Pokračovacia vojna

V neskorých hodinách 21. júna 1941 nemecké mínové oddiely, ktoré sa schádzali v súostrovnom mori, položili po celom Fínskom zálive dve veľké mínové polia. Neskôr v noci lietali nemecké bombardéry pozdĺž zálivu do Leningradu a zamínovali prístav i rieku Nevu. Na spiatočnej ceste tieto bombardéry pristáli na tankovanie v Utti vo Fínsku. V ranných hodinách 22. júna zaviedli fínske sily operáciu Kilpapurjehdus, ktorá nasadila jednotky na demilitarizované Ålandské ostrovy. Konvencia Åland z roku 1921 umožnila Fínsku, aby ich obhajovala v prípade hrozby útoku. Operácia bola však koordinovaná s nemeckou inváziou a tamojší zamestnanci sovietskeho konzulátu boli zatknutí. Podľa fínskeho historika Mauna Jokipiho Fínsko vedelo, že porušilo medzinárodný protokol.

Po začatí operácie Barbarossa mocnosťami Osi okolo 22.1941 okolo 15.15 hod. Sovietsky zväz začal letecké nájazdy na Fínsko so siedmymi bombardérmi, ako bolo hlásené v 6:06 hodine Helsinského času pobrežnou obrannou loďou Väinämöinen. Ráno 25. júna začal Sovietsky zväz ďalšiu leteckú ofenzívu so 460 stíhačmi a bombardérmi zameranými na 19 letísk vo Fínsku. Slabá inteligencia a slabá presnosť bombardovania spôsobili niekoľko nájazdov, ktoré postihli fínske mestá alebo obce s výraznými škodami. 23 Sovietskych bombardérov bolo zničených, zatiaľ čo Fíni nestratili žiadne lietadlá. ZSSR uviedol, že letecké útoky boli namierené proti nemeckým cieľom, najmä na letiskách vo Fínsku. Tieto bombové útoky dali fínskej vláde dôvod na tvrdenie, že krajina sa stala terčom ďalšieho útoku a Fínsky parlament schválil "obrannú vojnu". Podľa historika Davida Kirbyho bolo posolstvo určené viac na verejnú mienku vo Fínsku než v zahraničí, kde sa ukázalo, že krajina je v tábore v osi.

Fínska vojenská prehliadka vedľa okrúhlej veže vo Vyborgu dňa 31. augusta 1941 oslavuje jej opätovné získanie

Fínske plány na útok v Ladoge a Karélii boli ukončené 28. júna. 10. júla začala fínska armáda svoju inváziu a do 16. júla sa VI. zbor dostal na severný breh jazera Ladoga a prebojoval sa cez obrannú sovietsku 7. armádu, čím ju rozdelil na dve časti, čo bráni obrane tejto oblasti. ZSSR sa snažil zabrániť nemeckej invázii a čoskoro sovietsky vysoký príkaz Stavka musel zavolať všetky dostupné jednotky umiestnené pozdĺž fínskej hranice na rýchlo sa zhoršujúcu frontovú líniu. Navyše 237. pešia divízia, 198. motorizovaná divízia a sovietsky 10. mechanizovaný zbor boli stiahnuté z Ladoga Karelia, čím sa väčšina rezerv zbavila zvyšných obranných sovietskych jednotiek.

Fínska vojenská prehliadka vedľa okrúhlej veže vo Vyborgu dňa 31. augusta 1941 oslavuje jej opätovné získanie

Fínsky II. zbor začal svoju ofenzívu v severnom regióne Karelianského ishmu 31. júla. Fínske vojská sa dostali na brehy jazera Ladoga 9. augusta a obklopili väčšinu z troch obranných sovietských divízií na severozápadnom pobreží jazera; divízie boli evakuované cez jazero. 22. augusta začal fínsky IV. zbor útok na juh k II. zboru a postupoval smerom k Vyboru (Fínsky: Viipuri). Do 23. augusta II. zbor dosiahol rieku Vuoksi z východu a pokračoval obkľúčiť sovietske sily, ktoré obhajovali Vyborg na motti.

