Stepan Andrijovyč Bandera

Narodil sa v rodine gréckokatolíckeho kňaza 1. januára 1909 v obci Staryj Uhryniv vo vtedajšej Haliči, ktorá pred prvou svetovou vojnou patrila k Rakúsko-Uhorsku. Dnes obec leží v Ivanofrankivskej oblasti na Ukrajine. Po skončení poľsko-boľševickej vojny táto oblasť pripadla Poľsku.

Od roku 1919 študoval v meste Stryj. Jeho matka v roku 1922 zomrela na tuberkulózu. On sám od detstva trpel reumatizmom kĺbov. Štúdium dokončil v 1927. Od svojej mladosti bol politicky angažovaný. V roku 1929 sa stal členom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá bojovala za ukrajinskú samostatnosť. Najprv bol členom prieskumného oddielu, neskôr velil oddielu propagandy. Pre svoje charizmatické vystupovanie úspešne napredoval v hierarchii organizácie. V rokoch 1928 až 1933 Bandera navštevoval Ľvovskú polytechnickú školu, kde študoval za inžiniera agronómie.

Na území, kde operovali oddiely pod Banderovým vedením, boli metódami boja za nezávislosť aj teroristické akcie a atentáty na predstaviteľov Poľska. V roku 1934 bol zatknutý a odsúdený na trest smrti za atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého. Neskôr mu bola pripísaná i zodpovednosť za vraždy poľských predstaviteľov. Trest mu však neskôr zmiernili na dlhoročné odňatie slobody vo väzení vo Wronki. Po obsadení Poľska Nemeckom a ZSSR bol v roku 1939 Nemcami prepustený. Počas sovietskej okupácie Poľska bol sovietskymi orgánmi zatknutý Banderov otec aj sestry.

Organizácia ukrajinských nacionalistov sa čoskoro rozdelila na dve frakcie, OUN-B (banderovcov) a OUN-M, ktorých vodcom bol Andrij Melnyk. Zatiaľ čo Melnyk presadzoval hlbšiu spoluprácu s Nemcami, Bandera bol zástanca samostatnejšieho konania. S podporou nemeckých orgánov organizoval skupiny, ktoré prechádzali na územie ZSSR, kde mali organizovať boj proti sovietskej vláde a uskutočňovali atentáty na predstaviteľov sovietskej moci na Ukrajine. NKVD však tieto aktivity pred začiatkom bojov na východnom fronte z veľkej miery potierala rozsiahlym zatýkaním podozrivých. Na Nemcami obsadenom území organizoval za nemeckej podpory z ukrajinských nacionalistov oddiel Brandenburg tvorený dvoma plukmi (Roland a Nachtigal). Po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom Bandera využil situáciu a 30. júna 1941 v Ľvove vyhlásil nezávislosť Ukrajiny za podpory Nemcov[1]. Premiérom nového štátu sa mal stať Jaroslav Stecko. Po 12 dňoch boli ukrajinskí predstavitelia zatknutí a nútení proklamáciu nezávislosti odvolať s čím však nesúhlasili a boli preto väznení v koncentračných táboroch. Bandera sa dostal do tábora Sachsenhausen, kde bol väznený až do jesene 1944. Ako prominentný väzeň mal dobré životné podmienky a mohla ho navštevovať aj jeho manželka. Jednotky ukrajinských nacionalistov ďalej spolupracovali s Nemcami, podieľali sa na genocíde Židov. V roku 1942 zomreli v koncentračnom tábore v Osvienčime dvaja jeho bratia. Bandera po prepustení v Krakove spolupracoval s Nemcami, no cez zimu padol do sovietskeho zajatia odkiaľ mu pravdepodobne pomohol zásah nemeckých síl. Vo februári 1945 bol zvolený za veliteľa Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorej cieľom bolo nastolenie samostatného ukrajinského štátu. V tej dobe však už bolo celé územie Ukrajiny pod kontrolou sovietskych vojsk. Organizáciu riadil zo západného Nemecka. Jej príslušníci sa pokúšali od roku 1945 do začiatku 50. rokov 20. storočia pútať pozornosť partizánskou a teroristickou činnosťou na území ZSSR, Poľska a Česko-Slovenska.

V roku 1953 na pôde OSN žiadal Sovietsky zväz neúspešne jeho vydanie.

V roku 1953 sa Bandera pre opozíciu vo vlastných radoch hodlal vzdať funkcie, no bol opätovne zvolený za hlavu OUN. Neskôr žil v exile v Mníchove v Západnom Nemecku. 15. októbra 1959 bol zavraždený agentom KGB Bogdanom Stašinským pomocou kyanidu.