Miklós Horthy

Miklós Horthy pochádzal zo šľachtického kalvínskeho rodu s predikátom de Nagybánya (Baia Mare v Rumunsku). V mladosti veľa cestoval po svete a pôsobil ako rakúsko-uhorský diplomat v Turecku a ďalších štátoch. Medzi rokmi 1908 a 1914 pôsobil ako osobný tajomník rakúskeho cisára Františka Jozefa I., ktorého si osobne veľmi vážil.

Počas prvej svetovej vojny sa vyznamenal v Rakúsko-Uhorskom vojnovom loďstve, najprv vo funkcii kapitána na krížniku Novara, neskôr ako admirál. Počas vojny sa mu v niekoľkých bitkách podarilo opakovane poraziť talianske vojnové loďstvo, v bitke o úžinu Otranto v Jadranskom mori bol ranený. Vďaka vojenským úspechom bol v marci 1918 povýšený do hodnosti vrchného veliteľa vojnového loďstva monarchie. V tejto funkcii však zostal iba do 31. októbra 1918, keď mu cisár Karol I. nariadil vzdať sa námornej flotily v prospech novo vzniknutého Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov. O deň neskôr 1. novembra 1918 sa stal generálporučíkom. O 10 dní skončila vojna a on sa tak stal posledným veľiteľom kráľovskej flotily. Veliteľ už bez loďstva sa stiahol na svoje panstvo Kenderes. Aj potom nosil uniformu a zdôraňoval svoju „rytierskosť“.[1]

Admirál Miklós Horthy vstúpil do Budapešti na bielom koni na čele Národnej armády 16. novembra 1919. Je vítaný mestskými predstaviteľmi pred hotelom Gellért.

Po konci prehratej prvej svetovej vojny 11. novembra 1918 zaniklo Rakúsko-Uhorsko a s ním aj Uhorské kráľovstvo (Uhorsko). Rokovania víťazných mocností s Rakúskom boli ukončené 10. septembra 1919 podpísaním saintgermainskej zmluvy. 27. novembra 1919 podpísalo Bulharsko neuillyskú zmluvu. S Maďarskom bola podpísaná 4. júna 1920 trianonská zmluva, ktorá potvrdila podobu jeho hraníc určených Dohodou. Po rozdelení veľkého Maďarska (maďarsky Nagy-Magyarország) získalo jeho územie Československo, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, Rumunsko a Rakúsko. Gróf Mihály Károlyi sa 16. novembra 1918 stal prezidentom samostatnej Maďarskej republiky.[2] Horthy bol v tomto období na strane porazených a vo svojich pamätiach[3] dokonca kritizuje Károlyi, že sa ostatne separoval od Rakúska a žiadal separátnu dohody, čo nakoniec podľa Horthyho bol dôvod maďarských územných strát v trianonskej zmluve.

Už v novembri 1919 došlo k prvým stretom v maďarsko-československej vojne a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na Slovensko a sama tam vyslala vojenské oddiely. Vzájomná vojna trvala od roku 1918 až do augusta 1919.

Potom, keď sa v roku 1919 dostal v Maďarsku k moci Béla Kun a ustanovil v Budapešti tzv. Maďarskú republiku rád (MRR) podľa sovietskeho vzoru, bol Horthy ako uznávaný vojnový hrdina poverený kontrarevolučnou vládou, ktorá vznikla 10. apríla 1919 v meste Szeged na juhu Maďarska (pod kontrolou francúzskej armády), k organizácii a vedeniu Národnej armády (maďarsky: Nemzeti Hadsereg).

