevahe v nej utrpeli zdrvujúcu porážku a ich útočný potenciál padol natoľko, že už neexistovala žiadna nádej na úspešné vedenie útočnej námornej vojny väčšieho rozsahu. Od tejto chvíle bolo Japonsko na strategickej úrovni predurčené k pasivite a postupnému pádu. I keď japonské sily na ázijskej pevnine mohli ešte dlhšiu dobu úspešne útočiť. Jediným japonským úspechom v Midwayskej operácii bolo obsadenie ostrova Attu a Kiska (Aleutské ostrovy). 7. augusta sa americké jednotky vylodili na Guadalcanale čím začali urputné boje o tento ostrov, ktoré skončili až 7. februára 1943 evakuáciou zvyšku Japoncov. V priebehu Guadalkanalskej kampane sa uskutočnili viaceré námorné bitky. 7. augusta bitka pri ostrove Savo, 24. augusta bitka pri Východných Šalamúnoch, 12. – 13. októbra bitka pri myse Esperance, 26. októbra bitka pri Santa Cruz, 13. – 15. novembra bitka o Guadalcanal, 30. októbra bitka pri Tassafaronge a 29. – 30. januára 1943 bitka pri Rennellovom ostrove. V týchto bitkách sa ukázalo, že japonské námorníctvo je ešte stále pre Američanov nebezpečným súperom.

Pre Japonsko nebol rok 1943 najúspešnejší – bitka o Guadalcanal skončila 7. februára jeho jednoznačnou prehrou. Zle sa vyvíjali i boje na Novej Guinei. 2. januára sa Spojenci vylodili pri Bune, 4. septembra na Salamaue a Japonci najviac pri prísune posíl utrpeli 2. až 4. marca 1943 prehru v bitke v Bismarckovom mori. Zastavil sa i postup japonských jednotiek v Číne. Jediným výrazným úspechom bolo ťaženie v Barme, ani to však nedokázalo splniť všetky ciele a ďalší vývoj nesľuboval príliš nádejnú budúcnosť. Spojenecké sily začali svoju ofenzívu s taktikou preskok z ostrova na ostrov a cisárske námorníctvo už nemalo kapacity k odpovedajúcim protiakciám. Po skončení bojov o Guadalcanal postupovali Spojenci Šalamúnovými ostrovmi na sever k Rabaulu. 5. júna sa vylodili na ostrove Nová Georgia, 15. septembra sa vylodili na ostrove Vella Lavella a 1. novembra na ostrove Bougainville. Počas tohoto ťaženia sa uskutočnila celá rada námorných bitiek. Tu sa striedali úspechy s neúspechmi na oboch stranách – 6. júla bitka v zálive Kula, 13. júla bitka pri ostrove Kolombangara, 6. – 7. augusta bitka v zálive Vella, 17. – 18. septembra bitka pri Honariu, 7. septembra bitka pri Vella Lavella, 1. novembra bitka v zátoke cisárovnej Augusty, 5. a 11. novembra nálety na Rabaul a 25. novembra bitka pri myse sv. Juraja.

V strednom Pacifiku došlo 20. novembra k spojeneckému vylodeniu na Gilbertových ostrovoch, ktoré Američanom stáli v ceste k Filipínam. Vojensky cenný bol najmä atol Tarawa, ktorý Japonci rozhodne bránili do poslednej možnosti. V severnom Pacifiku prebiehali boje na Aleutách. 26. marca došlo k bitke pri Komandorských ostrovoch, 29. mája Spojenci oslobodili ostrov Attu a 27. augusta ostrov Kiska.

Americké ponorky v tomto období ovládali väčšinu Pacifiku a doslova masakrovali japonské obchodné loďstvo. Američania v tomto období Japoncom v podstate vyhlásili neobmedzenú ponorkovú vojnu. Japonci na to nedokázali nájsť odpovedajúcu protizbraň. Zásobovanie ich obkľúčených postavení sa zrútilo. Evakuáciu a presuny jednotiek museli uskutočňovať cenné vojnové lode, ktorých ale nebolo dosť, a ktoré mohli byť nasadené inde. Skúsený piloti umierali ale Japonci nemali kapacity na to aby ich dokázali nahradzovať. Upadala i vojnová výroba, najmä pre nedostatok surovín, problémom sa stal nedostatok pohonných hmôt.