Sovietsky príkaz na ústup prišiel príliš neskoro a sovietske divízie stratili veľa z ich vybavenia, aj keď bola neskôr evakuovaná cez ostrovy Koivisto. Zvrchovaná sovietska 23. armáda nebola schopná zastaviť ofenzívu a 2. septembra dosiahla fínska armáda po celej dĺžke starú hranicu z roku 1939. Sovietsky severný front bol rozdelený na Leningradský front a Karelianský front. Fínske veliteľstvo nariadilo 31. augusta druhému a štvrtému zboru, ktoré postupovali, zastaviť svoju ofenzívu a vytvoriť obranu po dosiahnutí línie, ktorá mierila z Fínskeho zálivu cez Beloostrov - rieka Sestra - rieka Ochta-Lembolovo po Ladogu. Línia viedla po bývalej hranici z roku 1939 približne 30–32 km (19-20 mi) od Leningradu. 1. septembra porazil IV. zbor sovietsku 23. armádu v bitke pri Porlambe. Sporadické boje pokračovali okolo Beloostrova, kým Sovieti nedokázali vytlačiť Fínov 20. septembra. Predná časť Isthu sa stabilizovala a obliehanie Leningradu začalo. Počas neúspešnej diverznej operácie Nordwind v zálive bola vlajková loď fínskeho námorníctva Ilmarinen 13. septembra potopená mínami.

Fínska armáda v Karelii začala 9. septembra útok vo východnej časti Karelie smerom na Petrozavodsk, jazero Onega a rieku Svir. Nemecká Severná armádna skupina pokročila od juhu Leningradu smerom k rieke Svir a podarilo sa zachytiť Tichvina predtým, než sovietsky protiútok nútil Nemcov, aby sa dostali do rieky Volchov. Sovietske sily uskutočnili aj niekoľko pokusov vytlačiť Fínov z ich predmostí na juh od Svir v priebehu októbra a decembra, ale snahy boli zmarené Fínmi. Sovietske jednotky zaútočili na nemeckú 163. pešiu divíziu v októbri 1941, ktorá operovala pod fínskym velením cez Svir v októbri 1941, ale útočiaca sila bola presunutá späť krátko potom. Dňa 2. decembra ZSSR evakuoval brigády posádky námornej základne Hanko do zálivu a fínsky pokrok vo východnej Karelii bol zastavený 6. decembra 1940. Počas kampane od júna do decembra, Fíni utrpeli stratu 75.000 obetí, z ktorých 26.355 zomrelo, kým Sovieti mali 230 000 obetí, z ktorých 50 000 sa stalo vojnovými zajatcami.

Nemecký cieľ vo fínskom Laponsku bol vziať Murmansk a vystrihnúť Kirovskú (Murmansk) železnicu vedúcu z Murmansku do Leningradu zachytením Sallu a Kandalakshy. Murmansk bol jediným celoročným ostrovom bez ľadu na severe a hrozbou pre niklovú baňu v Petsamo. Spoločná fínsko-nemecká operácia Strieborná Líška (nemecky: Unternehmen Silberfuchs, fínsky: operatio Hopeakettu) bola spustená 29. júna 1940 nemeckou armádou z Nórska, ktorá mala pod velením fínsku 3. a 6. divíziu, proti obrane sovietskej 14. armády a 54. streleckej divízie. Do novembra sa operácia zastavila 30 km (19 mi) od Kirovskej železnice kvôli neprimeraným nemeckým vojskám, ťažkej sovietskej rezistencii, zlému terénu a arktickému počasiu, ako aj diplomatickému tlaku Spojených štátov (USA) na Fínov ako varovanie o narušení dodávok na prenájom do Murmansku. Ofenzíva a jej tri podopatrenia nedokázali dosiahnuť svoje ciele. Obe strany sa zakopali a arktické divadlo zostalo stabilné, s výnimkou malých potýčok, až do sovietskeho útoku v rozsahu Petsamo-Kirkenes v októbri 1944. Kľúčové dodávky z prenájmu z USA cez Murmansk a Kirolskú železnicu do veľkej časti sovietskych síl pokračovali po zvyšok druhej svetovej vojny.