5. júla 1919 bol Horthy zvolený za čestného prezidenta Maďarského zväzu národnej obrany (maďarsky Magyar Országos Véderő Egylet - MOVE) v segedínskom divadle. 13. júla 1919 bol menovaný za hlavného veliteľa Národnej armády (jednotky vytvorené z oddielov protikomunistických dôstojníkov organizované neskorším ministrom obrany Gyula Gömbösom).  Ambiciózny Horthy sa so svojou armádou osamostatnil od segedínskej vlády a prešiel do juhozápadného Maďarska (Siófok), kde sa vojsko rozrástlo asi na 30-tisíc mužov a postupne preberal vládu nad stále rozsiahlejším územím[4] a to so súhlasom Trojdohody a s misiou obnoviť poriadok v Maďarsku.[Poznámky 1]

Horthyho armáda sa nakoniec nezúčastnila žiadnych bojov, pretože so súhlasom Trojdohody bolo Maďarsko vojensky obsadené Rumunskom, ktorému sa podarilo režim Bélu Kuna poraziť. Rumunsko začalo vojenské operácie 16. apríla, Československo potom 27. apríla 1919. Maďarská Červená armáda zahájila útok na postupujúce československé jednotky a podarilo sa jej obsadiť veľkú časť južného a východného Slovenska. Rumunská a československá armáda prešli do protiútoku. Pred hroziacou porážkou pristúpila MRR na rokovanie a jej zástupcovia súhlasili so stiahnutím vojsk z nemaďarských území.

Recipročne zase požadovali stiahnutie rumunských vojsk od Tisy na východ, ktoré dobyla rumunská armáda. Medzi Maďarskom a Československom bolo 24. júna 1919 vyhlásené prímerie a 29. júna 1919 bola v Bratislave uzavretá dohoda o stiahnutí maďarskej Červenej armády z územia Slovenska. 6. augusta 1919 vstúpili jednotky rumunskej armády do Budapešti a niekoľko mesiacov v nej zotrvali.

Po odchode rumunskej armády z Budapešti 14. novembra 1919 vstúpil do mesta triumfálne Horthy a jeho Národná armáda. Táto udalosť sa v mytologizovanej forme stala jedným z pilierov neskoršieho horthyovského režimu. Vodca národa prišiel na bielom koni a na čele svojich hrdinských vojakov oslobodil hlavné mesto spod boľševického jarma.[4] Rumunská armáda na základe pokynov Trojdohody opustila definitívne Maďarsko 25. februára 1920. Národnú armádu väčšinou sprevádzal s Horthyho tichým súhlasom "biely teror" (opak červeného teroru komunistov), ktorého obeťou sa okrem komunistov stávali aj nevinní ľudia, ktorí s republikou rád nemali nič spoločné vrátane mnohých Židov.[4]  Odhaduje sa, že do roku 1921 bolo zavraždených cca 30 000 nevinných ľudí. Dôsledkom bojov boli aj zlé vzťahy s väčšinou susedných štátov, čo viedlo neskôr k tomu, že 14. augusta 1920 Česko-Slovensko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov podpísalo vojenskú obrannú zmluvu (Malá dohoda), ktorá boli orientovaná proti Maďarsku a ku ktorej sa neskôr pridalo aj Rumunsko.

Miklós Horthy a Adolf Hitler v roku 1938

1. marca 1920 obnovilo maďarské národné zhromaždenie, v ktorom mali výraznú prevahu konzervatívne sily monarchiu s názvom Maďarské kráľovstvo (v maďarčine je výraz zhodný s výrazom Uhorské kráľovstvo). Rozhodli sa však nepovolať posledného rakúskeho cisára Karola I. (ktorý bol zároveň posledný český kráľ Karol III. a posledný uhorský kráľ Karol IV.), ktorý by mal inak na uhorskú korunu nárok. Miesto neho bol admirál vo výslužbe a vojnový hrdina Horthy vyhlásený za tzv. Regenta Maďarska, pričom sa stal hlavou štátu na neobmedzenú dobu. V marci a v októbri 1921 sa síce Karol I. pokúsil znovuzískať uhorský trón (prvýkrát formou presvedčovania, druhýkrát aj ozbrojenou silou), oba pokusy však Horthy prekazil (pri druhom porazil pri Budapešti armádu, ktorú si Karol požičal v Šoproni od plukovníka Antona Lehára) a koncom roku (6. decembra) nakoniec Habsburgovcov oficiálne zákonom detronizoval. Karol I. bol prinútený odísť do exilu na ostrov Madeira a Horthy zostal regentom nasledujúcich 24 rokov, kedy vládol maďarskému „kráľovstvu bez kráľa“.