Japonská lietadlová loď Zuikaku uhýba spolu so sprievodnými plavidlami pri náletoch amerických palubných bombardérov

Američania postupne oslobodzovali Tichomorské ostrovy od japonskej nadvlády. V januári sa vylodili na Marshallových ostrovoch, ktoré do 23. februára osadili. 13. júna 1944 začali americké vojnové lode ostreľovať Saipan. Mariánske ostrovy, ktorých súčasťou bol aj Saipan, boli strategicky dôležité, keďže ležia len asi 1 750 km od Tokia. Dosť blízko na to, aby z nich americké bombardéry B-29 Superfortress mohli v Japonsku dosiahnuť dôležité ciele[1]. Stratou Marián by bolo zároveň Cisárske Japonsko odrezané od Filipín a Juhovýchodnej Ázie[2]. Vylodenie na Saipan začalo 15. júna, čím bola odštartovaná tzv. kampaň bojov o Mariánske a Palauské ostrovy. V priebehu júla oslobodili Guam a Tinian. V rámci bojov o Mariány došlo 19. – 21. júna k bitke vo Filipínskom mori, v ktorej utrpeli Japonci ťažké prehry, keď prišli o 2 lietadlové lode a veľkú časť skúsených letcov. Americkí letci označili boje, v ktorých mali obrovskú početnú prevahu, ako „Veľkú Mariánsku streľbu na moriakov“ (The Great Marianas Turkey Shoot). Američania začali v oblasti s urýchlenou výstavbou letísk. 12. augusta boli Mariány oslobodené. V septembri pokračovali Američania v útoku na Palauské ostrovy.

15. septembra sa vylodili na ostrove Peleliu a o niekoľko dní neskôr na Angaure. Drobný ostrov Peleliu s rozlohou len 13 km² bránilo asi 11 000 japonských vojakov. Napriek americkej vyše dvojnásobnej prevahe (útočilo asi 27 tisíc mužov americkej námornej pechoty a armády s podporou námorníctva a letectva) boje o ostrov trvali až do novembra a Američania pri nich utrpeli 40% straty. Najvyšší podiel strát pri bojoch počas celej vojny v Pacifiku.

Na Novej Guinei postupovali Spojenci takisto úspešne. 2. januára sa vylodili v Saidore, 22. mája v Hollandii, 17. mája v Sami a 30. júla v Sansapore.

Po skončení bojov o Mariány a Palau sa Spojenecké sily vylodili na Filipínach. 17. októbra sa americké vojská vylodili pri Leyte. 24. – 26. októbra došlo k bitke pri Leyte, ktorá sa skladala z čiastkových bojov v Subuyanskom mori, prielive Surigao, pri Samare a pri myse Engano. V týchto bojoch mali Američania prevahu. Cisárske námorníctvo po tejto porážke prestalo pre Spojencov predstavovať významnú vojenskú hrozbu^{[chýba zdroj]}. Do konca roka došlo ešte k spojeneckému vylodeniu na Filipínskom ostrove Mindanao (15. október).

Od začiatku roka pokračovali boje o Filipíny – 9. januára sa Američania vylodili na Luzone. 1. februára Spojenci oslobodili v Severnom Borneu. V januári Američania začali útočiť na japonské výsostné územie na ostrovoch Kazan Rettō a Rjúkju. 19. februára sa Američania vylodili na Iwodžime a 1. apríla 1945 na Okinave, čím začal útok na Japonské ostrovy.

Vľavo: Explózia atómovej bomby nad Hirošimou (6. augusta), Vpravo: Explózia atómovej bomby nad Nagasaki (9. august)

Po porážke nacistického Nemecka v máji 1945 v Európe, Spojené kráľovstvo, Čínska republika a USA na Postupimskej konferencii 26. júla 1945 navrhli Japonskému cisárstvu nech sa vzdá. Japonci na výzvy ku kapitulácii nereagovali. Americkí predstavitelia, na konci vojny na základe predošlých skúseností s dobýjaním ostrovov v blízkosti Japonska, ktoré si kvôli fanatickej japonskej obrane vyžiadali obrovské obete na oboch stranách, vrátane vysokých strát civilného obyvateľstva, predpokladali, že vylodenie na Japonských ostrovoch si vyžiada stratu stoviek tisíc amerických vojakov a niekoľkonásobne väčšie straty Japonska. Najvyšší predstavitelia preto prikročili k diskutabilnému kroku, keď prezident Truman nariadil použitie nového druhu zbrane. Dňa 6. augusta 1945 o 8:15 miestneho času bola zhodená americkým bombardérom B-29 na japonské mesto Hirošima atómová bomba Little Boy. Bomba obsahovala 60 kg uránu-235. Jej explózia vo výške približne 580 m nad mestom okamžite zničila všetko v dosahu asi 1,6 km (jej sila sa odhadovala na 13 kiloton TNT teda asi 54 TJ uvoľnenej energie). Tlaková vlna a emitované teplo však mali omnoho devastujúcejšie účinky. 70 až 80 000 ľudí (asi 30% obyvateľov mesta) zahynulo prakticky okamžite, ďalších 70 000 bolo zranených.