Wehrmacht sa počas prvých týždňov operácie Barbarossa rýchlo dostal hlboko do sovietskeho územia. Fíni verili, že Nemecko rýchlo porazí Sovietsky zväz. Prezident Ryti si predstavil Veľké Fínsko, kde by Fínsko a iní ľudia z Fínska žili v rámci "prirodzenej obrannej hranice" začlenením polostrova Kola, východnej Karelie a možno aj severnej Ingyrie. Na verejnosti bola navrhnutá hranica zavedená sloganom "krátka hranica, dlhý mier". Niektorí členovia fínskeho parlamentu, ako napríklad sociálnodemokratická strana a švédska ľudová strana, sa postavili proti tejto myšlienke, argumentujúc, že ​​zachovanie hranice z roku 1939 by stačilo. 10. júla fínsky vrchný veliteľ polný maršál C.G.E. Mannerheim vypracoval svoje vyhlásenie o deklarácii mečovej pochvy, v ktorom sa zaviazal oslobodiť Kareliu. Fínska vláda ubezpečila Spojené štáty, že nevedela o príkaze, hoci v súkromných listoch pochybovala o potrebe posunúť sa za hranice. Podľa fínskeho historika Olliho Vehviläinena väčšina Fínov si myslela, že rozsah novej ofenzívy má len získať späť to, čo bolo stratené v zimnej vojne. Britský autor Jonathan Clements tvrdil, že do decembra 1941 fínski vojaci začali pátrať, či bojujú vo vojne národnej obrany alebo zahraničného dobytia.

Na jeseň roku 1941 bolo jasné, že Barbarossa nedosiahne svoje ciele a fínske vojenské vedenie začalo pochybovať o schopnosti Nemecka rýchlo ukončiť vojnu. Fínske obranné sily utrpeli pomerne vážne straty počas ich postupu a celkovo sa nemecké víťazstvo stalo neistým, keďže nemecké jednotky boli zastavené pri Moskve. Nemecké vojská v severnom Fínsku čelili okolnostiam, ktoré neboli riadne pripravené a tiež nedokázali dosiahnuť svoje ciele. Keď sa frontové línie stabilizovali, Fínsko niekoľkokrát poslalo Sovietsky mier. Podobne Mannerheim odmietol útočiť na Leningrad a spojiť Fínsko so svojimi nemeckými spojencami neoddeliteľne, pokiaľ ide o jeho ciele dosiaľ dosiahnuté v decembri. Jeho rozhodnutie rozhnevalo Nemcov. Fínske hospodárstvo trpelo nedostatkom práce, nedostatkom potravín a zvýšenými pomermi cien. Fínska vláda musela demobilizovať časť armády, aby sa zabránilo kolapsu priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. V októbri informovalo Fínsko Nemecko, že bude potrebovať 159 000 ton (175 000 ton krátkych) obilia na zvládnutie až do budúcej úrody. Nemecké úrady túto žiadosť zamietli, ale samotný Hitler súhlasil. Ročné dodávky zrna o 180 000 ton (200 000 krátkych ton) sa rovnali takmer polovici fínskej domácej plodiny. V novembri sa Fínsko pripojilo k paktu proti kominterám.

Fínsko udržalo dobré vzťahy so západnými mocnosťami. Zahraniční dobrovoľníci zo Švédska a Estónska patrili medzi medzinárodných, ktorí sa pripojili k fínskym hodnostiam; Pechotnícky pluk 200 nazývaný soomepoisid ("fínski chlapci") pozostával väčšinou z Estóncov, zatiaľ čo Švédi zhromaždili Švédsky dobrovoľnícky prápor. Fínska vláda zdôraznila, že Fínsko bojovalo ako spolurežívnik s Nemeckom proti ZSSR len preto, aby sa ochránilo a že je to stále tá istá demokratická krajina ako v zimnej vojne. Napríklad Fínsko udržiavalo diplomatické vzťahy s exilovými nórskymi vládami a viac ako raz kritizovalo nemeckú okupačnú politiku v Nórsku. Vzťahy medzi Fínskom a Spojenými štátmi boli zložitejšie; americká verejnosť bola sympatická k "statočnej malej demokracii" a mala protikomunistické nálady. Spočiatku Spojené štáty pripomínali fínsku príčinu, ale situácia sa stala problematickou, keď fínska armáda prekročila hranicu roku 1939. Fínske a nemecké jednotky boli hrozbou pre Kirovskú železnicu a severnú zásobovaciu linku medzi západnými spojencami a Sovietskym zväzom. Dňa 25. októbra 1941 USA požadovali, aby Fínsko zastavilo všetky nepriateľské útoky proti ZSSR a odstúpilo za hranicami z roku 1939. Na verejnosti prezident Ryti zamietol požiadavky, ale v súkromí napísal Mannerheimovi 5. novembra, v ktorom ho požiadal, aby zastavil ofenzívu. Mannerheim súhlasil a tajne nariadil generálovi Hjalmarovi Siilasvuovi a jeho III. Zboru, aby prerušili útok na Kirovskú železnicu.