Trianonskou zmluvou z roku 1920 stratilo Maďarsko 71,5 % predchádzajúceho územia a štvrtina až tretina Maďarov sa ocitla mimo Maďarska. Naopak v roku 1930 v Maďarsku, napriek zmenám hraníc, podľa oficiálnych údajov žilo ešte stále 477 153 Nemcov (resp. 811 770 nemecky hovoriacich), 104 819 Slovákov (resp. 399 170 slovensky hovoriacich) či 54 360 Chorvátov a Srbov (resp. 82 003 srbochorvátsky hovoriacich). Hlavným cieľom štátu bola obnova Uhorska, alebo aspoň pripojenie časti území susedných štátov a maďarizácia (už v roku 1920 bol prijatý prvý protižidovský zákon o počte židovských študentov - numerus clausus).

Text na zadnej strane pohľadnice: Košice 1938 - Maďarská armáda prevzala Košice 10. novembra uprostred ovácií obyvateľstva

Horthy prišiel do Košíc na bielom koni 11. novembra 1938.

Horthyho Maďarsko sa v zahraničnej politike orientovalo predovšetkým na Taliansko, neskôr sa stalo voľným spojencom nacistického Nemecka. Významnou mierou sa podieľalo na okyptení Československej republiky v roku 1938. Na čele okupačných vojsk vtiahol na južné Slovensko, ktoré podľa výsledkov (prvej) Viedenskej arbitráže (podpísaná 2. novembra 1938) zabralo Maďarsko. Obsadzovanie južných oblastí Slovenska maďarským vojskom prebiehalo medzi 5. až 10. novembrom 1938, pričom akcia vyvrcholila príchodom Horthyho na bielom koni do Košíc 11. novembra 1938. Vo svojom príhovore okrem iného sľuboval zvýšenie životnej úrovne a úplnú slobodu jazyka a kultúry.[5] Ešte pred Vianocami 1938 maďarská armáda na okupovanom území zaviedla vojenskú správu. Hlavné námestie v Rimavskej Sobote, nieslo v rokoch 1938 až 1939 názov Horthyho námestie[6] a rovnako Námestie osloboditeľov v Košiciach od 10. november 1938 do roku 1944. Spisovateľ Sándor Márai v novinách Kassai Ujság z novembra 1938 napísal:

”Tieto riadky píšem z môjho rodného mesta, za ktorého návrat som sa zasadzoval celou silou mojej vôle a viery a prial som si to tak silne ako nič iného v mojom živote...”, ...” toto mesto je hlboko verné a hrdé a skutočne maďarské ako celých uplynulých šesť storočí. Udržanie jeho maďarského charakteru minulých 20 rokov si vyžadovalo väčšie obete než v uplynulých storočiach...”,...”najkrajšie a najmaďarskejšie mesto otvára bránu do prastarej vlasti”. ”Napísal som o ňom romány, citoval som ho v stovkách maďarských a zahraničných novín, opisoval som jeho krásu a maďarskosť...”.”V uliciach desaťtisíce ľudí neúnavne a spoločné volajú: Horthy, Horthy!”.

V roku 1938 Horthy podporil zavedenie pomerne prísnej protižidovskej legislatívy, ktorá postupne obmedzovala ich spoločenské uplatnenie.