9. augusta okolo 11:01 miestneho času bolo rovnakým spôsobom Americkým letectvom napadnuté mesto Nagasaki, pôvodný cieľ Kokura sa bombardovaniu vyhla vďaka zlému počasiu[3]. Bomba pomenovaná Fat Man obsahovala približne 6,4 kg plutónia-239 a bola omnoho efektívnejšia (21 kiloton TNT asi 88 TJ uvoľnenej energie). Jej explózia vo výške približne 469 m nad priemyselnou časťou mesta, spolu s následnou rádioaktivitou, pripravili o život asi 40 až 75 000 ľudí. Efekt explózie nad Nagasaki stlmil hornatý reliéf. Niektorí historici ale aj časť svetovej verejnosti po vojne považovali použitie atómových bômb za neetické a diskutabilné.

Dňa 8. augusta 1945 vyhlásil Sovietsky zväz na základe svojich spojeneckých záväzkov s USA a Spojeným kráľovstvom Japonsku vojnu. Nasledujúceho dňa sa začala operácia augustová búrka v Mandžusku.

Japonská delegácia pred podpisom kapitulácie na lodi USS Missouri 2. septembra 1945

15. augusta o 12:00 miestneho času odvysielal štátny rozhlas cisárov prejav, v ktorom vyhlásil, že Japonsko sa vzdáva ďalšieho boja, ktorý by len priniesol nezmyselné krviprelievanie. Časť armádnych jednotiek v Tokiu sa pokúsila o prevzatie moci, mnoho armádnych dôstojníkov neznieslo potupu kapitulácie a spáchalo samovraždu. 28. augusta 1945 začali Spojenecké sily okupovať Japonské ostrovy. Samotný akt kapitulácie sa odohral 2. septembra 1945 o 9:02[4]. Kapituláciou Japonského cisárstva na americkej bojovej lodi USS Missouri kotviacej v Tokijskom zálive podpísali za Japonsko minister zahraničných vecí Mamoru Shigemitsu a náčelník generálneho štábu generál Yoshijirō Umezu. Za Spojencov podpísal kapituláciu predovšetkým generál Douglas MacArthur, za jednotlivé krajiny to ďalej boli admirál Chester Nimitz (USA), gen. Hsu Jün-Čang (Čínska republika), admirál Sir Bruce Fraser (Spojené kráľovstvo), gen. Kuzma Derevianko (ZSSR), gen. Sir Thomas Blamey (Austrália), plk. Lawrence Moore Cosgrave (Kanada), gen. Philippe Leclerc de Hautecloque (Francúzsko), admirál C.E.L. Helfrich (Holandsko) a Air Vice-Marshal Leonard M. Isitt (Nový Zéland).

Bojové operácie sa k tomuto dátumu skončili. Jednotlivé oddelené posádky japonských vojsk sa v niektorých prípadoch vzdali samostatne. Za vojská v Juhovýchodnej Ázii bola podpísaná kapitulácia 12. septembra v Singapure. Spojenci celkovo zajali po porážke Japonska asi 5,4 milióna japonských vojakov a 1,8 milióna námorníkov. Na viacerých miestach sa však malé posádky či osamotení japonskí vojaci odmietli vzdať, považujúc správy o kapitulácii za propagandu alebo odporujúce ich presvedčeniu a cti. Ku niektorým sa správa o kapitulácii nikdy nedostala. V priebehu nasledujúcich desiatok rokov boli na ostrovoch v Pacifiku nachádzaní osamotení jednotlivci so zbraňou v ruke. Posledné skupiny takýchto bojovníkov sa vzdali alebo boli nájdené v 70. rokoch.

Boje v Tichomorí si vyžiadali životy 157 938 amerických vojakov, 2 889 nezvestných, neskôr vyhlásených za mŕtvych, 27 465 bolo zajatých, z toho asi 11007 zahynulo v zajatí[5]. Ďalších 248 316 bolo ranených. Asi pol milióna amerických vojakov prekonalo počas služby v Tichomorí maláriu. Zahynulo tiež 52 000 britských vojakov, vrátane 12 000, ktorí zahynuli v japonskom zajatí. Austrália stratila 17 501 mužov a Filipíny 57 000. Padlo tiež 578 obyvateľov Nového Zélandu. Sovietsky zväz v bojoch s Japonskom mal 20 797 padlých a nezvestných a 42 428 ranených a chorých. V Indočíne stratili Francúzi asi 5000 mužov, zahynuli tiež asi 2 milióny civilných obyvateľov. Padlo tiež 300 občanov Mongolska a 5 Mexičanov. Straty civilného obyvateľstva boli obrovské najmä v Číne, ktorej podstatná časť bola vystavená japonskej okupácii.

Na japonskej strane si boje vyžiadali straty 2 133 915 mŕtvych vojakov. Zahynulo tiež asi 580 000 civilistov. V Kórei si okupácia vyžiadala životy 378 000 ľudí. Padlo tiež 22 000 barmských vojakov a 5 600 Thajčanov a asi 300 thajských civilistov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna v Pacifiku