Miklós Horthy po územnom zisku na úkor Československa, keď v dôsledku (prvej) Viedenskej arbitráže bol k Maďarsku pripojený juh aj juhozápad Podkarpatskej Rusi. Horthy získal súhlas Hitlera na obsadenie vojenskou silou aj ostatného územia Podkarpatskej Rusi. Boje sa začali útokom vojenských jednotiek maďarskej armády nadránom 14. marca 1939 na prístupových cestách k Chustu, hlavnému mestu autonómnej Podkarpatskej Rusi. Vývoja udalostí v Česko-Slovensku (rozpad Československa, vyhlásenie Slovenského štátu, vznik protektorátu) znamenal, že jednotky česko-slovenskej armády dostali z Prahy rozkaz neklásť agresorovi odpor a stiahnuť sa aj s výzbrojou na české územie. Predstavitelia Podkarpatska aj preto 15. marca 1939 vyhlásili samostatnosť nového štátneho celku – Karpatskej Ukrajiny.

Červená čiara znázorňuje územie pričlenené k Maďarsku na základe prvej arbitráže (2. november 1938)

Maďarská armáda pri postupe narazila na ozbrojený odpor miestnych obyvateľov. Obranné boje s maďarskou presilou viedli vojenské jednotky a domobrana podliehajúce veleniu exekutívy Karpatskej Ukrajiny, skončili víťazstvom maďarskej presily. Maďarsko do 18. marca 1939 obsadilo celé územia. Víťazi zajatcov bez milosti popravovali, resp. ich eskortovali na popravu k jednotkám poľského vojska, s ktorými sa zvítali na hraničných karpatských priesmykoch. Civilov – vlastencov maďarská okupačná moc terorizovala a väznila (vyšetrovňa a mučiareň Kovner v Mukačeve, koncentračné tábory Varjú-Lapos (Nyírtelek)[7] a Kryva). Je nepravdepodobné, aby Miklós Horthy o tom všetkom nevedel. Po zániku Sovietskeho zväzu (december 1991) oficiálna ukrajinská historiografia vyhodnotila uvedené boje ako prvé boje Druhej svetovej vojny v Európe.

Už 15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska útok na Slovensko. Priamy vojenský konflikt medzi prvou Slovenskou republikou a Maďarskom, ktorý trval od 23. do 31. marca1939 dostal názov Malá vojna. Maďarsko zaútočilo bez vyhlásenia vojny z okupovanej Karpatskej Ukrajiny. 4. apríla 1939 podpísali obe strany protokol o novej hraničnej čiare. Slovensko stratilo 74 obcí a viac než 40 000 obyvateľov, pričom šlo takmer výlučne o obyvateľov slovenskej a rusínskej, resp. ukrajinskej národnosti.

V roku 1940 sa Maďarsko chystalo vojensky napadnúť Rumunsko, čím by získalo späť územie Sedmohradska (Transylvánie), ktoré bolo pred prvou svetovou vojnou súčasťou Uhorska. Hitler však diplomaticky zakročil, takže Rumunsko Maďarsku odstúpilo polovicu Sedmohradska bez boja (30. apríla 1940 Druhá viedenská arbitráž).

V apríli 1941 sa Maďarsko stalo členom Osi a podieľalo sa vojensky spolu s Nemeckom a Bulharskom na vpáde do Juhoslávie. Onedlho vstúpilo do vojny proti ZSSR. V roku 1942 sa Horthy rozhodol viesť tajné rokovanie so Spojencami. Maďarská delegácia, ktorú viedol Albert Szent-Györgyi, sa niekoľkokrát stretla s britskými diplomatmi v Istanbule.

V januári 1942 bolo na priamy rozkaz niekoľkých maďarských dôstojníkov v regióne Bačka, ktorý je súčasťou Vojvodiny, zavraždený veľký počet srbských a židovských civilistov a ich telá následne nahádzané do Dunaja a Tisy. Horthy bol po vojne braný na zodpovednosť [8] za tento zločin genocídy, o ktorom niektoré zdroje[9] tvrdia, že ho sám schválil.

V roku 1944, v období kedy boli vojská Osi v hlbokej defenzíve a Červená armáda začala priamo ohrozovať východné hranice Maďarska, bol Horthy pozvaný na rokovanie do Klessheimu v Rakúsku. Bola to však len zámienka, pretože Nemci vedeli o Horthyho rokovaniach so Spojencami. V deň návratu Horthyho do Maďarska (19. marca 1944) Wehrmacht obsadil Maďarsko (tzv. operácia Margarethe).

Z celkového počtu 825 000 Židov žijúcich v Maďarsku pred vojnou sa konca vojny dožilo iba okolo 260 000. Deportácie začali 15 mája 1944 (denne asi 12 000 ľudí). Horthy pozastavil deportácie 9. júla 1944 pod tlakom svetovej verejnosti, ktorú spôsobilo hlavne zverejnenie správy Vrbu a Wetzlera o stave v koncentračných táboroch (správa bola vysielaná 15. júna na BBC a vyšla 20. júna v New York Times). Pápež Pius XII. ako aj americký prezident Franklin D. Roosevelt a iní priamo žiadali Horthyho, aby zastavil deportácie ešte v júni 1944. 2. júla 1944 Spojenci zbombardovali Budapešť. Až potom nariadil Horthy deportácie Židov zastaviť.

Po tom, čo v auguste 1944 Rumunsko prešlo na stranu Spojencov, odvolal Horthy nacisticky orientovaných ministrov a vymenoval novú vládu na čele s Gejzom Lakatošom. Horthy nariadil zastaviť deportácie a súčasne začal rokovania so ZSSR. Horthy sa snažil zachrániť samostatnosť Maďarska separátnou kapituláciou. 11. októbra 1944 boli dohodnuté podmienky na zastavenie bojov a vzdanie sa Maďarska Sovietskemu zväzu. 15. októbra 1944 Horthy oznámil ministrom a potom aj občanom rozhlasom koniec vojny. Kapitulácia by odrezala stále ešte bojujúce nemecké jednotky na Balkáne. Nacisti proti tomu zakročili a vyslali do Budapešti v ten istý deň komando Waffen-SS vedené Ottom Skorzenym. Komando sa dostalo priamo na tajné rokovanie o kapitulácii, ktoré sa uskutočnilo v kancelárii riaditeľa dunajského prístavu, z ktorého uniesli Horthyho syna Miklósa mladšieho. Zabaleného v koberci ho lietadlom previezli do Viedne a neskôr do koncentračného tábora Mauthausen. Komando ozbrojené len 4 tankmi prešlo v ten istý deň Budapešťou a obsadilo Budínsky hrad. Horthy bol donútený dementovať svoje vyhlásenie a abdikovať v prospech maďarského fašistu Ferenca Szálasiho, zakladateľa strany Šípových krížov. 17. októbra 1944 bol Horthy eskortovaný osobne Skorzenym do domáceho väzenia na hrad Hirschberg v Bavorsku.

V máji 1945 bol zatknutý príslušníkmi americkej armády. Najmä Juhoslávia (Tito) chcela, aby bol Horthy súdený ako vojnový zločinec. Spojenci ho však neobvinili. S tým vraj[8] súhlasil aj Stalin. Horthy bol prepustený 17. decembra 1945 z Norimberského väzenia, kde sa opäť stretol so svojim synom Miklósom a potom v Norimberskom procese vystupoval už len ako svedok. Nasledujúce štyri roky žil v bavorskom Weilheime (finančne ho podporoval napríklad americký veľvyslanec v Maďarsku John Montgomery). V marci 1948 Horthy vypovedal ako svedok v poslednom z dvanástich norimberských procesov proti Edmundovi Veesenmayerovi, nacistickému správcovi Maďarska z roku 1944 (Veesenmayer bol odsúdený na 20 rokov, ale bol prepustený už v roku 1951). Nakoniec sa Horthy usadil v portugalskom Estorile, kde dožil.

Odsudzoval sovietsky zásah proti maďarskej revolúcii v roku 1956.

Zomrel 9. februára 1957. Pochovaný bol na svoju vlastnú žiadosť (pokiaľ v Maďarsku vládnu komunisti) v Portugalsku. V roku 1993 boli jeho ostatky prevezené do Maďarska, kde boli pochované na rodinnom majetku v meste Kenderes.